Greg van Avermaet

 

 

 

Narodil sa 17.5.1985 v belgickom meste Lokeren, ktoré leží vo východnej časti Flámska. Vyrastal v športovej rodine, jeho starý otec a otec boli pretekármi. Pre mladého chlapca pochádzajúceho z tohto cyklistického regiónu to mohlo byť dostatočnou motiváciou, aby pokračoval v rodinnej tradícii.

 

Lenže Greg sa vybral úplne iným smerom a postavil sa do futbalovej brány. Nebol však členom miestneho klubu KSC Lokeren, ktorý patrí medzi najlepšie v Belgicku, ale hrával za susedné mesto Beveren. Dôvod bol prostý. Greg van Avermaet bol v juniorskom veku brankárom a práve tento klub sa mohol pochváliť vynikajúcou brankárskou školou, ktorá vychovala niekoľko reprezentantov. V cyklistickej rodine to bolo zaujímavé rozhodnutie a podľa vlastných slov sa preto niekedy cítil osamelý.

 

Aj v jeho prípade však platilo, že všetko sa môže zmeniť, keď sa mladý muž začne presúvať do seniorskej kategórie. Možno by bol z neho naozaj dobrý brankár, ale celé to prostredie, v ktorom vyrastal, malo nakoniec príliš silný vplyv a ako 18-ročný začal pretekať na bicykli. Veľkú úlohu v tejto premene zohral jeho švagor Glenn D’Hollander, ktorý bol jazdcom tímu Lotto a s ktorým sa o niekoľko rokov neskôr stretol práve v tomto zoskupení. Greg ho najskôr sprevádzal na tréningových jazdách a Glenn D’Hollander ako profesionálny cyklista si nemohol nevšimnúť jeho energickú jazdu a talent.

 

Pre rodinu to bolo veľké prekvapenie, keď sa rozhodol chodiť na preteky. Ale všetci videli, že sa výborne rozhodol, pretože počas prvých dvoch rokov vybojoval 14 víťazstiev. „Ako mladý chalan som bol fascinovaný športom. Celá moja rodina sa venovala cyklistike, ale ja som si zvolil niečo úplne iné. Cítil som sa ako samotár. Ale keď som dosiahol osemnásť rokov, akoby ma to prevalcovalo. Veľkú vplyv mal na mňa švagor, ktorý mi poradil, aby som to s cyklistikou skúsil vážne. Nebolo to celkom jednoduché, pretože som strávil veľa času pri futbale. Ale vedel som, do čoho idem. Poznal som preteky a cyklistické prostredie, čo mi veľmi pomohlo.“ 

 
Po víťaznom začiatku kariéry sa stal v roku 2006 súčasťou kontinentálneho celku Bodysol-Win for Life-Jong Vlaanderen, kde dostávali príležitosť talentovaní pretekári, a spolu s ním tu vyrastali aj Jurgen Roelandts alebo Jelle Vannedert. Jeho razantný vstup na cyklistickú scénu pokračoval, v tejto sezóne pribudlo na jeho konto ďalších 11 triumfov. Tým najcennejším bol titul belgického šampióna do 23 rokov.

Bol víťazným typom cyklistu, ktorý sa nebojí za žiadnych okolností ísť za svojou šancou. „Hneď na prvých pretekoch som si cyklistiku užíval a začal som dosahovať pekné výsledky. Okamžite som pochopil, že môžem bojovať o víťazstvá. A to bol výborný pocit. Veľmi ma to bavilo.“

 

 

Výkony takéhoto mladého cyklistu nemohli zostať bez odozvy. Preto sa mu ozval jeden z najväčších svetových tímov Predictor-Lotto, do ktorého si ho vybral samotný Marc Sergeant, a van Avermaet sa posunul do prvej ligy vo veku 22 rokov. V celku síce patrili medzi najväčšie hviezdy Cadel Evans a Robbie McEwen, ale belgické zoskupenie si aj tak zachovalo správny klasikársky esprit, čo bolo pre van Avermaeta zasľúbenou zemou.

Ročník 2007 odštartoval vo veľkom štýle. Hneď na prvých pretekoch Tour of Qatar vyhral etapu, keď bol najrýchlejší v špurte. V hromadnom dojazde sa presadil aj v druhej etape na Tour de Wallonie, hoci sa nikdy nepovažoval za šprintéra. Na začiatku kariéry dokonca vyhlásil, že neznáša šprinty, že je úplne iným typom pretekára. Ale okolnosti vždy dopadnú tak, že musí ísť do záverečného špurtu, pretože v tíme na to nemajú potrebných jazdcov. Potom dosiahol ešte tri triumfy na menších klasikách, takže medzi profesionálov vstúpil energickým spôsobom.

Nasledujúca sezóna bola z jeho strany ešte lepšia. Na kratších etapových pretekoch ako Tour of Belgium, Tour de Wallonie či Okolo Kataru sa dostal v celkovom poradí na pódium, na Tour de l'Ain vyhral šprintérsku etapu. Obrovský pokrok však spravil na veľkých klasikách. Ťažkú jednorazovku E3 Prijs Vlaanderen absolvoval v skupine hlavných favoritov, kde patril medzi najsilnejších a vybojoval tretie miesto.

Tento výsledok ho poriadne motivoval pred slávnym podujatím Ronde van Vlaanderen. Skúsenejších protivníkov a ťažkého terénu sa nezľakol, pri premiére prišiel do cieľa v oklieštenom hlavnom poli a vybojoval vynikajúce ôsme miesto. Ale vrchol sezóny prišiel na Vuelte. Van Avermaet si užíval zvlnené a kopcovité profily, jazdil aktívne a v mnohých prípadoch sa tlačil dopredu, za čo si vyslúžil výhru v bodovacej súťaží. Čerešničkou na torte bol etapový triumf, ktorý ukoristil v úniku.

 

 

 

Po tomto skvelom období mnohí predpovedali, že je len otázkou času, kedy vybojuje veľký triumf na monumente. Ale belgický cyklista v nadchádzajúcich dvoch sezónach akoby ustrnul. Nedá sa povedať, že v rokoch 2009-2010 jazdil vyslovene slabo, určite sa etabloval medzi najlepšími klasikármi na svete, ale víťazstvá neprichádzali. Keby len tie. Na jarných klasikách sa dostal do top 10 len dva razy, na Omloop Het Nieuwsblad a Brabantskom šípe, čo nebola úchvatná vizitka. Jeho čaro nezapôsobilo ani na premiére na Tour de France.

V roku 2010 na MS v Austrálii síce obsadil piate miesto, ale v špurte menšej skupiny nemal šancu bojovať o majstrovský titul proti rýchlejším jazdcom. Na jeho škodu sa v tomto období objavil v tíme Lotto Philippe Gilbert, ktorý sa dostával do najlepších rokov, a vďaka pribúdajúcim úspechom sa stal najväčšou osobnosťou celku. Greg van Avermaet preto pod vplyvom viacerých okolností potreboval zmenu a po štyroch rokoch prestúpil do tímu BMC.

 

Sezóna 2011 znamenala pre neho akýsi reštart. Ocitol sa v medzinárodnom tíme, ktorý mal záujem vyhrávať na každom fronte a klasiky boli len jednou z jeho priorít. Tento nový impulz sa snažil okamžite premietnuť na pretekoch. Na Miláno – San Remo predviedol v závere silný atak, ale v zjazde ho dobehla skupinka pretekárov a finišoval na deviatom mieste. Aktivitou hýril aj na L-B-L, kde zachytil útoky Gilberta a Schlekovcov, ale nevydržalo mu to až do konca a obsadil siedmu priečku.

To všetko ukazovalo, že nestratil nič zo svojej kvality. Potvrdili to aj druhé miesta na Clasica San Sebastian a Tour of Belguim, kde bol zakaždým lepší len Philippe Gilbert. Na Okolo Rakúska sa po troch rokoch tešil z etapového triumfu, o niekoľko dní to zopakoval na Tour de Wallonie, kde sa stal aj celkovým víťazom. Na konci ročníka sa mu konečne pošťastilo a vyhral klasiku Paríž – Tours. Šprintéri boli pripravení na svoj záverečný súboj, ale daždivé počasie poskytlo príležitosť aj pre utečencov, medzi ktorými bol najrýchlejší Greg van Avermaet.

V ročníku 2012 sa jeho kroky opäť stretli s Philippom Gilbertom, ktorý prestúpil do BMC po predchádzajúcej životnej sezóne. Niektoré jeho preteky ovplyvnili problémy s chrbtom, ale na svojom najobľúbenejšom podujatí Tour of Flanders dosiahol štvrté miesto, čo bol jeho dovtedajší vrchol. Pekný úspech mu unikol v Quebecu, kde ho pred cieľom prešpurtoval len Simon Gerrans. Vo Valkenburgu na MS potom pomohol Gilbertovi získať majstrovský titul.

Ďalšie dve sezóny 2013-2014 sa niesli v znamení získavania triumfu na veľkej klasike, pretože s Gilbertom si podelili úlohy a on sa stal kapitánom na mačacích hlavách. Greg van Avermaet sa vždy parádne pripravil na jarné súboje, vždy prežil na čele tie najdôležitejšie selekcie, ale titul z toho nevyťažil. Za svoju konzistenciu počas celého roka, avšak bez žiadaného výsledku, si vyslúžil prezývku „greg van top ten“. Mnohí to pripisovali jeho netrpezlivosti, keď v závere pretekov príliš často mrhal silami útočením, namiesto toho, aby radšej čakal na správny moment.

Lenže spomínaná taktika mu takmer zariadila slávu na Okolo Flámska 2014. Zaútočil pomerne skoro, keď ešte žiadny z favoritov nechcel ísť dopredu, a len tesne pred páskou sa rozhodlo, že víťaza určí špurt 4-člennej skupiny. Van Avermaet mal veľmi blízko k vysnívanému titulu, ale prekvapujúco ho prešprintoval Cancellara. Druhé miesto bolo pre neho obrovským sklamaním. A presne to isté sa mu prihodilo v tej sezóne na Omloop Het Nieuwsblad, keď ho v cieli predbehol len Ian Stannard.

 

 

V ročníku 2015 sa o ňom hovorilo oveľa viac. Najskôr z pretekárskeho pohľadu, pretože sa perfektne pripravil na celú sezónu. Na Strade Bianche skončil druhý, potom jeho prípravu na najdôležitejšie súboje ovplyvnil pád na E3 Harelbeke. Ktovie, ako by jazdil bez tejto komplikácie, veď na Okolo Flámska a Paríž – Roubaix získal tretie miesto, na Amstli finišoval piaty.

V tomto období viedol aj iné súboje. Vo februári sa objavili informácie o jeho spojitosti s dopingovým lekárom Chrisom Mertensom, kvôli ktorým sa začalo proti nemu viesť vyšetrovanie a nemohol nastúpiť na niektoré podujatia. Van Avermaet bol obvinený, že u belgického lekára využíval v rokoch 2009-2012 zakázanú ozónovú terapiu krvi. Mertensova zlá povesť mu veľmi uškodila, nehovoriac o tom, že sa objavili ďalšie informácie, ktoré hovorili o zakázanom používaní kortikoidov.

Belgický cyklista všetky obžaloby popieral a hovoril o svojej nevine. Tento proces sa skončil o niekoľko mesiacov, keď ho belgický zväz zbavil všetkých obvinení s tvrdením, že Van Avermaet neporušil žiadne pravidlá. Užívanie kortikoidov bolo legálne na liečbu zraneného kolena a spojitosť s Mertensom sa nepreukázala.

Príjemnejšie chvíle potom prežil na Tour de France. Na najväčších pretekoch ukoristil etapový triumf, keď vo vysiľujúcom špurte do kopca porazil Petra Sagana. Z podujatia neskôr odstúpil, pretože sa mu narodila dcérka, a chcel byť pri tom.

Perfektnú formu si udržiaval aj naďalej a všetci súperi to zbadali na Clasica San Sebastian, pretože bol jasne najsilnejší. Na záverečnom prudkom kopci sa všetkým vzdialil a už mal vydláždenú cestu za potrebným veľkým víťazstvom, ale katastrofický stret s motorkou ho odstavil z pretekov a zostali mu len oči pre plač. Tento incident vyvolal obrovské rozhorčenie, pretože Van Avermaet by bezpochyby vyhral toto podujatie, ale v konečnom dôsledku mu to nebolo nič platné. O niekoľko dní bol opäť vitálny a výživnú sezónu obohatil o druhé miesto v GC na Eneco Tour.

 

Jeho túžba vyhrať slávnu klasiku naďalej trvá, ale zatiaľ nemusí zúfať, veď pred sebou má najlepšie roky kariéry. "Chcem dosiahnuť veľké víťazstvo, ktoré by bolo vrcholom mojej kariéry. Prežívam dobrú kariéru, ale nie najlepšiu, preto vždy potrebujete vyhrať veľké preteky. Čakám už dlho od môjho triumfu na Paríž – Tours. Ale Flámsko, Roubaix, San Remo, to je úplne iný druh pretekov, o ktorých každý sníva. Túžim vyhrať preteky, ktoré sa jazdia pred májom. Potom to bude veľmi dobré."

 

 

To, že Greg Van Avermaet ešte nepovedal posledné slovo a že ho skutočne čakajú najlepšie roky kariéry, potvrdil hneď v nasledujúcom roku. Odštartoval ho v Katare solídnym tretím miestom. Dostali sa pred neho len elitní šprintéri Alexander Kristoff a víťazný Mark Cavendish. Dobrú formu ukázal aj na Omloop Het Nieuwsblad, teda na klasike, ktorú na budúci rok čakal posun do elitnej kategórie WT. Ohromný začiatok sezóny korunoval na pretekoch Tirreno - Adriatico. Na tento ročník si pamätá mnoho slovenských fanúšikov. Greg Van Avermaet, ale hlavne náš Peter Sagan mali tak trochu šťastie. Do kariet im zahralo počasie, vďaka ktorému museli organizátori zrušiť piatu, najnáročnejšiu etapu. Len preto mohli o GC zabojovať klasikári. No a belgický zástupca porazil toho slovenského len o jedinú sekundičku. Žiaľ, vtedy 31-ročnému borcovi sa neskôr šťastena postavila chrbtom. Na Okolo Flámska spadol a zlomil si kľúčnu kosť. Prišiel tak o možnosť zabojovať o víťazstvo na vysnívanej Paríž - Roubaix. Cyklistika je ale občas akoby sínusoida a Van Avermaet dokázal neskôr vyhrať náročnú piatu etapu na Tour de France. Okrem toho vyhral olympiádu v Rui, aby sa neskôr mohol bratsky rozdeliť s Petrom Saganom v Kanade. Klasiku v Quebecu vyhral Slovák, Belgičan skončil druhý. V Montreale sme videli opačné garde. Avermaet sa vtedy nechať počuť, že je rád za víťazstvo na tej náročnejšej klasike... Po kanadskom dobrodružstve ešte vyhral etapu na Eneco Tour, nedokončil Lombardiu a sezónu ukončil na Abu Dhabi Tour.

 

Už predchádzajúca sezóna bola v jeho podaní famózna. V akomsi duchu stáleho súperenia so Saganom si na Slovensku získal množstvo neprajníkov, ale aj fanúšikov. Jedných aj druhých navyše však získal aj v sezóne 2017. Odštartoval ju na pretekoch Volta a la Comunitat Valenciana, kde jeho BMC vyhral tímovú časovku. No a práve to akoby naštartovalo najkrajšiu jar v jeho živote. Po Ománe koncom februára vyhral preteky Omloop Het Nieuwsblad, ktoré po predchádzajúcej reforme v podaní UCI prešli do WT.  Na Strade Bianche, finišoval druhý, nestačil na Michala Kwiatkowskeho. No a potom to prišlo. Víťazstvo na E3 Harelbeke, kde prvé tri miesta obsadili domáci Belgičania. Víťazstvo na Gent - Wevelgem, kde tretí finišoval Sagan. Druhé miesto na Okolo Flámska, kde stratil takmer pol minútu na krajana Gilberta. A aby toho nebolo málo, na Paríž - Roubaix získal víťazstvo kariéry. Obľúbené Peklo severu, na ktorom sa rok pred tým kvôli zraneniu nemohol zúčastniť, mu konečne patrilo. Skutočne, jarná časť ročníka 2017 patrila Gregovi Van Avermaetovi. Výbornú formu neskôr potvrdil aj na Skoda-Tour de Luxembourg, kde ovládol GC a pridal tiež dve víťazné etapy.

Čo sa víťazstiev týka, to však bolo všetko. V ďalšej časti ročníka absolvoval tradičnú Tour, kde si pripísal len jedno druhé miesto. Štrnásta etapa finišujúca v Rodez patrila vtedy Michaelovi Matthewsovi. V porovnaní s minulým rokom mu nevyšiel ani už taktiež tradičný trip v Kanade. V Quebecu skončil druhý, chrbát mu ukázal Peter, v Montreale finišoval siedmy. Záverečnú bodku za jeho zatiaľ bez diskusií najúspešnejšou sezónou dal v Nórsku, kde na šampionáte finišoval šiesty. Zase raz pred sebou videli chrbát Petra Sagana...

 

 

Paríž-Roubaix 2017 víťaz

OH v Riu 2016 víťaz

Tirreno-Adriatico 2016 víťaz

Tour de France 2015 a 2016 víťazná etapa
Vuelta a Espaňa víťazná etapa 2008 a výhra v bodovacej súťaži

Gent - Wevelgem 2017 víťaz

E3 Harelbeke 2017 víťaz

Omloop Het Nieuwsblad 2017 a 2016 víťaz

Paríž - Tours 2011 víťaz

Tour of Flanders 2014 druhé miesto
Tour de Wallonie 2011 a 2013 celkový víťaz