Aj slovenskí sponzori boli na bicykli podporiť cyklistov Etixxu na Gire

Je štvrtok 5:00 ráno a my nakladáme bicykle na auto s cieľovým mestom AOSTA v Taliansku. Cesta ubiehala v celku rýchlym tempom, nebyť niekoľkých obmedzení v Rakúsku kvôli výmenám zvodidiel (žeby opakovali po Slovensku? ). Výdatná talianska večera nám dodala novú silu po dlhom cestovateľskom dni.

A je to tu - prvý deň nášho jazdenia. Talianske raňajky máme za sebou, opaľovací krém natretý,  berieme traťovky, obúvame tretry,  prilby na hlavu a vydávame sa smer Cervinia. Po ceste stretávame veľké množstvo cyklistov, ktorí sú slušne vychovaní a pekne zdravia ako sa na cyklistickú "komunitu" patrí . Okrem zdvihnutia rukou je to aj ich, veľmi nám podobný pozdrav "ciao". "Ideme správne, keď idú všetci opačným smerom?", pýtam sa. Ale po krátkom pozretí do mapy sme si boli istí, že ideme tým správnym smerom, nakoľko ostatní si ešte išli vyjsť  kopec COL-SAINT-BARTHÉLEMY, ktorý sme sa my rozhodli vynechať. Prvých 17 kilometrov sa nám išlo výborne, jemné brdky nám nerobili žiadne problémy.

A potom to prišlo. Prvé ozajstné stúpanie pre nás s dĺžkou 16 km sa začína v mestečku Chambave s maximálnym stúpaním 12 % a v priemere 7,2 %. Trasu neoznačovali iba šípky, ale aj nafúkané ružové balóniky po stĺpoch a zavesené ružové bicykle. Veľa fanúšikov už malo obsadené svoje miesto popri trati, ktorí mňa a Katku povzbudzovali najmä bella, belisima, čo nám dodávalo energiu ešte viac pridať do pedálov . Pri bráne s označením 40 km do cieľa sme urobili provokačnú fotku s komentárom, či nás dobehnú (v cieli sme mali ešte veľkú časovú rezervu). Talianski dôchodcovia si užívali s ružovým šampanským v ich vytvorenom bare "MARTA". Nebyť ešte dlhého stúpania pred nami, na jeden pohárik by sme sa zastavili .  Slnko pálilo a my sme sa konečne blížili na náš prvý kopec. Zopár serpentín a konečne sa pred nami objavil vrchol COL-SAINT-PANTALÉON s výhľadom na Zermatt. Fotka na pamiatku musí byť. Obliekame bundy a púšťame sa do kľukatého a prudkého zjazdu s dĺžkou necelých desať kilometrov do Antey - St. André, kde už boli pripravení talianski karabinieri kvôli bezpečnosti počas prejazdu cyklistov.

 

 

 

Uisťovali ma, že druhé stúpanie bude jednoduchšie, no opak bol pravdou. Veď Cervinia bolo až 19-kilometrové stúpanie s priemerným stúpaním 5,1 %. Začiatok bol síce pozvoľný, ale niektoré miesta boli naozaj výživné. V mestečku Valtournenche nás dobehla reklamná kolóna, ktorá bola síce chudobnejšia ako na Tour de France, ale diváci sa aj tak pokochali na alegorických autách od keksíkov až po tuniaky. Posledných päť kilometrov nám už ubiehalo rýchlejšie opäť za povzbudzovania divákov. V mieste cieľa boli už zaparkované tímové autobusy a my sme sa vybrali k Etixx-ákom, kde nás už čakal Alessandro Tegner (mediálny manažér Etixxu, pozn. red.) so svojimi kolegami. Postarali sa o nás, ako o pravých pretekárov a počkali sme si na dojazd. Na obrazovke sme sledovali priebeh pretekov a dojazd sme si išli pozrieť naživo. Veľkú radosť nám urobil Rigoberto Urán, keď prišiel ako tretí v poradí. Nechýbala osobná gratulácia s vybozkávaním na líce a po chvíľke sme sa vydali na cestu späť do Aosty. Všetci sme uvítali 28 km dlhý zjazd do mestečka Chatillon a odtiaľ s vetrom v chrbte do hotela. Po ceste nás obiehali Etixxáci a na oplátku nás povzbudzoval Rigoberto z auta , ktorý sa po celú dobu smial a mal dobrú náladu. Pri spoločnej večeri sa nám z tímu priznali, že okrem jazdcov, ich na bicykli veľa nejazdí a boli veľmi prekvapení, že sme "to" dali. Naša prvá etapa mala 113 km s celkovým prevýšením 3 325 m. Patríme medzi výnimky spomedzi sponzorov, ktorí cyklistiku robia aj aktívne s niekoľkými tisíckami kilometrov ročne, čo nám dodáva veľa radosti a energie. Aj napriek tomu, že jazdci už mali za tri týždne stovky kilometrov v nohách, počas celej večere sa smiali a mali dobrú náladu.

 

 
Je sobota a pri raňajkách študujeme mapku i prevýšenie etapy, ktorú chceme prejsť. Štart v Saint - Vincent bol od nás vzdialený približne 20 km, ale my sme sa autom presunuli do mestečka Susa, kde začínalo stúpanie na slávny kopec Colle Delle Finestre, ktoré bolo aj zároveň Cima Coppi - najvyšší vrch tohtoročného GIRA. Ak by to niekto náhodou nevedel, Fausto Coppi vyhral GIRO päťkrát a každoročne je na jeho počesť  pomenovaný najvyšší vrchol GIRA. Začiatok stúpania bol naozaj výživný.

 

 

Prvé dva kilometre sme pred sebou videli dlhý zástup cyklistov. V niektorých úsekoch by sme brali ešte aj ľahší prevod ako 34/28. Ale nie sme žiadne padavky a popasovali sme sa s tým. Niekoľko malých prestávok s výbornými ryžovými traťovkami a pripravenými ionťákmi od Etixx-ákov nám dopĺňali energiu. Určite si na ne vypýtame recept. Najťažších bolo posledných osem kilometrov prašnej cesty s jemnými kamienkami, ktorá bola urobená na začiatku 18. storočia počas vlády "Kráľa Slnka" (Ľudovít XIV., pozn. red.). V posledných serpentínach už boli tisícky ľudí, ktorí si to vyšli buď pešo alebo na bicykloch a dokonca nám ponúkali aj pečené mäsko s pivom .

 

 

 

My sme sa po zdolaní vrcholu vrátili o dva a pol kilometra nižšie, kde sme už čakali na jazdcov. Prvý sa okolo nás prehnal neuveriteľnou rýchlosťou Ilnur Zakarin. Keď okolo nás prechádzala skupina hlavných favoritov s Contadorom, Aruom, Uránom, Hesjedalom a Kruiswijkom, to sme ešte netušili, že Aru "zapne" a Albertovi v kopci nastúpi.

 

 

Po prejazde pretekárov sadáme na bicykle a opäť si ideme užiť zaslúžený zjazd. Pri tisícoch fanúšikoch nebolo možné zjazd pustiť, ako sme chceli, ale užili sme si ho aj napriek tomu. Predsa len - dole kopec je dole kopec . A to bol záver našej návštevy na GIRE - 2 268 nastúpaných metrov na 18 kilometroch. Na parkovisku sme mali ešte obdivovateľov kotúčových bŕzd na cesťákoch, čo ešte nie je veľmi rozšírené, ale pozerali si ich s veľkým záujmom.

 

Radosť, úsmev, smiech, bolesť, slzy, energia, vyčerpanie, sklamanie - toto všetko zažívajú cyklisti počas pretekov. Ako sa hovorí "klobúk dole" pred všetkými cyklistami a ten, kto si to neskúsi, nevie, o čo prichádza. Aj taká je cyklistika, náročná, ale o to krajšia .