John Degenkolb

John Degenkolb patrí do šíku mladých pretekárov, ktorí chcú férovým prístupom vytvoriť v cyklistike vierohodné prostredie. Pre každého nemeckého jazdca je to veľmi citlivá záležitosť, ale Degenkolb to svojím prezentovaním a dôveryhodnosťou zvláda veľmi dobre.

 

 

John Degenkolb sa narodil 7.1.1989 v malinkom mestečku Gera, ktoré nemá ani tisíc obyvateľov. Jeho rodisko sa nachádza v spolkovej krajine Durínsko a s týmto regiónom je spojená celá jeho pretekárska kariéra až do momentu, kým sa nestal profesionálnym cyklistom. Na jeho športový vývoj mal najväčší vplyv jeho otec, ktorý bol bývalým cyklistom. Najskôr sa jeho syn začal venovať futbalu, čo bola samozrejmá vec v takomto rustikálnom prostredí, ale čoskoro zistil, že tadiaľto cesta nevedie. Preto ho ako deväťročného zobral raz na preteky do susedného mesta, ktoré merali dva kilometre a ktoré nakoniec aj vyhral. John Degenkolb hovorí, že od toho momentu, keď spoznal chuť víťazstva, chcel víťaziť neustále, preto už ako 13-ročný bol rozhodnutý, že sa chce stať profesionálnym cyklistom.

 

Počas prvých rokov mu pripravoval tréningový plán jeho otec a boli to práve rodičia, ktorí ho každý víkend vozievali na jednotlivé preteky. Degenkolb priznáva, že bez podpory a zanietenia svojich rodičov by sa nikdy nestal súčasťou profesionálneho sveta cyklistiky. Aj samotný nádejný pretekár postupne prepadol cyklistickému šialenstvu, pretože pri jeho dospievaní na prelome milénií bol obrovskou hviezdou Jan Ullrich, ktorý mal v tom čase v Nemecku nevídanú popularitu. S jeho detstvom sa viaže jedna príhoda. Jeho otec starostlivo a prísne dbal na tréningovú záťaž, preto sa z tréningu musel vracať vždy skôr ako starší kamaráti. Keď mal jedenásť rokov, práve v tom momente, keď už bol na ceste domov, ostatní jazdci z jeho družiny stretli na tréningu Jan Ullricha, ktorí im rozdal podpisy. V tom momente to bolo pre Johna veľké sklamanie, ale po svojich dosiahnutých úspechoch si mohol spokojne povedať, že svoj cyklistický rast zvládli so svojím otcom mimoriadne dobre.

 

Ako kadet dokázal v roku 2005 vyhrať domáce majstrovstvá v cestných pretekoch a až do zavŕšenia juniorského veku v roku 2007 vyhral štyri ďalšie tituly aj na dráhe. Z toho je jasné, že John Degenkolb už v mládežníckych kategóriách vynikal veľkou rýchlosťou, ktorá bola nainfikovaná chuťou víťaziť. Juniorské časy prežil v celku SSV Gera, v ktorého farbách dokázal po hromadnom dojazde vyhrať niekoľko pretekov Svetového pohára. V tomto období ale najväčšie úspechy dosiahol na časovkárskej trati, na ktorej v roku 2007 vyhral domáci juniorský šampionát a na tom svetovom vybojoval striebornú medailu. V poslednej sezóne medzi juniormi sa mu podarilo vyhrať až jedenásť pretekov.

 

 

V rokoch 2008-2010 sa presunul na úroveň U23, ktorú strávil v tíme Thüringer Energie. Z jeho pohľadu to bola podstatná zmena, pretože sa musel presťahoval do mesta Erfurt, ktoré je centrom celého regiónu Durínsko. Určite stojí za zmienku, že počas týchto troch rokov tu jazdil spoločne s Marcelom Kittelom, pričom ani jeden z týchto talentovaných cyklistov sa nemohol sťažovať na nedostatok príležitostí. John Degenkolb vo svojej prvej sezóne v celku Thüringer Energie najskôr prežil krásne chvíle po etapovom víťazstve na domácom podujatí Thüringen Rundfahrt a neskôr si zas mohol vychutnať bronzovú medailu na majstrovstvách sveta U23, ktoré sa konali vo Varese. V ďalšom roku upútal tretím miestom na Okolo Flámska v tejto vekovej kategórii, takže preukázal výborné predpoklady i pre jarné klasiky.

 

V tom istom roku dokončil aj štvorročné štúdium na policajnej škole, po ktorom sa stal skutočným príslušníkom policajného zboru. Túto možnosť si vybral ako 16-ročný ako zábezpeku pred tým, že sa mu nepodarí preraziť vo svetovom pelotóne. Podľa jeho vyjadrení musel každý rok štyri mesiace chodiť do policajnej školy, zvyšné mesiace sa mohol pokojne venovať cyklistike. Aj keď sa postupne stal pretekárom na úplný úväzok, táto jeho povinnosť ho nikdy neminula, dokonca si musel množstvo dní odslúžiť v reálnej policajnej službe. Ale v roku 2009 tento režim skončil a naplno sa to odzrkadlilo na jeho výsledkoch.

 

Za zlomovú sezónu jeho mládežníckej kariéry preto môžeme označiť tú z roku 2010, v ktorej dokázal celkove vyhrať spomínané etapové preteky do 23 rokov Thüringen Rundfahrt, stal sa nemeckým šampiónom cestných pretekov v tejto kategórii, vyhral niekoľko zaujímavých etáp (napr. na Tour de l'Avenir) a na MS v Geelongu ukoristil striebornú medailu. John Degenkolb tak vo veku 21 rokov nemohol vyhotoviť lepšiu pozvánku pre vstup do profesionálnej cyklistiky. V roku 2010 sa preto skutočne zavŕšila jeho misia v kontinentálnom celku Thüringer Energie, keďže o jeho služby prejavila záujem skutočná svetová špička prezentovaná tímom HTC-HighRoad. John Degenkolb tak postupným vývojom vyrástol na veľmi rýchleho pretekára, ktorý dokáže byť nebezpečný nielen v klasických hromadných dojazdoch, ale aj v ťažších koncovkách. Jeho talent sa prejavoval naprieč všetkými mládežníckymi kategóriami, preto bolo len otázkou času, kedy dostane šancu v nejakom profesionálnom zoskupení.

 

 

Americký celok bol pre neho ako ušitý na mieru, pretože sa vyznačoval vynikajúcou prácou počas rovinatých etáp a skvelou šprintérskou koncovkou, v ktorej kraľoval Mark Cavendish. Vo svojom prvom roku medzi profesionálmi dostal Degenkolb výbornú príležitosť, ako zbierať skúsenosti, a za túto dôveru sa odmenil šiestimi víťazstvami. Prvé dosiahol už na Volta ao Algarve, ale tie skutočne cenné ukoristil na Critérium du Dauphiné, kde bol dvakrát najrýchlejší v týchto prestížnych etapách. Okrem toho sa predstavil aj na jarných dlažobných klasikách, kde mohol pozorovať pri práci tých najlepších jazdcov. Pre neho bolo preto veľkou škodou, že po sezóne americký tím skončil, ale okamžite našiel uplatnenie v celku Argos-Shimano.

 

 

Aj keď toto holandské zoskupenie patrilo „len“ na prokontinentálnu scénu, pre Degenkolba to určite nebol krok dozadu. Veľkú zásluhu mal na tom generálny manažér tímu Iwan Spekenbrink, ktorý presne odhalil jeho silné stránky a podľa nich zvolil súťažný program, ale v prvom rade sa dokázal postarať o to, aby mohol Degenkolb koexistovať s Marcelom Kittelom, ktorého priviedol do celku pred rokom. Ten sa stal hlavným špurtérom tohto zoskupenia, no Degenkolba to viac ťahalo na jednodňové podujatia, a to bolo aj jedno z jeho želaní po svojom príchode, aby sa zlepšil na klasikách na mačacích hlavách.

 

Na svoje prvé víťazstvo čakal v sezóne 2011 až do mája, ale potom sa dostal do výbornej formy, vďaka ktorej si vybojoval po dva triumfy na Štyri dni okolo Calais a šprintérskom podujatí Okolo Picardie, kde dokonca celkovo zvíťazil. Ešte predtým sa stihol ukázať na dôležitých jednorazovkách Miláno – San Remo a E3 Harelbeke, na ktorých zaujal piatym, resp. šiestym miestom. Hodnotnú etapu vybojoval aj na Okolo Poľska, ale jeho skutočná explózia prišla na Vuelte, kde dokázal vyhrať fantastických päť etáp. Degenkolb mal len 22 rokov, keď sa mu podaril tento nevídaný kúsok, a po tomto galapredstavení už musel každý poznať jeho meno a schopnosti. Výborné výkony na francúzskych klasikách na konci sezóny signalizovali, že ďalšia nemecká mašina naplno rozbehla svoje motory.

 

V ročníku 2013 už patril medzi rešpektovaných jazdcov v pelotóne, ale stále akoby zostával v tieni Marcela Kittela. Možno to bolo aj z toho dôvodu, že na svojom ihrisku na dlažobných klasikách sa mu v tom roku veľmi nedarilo, najlepšie sa prezentoval na Okolo Flámska, kde skončil deviaty. Ako člen rýchlostného vláčika Marcela Kittela sa potom predstavil na Tour de France, kde mu dopomohol k zisku štyroch víťazných etáp, a sám bol veľmi blízko k triumfu v tej siedmej, kde sa po exhibícii tímu Cannondale udržal na čele hlavného balíka ako jeden z mála šprintérov, ale na špurt Petra Sagana v tom momente ešte nevyrástol. Na svojom konte už ale mal jedno víťazstvo z Gira, ktoré dosiahol v piatej etape po tom, ako sa v poslednej zákrute pred cieľom vyhol hromadnému pádu a na posledných stovkách metrov osamotený doslova trhal asfalt. V drese Argosu si aj na konci druhej sezóny udržal veľmi dobrú výkonnosť, ktorá mu zariadila úspech na Vattenfall Cyclassics a Paríž - Tours.

 

 

To najväčšie víťazstvo v tomto holandskom zoskupení však dosiahol na jar 2014, keď bol najrýchlejší na belgickej klasike Gent - Wevelgem, ktorá končila hromadným dojazdom. Perfektnú adaptáciu na mačacích hlavách ukázal aj na Paríž - Roubaix, kde zostal až do samého konca v hlavnej skupine favoritov, a nebyť silného ataku Nikiho Terpstru, mohol uchmatnúť aj cyklistické Peklo severu, pretože vo vedúcej skupine bol jasne najrýchlejší. Toto druhé miesto malo svojich pokračovateľov aj na domácom šampionáte a Tour de France, kde znovu jazdil v službe pre Marcela Kittela.

 

Ale všetko sa to zmenilo na španielskej Vuelte. Tam bol znovu tím Giant-Shimano vyskladaný pre neho a na obľúbených kopcovitých terénoch to premenil na štyri víťazstvá a zisk bodovacej súťaže. Práve tento červený dres z neho definitívne urobil jedného z najrýchlejších pretekárov v pelotóne, ktorý je mimoriadne silný na náročnejších pretekoch a klasikách. Aj z toho dôvodu patril medzi hlavných favoritov na MS v Ponferrade, ale výbornú formu po Vuelte zabrzdila infekcia v kolene, ktoré si zranil ešte na začiatku tohto podujatia, a po niekoľkých dňoch v nemocnici bol schopný finišovať „len“ na deviatom mieste.

 

John Degenkolb sa tak dostal do klubu odolných šprintérov, do ktorého chce v budúcnosti priniesť triumf z Paríž - Roubaix, čo je jeho vysnívanou trofejou. S odhodlanosťou a vysokou rýchlosťou, ktorou sa prezentuje na tých najdôležitejších podujatiach, sa mu to môže podariť už čoskoro.

 

A podarilo sa mu to hneď v roku 2015. Nemecký pretekár vyzeral byť na začiatku sezóny ťažkopádnejší v hromadných dojazdoch, na Paríž - Nice či Ruta del Sol mu to na páske nešlo. Na druhej strane udivil svojou silou v Dubaji, kde vyhral špurt do strmého kopca. Degenkolb však perfektne naplánoval svoju formu, ktorú najskôr pretavil do titulu na Miláno - San Remo. V šprinte favoritov sa mu podarilo poraziť dovtedy neohrozeného Kristoffa.

 

Potom si robil zálusk aj na druhý monument, ale Tour of Flanders neskončilo spoločným dojazdom favoritov. Keďže sa cítil veľmi silný, na Paríž - Roubaix nahradil vyčkávaciu taktiku aktívnou cyklistikou. Na konci pretekov sa na vlastnú päsť dostal do rozhodujúceho úniku a na cieľovej páske nemal problémy predbehnúť svojich súperov. Nemecký jazdec tak za niekoľko týždňov získal prvé dva monumenty v kariére.

 

V druhej časti sezóny sa chcel presadiť na Grand Tour, ale na TdF sa snažil márne, na francúzskych cestách vydoloval iba sedem umiestnení v top 10. Podobný osud ho takmer zastihol aj na Vuelte, kde musel čakať až do poslednej etapy, aby si vychutnal víťazné gesto. Na MS patril medzi favoritov, ale nakoniec finišoval v hlavnom balíku na konci tretej desiatky.

 

Sezóna 2016 začala pre neho ako zo zlého sna. Na sústredení v Španielsku počas tréningu niekoľkých jazdcov tímu zdemolovala nezodpovedná vodička, na čo vo veľkej miere doplatil John Degenkolb, ktorý si zranenú ruku liečil niekoľko mesiacov. Vynechal jarné klasiky a do súťažného rytmu sa vrátil až v máji. Zákonite, jeho výkonnosť nebola taká vysoká ako v predchádzajúcich rokoch, podarilo sa mu získať iba dve víťazstvá. Pred nasledujúcou sezónou prestúpil do celku Trek - Segafredo, kde chce zabudnúť na tento zlý ročník, a opäť sa predviesť v maximálnej forme. 

 

 

Ani nový dres však nemeckému cyklistovi príliš nepomohol. Všetko síce začalo dobre, vyhral tretí deň na úvodných pretekoch, ktorými boli tie v Dubaji, ale to bolo zo strany 28-ročného pretekára všetko. Snahu mu odoprieť nemožno, na jeho konte zasvietili viaceré umiestnenie v Top 5 či dokonca v Top 3, no vždy bol ktosi rýchlejší. Pozitívum boli aspoň jeho vystúpenia na jarných klasikách. Na Miláno - San Remo skončil siedmy, na E3 trinásty, na Gent - Wevelgem piaty, na Okolo Flámska siedmy, no a na pekle severu finišoval desiaty. Na Tour potvrdil zbieranie miest tesne za víťazom. Následne nedokončil Vueltu a ani septembrové podujatie Okolo Dánska, kde sezónu definitívne uzavrel.

 

 

 

John Degenkolb od vážnej nehody stále hľadal svoju stratenú tvár a v sezóne 2018 bol presvedčený, že by mohol opäť nájsť spôsob ako vyhrávať. Do nového ročníka vletel ako víchor, veď už v januári mal na konte pripísané dva víťazstvá. Vyhral ako klasiku Trofeo Campos, tak aj jednorazovku Trofeo Palma. Na oboch podujatiach však súťažil proti slabšej konkurencii. So silnejšou sa prvýkrát stretol až na Dubaj Tour a na jeho výsledkoch to bolo vidieť. Iba jedno piate miesto bolo pre Johna trpkým vytriezvením. Zmena nenastala ani na ďalších etapových pretekoch a ani na jarných jednorazovkách. Najlepší výsledok dosiahol na Dwars door Vlaanderen, keď cieľovú čiaru preťal ako pätnásty v poradí. Len o dva miesta horšie skončil na Paríž-Roubaix. Menší zlom v sezóne nastal až keď sa Degenkolb vrátil na domáce cesty. Na domácom šampionáte bojoval o titul, ale ten mu zobral skokan tohto ročníka. Potom prišla Tour de France, kde John pomaly naberal správny kurz. Úvodné rovinaté etapy sa mu príliš nevydarili, ale potom prišla etapa na kockách a jeho premiérové víťazstvo na Starej dáme. Degenkolb tak ukázal, že jeho klasikársky potenciál v ňom stále niekde drieme. To však v jeho podaní na Tour nebolo všetko. Nemec sa zviditeľnil aj na Elyzejských poliach, kde skončil druhý. Od francúzskej Grand Tour jeho forma gradovala. Síce z víťazstva sa do konca sezóny už netešil, dva druhé miesta a jedno štvrté boli dôkazom toho, že Degenkolb bicyklovať nezabudol. Ročník ukončil na konci októbra v Japonsku.                

 

 

Najväčšie úspechy:
Víťaz Miláno - San Remo 2015
Víťaz Paríž - Roubaix 2015
Víťaz Gent - Wevelgem 2014
Víťaz Vattenfall Cyclassics 2013
Vuelta a Espaňa, 10 víťazných etáp
Giro d'Italia, 1 víťazná etapa

Tour de France, 1 víťazná etapa