Cadel Evans

Profesionálna cyklistika sa dnes rozlúčila s austrálskou ikonou posledných rokov a víťazom Tour de France 2011. Cadel Evans absolvoval Tour Down Under ako svoj posledný profesionálny štart v kariére aj drese BMC. Pripomeňte si jeho kariéru očami nášho kolegu Rastislava Borisa.

 

Cadel Evans sa narodil 14. februára 1977 v mestečku Katherine na severe Austrálie, no jeho prastarý otec pochádzal z Walesu. Narodil sa so zlomeným nosom a niekoľko dní po termíne, čo nebola jednoduchá situácia. Dnes oslavuje narodeniny na Valentína, v rovnaký deň ako ďalší "víťazi" Milan Hejduk alebo Marián Gáborík. Víťaz Tour de France 2011 vyrastal v rodine bankovej manažérky a predsedu súdu, ale on sa rozhodol ísť športovou cestou. Rodičia Helen a Paul mu už v dvoch rokoch zaobstarali malú BMX-ku. „Mesiace som ho nervózne sledoval, ako sa snaží udržať rovnováhu. Lenže nikdy nespadol," zaspomínal si otec. Cadelove pády prišli až v ďalších rokoch...

 

Keď mal štyri roky presťahovali sa o 80 kilometrov ďalej do Barungy. Naďalej sa zabával na svojej BMX-ke. Niekedy odišiel na bicykli tak ďaleko, že ho nebolo vidieť a mama zistila, ktorým smerom išiel až vďaka ich psovi. Ako dieťa sa na bicykli nikdy vážne nezranil. Avšak, v ôsmych rokoch ho nešťastne kopol kôň do hlavy a malý Cadel takmer zomrel. Niekoľko dní ležal v kóme. Podrobil sa operácii a nosil na hlave ochrannú prilbu. Našťastie, všetko dobre dopadlo a život sa vrátil do normálnych koľají. Do školy sa vrátil po pár mesiacoch.

 

Jeden z najväčších zlomov jeho života i kariéry dorazil v roku 1986, keď mal deväť rokov. Rodičia sa rozviedli a Cadel sa odsťahoval s matkou do Victorie. Tu dospieval. Bol obyčajným chalanom a dobrým študentom. Na škole hrával futbal i kriket, doma využíval skateboard. V štrnástich rokoch prvýkrát videl v televízii Tour de France. Písal sa rok 1991 a zvíťazil Miguel Indurain. Vtedy Cadel povedal: „Aj ja by som chcel raz vyhrať..."

Začal súťažiť na horských bicykloch, trénovali ho Heiko Salzwedel a Damien Grundy, slávni tréneri v kategórii MTB. Pod ich vedením prišli prvé úspechy. Cadel Evans dominoval ako tínedžer na národných majstrovstvách a získal až osem medailí na svetových šampionátoch, i keď nikdy nedosiahol až na zlato. Na horskom bicykli bojoval aj na letnej olympiáde v Atlante 1996 a skončil deviaty. Prvé svetové víťazstvo dosiahol v roku 1998 vo veku 21 rokov, keď ovládol Svetový pohár v horskej cyklistike.

 

Cadel Evans postupne začal spoznávať cestnú cyklistiku a vyhral vrchársky dres na Tour Down Under 1999. Pokračoval aj v horskej cyklistike  v drese tímu Volvo - Cannondale a na domácej olympiáde v Sydney 2000 prišiel v cross country na siedmej pozícii. V lete 2000 mal však Cadel aj dôležité rozhovory. Jeho poradca Tony Rominger (dnes manažér Velitsovcov) sa dohodol s lekárom a trénerom Michelem Ferrarim na akýchsi vstupných testoch do cestnej cyklistiky. Cadel ich absolvoval v St. Moritzi a Ferrari mu meral počas hodiny srdcovú frekvenciu či koncentráciu kyseliny mliečnej. Rodák z Katherine dopadol dobre a pri druhom teste dokonca ešte lepšie. Definitívne sa rozhodol pre cestnú cyklistiku.

 

Prvú profesionálnu sezónu 2001 absolvoval v drese talianskeho tímu Saeco, kde pretekala „vtipná" zostava na čele so šintrom - šprintérom Cipollinim. Samotný Cadel Evans teda nazbieral zaujímavé skúsenosti. Celkovo vyhral podujatia Brixia Tour a Okolo Rakúska, čiže musel ako nováčik ukázať aj horolezecké kvality najmä v rakúskych Alpách na Kitzbüheli.

 

Na sezónu 2002 prestúpil do vtedy najlepšieho tímu Mapei. Výrazne mu pomohol v raste aj vyhľadávač talentov pre Mapei, legendárny tréner Aldo Sassi. „Aldo Sassi mi vždy veril viac ako ja sám. Hovoril mi, že raz vyhrám Tour de France." V roku 2002 začali trénerove slová naberať na váhe, keďže Evans vyhral etapu i vrchársky dres na domácej Tour Down Under a skončil celkovo tretí na Okolo Romandie. Najlepšie sa predviedol na premiérovej Grand Tour, na Giro d'Italia 2002 sa stal nečakaným lídrom, lebo dva dni obliekal ružový trikot a napokon skončil štrnásty! Mapei ukončil rok 2002 úspešne na prvom mieste rebríčka UCI a s 94 víťazstvami, ale ako to už niekedy býva, tím sa rozpadol.

 

Takže v sezónach 2003 a 2004 pôsobil Evans v tíme Telekom (neskôr HTC), kde mu to veru nesadlo. Bojoval najmä s pádmi a zraneniami, zlomil si kľúčnu kosť za rok trikrát! Lenže dokázal sa dostať do formy aspoň v krátkych pasážach, keď bol zdravý a vyhral celkovo Okolo Rakúska i vrchársky trikot na domácej Tour Down Under. Žiaľ, z nominácie na Tour ho vyškrtli, lebo vraj mal nebezpečný štýl jazdy voči spolujazdcom.  Ďalšie zranenie ho zosunulo pri jeho premiére na Vuelte 2004 až na konečné 60. miesto a boli to ťažké momenty...

 

Cadel Evans mohol ukázať svoje veľké kvality až v sezóne 2005, keď hájil farby tímu Davitamon - Lotto. Vyhral etapu na Okolo Nemecka a hlavne premiérovo absolvoval francúzske dobrodružstvo Tour de France. Hlavným lídrom tímu síce bol šprintér McEwen, ale rodák z Katherine to dotiahol na výborné ôsme miesto. Vychutnával si dojazd do Paríža, neskôr povedal: „Pamätám si veľkolepé otvorenie letnej olympiády v Atlante a cyklista Stephen Hodge mi vtedy povedal, že na Champs Elysées je to ešte väčšie. A mal pravdu." Cadel v roku 2005 nielen dokončil prvú Tour, ale v romantickom Paríži následne požiadal svoju taliansku priateľku Chiaru Passerini o ruku.

 

V roku 2006 konečne vyhral obľúbené podujatie Okolo Romandie a namiesto Gira bojoval na Okolo Kalifornie, kde skončil celkovo siedmy. Druhýkrát sa postavil na štart Tour de France, pričom už patril do širšieho okruhu favoritov. Na TdF 2006 napokon skončil celkovo štvrtý, tím Davitamon sa tešil aj zo zeleného dresu McEwena. Cadel Evans spravil ďalší krok vpred v sezóne 2007, prvýkrát (ne)úspešne skombinoval dve Grand Tour. Vo Francúzsku vyhral časovku, ale celkovo skončil druhý, chýbalo mu 23 sekúnd na Contadora! V Španielsku to potom dobojoval na štvrtom mieste. Takže v sezóne 2007 získal jediné veľké víťazstvo (etapa na Tour), ale zástup ďalších výborných umiestnení mu stačil na prvenstvo v rebríčku UCI.

 

Rok 2008 znamenal viac etapových triumfov, no Cadel Evans mal zase smolu v najdôležitejších momentoch. Na Tour de France 2008 skončil zase druhý o 58 sekúnd za Sastrem! Sklamanie bolo o to väčšie, že Cadel bol v žltom drese oblečený päť dní a prehral zrejme iba kvôli pádu. Viac a viac ľudí si ho spájalo so slovami „večne druhý." Neprajníci ho dokonca prirovnávali k psovi, ktorý šteká, ale nehryzie. Cadel hrýzol v tejto nervóznej dobe skôr iným spôsobom, hodil bidon s vodou do fotografa alebo hodil rozbitú helmu do novinára."Nie je to víťazný typ," hodil veľké poleno pod kolesá legendárny Eddy Merckx. Najviac Austrálčana mrzela reakcia Austrálčanov, ktorí ho často odsudzovali, keďže jeho nervózne správanie bolo v protiklade s národnou filozofiou „take it easy" (buď v pohodičke).

 

Ťažké chvíle pokračovali aj v sezóne 2009, keď dorazil na Tour de France v zlej forme a skončil až na 30. mieste. Mierne to vylepšila tretia priečka na Vuelte, kde jeden deň obliekal dres lídra, čiže v nosení líderského trikotu skompletizoval svoju Grand Tour zbierku. Austrálčan sa zároveň dozvedel, že sa bude musieť v budúcnosti deliť o pozíciu lídra s mladým Van Den Broeckom. Veľké víťazstvá totiž neprichádzali...

 

Až vyšla jedného dňa „dúha." Cadel Evans sa stal majstrom sveta 2009 v preteku s hromadným štartom vo švajčiarskom Mendrisiu, v najväčšej cyklistickej konkurencii. List sa obrátil... „V Mendrisiu sa to pre mňa dosť zmenilo." Naozaj mu stúplo sebavedomie, získal to, čo mu predtým chýbalo, stal sa komplexným cyklistom. Nemal už iba tím, ktorý by ho podporoval v dobrom i zlom. Avšak, v novembri 2009 podpísal trojročnú zmluvu s novým tímom BMC.

 

Keď zmenil Evans tím, zmenili sa aj jeho prioritné podujatia. Vyhral klasiku La Fléche Wallonne, bol tretí na Tirreno-Adriatico a piaty na Giro d'Italia, kde vyhral bodovaciu klasifikáciu a mal oblečenú ružovú. Na Tour de France 2010 sa napriek únavnému programu dostal do žltej, ale kvôli vlasovej zlomenine lakťa sa prepadol až na 26. miesto, i keď hrdinsky šiestykrát uvidel Paríž.

 

Prišiel rok 2011. Cadel Evans a BMC vsadili väčšinu „žetónov" na Tour de France. „Naše plánovanie bolo pred Tour netradične dôkladné, to ma pri závode upokojovalo." Pohoda bola tiež najlepšia v kariére, čo dokázal predtým víťazstvami na Tirreno-Adriatico a Okolo Romandie. A Evansovi sa napokon splnil sen, ktorý pred dvadsiatimi rokmi vyriekol pri sledovaní Induraina. Stal sa prvým víťazom žltého dresu z Austrálie a najstarším víťazom od roku 1923... Konečne prelomil smolu, v histórii "Starej dámy" bude naveky zapísaný ako "večne prvý." Teraz sa už oňho "bijú" nielen Austrálčania, ktorí chcú po ňom pomenovať mosty...

 

Sezóna 2012 bola v Cadelovom podaní miernym sklamaním. Sínusoida výkonnosti tentoraz šla dole. Všetko začalo pekným víťasztvom na Critérium International, no Tirreno ani Romandiu už obhájiť nedokázal. Na Dauphiné skončil tretí za dvojicou Sky Wiggins - Porte a to už jasne predznamenalo veľké problémy pri obhajobe prvenstva na najprestížnejších pretekoch. Dlho sa držal čelných pozícií, no v poslednom týždni sa zlomil a prepadol na konečné siedme miesto dokonca cez kolegu Van Garderena. Na stú Tour už nepôjde ako jasná jednotka, ale rovnocenný partner mladého Američana.

 

Na začiatku roku 2013 sa po Evansových nepresvedčivých výkonoch dokonca zdalo, že van Garderen bude na Starej Dáme jasnou jednotkou BMC. Skúsenému Austrálčanovi však zachránilo sezónu netradičné riešenie, keď sa pred Tour rozhodol získať formu na Gire. Na talianskej GT ale predvádzal nenútené výkony, ktorými sa udržiaval hneď za suverénnym Nibalim, keď v horách zbytočne nestrácal a podržala ho aj časovka. Iba v poslednej etape stratil druhé miesto kvôli mechanickým problémom, ale s celkovou treťou priečkou musel byť maximálne spokojný. Lenže na oslavujúcej Tour sme opäť videli Evansa v biednom prevedení. Už v prvých horských etapách nestačil na najlepších, a keď jeho trápenie pokračovalo aj naďalej, v poslednom týždni sa už len viezol v pelotóne. V ďalšej sezóne sa preto rozhodol sústrediť na prijateľnejšie Giro, čo v jeho veku asi znamenalo definitívnu rozlúčku s Tour de France.           

 

Ročník 2014 nakoniec nebol len rozlúčkou s TdF, ale aj s celou jeho kariérou. Počas sezóny v ňom dozrievalo rozhodnutie o konci kariéry, ktoré definitívne potvrdil na MS v Ponferrade, pričom jeho rozlúčka mala prebehnúť na Tour Down Under. Práve na tomto podujatí sa na začiatku roka 2014 prezentoval skvelými výkonmi, ktoré mu zaručili druhé miesto v klasifikácii. V prvej časti ročníka potom pokračoval vo výborných predstaveniach v etapových pretekoch, výnimkou bola len nepodarená účasť na Tirrene.

 

Všetkých kritikov umlčal siedmou priečkou v Baskicku, ale predovšetkým triumfom na Giro del Trentino. Z toho dôvodu sa okamžite stal čiernym koňom na prichádzajúcom Giro d´Italia. Tam si na štyri dni obliekol ružové tričko, ale v náročných horských etapách boli mladší súperi silnejší. Vďaka vysokej konštantnosti výkonov si však vybojoval ôsme miesto v celkovom poradí, čo musel byť pre neho vo veku 37 rokov veľmi pekný výsledok. Počas celej sezóny jazdil veľmi stabilne a svoje skúsenosti ešte využil na Vuelte, kde otvoril cestu Samuelovi Sánchezovi k jeho umiestneniu v najlepšej desiatke. Kariéru ukončil tretím miestom na obľúbených domácich pretekoch Tour Down Under 2015.

 

Cadel Evans má ako víťaz Tour de France naďalej komplikovanú povahu, patrí k najemotívnejším cyklistom v dobrom i v zlom. Avšak, málokto vie, že podporuje slobodu Tibetu i viaceré charitatívne akcie. So svojou talianskou manželkou, pianistkou Chiarou Passerini si adoptovali na diaľku dieťa v Nepále, ktorému možno zachránili život. Na konci roka 2011 prijali do svojej rodiny dieťatko z Etiópie a splnili si svoj sen. Cadel na Twitteri vtedy napísal: "Buďte prosím na Twitteri tichšie, som zaneprázdnený opatrovaním dieťaťa." Manželia žijú aj so psíkom Molly striedavo vo Švajčiarsku a v Austrálii. Cadel okrem bicykla miluje svoju ženu, dobrú spoločnosť, hudbu (U2, Enya, R.E.M), knihy (Steinbeck, Harrer), autá a pizzu.

 

 

Najlepšie výsledky:
Víťaz Tour de France 2011
Majster sveta v cestných pretekoch 2009
Víťaz Okolo Romandie 2006, 2011
Víťaz Tirreno - Adriatico 2011
Víťaz Valónsky šíp 2010

 

 

 

 

{jcomments on}