Simon Gerrans

Hoci sa Simon Gerrans narodil v pulzujúcom meste Melbourne, vyrastal v päťtisícovom mestečku Mansfield, ktoré sa nachádza približne 200 kilometrov od jeho rodiska. Jeho otec, ktorý sa živý ako poľnohospodár, prežil celý svoj život v tomto regióne, a po dosiahnutí veľkých výsledkov svojho syna sa stal najznámejším obyvateľom Mansfieldu. Allan Gerans potom v mnohých rozhovoroch spomínal na veľkú rodičovskú chybu, ktorej sa dopustil, keď svojim dvom malým synom kúpil detský motocykel. Simon sa preto zamiloval už ako trojročný do motokrosu a otec mu postavil na ich pozemku trať, no táto láska vydržala len do jeho šestnástich rokov, keď pod vplyvom dvoch ťažkých pádov a operácii kolena mohol skončiť na invalidnom vozíku, ak by sa ešte raz dostal pod skalpel.

 

 

Simon Gerans preto do šestnástich rokov ani nechyroval o tom, že sa môže raz stať profesionálnym cyklistom, dokonca to ešte nevedel ani o tri roky neskôr, keď absolvoval prvé preteky na celoštátnej úrovni. Ale po nútenom vzdaní sa motokrosu rozhodol o jeho ďalšom osude moment, ktorý si určite zapamätá do konca života. Do jeho susedstva sa totiž dostal bývalý cyklista Phil Anderson, ktorý počas svojej kariéry vyhral dve etapy na Tour de France a obliekol si aj slávne žlté tričko. Tento výborný jazdec najskôr požičal teenagerovi Simonovi bicykel, aby sa mohol naďalej venovať nejakému športu, tentoraz šetrnejšiemu k jeho zdraviu. Potom ho postupne zasväcoval aj do cyklistického tréningu, ale ani on vtedy netušil, aký šampión z neho vyrastie. Anderson až neskôr priznal, že každý Gerransov veľký úspech je pre neho prekvapením, pretože pokiaľ ide o fyziológiu, nemal šancu stať sa najlepším cyklistom, ale všetko to zmenila jeho inteligencia.

 

Pod výborným Andersonovým vedením sa u neho stupňovala vôľa stať sa cyklistom, ale kým podpísal prvú profesionálnu zmluvu ako 25-ročný, muselo ubehnúť ešte pár rokov. Aj keď sa posadil na bicykel veľmi neskoro, pod Andersonovou taktovkou sa veľmi rýchlo adaptoval na cyklistku, a podľa vlastných slov pod jeho vplyvom nemal šancu robiť zlé rozhodnutia a jeho meno mu otváralo dôležité dvere. Najprv sa stal členom reprezentačného družstva austrálskeho štátu Viktória, potom dva roky pretekal za národný tím U23 a v sezóne 2002 sa stal majstrom krajiny v tejto kategórii. Jeho záujem stať sa profesionálnym pretekárom bol čoraz naliehavejší, preto v roku 2003 predal všetko, čo mal a odcestoval do Francúzska. V Európe jazdil až do jesene 2004 za francúzsko-portugalské amatérske celky, ale v amatérskom rebríčku mu patrila prvá priečka. Z toho dôvodu sa tím Ag2r na konci sezóny rozhodol vyskúšať tohto šikovného Austrálčana, čo nakoniec dopadlo pre 24-ročného pretekára úspešne, keďže od budúceho ročníka si vybojoval miestenku v tomto profesionálnom tíme.

 

Simon Gerans teda podpísal svoju prvú veľkú zmluvu pomerne neskoro, ale v žiadnom prípade to nepovažoval za hendikep. „Počas mojich prvých rokov na bicykli som zažil strmý vzostup. Keď som sa stal profesionálom vo veku 25 rokov, mnohí súčasní austrálski cyklisti majú v tomto čase už niekoľkoročné skúsenosti s World Tour. Ale ja som pri podpise profesionálnej zmluvy už vedel vyhrávať preteky.“ Aj to sa však musel dlho učiť, pretože musel objaviť tú správnu cestu, ako to dosiahnuť. Na začiatku kariéry chcel vynikať vo všetkom, ale postupe zistil, že nemá na nič mimoriadny talent. Nemal potrebnú silu, aby sa stal šprintérom, a nestal sa ani dobrým vrchárom, hoci mal malú postavu. Uvedomil si, že je vo všetkom „len“ dobrý, preto sa rozhodol zamerať na úniky a ardenské klasiky, kde treba vedieť ľahko liezť a silno šprintovať. A keď k tomu prirátame obdivuhodnú húževnatosť a múdre rozhodnutia na trati, môžeme ho so Shaynom Bannanom opísať nasledovne: „Počul som, že niekto ho prirovnáva k švábom. Na konci sveta zostanú naživo iba bytosti podobné švábom, pretože bojujú a sú nezničiteľné. A to je presne Simon Gerrans.“

Hneď v prvom roku za Ag2r sa predstavil na Tour de France, takže bol bezprostredne pri poslednom Armstrongovom triumfe. Podľa jeho vyjadrení sa na tomto podujatí jazdilo šialene rýchlo, že sa mu podarilo dostať do úniku len v treťom týždni, a to v šestnástej etape, kde obsadil výborné tretie miesto. Na konci sezóny sa predstavil na domácich pretekoch Herald Sun Tour, kde sa radoval z celkového víťazstva. V nasledujúcej sezóne v roku 2006 sa mu podarilo obhájiť prvenstvo na týchto pretekoch, a veľkú radosť mal aj z toho, že do jeho zbierky pribudol triumf aj z druhých dôležitých pretekov v Austrálii, Tour Down Under.

 

V olympijskom ročníku 2008 už obliekal farby iného francúzskeho zoskupenia Crédit Agricole, ktoré okamžite potešil dovtedajším najväčším víťazstvom kariéry. Na Tour de France sa dostal do štvorčlenného úniku v horskej etape končiacej na Prato Nevoso a na konci tohto stúpania dokázal predviesť úžasnú akceleráciu, na ktorú nebol schopný nikto odpovedať. Tento úspech sa môže považovať aj za jeho metodologické víťazstvo, ktoré ho prezentovalo v polohe dravého pretekára, ktorý čaká na správny moment a potom zaútočiť v tú správnu chvíľu. A za túto vlastnosť si vyslúžil prezývku Sniper. Crédit Agricole sa po sezóne rozpustil a už skúsený austrálsky jazdec putoval do španielskeho tímu Cervelo. Aj počas sezóny 2009 krivka jeho úspechov mala stúpajúcu tendenciu, keď sa mu najskôr podarilo finišovať v TOP 10 vo všetkých troch ardenských klasikách. Zároveň sa predstavil na Gire a Vuelte, na ktorých vyhral po jednej etape, a stal sa prvým Austrálčanom, ktorý sa môže pochváliť víťazstvami na všetkých Grand Tour. Zakončením úspešnej sezóny bol ešte triumf na GP Plouay.

 

Po týchto úspešných rokoch sa Gerrans vyprofiloval ako silný jazdec na jednorazové podujatia a zaujímavé etapy na Grand Tour, ktorý dokáže vždy perfektne načasovať svoju formu na tie najdôležitejšie podujatia, čo bola takisto snajperovská vlastnosť. Tieto kvality nemohli zostať ukryté pred novovznikajúcim tímom Sky, ktorý ho zobral do svojich služieb v ročníkoch 2010-2011. V britskom celku sa mu však nepodarilo nadviazať na predchádzajúce úspechy. Na Ardenských klasikách dosiahol iba tretie miesto na Valónskom šípe, prvú Tour de France v čiernom drese nedokončil kvôli pádu, pri druhej účasti už bol tento celok úplne k dispozícii Wigginsovi, čím jeho šance na osobný úspech klesli na minimum. Jeho najväčším úspechom tak bol triumf na etapových pretekoch Post Danmark Rundt. Tento angažmán určite nenaplnil Sniperove očakávania, ale potom sa zjavil ako dar z neba projekt austrálskeho profesionálneho celku, ktorý chcel z neho vytvoriť jedného z kapitánov tímu.

 

 

Symbióza medzi Oricou a Simonom Gerransom okamžite fungovala veľmi dobre. V tom čase už skúsený pretekár sa dostal pod ochranné krídla známych ľudí a kamarátov, ktorých poznal od začiatku svojej kariéry a ktorí dokázali presne vystihnúť priestor, ktorý potrebuje. Na začiatku roka 2012 sa stal domácim šampiónom a onedlho opäť vyhral Tour Down Under, keď Valverdeho porazil len kvôli lepším etapovým umiestneniam, pretože obaja mali identický čas. Najväčším úspechom v sezóne tohto nového celku WT bol jeho triumf na Miláno – San Remo. Gerrans sa udržal na čele až do úplného konca pretekov, kde si potom na cieľovej páske poradil s Cancellarom a Nibalim. Treba povedať, že v tom čase mu išli veľmi dobre jednorazové podujatia, pretože ešte vyhral v Quebecu, v San Sebastiane skončil druhý a v Montreale štvrtý. Orica musela byť s jeho výkonmi veľmi spokojná, ale pre samotného Gerransa je sezóna bez úspechu na Tour vydarená len spolovice.

 

V nasledujúcej sezóne bol teda hlavným cieľom frontálny útok na francúzskych cestách. V tom ročníku sa dostával do formy len pomaly, ale etapové víťazstvá na kopcovitých terénoch v Katalánsku a Baskicku naznačili dobrú pripravenosť pred ardenskými klasikami. Tretia priečka z Amstlu a desiata z L-B-L znovu ukázali Gerransa ako jazdca stvoreného pre tieto klasiky, ale veľký triumf si odtiaľ stále neodnášal. Na štart Starej dámy sa tentoraz postavil odhodlaný využiť každú svoju príležitosť. Tá prišla v tretej etape na Korzike, keď ho mimoriadne odhodlaného nedokázal zastaviť ani Peter Sagan, ktorému však na to chýbali len milimetre. Austrálsky pretekár na konci etapy vystrelil ako šíp, pretože vedel, že korisť je veľmi blízko. Jeho úspešné ťaženie na Tour sa týmto víťazstvom ani zďaleka nekončilo, hneď v ďalšej etape vyhrala Orica TTT a Simon Gerrans sa obliekol do žltého trička. Týmto úspechom sa tak zakončila krivka jeho kariéry, ktorú odštartoval Phil Anderson a ktorému sa týmto triumfom vyrovnal.

 

Rozprávkový úvod mal pre neho aj ročník 2014, pretože znovu dokázal vyhrať cenné double - domáci šampionát a Tour Down Under. Potom trošku zvoľnil tempo, aby forma nevyfučala pred ardenskými klasikami. Tam vybojoval tretie miesto na Amstel Gold Race, ale na Liége - Bastogne - Liége to bola z jeho strany už iná pesnička. Ťažké, ale málo selektívne preteky vyústili na konci do taktizovania najväčších favoritov, čo bolo pre neho skvelou správou a pred cieľovou páskou mohol ukázať okrem svojho inštinktu zabijaka aj neprekonateľný špurt do kopca. V ten deň bol Gerrans naozaj nezničiteľný.

 

Aj na konci ročníka prežil niekoľko podobných chvíľ. Ako prvý v krátkej histórii kanadských pretekov vyhral v jednom rade v Quebecu a Montreale, na Vattenfall Cyclassics finišoval tretí a z majstrovstiev sveta si odniesol striebornú medailu. V úžasnej forme jazdiaci Austrálčan mal však nabehnuté na ten najcennejší kov, čo by sa mu pravdepodobne podarilo uskutočniť, keby neprišiel majstrovský atak Michala Kwiatkowskeho. Jedinou šmuhou zostávala nepodarená účasť na Tour de France, ale tá bola ohraničená skvelými výsledkami na jednodňových podujatiach.

 

Cesta Simona Gerransa medzi elitu je príbehom o tom, ako univerzálny jazdec, ktorý je vo všetkom dobrý, ale v ničom vynikajúci, dokázal z tejto vlastnosti vyrobiť svoju najsilnejšiu cyklistickú zbraň. Keďže sa k cyklistke dostal pomerne neskoro, v jeho prípade určite platí, že čím starší, tým lepší. Aj z toho dôvodu s ním Orica vo veku 34 rokov predĺžila zmluvu o ďalšie tri sezóny.

 

V sezóne 2015 nemal asi žiadny pretekár toľko pádov ako húževnatý austrálsky cyklista. V januári si zlomil kľúčnu kosť na tréningu, jeho súťažná premiéra sa preto odohrala až na Strade Bianche, kde znovu spadol a preteky zabalil. Potom sa chcel dobre pripraviť na ardenské klasiky, ale dva razy sa ocitol na zemi aj na LBL. Smola pokračovala na Gire, ktoré nedokončil do ďalšej kolízii, a bez ujmy neodjazdil ani Tour de France, kde si zlomil zápästie v tretej etape. Bez problémov prebehla len jeho účasť na Vuelte, na španielskych cestách sa dobre pripravil, aby na MS vybojoval šieste miesto.

 

Aj v nasledujúcom ročníku ho sprevádzali zdravotné komplikácie, ale na jeho začiatku sa stihol blysnúť na domovskej pôde na Tour Down Under. Po dvoch víťazných etapách si postrážil celkové víťazstvo, už štvrté v kariére. Po výbornom vstupe do sezóny sa mu nepodarilo presadiť sa na ardenských klasikách a výrazný úspech nezaznamenal ani na Tour de France, kde si navyše zlomil kľúčnu kosť. Potom sa ešte ukázal na Vuelte, ale jeho výkonnosť nebola dostatočná, aby mohol bojovať o etapové triumfy. Ani v roku 2016 tak nemohol naplno ukázať svoje kvality.  

 

 

Sezóna 2017 bola u Gerransa našťastie už bez zranení, no výsledky chýbali stále. Všetko to odštartovalo doma národným šampionátom, kde skončil druhý. V tesnom finiši ho prekonal jazdec BMC Scotson Miles. V červenočiernom celku bude v nasledujúcej sezóne pretekať aj samotný Gerrans. Po šampionáte sa v Austrálii ešte zdržal a bolo z toho druhé miesto na pretekoch Cadel Evans Great Ocean Road Race. Ďalšie druhé miesto pridal na Tour of Norway, kde ho porazil domáci jazdec Edvald Boasson Hagen. Simon v roku 2017 ostal bez Grand Tour. A to sa v jeho kariére ešte nestalo. Existujú dva varianty príčiny. Odchod z tímu alebo skrátka pribúdajúce roky.

 

 

 

Simon Gerrans už nepatrí medzi najmladších cyklistov, práve naopak, no stále ešte nechce zavesiť tretry na klinec. Austrálčan strávil sezónu 2018 v službách tímu BMC Racing Team a bol platným členom tohto celku najmä čo sa týka tímového súboja s chronometrom. Svoj osobný vrchol však dosiahol už na jar. Úplne prvé jeho preteky v ročníku bol národný šampionát, ten však Gerrans nedokončil. Potom absolvoval ďalšie podujatia v Austrálii, na Tour Down Under zbieral body do vrchárskej súťaže, v ktorej skončil piaty. Najlepší výsledok v sezóne dosiahol na  Cadel Evans Great Ocean Road Race, kde prvý a zároveň aj poslednýkrát skončil v Top 5. Potom do konca sezóny zbieral už len umiestnenia mimo najlepšej štyridsiatky. Jedinou výnimkou boli dve tímové časovky, ktoré Simon Gerrans ako súčasť tímu dokázal vyhrať. Jednu absolvoval na Okolo Švajčiarska, druhú na Tour de France.

                                                 

 

Najväčšie úspechy:
1. miesto Liége - Bastogne - Liége 2014
1. miesto Miláno - San Remo 2012
1. miesto Grand Prix Cycliste de Quebec 2012, 2014
1. miesto Grand Prix Cycliste de Montreal 2014
1. miesto Tour Down Under 2006, 2012, 2014, 2016