Nacer Bouhanni

Do súčasnej generácie francúzskej vychádzajúcich hviezd môžeme bez debaty zaradiť aj Nacera Bouhanniho, ktorý sa podobá svojim šprintérskym štýlom na klasických špurtérskych búrlivákov, pretože veľmi rád vyhráva a to hocijakým spôsobom.

Drobný špurtér s gurážou 

Nacer Bouhanni sa narodil 25.6.1990 v malom meste Épinal, ktoré sa nachádza v blízkosti pohoria Vogézy. Jeho otec bol amatérsky cyklista, preto sa aj on od malička začal venovať tomuto športu. Ako šesťročný vstúpil do neďalekého klubu VC Spinalien, ktorý sa nachádzal v blízkosti jeho domova. V tejto spoločnosti vydržal až do roku 2006, keď sa na chvíľu stal členom zoskupenia UC Contrexéville Mirecourt, ale ešte na konci tej sezóny a na začiatku svojej juniorskej dráhy sa upísal tímu SC Sarreguemines, ktorého skratka „šprintérsky klub“ napovedala veľa o jeho cyklistických schopnostiach. Bouhanni sa teda postupne zameral na rozvoj svojich rýchlostných kvalít, hoci jeho útla postava mala skôr parametre formovať sa v kopcovitých terénoch Vogéz. Zaujímavosťou bolo, že jeho prvé úspechy prišli v cyklokrose, ako pätnásťročný kadet totiž získal majstrovský titul regiónu Lorraine v tejto disciplíne a v tej nasledujúcej sezóne obsadil siedme miesto.

Junior, talent, policajt

V prvom roku medzi juniormi videl svoju budúcnosť už len v hromadných dojazdoch a rýchlostných súbojoch, v ktorých sa presadil hneď päťkrát. Tým najcennejším víťazstvom bol juniorský titul v cestných pretekoch opäť na regionálnom šampionáte, z ktorého sa tešil ako sedemnásťročný a vďaka ktorému bol vybraný do francúzskej juniorskej reprezentácie. V roku 2008 tam spoločne jazdil s Thibautom Pinotom a Romainom Bardetom, ale tá sezóna nebola z jeho strany veľmi vydarená, pretože mu chýbali výsledky, čo ho v konečnom dôsledku stálo nomináciu na svetový šampionát vo Varese. Po tomto malom sklamaní a prekročení juniorského veku sa rozhodol zostať v tíme SC Sarreguemines ešte jednu sezónu, ale dôležitým míľnikom nielen v jeho kariére bolo, že na konci roku 2008 sa prihlásil vo vogézskom regióne ako dobrovoľník do policajného zboru. Osemnásťročný jazdec mal síce veľký cyklistický talent, ale stále nemal istotu, že sa dokáže presadiť aj medzi profesionálmi. Prihlásením sa do polície urobil Bouhanni šikovný ťah, pretože stále mohol jazdiť za amatérsky celok a okrem toho dostal aj nové možnosti prezentovať sa na trati v policajných farbách. A ak by mu to náhodou s cyklistikou nevyšlo, občianske uplatnenie mal isté.

Na Bouhanniho v sezóne 2009 nezabudli ani na najvyššej úrovni a stal sa členom „tímu nádejí do 23 rokov“. V tomto celku dokázal vyhrať šampionáty v Lorraine a Moselle, ale úspechy dosiahol aj v policajnom drese, kde sa stal policajným majstrom Francúzska. V nasledujúcom ročníku po troch sezónach zmenil klubový dres a upísal sa tímu UVCA Troyes. V jeho pretekárskom živote sa tým nič nezmenilo, pretože stále jazdil za klubovú, policajnú a reprezentačnú zostavu. Vo všetkých sa mu darilo zbierať úspechy, najviac pyšný bol na titul vojenského majstra Francúzska, pretože na tomto podujatí súperili všetky ozbrojené zložky.

Veľká cyklistika, pády, majster Francúzska

Na konci roku 2010 sa potom predstavil ešte v jednom drese, a to už bola pre Nacera Bouhanniho životná zmena. Výkony mladého šprintéra si totiž všimol manažér tímu FDJ Marc Madiot, ktorý mu ponúkol dvojmesačnú skúšobnú dobu. Počas niekoľkých pretekov bol hodený do veľkej vody, ale motivovaný Francúz vedel, že teraz prišiel správny čas, aby prelomil svoju kariéru, a po odhodlaných výkonoch nakoniec dostal v roku 2011 zmluvu v prokontinentálnom tíme FDJ.

Nacer Bouhanni bol v tom čase dostatočne známy ako veľmi nádejný špurtér, ale pri vstupe do veľkej cyklistiky to nestačilo, aby sa okamžite začal výsledkovo presadzovať. Aj keď mal požadovanú rýchlosť, potreboval získavať skúsenosti, ako sa má správať v hektických dojazdoch do cieľa. A práve to bola na začiatku kariéry jeho najväčšia slabina, pretože pre výsledok bol ochotný urobiť čokoľvek, a touto svojou impulzívnosťou neraz prekročil prirodzené hranice. Z mládežníckych ročníkov ho všetci poznali ako búrliváka, ktorý po jednotlivých podujatiach dokáže nakričať nielen na svojich súperov, ale aj na spolujazdcov, ak sa cítil nespokojný.

V prvých dvoch sezónach za FDJ sa v pelotóne na konci pretekov stala jeho najviditeľnejšou vlastnosťou bezmedzná mladícka dravosť, ktorá však namiesto úspechov spôsobovala na konci pády. Televízni komentátori tak mali pri posudzovaní kolízii zľahčenú prácu, pretože ak sa Bouhanni nachádzal v štartovom poli, bolo vysoká pravdepodobnosť, že v tom má prsty. Túto energickosť mala trošku na svedomí aj jeho záľuba v boxovaní. Boxerské rukavice sa stali Bouhanniho nerozlučnými spoločníkmi od samej mladosti, preto na trati vôbec nemal strach brániť svoju pozíciu. S týmto tréningom doteraz neprestal, podľa vlastných slov má cyklista len málo možností, ako rozvíjať svoju hornú časť tela, preto je box pre neho výborným spestrením zimnej prípravy. V posledných rokoch dokonca trénoval aj s francúzskou reprezentáciou.

V roku 2011 pritom nešpurtoval zle, vyše dvadsaťkrát sa dokázal umiestniť v TOP 10. Prelomové víťazstvo prišlo v nasledujúcej sezóne, keď bol najrýchlejší na francúzskom šampionáte, kde porazil Arnauda Démara, a ako 22-ročný si obliekol majstrovský dres. Okrem toho v tom ročníku vybojoval ešte štyri ďalšie triumfy a predstavil sa na Vuelte. Na španielskej Grand Tour zaujal najmä v desiatej etape, kde ho v hromadnom dojazde dokázal poraziť iba John Degenkolb. O tri dni neskôr ale musel podujatie opustiť kvôli pádu.

Nabehnutie na správnu cestu

Sezónu 2013 odštartoval cenným víťazstvom v Ománe, v ktorom sa mu podarilo poraziť niekoľkých výborných šprintérov. Ešte lepšiu príchuť mal nasledujúci triumf v druhej etape na Paríž - Nice a oblečenie sa do žltého trička. Prvé World Tour víťazstvo si ale nestihol poriadne vychutnať, pretože hneď na druhý deň spadol a z podujatie cestoval domov. Dokázal sa však pripraviť na Giro, kde sa mu darilo úspešne sekundovať Markovi Cavendishovi, ale ani túto Grand Tour nakoniec nedokončil. Ktovie, čo si potom myslel na Tour de France v šiestej etape, keď ho prepadli žalúdočné problémy a pred zrakmi miliónov fanúšikov musel bojovať osamotený za pelotónom. Tretia účasť na Grand Tour a tretie odstúpenie však nezanechali na perspektívnom pretekárovi žiadne stopy, pretože na konci sezóny vybojoval titul na klasikách GP de Fourmies a Tour de Vendée a z Okolo Pekingu si odniesol dva etapové zárezy. Práve táto úspešná jeseň bola tým okamihom, ktorá ho presvedčila, že sa dokáže vyrovnať aj najlepším šprintérom na svete.

Po prieniku medzi najlepších opustenie FDJ 

Preto do ďalšieho ročníka vyrazil ešte sebavedomejší, ale v zdravom zmysle slova. Na trati pôsobil vyrovnanejšie a v záverečných metroch sa sústredil iba na svoju rýchlosť. Určite mu veľmi pomohlo aj to, že na začiatku roka absolvoval operáciu očí, pretože trpí na krátkozrakosť, a odstránenie tohto problému mu pomohlo lepšie vyhodnocovať jednotlivé šprinty. Znovu vyhral etapu na Paríž – Nice, znovu vybojoval žltý dres a znovu podujatie nedokončil kvôli pádu. Na tento úspech však dokázal silnejší Bouhanni nadviazať triumfom na Critérium International, ale dôležitým bolo najmä jeho vystúpenie na Giro d´Italia. Tu naplno rozbalil svoje kvality, keď vyhral tri etapy a bodovaciu súťaž. Ďalší triumf potom pridal na Enecu a všetkých prekvapil na Vuelte, kde nielenže ovládol dve etapy, ale zaujal nevídanou odolnosťou v kopcovitom teréne. Z podobného súdka bolo aj jeho desiate miesto z MS v Ponferrade, kde na náročnom okruhu patril medzi najsilnejších jazdcov.

Bolo preto paradoxné, že počas svojej najlepšej sezóny v drese FDJ jeho vzťahy s vedením tímu ochladli. Nacer Bouhanni ťažko niesol svoju neúčasť na Miláno – San Remo a Tour de France, čo dával patrične najavo. Ak na trati už dokázal pôsobiť vyrovnanejšie, vo vyjadreniach pre média nedokázal skryť svoju ctižiadostivosť. Symbolickým vyjadrením sezóny sa tak stala jeho porážka na domácom šampionáte, kde ho premohol Arnaud Démare. Teda práve ten Démare, ktorého si vybral Marc Madiot ako svojho nového šprintérskeho lídra pre budúce sezóny. Bouhanniho zdravé nazlostenie mu však prinieslo veľké výsledky a zvýšenú hodnotu na prestupovom trhu, preto na konci ročníka neváhal prestúpiť do prokontinentálneho celku Cofidis, ktorý bol ochotný splniť jeho finančné požiadavky a priniesť do tímu niekoľkých členov jeho lead-outu. Na najbližšej Starej dáme sa teda budeme môcť presvedčiť, ako jazdí stopercentne podporovaný svojím tímom proti najlepším šprintérom na svete.

Po prestupe do nového tímu v roku 2015 čakal na prvé víťazstvo až do apríla, ale veci sa začali obracať na Critérium du Dauhiné, kde vybojoval dva pekné triumfy. Lenže potom prežil obrovskú smolu, ktorá ho sprevádzala na všetkých najdôležitejších pretekoch. Na domácom šampionáte bol doslova zostrelený na zem pred cieľovou páskou a po ťažkom páde bola ohrozená jeho účasť na TdF. Bouhanni však na tieto preteky cestoval, ale ich nedokončil, pretože v piatej etape ho zastavil ďalší pád. Keď sa zotavil, na chvíľu si vylepšil náladu na Tour de l'Ain, kde vyhral dve etapy. Potom prišla na rad Vuelta, ale v Španielsku mu nebolo dopriate, pretože v ôsmej etape sa opäť zaplietol do kolízie a cestoval domov. Ani v sezóne 2015 teda nedostal veľa príležitostí, aby ukázal svoju rýchlosť na najvyššom fóre.

V roku 2016 sa chcel konečne presadiť na Tour de France, ale ani tentoraz mu nebolo dopriate. Tesne pred pretekmi mal potýčku na hoteli s opitými hosťami, po ktorej si zranil ruku natoľko, že sa nemohol na Strej dáme zúčastniť. Pre Bouhanniho to bola veľká rana, pretože predtým vyhral etapu na P-N, dvakrát bol úspešný v Katalánsku a jeden zárez pridal aj na Dauphiné. Po týchto triumfoch na WT podujatiach si musel veriť, že dokáže byť úspešný aj na TdF. V druhej časti sezóny bol najrýchlejší na Cyclassics Hamburg, ale v cieli bol diskvalifikovaný za nebezpečný šprint.        

Vyhrával prevažne menšie a neznáme podniky

Aj takto by sa dala charakterizovať sezóna 2017 v podaní 27-ročného Francúza. Vyhral sedemkrát, no jeho najväčším triumfom bola "len" štvrtá etapa na Okolo Katalánska, pričom prvým vavrínom sa preňho stali preteky Danilith - Nokere Koerse. Veľké nádeje vkladal do Tour de France. Na domácich pretekoch ale nie a nie vyhrať. Pretekár má na svojom konte už 59 víťazstiev, no domáca Grand Tour mu tú radosť ešte nedopriala. Vyhral už na Gire (3etapy) i na Vuelte (2 etapy), ale Tour je zatiaľ zakliata. A možno sa toho dočká už na budúci rok. Stále jazdec Cofidisu si možno šetrí jubilejné víťazstvo práve do Francúzska...

Stratil pevnú pôdu pod nohami

Francúzsky šprintér v prvej polovici sezóne 2018 urobil všetko preto, aby sa predstavil na domácej Grand Tour. Svoju púť v ročníku začal už v Dubaj Tour. Dva výsledky v Top 5, pričom raz skončil na druhom mieste predznamenali, že Bouhanniho by mohol čakať dobrý rok. Ešte v úvodnej etape na Okolo Ománu sa zmestil medzi piatich najlepších, no potom to bolo na dlhú dobu všetko. V konkurencii kvalitnejších šprintérov Francúz nemal skoro žiadnu šancu pobiť sa o výhru a podobne ako v predchádzajúcom roku vody mútil len v súbojoch s menej známymi špurtérmi. Prvého víťazstva v sezóne sa Nacer Bouhanni dočkal až v máji na pretekoch 4 dni Dunkerque, vyhral tretiu etapu. Ďalšie víťazné zárezy pridal tiež na Grote Prijs Marcel Kint, Boucles de la Mayenne a La Route d'Occitanie, no na Tour de France nakoniec neštartoval. Bouhanni sa musel v tomto roku uspokojiť len s Vueltou, na ktorej ale všetkým ukázal, že vie vyhrávať aj v silnejšej konkurencii. Stalo sa tak v šiestej etape. Napriek všetkému však Francúz nezažil dobrý rok, víťazstvá na slabšie obsadených podujatiach a skoro neustále odstupovanie z kvalitnejších pretekov znamenali, že stratil pozíciu šprintérskej jednotky v Cofidise.

Najväčšie úspechy:
Giro d'Italia 3 víťazné etapy
Vuelta a Espaňa 2 víťazné etapy
Paríž - Nice 3 víťazné etapy
Critérium du Dauphiné 3 víťazné etapy
Majster Francúzska 2012