Tony Martin

Nemecký cyklista Tony Martin sa narodil 23. apríla 1985 v Cottbuse. Ako dieťa zažil cennú skúsenosť a zdá sa, že odvahu má jeho rodina v krvi. Spoločne utiekli cez Maďarsko do Západného Nemecka, a to tesne pred pádom Berlínskeho múru. Cyklistike sa začal venovať až v časoch demokracie, pomerne neskoro v štrnástich rokoch. "Kto by si vtedy pomyslel, že sa raz stanem olympijským medailistom? Možno som trochu o tom sníval. Neskôr sa stal sen skutočnosťou," znejú slová Tonyho Martina. Ako tínedžer prešiel viacerými nemeckými tímami a kvôli športu nemal čas ani na školu. V roku 2001 sa preto vrátil do východného Nemecka a vyštudoval športovú školu v Erfurte, na ktorej si spravil maturitu.

 

Neskôr sa stal policajtom. Kuriozitou je, že k jeho policajným kolegom patril ďalší špičkový nemecký cyklista John Degenkolb. Fyzickou kondíciou patril Tony k najlepším, ale na policajné pochôdzky nemal čas. Byť policajtom a zároveň rastúcim cyklistom mu umožnila podpora od nemeckej vlády. Dokonca mu patrila hodnosť seržanta, ale kvôli postupu v cyklistike neskôr nechal povolanie policajta iným. Každopádne, vždy bol tvrdý chlapík a dodnes ho prezývajú Der Panzerwagen, teda obrnené vozidlo. V podobnom duchu sa vyvíjala i jeho kariéra, už v roku 2003 naznačil potenciál titulom nemeckého šampióna v časovke juniorov.

 

Vyhliadol si ho tím Gerolsteiner a v roku 2005 si v drese tohto tímu prvýkrát vyskúšal profesionálnu cyklistiku. Vybojoval prvé medzinárodné víťazstvo v časovke na Regio Tour. Počas ďalších dvoch sezón pôsobil v kontinentálnom tíme Thuringer Energie. Pripísal si ďalších päť víťazstiev a obliekal si žltý dres na Tour de l'Avenir, neskôr mu ho zobral Bauke Mollema. Nemec aj na tomto najvýznamnejšom podujatí pre mladých cyklistov dokázal, že patrí k najtalentovanejším cyklistom.

 

V roku 2008 vstúpil medzi elitu v drese HTC. Ako zelenáč získal štyri víťazstvá, z toho tri v časovke. Jeho motor postupne spoznával celý pelotón. Odkrútil si premiéru na Grand Tours, na Gire skončil na 128. mieste. Prvýkrát sa na špičkovej úrovni postavil aj proti Cancellarovi, pri Švajčiarovej víťaznej časovke na Okolo Poľska skončil šiesty. Potom na MS obsadil výborné siedme miesto.

 

Počas ďalšej sezóny ukázal svoje kvality aj v kopcoch, veď ovládol klasifikáciu vrchárov na Paríž-Nice a Okolo Švajčiarska. Potom dvanásť dní obraňoval biely dres na Tour de France, zobral mu ho Andy Schleck. Na konci sezóny pridal k týmto úspechom ešte bronz z časovky na MS v Mendrisiu. Týmito výsledkami si vybudoval pozíciu lídra aj na celkové poradie a získal si dôveru vedenia tímu. Dopredu ho tlačili i sponzori, keďže Nemecko je veľký trh a čiastočne to ukrátilo o príležitosti Petra Velitsa.

 

Tony Martin je cyklistický perfekcionista, ktorý v posledných rokoch dozrel. V roku 2010 prenikol do popredia aj na ďalších špičkových podujatiach. Prvýkrát sa stal nemeckým majstrom v časovke, vyhral Eneco Tour a časovky na Okolo Kalifornie, Okolo Švajčiarska. Navyše v Kalifornii prvýkrát zdolal v časovke najväčšieho konkurenta Cancellaru. Na TdF si znova vyskúšal biely dres a z MS si odviezol ďalší bronz.

 

Rok 2011 bol pre Tonyho Martina jeden z najúspešnejších. Získal dvanásť víťazstiev, z toho osem vo World Tour. Ovládol časovky na Tour Algavre (aj celkovo), Paríž-Nice (aj celkovo), Okolo Baskicka, Critérium du Dauphiné, TdF, Vuelte, Okolo Pekingu (aj celkovo) a Chrono des Nations. Španielsku Vueltu nedokončil, lebo sa pripravoval na vrchol sezóny, časovku na MS. V Kodani potvrdil svoju úspešnú sezónu a prvýkrát získal titul majstra sveta v časovke. Symbolicky sa stal novým kráľom cyklistickej časovky. Dokázali to nielen MS v Kodani, ale aj štatistiky, keďže porazil Cancellaru v časovkách v pomere 9:5.

 

V sezóne 2012 chcel Tony Martin, prezývaný Der Panzerwagen, zostať najlepším časovkárom a získať pre Nemecko zlatú medailu na olympiáde. To sa však nestalo skutočnosťou najmä kvôli zrodu nového superčasovkára Bradleyho Wigginsa. Brit Martina v každej časovke porážal a inak tomu nebolo ani na domácej OH. Nemcovi muselo stačiť druhé miesto a kov strieborného lesku. Nepomohli mu ani nové technické možnosti v elitnom tíme OPQS. Zlato však predsa len u seba doma vystavil. Stal sa majstrom sveta v individuálnej aj tímovej časovke, keďže sa šli bez Wigginsa. Okrem toho celkovo vyhral preteky Okolo Belgicka a svoje obľúbené Okolo Pekingu už po druhý raz v kariére. Jeho snom z mladosti zostával žltý dres na TdF, ktorý si túžil obliecť aspoň na jeden deň.

 

V roku 2013 navštívil Tony spolu s tímom slovenskú vojenskú základňu v Lešti, kde utužovali kolektív a ochutnali aj tradičný guláš. Možno aj preto sa v priebehu roka opäť prejavila výnimočnosť Tonyho Martina, ktorý len dvakrát nevyhral svoju najobľúbenejšiu disciplínu. Najskôr to bola kopcovitá časovka na Tour de France, a potom podobná na Vuelte, kde ho pokoril len Cancellara. Inak na plochých profilov jednoducho nemal konkurenciu. Tie najdôležitejšie vyhral na Starej Dáme a na majstrovstvách sveta, počas ktorých nenechal nikoho na pochybách, kto je zaslúženým kráľom. Pochopili to aj Wiggins a Cancellara. Okrem toho vďaka jazde proti chronometru znovu celkovo vyhral Okolo Belgicka a Volta ao Algarve.

 

V nasadenom trende pokračoval nemecký pretekár aj v ďalšej sezóne 2014. Svoju prvú časovku vyhral na začiatku apríla v Baskicku, ale o mesiac neskôr ho dokázal v Romandii poraziť Chris Froome o jednu sekundu. Táto malá epizóda nijako neovplyvnila jeho ďalšie štarty, pretože tretíkrát v rade vyhral Okolo Belgicka, čo sa ešte nikomu nepodarilo. Skvelé momenty prežil aj na Okolo Švajčiarska. Podarilo sa mu vyhrať obidve jazdy proti chronometru, od prvej do poslednej etapy mal oblečený žltý dres, ktorý však stratil na poslednom stúpaní. Napokon sa musel uspokojiť so štvrtým miestom v klasifikácii, ale jeho obrovská bojovnosť v kopcoch zanechala výborný dojem.

 

 

 

 

Najkrajšie momenty sezóny prežil na Tour de France 2014. Najskôr sa v deviatej etape dostal do početného úniku, odkiaľ vyrazil za víťazstvom prenikavou sólovou jazdou, ktorá trvala vyše 60 kilometrov. Zdemolovať konkurenciu sa mu podarilo aj v záverečnej časovke, v ktorej sa nikto nedokázal priblížiť k jeho bezchybnému motoru. Pred MS sa rozohrial na Vuelte, kde vyhral časovku jednotlivcov. Na samotných majstrovstvách sveta potom zbieral medaily, ale nie také, na aké bol zvyknutý. V TTT obsadil tím OPQS tretie miesto a všetci si museli všimnúť, že tradičný Martinov tempomat nebol vo svojej koži. Túto situáciu využil Wiggins v individuálnej časovke, keď ho odsunul "len" na druhú priečku. Martinovi sa tak rozplynul sen štyroch víťazstiev za sebou v ITT.

 

V sezóne 2015 sa mu splnil ďalší veľký cyklistický sen. Na Tour de France vyhral štvrtú etapu s dlažobnými kockami po typickom sólovom úniku s dĺžkou 3200 metrov a dostal sa prvýkrát do žltého dresu. Tony to dokázal tesne po defekte, na požičanom bicykli od kolegu Mattea Trentina. Išlo sa mu nepohodlne, mal vyššie sedadlo a opačne otočené brzdy. Nemecký časovkár ale typickým spôsobom zaťal zuby. "Ver, nikdy sa nevzdávaj a dosiahneš úspech," uviedol šťastný Tony na sociálnej sieti. Dokázal to na dlažobných kockách, ktoré nemá rád pre ich nebezpečnosť a v najbližších rokoch neplánuje špecializáciu na dlažobné klasiky. Na Tour de France 2015 sa môže stať prvým Nemcom od čias Jana Ullricha, ktorý si udrží žltý dres viac ako dva dni.

 

Nakoniec sa mu to nepodarilo, pretože na konci šiestej etapy spadol, zlomil si kľúčnu kosť a na druhý deň odstúpil z pretekov. Potom jeho snaženie smerovalo na majstrovstvá sveta,  na ktoré sa musel po zranení veľmi rýchlo pripraviť. Predtým vyhral v sezóne len dve časovky a šťastie mu neprialo ani v Richmonde. V tímovej časovke získal Etixx striebornú medailu, ale bolo vidno, že Martin nejazdil v stopercentnej pohode. Jeho slabšia príprava sa prejavila aj v ITT, kde vybojoval iba siedme miesto, čo bolo po predchádzajúcich medailových žatvách neúspechom.  

 

Tony dnes patrí k ťahúňom novej generácie nemeckých cyklistov. Získal aj titul najlepší nemecký cyklista. Typická je preňho bojovnosť a sila, s výškou 186 cm patrí k vyšším cyklistom. Býval na brehu Bodamského jazera, ktoré spája územia Nemecka, Švajčiarska a Rakúska, no kuriózne nie je oficiálne rozdelené. Cez jazero tečie rieka Rýn a je tretie najväčšie v strednej Európe. V okolí je nádherná príroda, ktorú má Tony rád. Miluje tiež svoju rodinu a kamarátov. Rád počúva hudbu, pri bicyklovaní najčastejšie rýchle skladby v štýle rnb alebo techno.

 

V sezóne 2016 trošku zmenil svoje zameranie a okrem časoviek začal poškuľovať na jarné klasiky. Z toho dôvodu získal prvý triumf až na národnom šampionáte v ITT, všetky predchádzajúce, ale aj nasledujúce časovky na TdF mu vôbec nevyšli podľa predstáv. Na kockových klasikách však zaujal skvelým výkonom na Paríž - Roubaix. Najmä jeho zásluhou vznikla rozhodujúca selekcia ďaleko pred cieľom a svojím strojovým tempom potom udržal pri živote vedúcu skupinu.

 

Po neúspechu na TdF chcel časovkársku medailu z OH, ale na ťažkej trati sa nedostal ani do najlepšej desiatky. Po ďalšom sklamaní na chvíľu pookrial na Okolo Británie, kde vyhral kratšiu jazdu proti chronometru, a potom sa zameral na majstrovstvá sveta. V Katare predviedol výkonnostný vzostup a opäť to bol starý-známy Tony Martin, ktorý dominuje v časovke. Najskôr si pripísal tretie víťazstvo v TTT a následne suverénnym spôsobom vybojoval svoj štvrtý titul v ITT, takže ročník 2016 mal z jeho pohľadu predsa len úspešnú bodku.  

 

 

Nemožno ho označiť za úspešný. Nevyhral totiž takmer žiadnu časovku. Jeho obľúbená disciplína mu vyšla len na domácom šampionáte. Okrem toho vyhral aj druhú etapu na Volta a la Comunitat Valenciana. Nemcov hlavný cieľ bola Tour a zvlášť prvá etapa v Düsseldorfe, kde túžil vyhrať. Vydalo mu to ale až na štvrtú priečku. Dostali sa pred neho Thomas, Kyrijenka i Küng. A potom sa to s ním už vlieklo. V druhej časovke si zopakoval štvrté miesto. Absolútne mu nevyšiel ani svetový šampionát. Ako obhajca prvenstva v ITT skončil až deviaty. Na víťazného Dumoulina stratil až 1:39. Rovnaké umiestnenie získal s Kaťušou aj v TTT.

 

 

 

Rok 2018 bol pre nemeckého špecialistu na časovku dôležitý z pohľadu budúcnosti. Zmluva v Kaťuši – Alpecin mu končila a preto musel vyjazdiť nejaké dobré výsledky, aby sa mu ušla nová buď v súčasnom tíme alebo niekde inde. Tony Martin ale zažil katastrofálnu jar a zmena neprišla ani na prvej Grand Tour v sezóne. Na Gire boli dve individuálne časovky a Martin ako špecialista na túto disciplínu bol dvakrát medzi porazenými. V Jeruzaleme skončil deviaty, do mesta Rovereto prišiel ako druhý. Po talianskych trojtýždňových pretekoch si dal na mesiac pauzu. Návrat si naplánoval na domácom šampionáte, kde konečne zasvietilo svetielko. Tony totiž vyhral národný dres v súboji s chronometrom, no do konca sezóny to bolo jeho jedno jediné víťazstvo. Nemec sa predstavil aj na Tour de France či Okolo Británie, no bezvýsledne. Lepšie dni v jeho prípade nenastali ani na svetovom šampionáte. Trať v Innsbrucku mu príliš nesadla, bol siedmy. Ročník plný sklamanie ukončil v Číne na Gree-Tour of Guangxi, kde vo vrchárskej súťaži vybojoval tretie miesto. Tak či onak, rok 2018 ukázal, že Tony Martin už nie je neohrozeným pretekárom v časovkách a doba jeho suverénnej dominancie v tejto disciplíne je definitívne preč.

 

 

Najväčšie úspechy:

Majster sveta v časovke 2011, 2012, 2013, 2016

Tour de France 5 víťazných etáp + držiteľ žltého dresu 2015