Michal Kunic: Cyklistika si vyžaduje tvrdosť voči sebe, ako v triatlone

 

 

 

Pri športe som odmalička, čo hovorí za všetko. Už predtým som chodil na preteky a viac-menej som vedel, do čoho idem. Chalanov z tímu som poznal zo spoločných tréningov a pretekov, keďže do 31 rokov som sa profesionálne venoval triatlonu. Práve k cyklistike som mal z triatlonových disciplín najbližšie. Hlavné je, že som chcel byť športovým riaditeľom. Baví ma to, a potom ide všetko ľahšie a plynulejšie.

 

 

 

S Jánom Valachom to riešime prakticky stále a vždy sa dá niečo zlepšovať. Každý nový sponzor je plusom pre kvalitu tímu. Počas celého roku pracujeme na tom, aby sme zabezpečili chod tímu materiálne i finančne. Samozrejme, je to rozdiel oproti tímom z tradičných cyklistických krajín, kde sú zväčša širšie realizačné tímy s viacerými manažérskymi funkciami. Športový riaditeľ tam má na starosti iba veci súvisiace s pretekmi. U nás je realizačný tím oveľa užší.

 

 

 

Určite nie. Je to o ľuďoch a o vzťahoch. Naši sponzori sú skalní nadšenci cyklistiky. Na Slovensku je to tak, že ľudí musí daný šport osloviť. Zväčša ho nepodporujú iba z ekonomických alebo marketingových dôvodov. Momentálne máme z Dukly, teda od štátu, určitú finančnú podporu, ktorá je pre nás podstatná a nezanedbateľná, v rámci nej sú aj platy. Zvlášť ale riešime materiálno-technické zabezpečenie ako bicykle, oblečenie, galusky atď., aby nám vystačili peniaze. Keď zrátame financie a materiálne veci, tak je podpora od súkromných sponzorov ešte o niečo väčšia v porovnaní so štátom.   

 

 

 

Naši elitní jazdci zväčša poznajú športovú prípravu a vedia čo majú robiť, takže sa sústredíme na tréningy a prípravu mladých cyklistov do 23 rokov. Ďalej zabezpečujeme tréningové pobyty a sústredenia, skladáme pretekársky kalendár. Jednoducho, zabezpečujeme okolo nášho kontinentálneho cyklistického tímu všetko, čo je potrebné. 

 

 

 

Kontrast tam určite je, ale počas našich zahraničných výjazdov sa snažím aspoň o polhodinové behy. V minulosti som zažíval ako triatlonista enormnú fyzickú záťaž a veľa špičkových športovcov máva po ukončení kariéry dodatočné zdravotné problémy, napríklad závrate či problémy s tlakom. Organizmus je zmätený a akoby prinútený k stálemu športovaniu. Keď viacero dní nič nerobíte, tak ste možno nervóznejší. Hormóny sa musia nejako vyplaviť. Je to akýsi druh závislosti.

 

 

 

Od desiatich do sedemnástich rokov som sa venoval plávaniu, ale potom som sa prestal zlepšovať. Vyskúšal som triatlon, a hneď ma to chytilo. V dvadsiatich rokoch som vyhral prvýkrát domáci šampionát a úspechy ma tlačili ďalej. Koncom 80-tych rokov som pôsobil v rakúskom tíme EKTC Klosterneuburg so sídlom pri Viedni. Následne jeden rok v klube James Bratislava. V roku 1992 som sa dostal ako prvý, a vlastne ako jediný Slovák, do federálnej reprezentácie a štartoval som na MS v Kanade. Po nich mi ponúkli profesionálnu zmluvu v tíme Kepák Team Brno, kde som pôsobil od mojich 21 do 31 rokov. Manažérom bol Michal Kočař. Jeho brat Tomáš Kočář sa vtedy hrdil postom najlepšieho triatlonistu vo vtedajšom Československu. Nominoval som sa aj na ďalší svetový šampionát, ale nepustil ma nedostatok financií, keďže sa to dalo prakticky iba z vlastných zdrojov. Popritom som od roku 1996 pôsobil v Dukle, aby som mohol reprezentovať Slovensko. Pod jej hlavičkou som chodil na slovenské podujatia a majstrovstvá Európy. Na ME som štartoval sedemkrát, najlepšie som skončil na 21. mieste. Okrem toho som v rámci Európskeho pohára 1994 dosiahol štvrté miesto v rakúskom Kitzbüheli a desaťkrát som sa stal majstrom republiky (4x v olympijskom triatlone a 6x v šprint triatlone).

 

 

 

V Česku nastal vtedy v 90. rokoch zlatý boom triatlonu. V televízii bývali upútavky i priame prenosy. Nastal boom aj z pohľadu financií, výraznejšie prispieval aj štát. V rokoch 1993 a 1994 sme pretekali najmä vo Francúzskom pohári, ale potom sme sa presunuli do Českého pohára a Európskeho pohára.

 

 

 

Kategórie triatlonu sú pomerne rozdielne. Klasický olympijský, stredný a najznámejší Ironman. Líšia sa rozličným spôsobom trénovania. Máloktorí triatlonisti robia na špičkovej úrovni olympijský triatlon aj Ironmana. Venoval som sa najmä olympijskému triatlonu, tak ako v súčasnosti napríklad Rišo Varga. Vo všeobecnosti Ironman sedí starším pretekárom s obrovskou vytrvalosťou, zatiaľ čo olympijský triatlon  mladším pretekárom s väčšou rýchlosťou. Aj v triatlone platí, že vekom sa znižuje rýchlosť, ale môže sa zvyšovať vytrvalosť. Kariéru som ukončil vo veku 31 rokov, takže k Ironmanovi som sa nedostal. Nebolo to zo zdravotných dôvodov, ale vtedy som sa jednoducho cítil vyhorený. Našťastie som počas kariéry nemal zdravotné problémy. Jedenkrát som mal natrhnuté väzy v členku. A bežné zranenia ako natiahnutý sval, to ani nerátam.

 

 

 

Práve na spomínaných MS v Kanade 1992 sme pretekali pri teplote približne päť stupňov. Je to veľmi málo, keďže prvou disciplínou je plávanie a okamžite po vylezení zo studenej vody nasleduje cyklistika. Podobné extrémy som zažil aj vo Francúzsku. Mali veľmi dobrých plavcov, takže vždy namerali teplotu vody nad 15 stupňov, i keď bola reálne nižšia. Žiadne plávanie sa teda neskracovalo a všetko sme si odtrpeli. Stalo sa, že nohy som zacítil až po troch kilometroch behu. Dovtedy som ich necítil, mal som ich zmrznuté od ľadovej vody. Vo všeobecnosti som išiel veľakrát na hrane, ale nikdy sa mi napríklad nestalo, že by som odpadol. Bývalo mi zle až po preteku. Ak som sa úplne zničil, tak aj päť až šesť hodín.

 

 

 

Trénoval som vtedy, počas mojej triatlonovej kariéry, práve s Jánom Valachom, Romanom Bronišom či Marošom Kováčom. Mal som aj cyklistickú licenciu. Rozdiel je v tom, že triatlon je zložený z troch disciplín, čiže aj tréningy sú dvojfázové až trojfázové, zatiaľ čo v cyklistike je to jedna fáza a v zime možno posilňovňa, cviky. Spoločný je princíp rozdelenia na prípravné, súťažné a oddychové obdobie.

 

 

 

Určite ma naučil dôslednosti a tvrdosti voči sebe. Triatlon je extrémne náročný v tréningoch, ktoré trvajú zväčša celý deň. Zvyčajne sme mali skoro ráno plávanie, pred obedom minimálne dve hodiny bicykel a večer beh.  

 

 

 

 

 

Myslím si, že nie. Len ich treba nakopnúť. My sme tiež niekedy vymýšľali. Musia si uvedomiť, aké sú ich ciele a prečo robia cyklistiku. Potom stačí už iba usmerňovanie z našej strany. Aby to malo hlavu a pätu, aby sme ich posúvali dopredu. Snažíme sa spolu s Jánom Valachom o naberanie informácií, skúšame rôzne testy. Každý cyklista je iný a potrebuje niečo iné. Samozrejme, cyklistika je tvrdý šport a vyžaduje tvrdosť voči sebe. Ale ten kto nevie byť na seba tvrdý, tak by sa zrejme nedostal ani po kategóriu do 23 rokov.  

 

 

 

Situáciu sledujeme a je nám jasné, že jedného dňa naši skúsení chalani ukončia kariéru. Môže sa stať, že niekto z kategórie do 23 rokov prejde medzi eliťákov, ale musí byť viditeľná perspektíva a pracovitosť. Žiaľ, v cyklistike to nie je ako vo futbale alebo hokeji. Za prestupy mladých cyklistov nedostávame peniaze. Ale týmto spôsobom si aspoň budujeme tímové meno.

 

 

 

Určite je to lepšie v tom zmysle, že tento celok je previazaný aj na Tinkoff-Saxo a navzájom si vymieňajú poznatky. Môže ich to posunúť. Zároveň to môže pomôcť slovenskej cyklistike, pretože sa uvoľnili dve miesta v Dukle, ktoré by sme inak nemohli ponúknuť. Navyše, stáž Jána Valacha v izraelskom tíme môže priniesť nové skúsenosti a postupy do Dukly. Už z prvej návštevy priniesol užtočné informácie.  

 

 

 

Jasné. Poviem to na rovinu. U Erika vidím veľkú šancu. Nehovorím o istote, ale o šanci. Skôr by ma prekvapilo, ak by to nevyšlo. Erik je čertovsky rýchly šprintér a vo veku 20 rokov dosiahol víťazstvá v konkurencii skúsených šprintérov z kontinentálnej cyklistiky. Ak mu urobia dobrý pretekársky program, tak mu to určite pomôže a znova sa posunie.

 

 

 

Jednoduché vysvetlenie. Renzo Zanelli nestojí Duklu nič, práveže nám môže otvoriť nové spojenia na Taliansko a talianske preteky. Aj s jeho príchodom súvisia nové zmluvy na bicykle a materiál, ktoré sa nám podarilo uzavrieť. Čoskoro ich predstavíme. Navyše, Zanelli určite nikomu nezaberá miesto, pretože pôvodne sme plánovali osem cyklistov a na deviatich by sme nemali peniaze.  

 

 

 

Znie to pekne. Tento rok som počas českých Pretekov mieru na kúsok odviezol skupinku turistov, keďže som mal voľné miesta. Chvíľu sme sa rozprávali a povedali mi, že my cyklisti sme stále ako na dovolenke. A naozaj. Na prvý pohľad to tak vyzerá. Ale keď ste niekde desať dní v kuse a stále sa presúvate, tak človeka poriadne žuje, najmä v závere. Beriem to ako súčasť práce, ktorá ma baví a napĺňa. Aj v bežnej práci býva človek unavený. Najradšej mám, keď vyjdú všetky taktické pokyny a okorení to naše víťazstvo. Tento rok sme to zažili s Erikom Baškom a Marošom Kováčom, no a bolo to super, niečo nezabudnuteľné.

 

 

 

Určite. Zmenilo to náš štýl a kolobeh života. Manželka aj deti si museli zvyknúť, že odchádzam na dlhšie z domu. V roku 2014 asi na 70 dní. Napríklad sme vypustili dovolenku, ale musíme to nejako inak vyriešiť a prispôsobiť sa. V roku 2015 absolvujem s Duklou asi 90 percent pretekov, takže mi ešte pribudne práca. Ale nebojím sa toho. Som s tým vyrovnaný a rátam s tým.  

 

 

 

V konvoji často nevieme, ako dopadol dojazd, pretože nemáme živé televízne zábery. Väčšinou utekáme z auta za výsledkom. Sú to neopísateľné radosti. Pri prvom víťazstve Erika Bašku sme sa objali a nevynechali sme symbolický prípitok so šampanským. Samotné prežívanie závisí od vývoja pretekov. Na opačnom póle k víťazstvám sú nudné etapy. Najhoršie sú rovinaté bez zatáčok, keď ide iba pelotón a nie sú žiadne úniky. V roku 2014 sme to zažili na Dookola Mazowsza. Priznám sa, že som mal problém, aby som nezaspal. Ale je to výnimka a menej ako päť percent prípadov. Inak sa vždy niečo deje, veď o tom je cyklistika.