1. časť seriálu: História meniča prevodov v predvojnovom období

Už s uvedením vynálezu velocipedu súviselo organizovanie prvých súťaží. Prvé pretekové špeciály však spájal fakt, že oplývali len jedným pevným prevodom. Postupom času, a najmä zavedením ťažkých horských etáp počas najnáročnejších etapových pretekov Tour de France, sa postupne pristupovalo k potrebe povolenia zmeny prevodu.

Aj keď prvé prehadzovacie systémy už boli na svete okolo roku 1905, vyjadrenie riaditeľa magazínu L'Auto Henryho Desrange, hlavného organizátora najslávnejšieho svetového podujatia Tour de France, ich použitie v profesionálnej cyklistike dlho brzdilo: "Myslím, že možnosť zmeny prevodov je len pre ľudí starších ako 45 rokov. Nie je lepšie triumfovať silou svalov, ako použitím výhod prehadzovača? Stávame sa príliš mäkkými, no pre mňa jedine pevný prevod.“

Prvým systémom bol jednoduchý náboj, ktorý mal jeden prevod na jednej strane a druhý na strane druhej. K zmene prevodu došlo tak, že pretekár zastal, zadné koleso otočil a znova založil. Tento spôsob však znamenal časovú stratu pri výmene, často skrehnuté ruky nedokázali odkrútiť motýľovú maticu kolesa, a tak sa čakalo na prvý systém zmeny prevodu bez nutnosti zastavenia.

 

 

 

Aj keď prvé systémy meničov prevodov boli už po roku 1905, do profesionálnej cyklistiky sa dostávali len postupne. Prvým dôležitým bodom bol rok 1927, keď Tulio Campagnolo, toho času ešte pretekár,  zmrznutými rukami cez horský priesmyk Croce d´Aune márne bojoval s motýlikmi zadného náboja v snahe povoliť zadné koleso a zmeniť prevod. Vtedy sa v hlave najväčšieho cyklistického génia zrodila myšlienka rýchloupínacieho náboja, ktorú si dal v roku 1930 patentovať, a tým začala éra najväčšieho priekopníka cyklistiky 20. storočia. V tom roku si dal patentovať 185 rôznych cyklistických patentov a začal rozmach cyklistickej pretekárskej techniky.

 

 

 

V roku 1938 dosiahol víťazstvo na Tour de France Gino Bartali, ktorý ako prvý používal patent prehadzovača bratov Nieduovcov od roku 1935, typ Vittoria Margheritta, označovaný aj ako „Šampión šampiónov“. Prehadzovač používal veľkú páku s napínačom, pri ktorej pohybe dochádzalo k zmene prevodu a zároveň k dopnutiu reťaze oceľovým napínačom s kladkou. Pri svojom víťazstve na Tour 1938 použil ako prvý päť pastorkov na zadnom kolese.

 

 

 

 

 

 

Zároveň s vývojom v Taliansku, hlavnú konkurenciu tvorili práve Francúzi, ktorí už prehadzovače rôzneho druhu používali na turistických bicykloch. V roku 1937 Roger Lapébie vyhral Tour de France na bicykli osadenom prehadzovačom Super Champion vyrobeným jedným z najznámejších predvojnových producentov parížskou firmou Osgear.

 

 

 

Pri tomto systéme už bola použitá radiaca páčka na dolnej rámovej trubke, ktorá pomocou lanka hýbala jednoduchý prehadzovač. Napínacia kladka bola i pri tomto systéme uchytená na stredovej spojke.

 

 

 

Tieto dva prehadzovacie systémy boli prvé dva v histórii, ktoré boli autorizované pre použitie na Tour de France v roku 1937. Hneď v prvom roku zvíťazil francúzsky pretekár a úspech žali Francúzi so systémom Super Champion, ktorý ale čiastočne vychádzal zo staršieho talianskeho systému Vittoria Margheritta. Gino Bartali však ihneď v ďalšom roku získal Starú dámu pre taliansky systém Vittoria a súboj na poli cyklistických súčiastok bol na svete. Pred vojnou hrali prím predovšetkým francúzske a neskôr talianske súčiastky vo všeobecnosti. O nejakých ucelených kompletných sadách jedného výrobcu sa pretekárom mohlo len zdať. Pretekárske bicykle boli osadené jednotlivými komponentmi malých firiem, ktoré sa špecializovali len na jednotlivé typy súčiastok.

Tým prvým, ktorý toto dokázal zmeniť, a prvým, ktorý v roku 1950 predstavil kompletnú sadu obsahujúcu všetky komponenty, bol Tulio Campagnolo. Tou sadou bola prvá Campagnolo Grand Sport s prvým prehadzovačom nového typu s dnes už klasickými dvoma kladkami.

No ešte v roku 1938 po úspešnom uvedení rýchloupínacieho náboja génius, Tulio neustále sledoval súboj prehadzovacích komponentov Vittoria a Osgear a pracoval na svojom systéme.  Najväčším výrobcom a firmou, ktorá tvrdila muziku v tejto oblasti bol francúzsky Simplex.  Francúzska firma uviedla na trh veľmi jednoduchý prehadzovač Champion, s ktorým v roku 1936 získal titul majstra sveta Antonin Magne. Okamžite po uvedení patentu Lucienom Juy sa rozbehla masová výroba a len v roku 1933 sa vyrobilo 40 000 kusov. Zásluhou Magneho sa Simplex dostal aj do profesionálnej cyklistiky, ktorá len veľmi pomaly prijímala novinky, ktoré už využívali výrobcovia na turistických bicykloch. Ihneď Simplex uviedol upravenú verziu World Champion. Tento systém mal radiacu páčku na dolnej rámovej trubke a veľmi ľahký mechanizmus prehadzoval pomocou lanka. Tento typ sa už podobal súčasnému prehadzovaču, aj keď mal ešte len jednu kladku, no napínanie reťaze bolo už na prehadzovači pomocou namotanej pružiny. Tento systém bol naozaj veľmi ľahký a relatívne presne pracoval a získal si rýchlo obľubu, čo doslova katapultovalo firmu Simplex na pozíciu najväčšieho výrobcu cyklistických komponentov tej doby a dominoval cyklistickému svetu s kombináciou piatich pastorkov približne do roku 1950, keď svet ovládla kompletná sada Campagnolo Super Sport.

 

 

 

 

Ani Tulio Campagnolo sa nechcel nechať zahanbiť a v roku 1940 si patentoval prvý Campagnolo prehadzovací systém Campagnolo Cambio Corsa.

 

 

 

 

Bol ojedinelý tým, že zahrňoval v sebe dve tiahla umiestnené na zadnej vidlici, vyžadoval originálny náboj a zadné pätky rámu. Pri prehadzovaní musel pretekár jedným tiahlom povoliť zadný rýchloupínací náboj, druhým tiahlom preradiť prevod pri súčasnom pedálovaní dozadu. Po krátkom zatiahnutí pedálmi dopredu opäť prvým tiahlom zatiahnuť zadný rýchloupínací náboj. To všetko za jazdy. Koleso sa v podstate pri prehadzovaní voľne hýbalo v dlhej štrbine zadných Campagnolo zúbkatých pätkách.

 

 

 

 

Na prvý pohľad zložitý systém vyžadoval veľký cvik pri prehadzovaní. Campagnolo obhajoval tento systém tým, že nevyžadoval žiadny napínač reťaze v porovnani so systémom Vittoria a Osgear. Systém postupne prešiel úpravami. Prehadzovacie tiahlo postupne menilo svoju pozíciu, keď radiaci systém bol presunutý z pozície na zadnou stavbou vidlice na pozíciu pod spodnou stavbou, čo umožnilo prehodenie bez prerušenia pedálovania a bez nutnosti zatiahnuť pedálom dozadu a zmenilo i názov na Campagnolo Paris-Roubaix. Tento model úspešne používal aj slávny Fausto Coppi pri víťazstvách v tíme Bianchi.

 

 

 

 

 

 

Bohužiaľ, zložitosť prehadzovania často donútila veľkých šampiónov k prechodu k jednoduchému Simplexu Champion, ktorý môžeme považovať za prvý prehadzovač dnešného typu, a to donútilo Tulia Campagnola k veľkému kroku. Prvá kompletná sada Campagnolo Grand Sport, ktorá bola predstavená v roku 1950 bola ozajstným míľnikom na poli cyklistických súčiastok, pretože obsahovala prehadzovač takmer súčasného typu. Zároveň od tohto roku pravidelne Campagnolo začalo vydávať svoj katalóg, čo sa postupne stalo štandardom pre všetkých výrobcov.

 

 

 

 

V týchto rokoch panoval tvrdý taliansko-francúzsky súboj, keď Campagnolo postupne skúpilo tradičné talianske značky (napr. Fratelli Brivio – jeden z pionierov výroby nábojov) a začalo produkovať kompletné sady a usadilo sa na špici cyklistických komponentov tesne prenasledovaným francúzskym Simplexom, ktorý do roku 1950 kraľoval na tomto poli. V tom čase fungovalo viac francúzskych značiek, napr. Huret, ktorý sa zameriaval skôr na turistické bicykle a svoj prvý prehadzovač predstavil v roku 1935, no neskôr v tíme Motobecane predstavilo aj špičkové titánové modely Huret Success Titanium, a predovšetkým jeden z najľahších prehadzovačov všetkých čias Huret Jubilee. Neskôr sa Huret stal súčasťou koncernu Sachs, ktorý neskôr pripadol Sramu.

V týchto časoch o firme Shimano ešte nechyroval nikto v pretekárskych kruhoch. Shimano začalo výrobou prehadzovačov na turistické bicykle koncom päťdesiatych rokov, keď kopírovalo predovšetkým Campagnolo, Huret, Gian Robert  či Simplex. Shimano súperilo predovšetkým na ázijských trhoch s vtedajším ázijským lídrom Suntour, či špičkovými japonskými prehadzovačmi Sanko, ktoré naozaj predbehli svoju dobu.  Do pretekárskeho cyklistického kolotoča vpadlo prvou sadou Dura-Ace Crane až v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, ktorá kopírovala v mnohom lídrov trhu Campagnolo a Simplex, no priniesla aj nové inovácie.

 

 

O tri týždne si v seriáli o historickej pretekárskej technike predstavíme bicykel Gazelle Champion Mondial r. 1971.