Lučanič: TdF na Slovensku je nereálna, ale navštívim ju aj dvadsiaty raz

 

 

 

Predpokladám, že taký nie je. Prvýkrát som ju zažil na vlastnej koži v roku 1994, keď vyhral siedmu etapu Ján Svorada, vtedy ešte so slovenským občianstvom. Doteraz som sa zúčastnil devätnástich Tour de France, vždy ako akreditovaný novinár vyslaný denníkom Šport. Párkrát sme to spojili aj s rodinnou dovolenkou. Venoval som sa cyklistike a písaniu, zatiaľ čo rodina si obzerala jednotlivé mestá. Až pred štyrmi rokmi sa prvýkrát pridal televízny štáb RTVS. Viackrát mali zastúpenie agentúra SITA a televízia JOJ, tento rok prvýkrát Pluska.

 

 

Hneď na moju prvú Tour, keď som sa dostal do veľkého kolotoča. Predtým som absolvoval majstrovstvá sveta v cyklistike, čo považujem za slabší odvar a nedá sa to porovnávať. Veľmi rád si spomínam na prvú účasť Petra Sagana v roku 2012. Nikto nevedel, čo máme čakať a on vyhral v prvom týždni tri etapy. Plánoval som odchod po asi desiatich dňoch, ale po fantastických výsledkoch a dohode s redakciou som zostal dlhšie. Nikdy nezabudnem, ako si Peter preberal zelený dres pod Víťazným oblúkom. Rád sledujem jeho šou a ako ho fanúšikovia z celého sveta uznávajú. Myslím si, že pod pódiom máva momentálne najviac fanúšikov. Práve Tour de France so Slovákmi, bratmi Velitsovcami či Petrom Saganom, sú vždy špeciálne a silnejšie. Stretneme sa a porozprávame po slovensky. Keď idú Slováci, tak je aj viac práce, ale vôbec mi to nevadí.

 

 

Prišiel som do neznáma a všetko som spoznával. Okamžite ma ohromil celý obrovský kolos. Veľkosť zázemia a infraštruktúry. Na iných podujatiach býva jedno námestie a pár aut, ale na Tour je všetko mnohonásobne väčšie. Napríklad tlačové stredisko umiestnené na zimnom štadióne alebo pod stanom s rozmermi 200 x 80 metrov.

 

 

Určite sa nájdu. Nerád si spomínam na dopingové aféry a policajné razie, ktoré dehonestovali celé podujatie. Sledoval som Armstronga a snažil som sa veriť, že je to iba o výnimočných schopnostiach. Potom prerazil na povrch doping, čo ma sklamalo. Podobne si spomínam na dvojkilometrové cieľové stúpanie, na ktorom vyhral dopingový hriešnik Riccardo Ricco. Išiel veľmi rýchlo, ale nevypotil ani kvapku potu. Videl som jeho voskovú tvár bez náznaku únavy. Boli to čudné roky, ale verím, že súčasná cyklistika je takmer na sto percent čistá. Na sto percent nie, pretože vždy sa nájdu individuálne prípady.

 

 

Nepáčila sa mi nálada voči tímu Sky, prevažne zo strany Francúzov. Pískanie či pľuvanie, to do cyklistiky nepatrí. Mrzí ma, že sa dookola spochybňuje Froome. Suverénne lepší bol iba v prvej pyrenejskej etape, navyše po voľnom dni a dobre načasovanom nástupe. Quintanu nikto nespochybňoval, i keď dominoval v Alpách. Podľa mňa vyhral Froome zaslúžene a je to veľký cyklista. Treba povedať, že Francúzi sa prejavujú ako veľkí nacionalisti, čo môžeme vidieť aj pri priamom prenose od francúzskej televízie, prípadne pri vyhodnocovaní najbojovnejšieho jazdca.

Hotely si vybavujem už v marci, akreditácie v apríli. Najzložitejšie je cestovanie a každodenné presúvanie za cyklistami. Podobne ako cyklisti nemajú počas Tour voľný čas, tak ani my, novinári. Zväčša je to rovnaký režim. Iba práca, cestovanie, spánok a ráno ďalšia etapa. Kedysi sme to mali jednoduchšie, pretože novinári cestovali spolu s tímami, ktorým asistuje polícia. Odvtedy ale narástol počet účastníkov a teraz cestujeme bez podpory polície, cez obchádzkové trasy s väčšou vzdialenosťou. Napríklad 150-kilometrovú etapu musíte obísť po 300-kilometrovej obchádzke. Aj v pelotóne idú autá s novinármi, ale slúžia skôr ako reklama, reálne nevidia cyklistov. Tento rok som na vlastnom aute najazdil takmer 7-tisíc kilometrov a šoférovaním strávil viac ako sto hodín. Problémom bývajú aj zápchy, z veľkých kopcov sme išli dole aj dve hodiny.

 

 

Myslím si, že všetky využité hotely sú na dobrej úrovni. Niektoré lepšie, niektoré horšie, ale organizátori to rovnomerne striedajú. Mohlo sa stať, že cyklisti nemali klímu, ale tímy to určite môžu pripomienkovať. Mne osobne to neprekáža, pretože v hoteli iba prespím. Pre mňa je dôležité pripojenie na internet a parkovisko.

 

 

Ráno si zavoláme s redakciou, aká je perspektíva a či má Peter Sagan šance na víťazstvo. Keď sú na Tour Slováci, tak sa robí viac článkov a keď dosiahnu úspech, tak ešte viac. Počet a rozsah článkov je rôzny, približne dva až štyri za deň. Dôležité sú najmä hlasy z cieľa, ktoré sa musia použiť hneď, zatiaľ čo nadčasové články ako zaujímavosti o dedinkách či karaváne píšem zväčša počas priebehu etáp.  

 

 

Zväčša sa všetko deje v mixzóne alebo blízko nej. Cyklista poskytne maximálne pár minút, na dlhšie rozhovory nie je čas. Dlhší rozhovor je možný iba počas voľných dní. Rozprával som sa už so stovkami ľudí, tento rok napríklad s Van Garderenom, Majkom, Rodríguezom, samozrejme, Saganom a ďalšími. V minulosti napríklad s Ullrichom, zatiaľ čo s Armstrongom iba na tlačovke, pretože priamo komunikoval veľmi málo.

 

Poznám veľa Belgičanov či Holanďanov, menej Francúzov. Na kamarátske vzťahy nie je čas, ale vieme o sebe a prehodíme pár slov, pomôžeme si. Mám kamaráta Francúza, ktorý aj absolvoval s nejakým tímom Okolo Slovenska. Teraz pracuje pre oficiálnu stránku Tour de France, pre ktorú pripravuje vyjadrenia či krátke správy.

 

 

 

Vždy si čosi zoberiem, ale sú to celkom iné a neporovnateľné podujatia. Dávnejšie sme napríklad zaviedli biely trikot s červenými bodkami pre najlepšieho vrchára. Avšak, musíme sa prispôsobiť slovenským podmienkam, ktoré sú oveľa skromnejšie. Je to úplne iný systém a zázemie, ale inšpirovať sa určite dá.

 

 

 

 

 

Pribudlo veľa fanúšikov zo zahraničia, aj z rôznych exotickejších krajín. Tiež sa mi zdá, že kedysi to bolo osobnejšie, ale teraz je celá organizácia viac rutinná. Napríklad, mixzónu majú rozdelenú na viaceré zóny a stál som v televíznej. Sagana rozprával pre RTVS, tak som tam stál, aby nemusel hovoriť v slovenčine dva či trikrát, ešte aj pre kolegu z Českého rozhlasu. Najprv nechápali, prečo nerešpektujeme ich pokyny. Zdá sa mi, že nepripúšťajú diskusiu, ale pri takom veľkom podujatí je to pochopiteľné, pretože stále by niekto niečo chcel.

 

 

 

Nemyslím si, že to nastavili proti Saganovi. Proti nemu vlastne organizátori nemajú zbraň. Sagan si vždy nájde cestu za víťazstvom v bodovacej súťaži, tento rok hlavne cez úniky. Organizátori mu síce zobrali nejaké body, ale zase pridali bonifikačné sekundy, a tak mal v úvode šancu na žltý dres. Nepoškodzujú pretekárov, snažia sa o zatraktívnenie súťaže. Pravidlá nie sú nemenné.  

 

 

 

Myslím si, že za čias Virenqua sme ju vnímali atraktívnejšie, pretože je Francúz, na ktorého sústredili väčšiu pozornosť. Keď bol svojský cyklista Voeckler v bodkovanom, tiež to pôsobilo atraktívnejšie. Bodkované a biele tričko ale vždy budú v tieni žltého, zatiaľ čo zelený dres je špeciálnejšia kategória. Šprintéri či Sagan zväčša nebojujú o ostatné dresy a je ich vidno nielen na prémiách, ale i v etapových dojazdoch.

 

 

Podľa mňa určite. Na žiadnych pretekoch sa nezíde toľko kvalitných cyklistov. Na klasike môže vyhrať menej známy cyklista zhodou okolností alebo s veľkou dávkou šťastia. Na Tour de France sa to nestane, možno raz za sto rokov. Napríklad na dlažobnom monumente Paríž - Roubaix štartuje možno polovica lídrov, lebo druhá polovica sa pripravuje na kopcovité klasiky, etapové týždňové podujatia a podobne. A ak porovnáme Giro a Vueltu s Tour, tak si myslím, že francúzska Grand Tour je predsa len o triedu vyššie. 

 

 

Nechcem nadraďovať žiaden región, pretože celé Francúzsko je pekné. Krásnu prírodu nájdete prakticky v každom kúte. Z pohľadu pretekania mám najradšej stredne náročné etapy, ktoré obsahujú kopce, ale nie sú úplne pre vrchárov.  

 

 

 

Počas Tour mávame zvýšený záujem o inzerciu. Júl a august, to býva v printových médiách hluché obdobie, ale práve Sagan na Tour de France to dokáže zmeniť. Sagan je momentálne marketingové číslo jedna medzi slovenskými športovcami. Teraz vydávame pred Tour aj prílohy, ktoré by sme bez slovenskej účasti nevydávali, pretože by zaujímali oveľa menej ľudí. 

 

 

 

 

 

Nie je to reálne. Dalo by sa to možno spojením s ďalšími krajinami, napríklad z Vysokých Tatier alebo Bratislavy cez Viedeň až do Nemecka. Po troch či štyroch etapách by aj tak musel nasledovať presun, ktorý spravili iba pri štarte v Londýne. Slováci by mali záujem, ale stačí si to prepočítať. Za prvé, organizácia jedinej etapy si vyžaduje rozpočet v miliónoch eur. Za druhé, nemáme dostatočné ubytovacie kapacity, konkrétne viac ako 4-tisíc izieb, tak aby to neboli turistické ubytovne s WC na chodbe, a to ešte nerátame ubytovanie pre turistov. Ako ideálne sa javí spojenie Bratislavy s Viedňou, ale neviem si to predstaviť, aj vzhľadom na logistiku do Francúzska, čo je viac ako 1200 kilometrov. Znamenalo by to viac ako päť-šesť etáp mimo Francúzska alebo letecký presun. V minulosti sa síce objavili nejaké vyhlásenia o Tour de France na Slovensku, ale išlo skôr o snahu o zviditeľnenie. Značka Sagan môže tejto myšlienke pomôcť, ale v súčasnosti je to nereálne. Špekuluje sa o štarte v Ázii či Južnej Amerike, tak uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

 

 

 

Rád by som absolvoval aj dvadsiaty, dvadsiaty prvý, dvadsiaty druhý ročník, a potom aj všetky ďalšie. Ak mi bude zdravie slúžiť, tak určite pôjdem.

 

 

 

 

Kto je Ľudovít Lučanič?

Narodil sa 8. augusta 1959 v Bratislave. V rodnom meste vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Kariéru športového novinára spojil s denníkom Šport, do ktorého nastúpil v roku 1978 ako praktikant a od roku 1982 pokračuje ako zamestnanec. V súčasnosti sa najviac venuje cyklistike, stolnému tenisu a marketingu. Na vlastnej koži zažil viaceré svetové šampionáty v cestnej, dráhovej, sálovej cyklistike i v cyklokrose. Štyrikrát navštívil Giro d’Italia, ale najviac mu učarovala Tour de France, za ktorou vycestoval dosiaľ devätnásťkrát.