Vysiela Šport RTVS
Začnime klasickou otázkou - ako a kedy ste sa dostali k cyklistike?
"Pochádzam z dedinky Praznov, čo je mestská časť Považskej Bystrice. V detstve som hľadal nejaké športové uplatnenie. Najprv som hrával futbal za žiakov v Praznove. Uvažoval som aj o kariére tenistu, keďže som sa narodil presne o desať rokov neskôr ako Ivan Lendl. On sa narodil 7. marca 1960 a ja 7. marca 1970. Napokon som nenašiel cestu na tenisové kurty, ale cestu k spolužiakovi Petrovi Jokelovi, ktorý bol cyklistom. Jeho otec bol predsedom cyklistického oddielu v Považskej Bystrici. S cyklistikou som začal v roku 1982."
V čom boli pri vašich začiatkoch iné podmienky oproti súčasnosti?
"Vtedy chcel mať každý chlapec svoj bicykel. Motiváciou bolo aj to, že sme sa cez cyklistiku mohli dostať do zahraničia alebo do Dukly Trenčín, a tak stráviť vojnu športovaním. Záujem o šport bol väčší a vyšší bol aj počet pretekárov. Štát podporoval šport na lepšej úrovni. Mali sme priestor pre širokú základňu. Pri celoštátnych československých súťažiach štartovalo aj viac ako 200 cyklistov, čo sa mi dnes zdá ako nemožné."
Spomínate si na kúpu svojho prvého bicykla?
"Problémom bolo vôbec kúpiť bicykel. Nebolo to ako dnes, že prídete do obchodu a môžete si vybrať z množstva značiek. Navyše som sa naučil neskoro bicyklovať, až ako štvrták na základnej škole. Ako siedmak som už chcel súťažiť, ale nemal som pretekársky bicykel. Raz sme sa preto vybrali s dedkom do Považskej Bystrice za bicyklom. Už o piatej sme išli autobusom, aby sme sa mohli postaviť do radu na Favorit, známy bicykel s baranmi. Otváralo sa o ôsmej, ale aj tak sme prišli neskoro a posledný Favorit predali ľuďom pred nami. Ďalšie bicykle mali prísť až o mesiac, takže potom som si kúpil Esku s rovnými riaditkami. Absolvoval som s ňou prvé tréningy a aj cyklokros. Prvý ozajstný súťažný bicykel mi pripravili tréneri Vojtech Kamenec a Ján Rybárik."
Po vašich začiatkoch v Bojniciach a v Považskej Bystrici nasledovalo juniorské obdobie v Dubnici pod vedením Vladimíra Hnáta. Vraj ste ako junior porážali aj Davide Rebellina či Richarda Virenqueho. Čo to pre vás znamenalo a bola to motivácia navyše?
"Vtedy to boli takí istí chalani ako ja. Pamätám si napríklad na môj prvý výjazd, na veľké juniorské podujatie vo Švajčiarsku s veľkou konkurenciou. Hneď prvý rok som ich vyhral a bol som sám veľmi prekvapený. Vyhral som náročnú etapu na Corbeyrier. O rok som prišiel obhajovať triumf a vtedy tam štartovali aj Taliani v najsilnejšom zložení s Rebellinom, Michele Bartolim či Francescom Casagrandem (pozn.: všetci traja sú okrem iného víťazmi etapy na Giro d' Italia). Dávali si na mňa pozor. Okrem toho v prvej etape som stratil štyridsať sekúnd a v kráľovskej etape som sa musel po páde vracať do pelotónu. To sa mi podarilo a napokon som v tejto etape predstihol aj všetky úniky, no a nastúpil som aj Talianom. Vypracoval som si minútový náskok, i keď na čele pelotónu sa striedal celý taliansky tím. Napokon som vyhral kráľovskú etapu s náskokom tridsať sekúnd a celkovo som skončil štvrtý. Práve Davide Rebellin vyhral celkovo a tretí bol Pavel Padrnos. Stalo sa to veľmi dávno, ale pamätám si to, akoby to bolo včera. V tom čase mi nerobilo problém utrhnúť Rebellina aj v kopci. V tomto období som patril k najlepším."
Najdlhšie ste pôsobili v Dukle Trenčín. Máte k tomuto tímu a k ľuďom z tohto prostredia stále špeciálny vzťah?
"Určite sa to nedá vymazať z mojej kariéry. Vnímam ich aj teraz, to ako postupujú, ale aj ich problémy. Niekedy sa stretávam s mojím bývalým trénerom Vendelínom Kvetanom aj s bývalým spolujazdcom Jánom Valachom. Samozrejme, stretávame sa najmä pri pretekoch, keď robím rozhodcu."
Ako vnímate v posledných rokoch manažérsku snahu Jána Valacha, ktorý chce spraviť z Dukly Trenčín špičkový európsky tím?
"Jano bol vždy profesionál. Vždy sme sa svojím spôsobom ťahali a hľadali možnosti ako byť lepšími. Viem, že bol aj veľmi talentovaný cyklista, ale keďže sme nemali, ako sa hovorí, know-how a také podmienky, tak sme nedosiahli také úspechy. Avšak, čo sa týka prístupu a chcenia, tak si myslím, že sme mohli byť vzorom pre ostatných nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Túto snahu vidím u Jana aj v úlohe trénera či manažéra. Naozaj sa snaží spraviť z Dukly špičkový profesionálny tím, i keď v našich podmienkach je to zložité. Je to veľa práce a stojí to veľa nervov. Na druhej strane je pekné, keď vidíte za sebou vykonanú prácu. Samozrejme, potrebujete nato aj podporu ďalších ľudí."
Veľké chcenie a zároveň nedostatok know-how zrejme spôsobili aj vaše veľké zdravotné problémy v roku 1993 počas pôsobenia v Dukle. O čo presne išlo? Rozmýšľali ste nad koncom kariéry?
"Vtedy som bol taký, že som chcel všetko robiť tip top. Myslel som si, že čím viac človek trénuje, tým je to lepšie. Vtedy sme to naozaj robili na kolene a čo sme pokladali za dobré, to sme robili. Dostal som sa do takého stavu, že mi robilo problém vyjsť vôbec na výjazd. Cyklisti, ktorí to zažili, vedia, o čom hovorím, a ostatní to nepochopia, ani keby čo poviem. Veľmi som sa trápil a vzdal som jednu z etáp na Okolo Slovenska tridsať kilometrov pred cieľom, i keď vtedy vládla dogma, že preteky sa musia dokončiť. Myslím si, že to je chyba, pretože keď človek nevládze a stále trénuje, tak berie energiu aj zo svalov a je to preťaženie pre organizmus. Hrozí pretrénovanie. Regenerácia a návrat je potom veľmi ťažký. Výkonnosť potom nerastie, ale klesá a stalo sa to aj viacerým jazdcom na Slovensku. Ja som navštívil štyroch lekárov a všade mi povedali niečo iné. Posúvali si ma ako horúci zemiak. Objavili sa aj problémy so srdcom a také srdce vraj ešte nevideli. Lekár v Prahe mi povedal, že keby som bol jeho syn, tak by mi cyklistiku zakázal, ale takto je to moje rozhodnutie. Vraj srdce je hranične veľké. Pamätám si, že v pokoji som mal tepovú frekvenciu iba 35 za minútu. Stále si to pravidelne meriavam. Potom som išiel do vojenskej nemocnice v Ružomberku, kde som dva týždne doslova prespal a to mi asi najviac pomohlo v regenerácii. Potom som na Dukle robil tajomníka a dostal som voľnú ruku v pretekaní. Začal som spolupracovať s pánom doktorom Olšákom a doslova sme sa niekedy hrali s diagnostickými nástrojmi. Vyskúšal som si hladovky, jógu, dychové cvičenia, strečing, studené sprchy, cukrové diéty atď. Nie všetko bolo dobré, ale robili sme to preto, aby som bol lepší."
Zdravotné problémy zrejme ovplyvnili aj vašu prípravu v nasledujúcej sezóne 1994, kedy ste sa stali amatérskym vicemajstrom sveta na Sicílii, čo je doteraz najlepší výsledok Slováka na majstrovstvách sveta v cyklistike...
"Môže to tak byť. Prekonal som pretrénovanie a naučil som sa tomu lepšie brániť. Mal som voľnú ruku a začal som trénovať menej, ako som bol zvyknutý. Riadil som sa heslom: menej je viac. Dostal som skvelú regeneráciu, napríklad spomínaný dvojtýždňový spánok v Ružomberku. Okrem toho mi pomohla spolupráca s pánom doktorom Olšákom. Robili sme rôzne testy, cvičenia. Plánovali sme preteky a konzultoval som kalendár aj s Vendelínom Kvetanom. Už v januári som si ale ako cieľ určil majstrovstvá sveta, i keď som vtedy robil tajomníka a nebol som v reprezentácii."
A ako beriete titul amatérskeho vicemajstra sveta s odstupom takmer 20 rokov aj s prihliadnutím nato, že v roku 1993 ich vyhral slávny Jan Ulrich?
"Bolo to 23. augusta 1994 na Sicílii. Je to udalosť, na ktorú človek nezabudne. Bolo neskutočne veľké teplo. Keď sa ma pred štartom novinári pýtali na formu, tak som hovoril, že sa cítim veľmi dobre. Predtým sa mi darilo na Okolo Slovenska a na domácich majstrovstvách, kde som vyhral dve zlaté a jednu striebornú medailu. Formu som teda mal. Avšak, po predchádzajúcich skúsenostiach Slovákov bolo úspechom, keď Slováci vôbec dokončili majstrovstvá sveta. Ja som si určil ako cieľ byť do 50. miesta, čo sa mi zdalo ako vysoký cieľ, keďže na štarte sa objavilo viac ako 200 cyklistov. Najlepší z každej krajiny..."
Vďaka tomuto historickému úspechu ste následne získali titul Cyklista roka pred Jánom Svoradom a aj titul Športovec roka. Ako hodnotíte tieto ocenenia?
"Beriem to tak, že k svojim povinnostiam som vždy pristupoval najlepšie, ako som vedel. Na pretekoch je niekto prvý a niekto druhý, čiže je to objektívne dané. Ale ankety sú subjektívnou záležitosťou ľudí, ktorí o tom rozhodujú. Určite tam je nejaký základ, ale zhodnotiť, či bola viac historická medaila z MS alebo etapové víťazstvá na Giro či Tour, to je iba subjektívna vec novinárov. Možno že som aj vyhlásil, žeby som niektoré víťazstvá vymenil za moju medailu, ale to je miešanie hrušiek s jablkami. Ide o vlastné priority a oboje znamenalo vtedy výnimočný úspech."
A čo hovoríte na fakt, že ste stále jediným cyklistickým víťazom ankety Športovec roka?
"Môj názor je, že minulý rok mal byť športovcom roka Peter Sagan, ale nebol. Naozaj je to iba subjektívny názor odborníkov a novinárov, ktorí o tom rozhodnú, a tak sa to vyhlási. Samozrejme, tento rok nie je olympiáda, ale bude záležať od výkonov Peťa a od toho ako pôjde Tour de France. Nie je to také jednoduché. Sme nasýtení výkonmi Peťa Sagana, ktoré sú neuveriteľné. Potom sú možno v tieni napríklad tretie miesta Peťa Velitsa v etape, čo je pre malý štát ako Slovensko neskutočný výsledok."
Keď sa vrátime k vášmu titulu vicemajstra sveta z roku 1994, ako ovplyvnil vašu ďalšiu kariéru? Dopomohol vám k pôsobeniu v zahraničí?
"Priznám sa, že po tomto úspechu vládla veľká eufória a bolo to niečo neskutočné. Možno aj preto som si myslel, že tento výsledok ma niekam vyšvihne a budem mať množstvo ponúk na výber. Potom som zistil, že nejaké zaujímavé ponuky ani neboli, manažéra som nemal. Nemohol som si ho ani dovoliť, keďže tento titul neznamenal finančnú podporu, keďže vtedy bol taký systém. Zostal som prekvapený. Doslova som zaspal dobu. Uvedomil som si to a začal som to riešiť sám. Do španielskeho tímu Gres de Nules v regióne Murcia som sa dostal až niekoľko rokov po titule vicemajstra. Hľadal som možnosti zlepšenia a ako sa posunúť vyššie, pričom som bol stále aj členom Dukly."
Nebola to pre vás exotika byť v tíme iba so Španielmi a Kolumbijčanmi?
"Určite to bola exotika, ale aj nová skúsenosť. Po španielsky som vedel už predtým, takže som sa počas pôsobenia v týchto tímoch zdokonalil v španielčine. Z farmy Gres de Nules som sa potom dostal vyššie do kolumbijského tímu Avianca-Telecom-Kelme, ktorý bol v druhej kategórii, čiže niečo ako dnes prokontinentálne tímy."
Vašou poslednou medzinárodnou zastávkou bol tím De Nardi-Pasta Montegrappa, ktorý mal ale slovenskú licenciu a niekoľko slovenských jazdcov ako Ján Valach, Martin Riška, Martin Prázdnovský a vy. Čo mal tento tím spoločné so Slovenskom?
"Tento tím bol výhodný pre Talianov aj pre Slovákov. Taliani v spolupráci s Duklou získali slovenskú licenciu, pretože ich to vyšlo lacnejšie, no a niekoľko Slovákov mohlo jazdiť v kvalitnom tíme. Okrem toho tentoraz som sa mohol zase zdokonaliť v taliančine."
Ak sa obhliadnete za kariérou cyklistu, je niečo, čo by ste zmenili alebo čo vás mrzí?
"Kariéra športovca je krátka, no chybám sa nevyhnete. Nikdy som nevyhral etapu na Tour alebo Gire, zato som získal historickú medailu z majstrovstiev sveta. Jednoducho to tak bolo. Vždy som sa snažil pristupovať k povinnostiam zodpovedne. Treba dodať, že som jazdil na vodu a na chleba, a preto som hrdý nato, čo som dosiahol, a hlavne nato, ako som to dosiahol. To platilo počas celej mojej športovej kariéry."
Ďakujeme za rozhovor
Kto je Milan Dvorščík?
- narodený 7. marca 1970 v Považskej Bystrici,
- strieborný v časovke juniorov na MS 1988,
- druhý na Okolo Slovenska 1990,
- dvojnásobný majster Československa v časovke družstiev so Svoradom, Padrnosom a Liptákom, tiež v časovke jednotlivcov a individuálnej súťaži,
- amatérsky vicemajster sveta z MS 1994,
- Športovec roka 1994,
- účastník letných olympiád v Atlante 1996 a Sydney 2000,
- jediný medzinárodný UCI rozhodca zo Slovenska.
V druhej časti rozhovoru o týždeň Vám priblížime Milana Dvorščíka ako medzinárodného rozhodcu UCI
