Vysiela Šport RTVS
Dovolím si tvrdiť, že sme svetlá výnimka medzi sponzormi cyklistických tímov, ktorí sa aktívne venujú cyklistike a jazdcov prídu podporiť aj na také preteky ako je Giro. Inak tomu nebolo ani tento rok.
Je streda, 20.00 hod. a my nakladáme bicykle do auta, aby sme mohli ráno vyraziť na nie úplne krátku cestu za Girom. Na druhý deň som sa asi po prvýkrát tešila, že mi ráno zazvonil budík, lebo som vedela, že zažijeme nové dobrodružstvá. O 9.00 hod. sme sa zišli pred reštauráciou Pri lipe v Dohňanoch, naložili zvyšné veci a vyrazili smer Bratislava, kde sme zobrali ďalších kolegov, ktorí sa práve vrátili zo služobky. Cesta ubiehala celkom rýchlo. To viete, sedem ľudí v aute, samé vtipy, nemuseli sme mať zapnuté ani rádio. Obavy nám robil iba dážď, ktorý nás sprevádzal od Mondsee, ale dúfali sme, že bude na druhý deň slnečno. Niekoľko prestávok po ceste na pretiahnutie nôh padli dobre. Do cieľovej Arabby sme došli navečer, pri dobrom talianskom vínku prebrali podrobnosti našej piatkovej etapy a s očakávaním sme si ľahli spať.
Ráno sme sa prebudili do krásnej slnkom zaliatej Arabby. Teplomer na slnku ukazoval 17 stupňov, ale keď zafúkal vietor a sem-tam sa objavil obláčik, naskočili aj zimomriavky. Ranná príprava pred odchodom prebehla celkom rýchlo. Desať bicyklov sme skontrolovali raz-dva a mohlo sa vyraziť.
Naším piatkovým cieľom bola Sella Ronda. Ja som mala tú česť prejsť si ju minulý rok, tak som vedela, do čoho idem. Začali sme z ťažšej strany, smer passo Pordoi. Serpentínky ubiehali celkom rýchlo a za chvíľku sme boli hore. Fúkalo tam viac ako v Arabbe, tak čapica pod prilbu a bunda do zjazdu boli nevyhnutnosťou. Taliani na poslednú chvíľu opravovali cesty, tak sme mali v zjazde aj malé prekvapenia v podobe vyfrézovaných úsekov cesty. To je ich špecialita robiť veci na poslednú chvíľu.
Z križovatky sme začali druhé stúpanie na Passo Sella - podľa mňa najťažšie, ale z vrcholu boli najkrajšie výhľady. Môžete vidieť až Marmoladu (jediný ľadovec v Dolomitoch) a v letných mesiacoch je vidieť paraglajdistov, ktorí si užívajú krásne výhľady z výšky.
Urobili sme niekoľko záberov do zbierky a opäť nás čakal ďalší zjazd a tretie stúpanie na Passo Gardena, ktoré už nebolo tak náročné. Najkrajší zjazd nás čakal do Corvary, ktorý sme si naozaj užili.
Predbehli sme aj zopár cyklistov, ktorí išli viac opatrne. Čakalo nás posledné - štvrté stúpanie na Passo Campolongo. Veruže deň predtým autom nám to išlo rýchlejšie :-) O to viac sme si užili kľukatý zjazd do Arabby.
Na hoteli sme odložili veci, ktoré sme nepotrebovali, a išli sa vyjazdiť do dedinky Pieve di Livinallongo, kde sme si chceli vychutnať na terase dobré pivko, kávičku a dať si niečo pod zub. Obliala nás studená sprcha, keď nás začal obsluhovať starší Talian, ktorý vedel iba taliančinu a po dlhom dohováraní vysvitlo, že väčšinu vecí, ktoré sme chceli, ani nemali. Tak sme sadli na bicykle a asi po dvoch kilometroch sme skúsili zahasiť náš smäd v druhej reštaurácii. Pani čašníčka už vedela po anglicky a mali aj väčší výber sortimentu. Povedala nám, že reštauráciu otvorili iba vo štvrtok, aj to iba kvôli Giru. Ak by ste boli veľmi hladní, tak máte smolu. Najesť sa v Taliansku poobede je veľký problém kvôli ich sieste. Takže radšej vždy tyčinku do vrecka. Vyjazdenie naspäť nám celkom pomohlo a nemali sme také tvrdé nohy na sobotnú etapu, ktorá teda vôbec nebolo jednoduchá. Údaje z aplikácie "strava" neboli vôbec zlé. 67,4 km a 2 431 nastúpaných metrov.
Pelotón sme chceli vidieť dvakrát, čo sa nám aj podarilo. Prvýkrát sme ich čakali v Salesei. Ešte sme mali čas tak sme si dali zjazdík do Digonery a tým pádom sme mali stúpanie naviac, čo sme nemali v pláne. Slnko dobre pripekalo, tak nás aj trochu opálilo a nachytali sme vitamín D. Giro je oveľa benevolentnejšie, policajti sú priateľskí a k cyklistom ohľaduplní. Čakali sme kým pôjde reklamná kolóna a vyhodí nám nejaký suvenír, ale okolo nás prefrčali iba pomaľované reklamné autá a veľký kamión, ktorý sa musel v ostrej zákrute vytáčať na niekoľkokrát. Kým na Tour de France trvá reklamná kolóna aj hodinu, tu to bola otázka niekoľkých minút.
Prenosové vrtuľníky sa približovali a my sme sa začali pripravovať na povzbudzovanie cyklistov, ktorí prišli veľmi rýchlo.
Prešli posledné autá a sanitky, a všetci cyklistickí fanúšikovia sa začali presúvať smer Passo Giau. My sme neboli, samozrejme, výnimkou. Nástup teda vôbec nebol jednoduchý. No a keď sme videli tabuľu "29 tornanti", museli sme pozbierať všetky sily do veľmi výživného stúpania. Serpentíny ubiehali veľmi pomaly a slnko poriadne hrialo. V posledných kilometroch mali už fanúšikovia pochytané miesta a niektoré skupinky nás poriadne povzbudzovali, dokonca aj trochu potlačili, čo sme uvítali :-)
Dali sme to až na vrchol, urobili pamätné foto a spustili sa trošku nižšie, kde sme si chytili aj my miesto na povzbudzovanie. Ako prvá okolo nás prešla dvojica Darwin Atapuma z BMC a Konstantin Sivtsov. Potešil nás Etixxák David de la Cruz, ktorý išiel okolo nás na štvrtom mieste a mladý talent Bob Jungels. Niektorí mali dobre "vymaľované" a boli radi, že ich fanúšikovia potlačili. No a posledné grupetto malo celkom slušný počet jazdcov.
A už nás čakala "iba" cesta naspäť na hotel. Zjazdík z Passo Giau do Pocolu nad Cortinou d'Ampezzo a odtiaľ posledné stúpanie na Passo Falzerago, ktoré sa nám zdalo nekonečne dlhé. O to viac sme si užili posledný zjazd a posledné kilometre na vyjazdenie na hotel. Druhý deň sme teda prešli 84,3 km s prevýšením 3 736 m.
Tohtoročné Giro nám prinieslo nové zážitky, nové výhľady, nové poznatky. A určite nezabudneme na tú mordu - Passo GIAU. Kto má rád cyklistiku, určite odporúčame Dolomity navštíviť a prejsť si všetky tie stúpania a zjazdy. Potom si určite potvrdíte názor, že cyklistika vôbec nie je taká jednoduchá, ako sa niekedy zdá a že každé víťazstvo, ktoré cyklista získa, je naozaj zaslúžené.
