O genetike, vášni i rasizme. Ovládnu Afričania Tour de France?

 „Je to veľký deň pre africkú cyklistiku a som naozaj veľmi hrdý, že mám bodkovaný dres. Som hrdý, že som Afričan a že som Eritrejčan. Na tento deň nikdy nezabudnem,“ zneli slová Daniela Teklehaimanota ešte počas prvého týždňa Tour de France 2015. Ako historicky prvý Afričan čiernej pleti sa postavil na pódium Starej Dámy, keď na štyri dni získal bodkovaný dres pre najlepšieho vrchára. Splnil si detský sen a stal sa priekopníkom africkej cyklistiky v Európe.

 

Teklehaimanotova cesta z Afriky až na francúzsku Grand Tour bola komplikovaná podobne ako jeho priezvisko. Daniel sa narodil v roku 1988 v malom eritrejskom mestečku Derbawa do mnohopočetnej rodiny s jedenástimi súrodencami. Najprv sa venoval horskej cyklistike, veď okolie jeho rodiska leží v nadmorskej výške viac ako 2000 metrov nad morom. Až v roku 2005 vo veku 16 rokov začal s cestnou cyklistikou. Po prvých domácich úspechoch sa dostal do Európy, keď v rokoch 2009 - 2011 pôsobil vo World Cycling Centre. Projekt je určený pre talenty z krajín s minimálnou cyklistickou štruktúrou.

 

Hneď pri prvých zdravotných prehliadkach zistili, že Daniel má tachykardiu, teda trvalé zrýchlenie srdcového rytmu. Na jar 2009, krátko po príchode z Afriky, absolvoval operáciu srdca vo švajčiarskom Lausanne. Už o dva mesiace sa vrátil do súťažného tempa a o šesť mesiacov skončil celkovo šiesty na Tour de l’ Avenir, ktorá je považovaná za Tour de France mladých talentov. Podarilo sa mu to v konkurencii Van Garderena, Sicarda, T. Gallopina či Kenaugha. Dokázal to napriek tomu, že nemal ani polovičné skúsenosti v porovnaní s európskymi sokmi.

 

 

 

 

Vo World Cycling Centre sa Teklehaimanot stretol aj so slovenským cyklistom Marekom Čaneckým. „Býval na izbe vedľa mňa. Viacpočetní Kórejci alebo Turci vytvorili skupinky, tak sme vytvorili vlastnú partiu s Írom, Bielorusom a Srbom. Sedávali sme spolu pri obedoch a večerách, a tak sme sa postupne zoznámili. Jazdili sme spolu aj preteky a rozumeli sme si. Daniel je férový chalan, dobrý kamarát. Pochádza z úplne odlišného prostredia, takže zažíval šok, keď si zvykal na európsku kultúru i počasie,“ zaspomínal si Čanecký.

 

Rodák z mestečka Derbawa trpí pri studenom počasí, veď má telesný tuk iba 3 až 3,5 percenta. Je to niekoľkonásobne menej v porovnaní s priemerom bežnej európskej populácie. Po príchode do Európy sa musel zdokonaliť v angličtine a prekonával aj problém s vízami. V Eritrei je síce oficiálne demokracia, ale reálne diktatúra prezidenta Isaiasa Afwerkiho. Krajina je občas označovaná ako „africká Severná Kórea“. Obyvatelia potrebujú víza na opustenie krajiny a objavili sa prípady športových reprezentantov, ktorí emigrovali prostredníctvom zahraničného výjazdu.

 

Na druhej strane, v Eritrei patrí cyklistika k top športom a krajina patrí k najúspešnejším cyklistickým oblastiam v rámci Afriky. Do tejto východoafrickej krajiny priviezli prvé bicykle ešte kolonizátori z Talianska na konci 19. storočia. Špecifikom sú oblasti s nadmorskou výškou viac ako 2000 metrov nad morom. „Geografia je hlavný dôvod, prečo môžeme byť dobrí, ale tiež na sebe tvrdo pracujeme,“ myslí si Teklehaimanot.

 

Samozrejme, podmienky na život sú oveľa horšie ako vo vyspelej Európe. Opäť Marek Čanecký: „Konkrétne Daniel pochádza z asi dvanástich súrodencov a je najstarší. Predpokladám, že stále živí celú rodinu z jeho cyklistického platu. Ukazoval mi fotky a pochádza z veľmi chudobného prostredia, takže od rodiny nemal žiadnu finančnú podporu, ale aj tak sa o ňu stará.“

 

 

 

 

Teklehaimanot mal aj šťastie, pretože vo World Cycling Centre (WCC) mu dovolili byť až tri roky, i keď bežnou praxou sú dva. Priamo z WCC odišiel od sezóny 2012 do World Tour, do austrálskeho tímu Orica-GreenEDGE. „Ešte keď jazdil za Oricu-GreenEDGE, tak sme si občas napísali. Naposledy mi písal, že má kamarátku, ktorú si chce zobrať za manželku. Potom som videl, že mal sobáš. Vtipné je, že keď sa presťahoval z UCI kempu do Talianska, tak si začal samostatne variť a nadnesene povedal, že potrebuje ženu na varenie a výpomoc.“ Medzitým sa stal Teklehaimanot národným hrdinom a na spomínanú svadbu prišlo tritisíc ľudí.

 

Ďalší africkí kolegovia Čaneckého z WCC mali menej šťastia a vrátili sa domov do Burkine Faso či Pobrežia Slonoviny, kde ich nečakal žiadny tím, i keď disponovali talentom. „Afričania v budúcnosti môžu vyhrať Tour de France. Náš tréner Michel Theze z WCC vždy o Danielovi hovoril, že je to africký diamant, ktorý treba obrúsiť, aby získal európske kvality pretekania, aby sa naučil lepšie používať hlavu i taktiku. Má výborné fyziologické predpoklady. Málo tuku, dobrú postavu a narodil sa vo vysokej nadmorskej výške,“ dodal pre Cycling-info.sk Marek Čanecký z rakúskeho kontinentálneho tímu Amplatz-BMC.

 

Práve Teklehaimanotova fyziológia očarila tím Orica-GreenEDGE. Šéf tímu Shayne Bannan pri príchode Daniela povedal: „Poznali sme jeho výsledky, ktoré boli dosť dobré, ale v skutočnosti nás očarili jeho testy, jeho fyziológia. Vidíme v ňom veľký potenciál, hoci sa nevenuje športu až tak dlho, a preto mu chceme pomôcť k úspechom, ktoré ponúka jeho fyziológia. Musíme mu tiež pomôcť v živote mimo bicykla, aby pochopil rozdiely, európsku kultúru a spôsob života.“

 

 

{module banner-article-skoda}

 

 

Orice sa ale nepodarilo obrúsiť africký diamant, a tak Teklehaimanot pôsobí od sezóny 2014 v juhoafrickom tíme MTN-Qhubeka. Tímový manažér Douglas Ryder po jeho príchode vyhlásil: „V Orice sa snažili robiť to najlepšie, ako vedeli, ale nerozumeli výzvam, ktorým čelíme pri príchode afrických cyklistov do Európy.“

 

V aktuálnej sezóne 2015 pozberali prvé ovocie, keď Teklehaimanot vyhral vrchársku súťaž na Critérium du Dauphiné a nosil vrchársky dres na Tour de France. „Je to dres, ktorý absolútne miluje. Bodkovaný dres symbolizuje agresivitu, vášeň, odhodlanie, obetavosť a ťažkú drinu. Keď ho nosí, tak je to preňho sen, ktorý sa stal skutočnosťou,“ komentoval Douglas Ryder.

 

Nadšení boli aj vo World Cycling Centre a riaditeľ Frédéric Magné vyhlásil: „Daniel je neuveriteľný športovec, ktorý ukazuje svetu, aký silný môže byť africký cyklista. Keď trénoval u nás v Aigle, tak ukazoval ohromný talent, tvrdo pracoval, a zároveň sa choval skromne. Bol predurčený na veľké veci a sme radi, že môžeme sledovať jeho úspechy v pozícii profesionálneho cyklistu.“ Mimochodom, na Tour de France 2015 štartuje päť bývalých zverencov World Cycling Centre. Teklehaimanot, Kudus, Sepulveda, Navardauskas a Froome.

 

Merhawi Kudus je tiež Eritrejčanom a jazdcom MTN-Qhubeka. Vo veku 21 rokov je dokonca najmladším mužom v pelotóne Tour de France. „Nie je to jednoduché byť cyklistom z Afriky. Potrebujeme viac pozvánok a príležitostí. Je to pre nás zložité, aby sme sa dostali do Európy,“ potvrdil Kudus. V posledných rokoch sa ale dvere do Európy otvárajú čoraz viac, a práve Tour de France 2015 je dôležitým míľnikom.

 

 

Africké míľniky v histórii Tour de France: 1913 - prvý africký účastník Ali Neffati, beloch z Tuniska, ktorý sa preslávil nosením pokrývky hlavy s názvom fez, ktorá je typická najmä pre islamské krajiny 1950 - prvý africký tím Severná Afrika zložený z marockých a alžírskych cyklistov, ktorí ale jazdili pod francúzskou vlajkou, beloch narodený v Alžírsku Marcel Molinés vyhral etapu ako prvý rodák z Afriky, využil extrémne teplo 1950 - ešte viac sa preslávil ďalší alžírsky rodák Abder-Kadel Zaaf, ktorý počas jednej z etáp skolaboval a išiel zlým smerom, spôsobil to buď úpal, víno od fanúšika alebo drogy, existujú viaceré verzie jeho príbehu 2001 - beloch Robert Hunter dokončil Tour de France ako prvý Juhoafričan 2007 - beloch Robert Hunter vyhral etapu ako prvý Juhoafričan 2013 - Juhoafričan a beloch Daryl Impey si na dva dni ako prvý africký cyklista obliekol žltý dres, rodák z Kene a beloch Chris Froome vyhral ako prvý africký rodák celkovú klasifikáciu 2015 - prvý „skutočný“ africký tím MTN-Qhubeka, zároveň prví africkí účastníci čiernej pleti Daniel Teklehaimanot a Merhawi Kudus

 

 

V Afrike sa v novom tisícročí rozbehli viaceré cyklistické projekty, niektoré z nich zmapovali vo filmových dokumentoch. Mnohí africkí cyklisti majú za sebou silné životné príbehy, tak ako európski hrdinovia v období okolo svetových vojen. Môžu sa stať námetom pre ďalšie knihy a filmy. Cyklistika môže byť ich vykúpením z chudoby, strachu či rodinných strát. Nejde iba o šport, ale o holý život a zvýšenie jeho kvality. Cyklistika je nádejou, svetlom na konci tunela a hviezdou na oblohe pre africké cyklistické talenty.   

 

 

 

 

Africký prokontinentálny tím MTN-Qhubeka, ktorý sa tento rok dostal prvýkrát na Tour de France, je zrealizovanou ideou, ktorá výrazne pomáha africkej cyklistike. Vznikol v roku 2007 a postupne sa posúva vpred. Slovo Qhubeka znamená v preklade „pokrok“ alebo „pohyb vpred“. Okrem iného podporujú globálnu neziskovú organizáciu World Bicycle Relief, ktorá od roku 2005 darovala africkým deťom takmer 250-tisíc bicyklov. Majú tak lepší prístup ku vzdelaniu či k životne dôležitým potrebám. Možno niektorý bicykel už teraz používa budúci víťaz Tour de France.

 

Čierneho cyklistu v žltom drese na Champs-Élysées očakávajú v budúcnosti aj viaceré osobnosti. Napríklad päťnásobný víťaz „Starej Dámy“ Bernard Hinault: „Prečo by mali vyhrávať iba cyklisti s bielou pleťou? Chalani z Afriky majú veľký hlad po úspechu. Naozaj sa chcú dostať z ťažkostí, rovnako ako my v Európe pred 60 alebo 70 rokmi. Ak sa stanete špičkovým športovcom, tak vám to dáva šancu byť lepším človekom a mať lepší život. Niektorí z nich už dosahujú úroveň európskych jazdcov. Majú talent, ale potrebujú trénerov a zväzy, aby ich podporovali.“  

Hinaultovi to pripomína prienik Kolumbijčanov na svetovú scénu. Prvý kolumbijský tím štartoval na Tour de France až v roku 1983. V súčasnosti patria Kolumbijci na čele s víťazom minuloročného Giro d’ Italia Nairom Quintanom k najlepším vrchárom v pelotóne. Podobne ako Afričania majú športovú výhodu vo fyziológii a geografických podmienkach.

 

 

 

 

Optimistom je aj generálny manažér tímu MTN-Qhubeka Brian Smith. „Dúfam, že toto je začiatok zmeny. Sledujeme dominanciu Afričanov vo vytrvalostných bežeckých disciplínach. Potrebujeme iba jedného cyklistu, aby to prelomil a ostatní tiež uveria, že to dokážu. Zatiaľ nie je v pelotóne dostatok cyklistov čiernej pleti.“

 

V schopnosti čierneho kontinentu verí aj cyklistický filmár James Walsh: „Afrika má veľa fyziologického potenciálu pre cyklistiku. Ak kontinent poskytne jazdcom prístup ku kvalitnej výučbe, vybaveniu a svetovým pretekom, tak sa podľa mňa môže stať dôležitým hráčom na medzinárodnej scéne, čo by sa premietlo aj do miestneho bicyklového priemyslu.“

 

Vieru v svetlú budúcnosť afrických cyklistov vyjadril aj Chris Froome: „Verím, že športovci z východnej Afriky sú potenciálne najlepší vytrvalostní športovci na svete, najmä vďaka ich fyziológii a životu vo vysokej nadmorskej výške. Momentálne majú najväčší problém s infraštruktúrou, cestami na trénovanie, vybavením a neporiadkom vo zväzoch. Je to divoký západ, ale naozaj si myslím, že je to zároveň veľký priestor pre ďalší rozvoj.“

 

So zvyšujúcim sa počtom cyklistov čiernej pleti v pelotóne narastá aj výskyt rasistického správania. Súbežne s Tour de France 2015 sa konalo podujatie Okolo Rakúska (2.HC), na ktorom Bielorus Branislau Samoilau (CCC-Sprandi-Polkowice) rasisticky urazil Eritrejčana Natnaela Berhaneho (MTN-Qhubeka). Neskôr sa ospravedlnil a zaplatí mesačný plat na konto charity Qhubeka Foundation. „V zápale boja povedal náš jazdec niekoľko slov, ktoré sú veľmi nešťastné a neakceptovateľné. Netolerujeme takéto správanie a jazdec ponesie následky, “ reagoval hovorca poľského celku.

 

Podobný prípad sa stal napríklad aj na Tour de France 2014, keď Švajčiar Michael Albasini (Orica-GreenEDGE) rasisticky pomenoval Francúza čiernej pleti Kévina Rézu (vtedy Europcar na fotke, aktuálne FDJ). Neskôr sa porozprávali a podali si ruky. Upozorňujeme, že Medzinárodná cyklistická únia (UCI) nemá v porovnaní s Medzinárodnou futbalovou federáciou (FIFA) ani zďaleka také skúsenosti v boji proti rasizmu. Téma rasizmu či fixných trestov za rasistické správanie sa ale stáva pre UCI aktuálnou, aj v súvislosti s migračnou krízou, ktorá hýbe Európskou úniou.

 

Rasizmom v cyklistike sa v súčasnosti zaoberá iba jeden bod v Ústave UCI, v ktorom sa uvádza: „UCI bude vykonávať svoju činnosť v súlade s princípom rovnosti medzi všetkými členmi a všetkými športovcami, držiteľmi licencií a úradníkmi, bez rasovej, politickej, náboženskej alebo inej diskriminácie.“

 

V histórii 101 ročníkov Tour de France sa tešili z celkového triumfu iba cyklisti z Európy, USA a jedenkrát z Austrálie. Tour de France napísala tisíce príbehov, ale nadnesene môžeme povedať, že až teraz to začína byť globálne zaujímavé. Sme zvedaví na nových hrdinov z cyklisticky nepoznaných častí sveta. Dostanú sa na vrchol? Porazia tradičné európske veľmoci? Dozvieme sa v budúcnosti. Evolúcia pokračuje.