Tom Steels: Pred štartom a po dojazde je cyklistika veľmi príjemný šport (opakujeme)

Ako pretekár som musel v prvom rade prinášať výsledky a neustále dokazovať svoje kvality. Pritom som klasicky zápasil s bolesťou, prispôsoboval sa neraz čudnej tímovej taktike a snažil sa bojovať s vonkajšími elementmi, nad ktorými som beztak nemal kontrolu. A hoci som mal pomoc zo strany tímu, v konečnom dôsledku bolo aj tak všetko na mne. Ako športový riaditeľ a rovnako tréner mám v porovnaní s jazdcom oveľa väčšiu pohodu. Už to nie som ja, kto je na súťaži ten najdôležitejší článok. Už to nie som ja, kto je toľko na očiach. Už som to ja, kto má pod palcom veľa vecí. Zrátané a podčiarknuté, pretekár to má ťažšie. Oveľa.

 

 

Pre pretekárov, respektíve potenciálnych jazdcov, je na cyklistike príťažlivý úspech založený na tom najjednoduchšom princípe - bez práce nie sú koláče. Ten, kto nedrie, nemá šancu niekam to dotiahnuť. V tomto smere je cyklistika veľmi jasný a spravodlivý šport. Ďalším lákadlom je pocit kolegiality a tímovej družnosti. Skrátka, pred štartom a po dojazde je cyklistika veľmi príjemný šport.

 

 

Bože môj, áno, je to pravda! (smiech) Raket nebol ochotný nosiť ma na chrbte tak ako mojich starších bratov. No musím ťa ubezpečiť, že to nemalo nič spoločné s mojou váhou. Vyslobodenie z mizérie som našiel až na sedadle BMX. Z bicykla som spočiatku tiež veľa padal. No tieto pády aspoň boli v mojej réžii a nezáviseli čisto od dotyčného podo mnou. (smiech)

 

 

Cyklistike som prepadával postupne. Priebeh bol nasledovný: Prvé preteky - z cieľa som šiel rovno do postele, pretože som v živote necítil takú strašnú únavu. Druhé preteky - drsný pád a všade samá krv. Nejakým zázrakom ma to neodradilo, ale povzbudilo bojovať ďalej a trénovať ešte tvrdšie. Tretie preteky - nemyslel som na nič iné než na to, kedy konečne uvidím cieľovú pásku. Štvrté preteky - na vlastné prekvapenie som skončil na výbornom šiestom mieste a dostával jeden kompliment za druhým. A o mojom zapredaní sa športu na dvoch kolesách bolo rozhodnuté.

 

 

 

 

Nie tak úplne. Cyklistika pre mňa nebola len o dobrom pocite z pekného umiestnenia a o povzbudivých pochvalách zo strany okolia. S každým jedným tréningom som sa zlepšoval a zapáčil sa mi ten svet súťaženia, v ktorom sa vyhrávalo v priamej úmere k vynaloženému úsiliu. Neodvolateľne ma cyklistika chytila za srdce až keď som ako tínedžer začal súťažiť v juniorských kategóriách. Sú to tie najspravodlivejšie preteky, pretože súperíte len s ľuďmi, ktorí sú buď vaši rovesníci alebo sú od vás maximálne o rok starší. Takže ktokoľvek sa postaví na štart, má reálnu šancu získať medailu. Bolo to veľmi príjemné a motivujúce obdobie. Na základe úspechov som sa potom posúval ďalej, až som na niekoľko rokov zakotvil medzi profesionálmi.

 

Čaká ich jeden z najnáročnejších momentov, kedy musia zoskočiť z bicykla späť na zem a privyknúť si na bežný život. Jazdci fungujú v hermeticky uzavretom, niekedy až nereálnom, svete. Takže, keď sa dostanú na koniec kariéry, musia prejsť kompletným reštartom a pochopiť, že dvom kolesám, energetickým nápojom a večnému cestovaniu, pri ktorom sa netreba starať ani len o check-in, je navždy koniec. Je to tvrdá lekcia. Niektorým pretekárom sa podarí prehodiť výhybku pomerne rýchlo a hladko, no väčšina cyklistov pri návrate do obyčajnej každodennosti dosť trpí. A žiaľ, netrvá to krátko.

 

 

Tak taký film ešte nenakrútili! (smiech) V podstate som si prešiel všetkým, čo spomínam vyššie. Mal som tridsaťsedem rokov a zrazu som si musel hľadať nové životné uplatnenie. Našťastie, agónia napokon netrvala celú večnosť. Čoskoro som dostal ponuku stať sa komentátorom v jednej belgickej televízii, potom trénovať cyklistov a napokon som posilnil rady OPQS.

 

 

 

 

V podstate robím podobné veci, len raz je to pred oponou a inokedy v zákuslisí. V rámci oboch funkcii mám na starosti kontakt s jazdcami, logistiku príprav a potom aj samotných pretekov. Ako športový riaditeľ vymýšľam tímovú taktiku, na súťažiach šoférujem mechanické auto, po dojazde analyzujem výsledky. Ako tréner plánujem tréningy a starám sa aj do výživy a technickej výbavy pretekárov.  

 

 

Myslím, že niečo sa nájde. Za hlavné plus považujem privilégium, že v priamom prenose vidím, ako sa to, čo som jazdcov driloval na cvičisku, ujíma kilometer za kilometrom na bojisku. Mám potom lepší prehľad a som komplexnejší aj ako športový riaditeľ, aj ako tréner.

 

 

To ani nie tak ja, ako môj dobrý kamarát, neuveriteľný génius na čísla. Softwarom meria úroveň výkonu jazdca po celú dobu tréningu. Je cyklista rovnako silný na začiatku jazdy ako na konci? Aký výkon podáva po hodine a aký po piatich? Ako jeho telo reaguje na fyzickú záťaž v rôznych fázach trénovania? Vďaka programu máme jasnú predstavu o kvalitách jazdcov a o ideálnej tréningovej záťaži pre každého jedného z nich.

 

 

Vo všeobecnosti sa toho veľa nezmenilo. Plány sa pripravujú individuálne, každému jazdcovi ich doslova šijeme na mieru. Nové posily skôr zvýšili motiváciu v tíme.  

 

 

Aj príchod jedného z najlepších špurtérov súčasnosti poznačil viac atmosféru než tréningové schémy. Mark so sebou priniesol ešte väčšiu bojovnosť a hlad po úspechu. Musím však podotknúť, že práve kvôli Cavovi sme sa oveľa viac zamerali na zdolávanie šprintérskych etáp.

 

 

Je jedným z nich. Rešpekt mám pre viacerých našich lídrov. Nielen pre Marka, ktorý má obrovskú charizmu a schopnosť motivovať ostatných, aby siahli až na samé dno svojich síl. Ale aj pre Toma Boonena, férového človeka s prirodzenými vodcovskými danosťami a silným bojovným espritom. Taktiež pre Tonyho Martina, ktorý síce nie je klasický líder, ale cyklistike sa venuje s takým nasadením a perfekcionizmom, že na okolie pôsobí silne motivujúco. A zabudnúť nesmiem ani na Zdeňka Štybara a Michala Kwiatkowskeho. Sú to mladí chlapci, no bojujú z plných síl, aby sa dostali na vrchol. Pritom sú tu však vždy aj pre svojich kolegov. A rovnako si vážim aj všetkých jazdcov, ktorí síce nie sú často v médiách, no svoju prácu robia s plným nasadením.

 

 

 

 

Martin je veľmi inteligentný a všestranný jazdec, ktorého môžeme bez obáv poslať na akýkoľvek typ pretekov. Je rovnako skvelou oporou pre vrchárov, aj pre šprintérov. Rozdelenie s Petrom môže poňať ako výzvu ukázať sa ako samostatná jednotka a nie nevyhnutne len ako niečí brat. V tíme absolútne nepochybujeme o jeho kvalitách.

 

 

Kým zreteľom všetkej práce športového riaditeľa je tím, cieľom jazdca je jednak jeho vlastný úspech a jednak úspech tímu. No a športový riaditeľ musí dohliadať na to, aby boli u pretekára tieto dve veci v rovnováhe.

 

 

 

Nevšimol som si. (úsmev) Hlavné husle hrajú pretekári. My sme ľudia za oponou. Pozná nás len tá vedomostne podkutejšia vrstva fanúšikov.

 

 

Ani nie. Sme zrkadlom bežného sveta.

 

 

Dobre padne vášeň pre cyklistiku a ochota pracovať s najrozmanitejšími typmi ľudí, čiže tímový duch. Reťaz zvaná tím musí byť vždy dobre namazaná. Keby zhrdzavela, bol by to náš koniec.  

 

 

Chuť neustále hľadať nové metódy zdokonaľovania výkonov jazdcov na pretekoch. A nepretržité uvedomovanie si faktu, že víťazstvo nie je ani automatická, ani jednoduchá, ani prirodzená vec, ale že je to výsledok zložitého procesu závisiaceho na mnohých ľuďoch.

 

 

Najhoršie sú dlhé dni a to neustále cestovanie. Zábavný potenciál tkvie v tom, že nikdy nevieme, čo nás postretne, ako sa preteky vyvinú, čo sa počas dňa prihodí. Cyklistika je veľký výlet plný prekvapení.

 

 

Povedal by som to takto: kým si pamätáš svoje meno, dokážeš udržať volant v rukách, uvedomuješ si, čo hovoríš a aspoň tušíš, čo počuješ, pokojne môžeš byť športovým riaditeľom. (smiech)

 
Spýtaj sa Bramu! (smiech) (Davide Bramati - športový riaditeľ tímu OPQS, poz. aut.)

 

1. Nepi a nešoféruj súčasne
2. Nerozprávaj sa s cyklistami, ako by si bol DJ
3. Nikdy sa nepýtaj: "a kde to vlastne sme?"
4. Nezabúdaj, že keď prší, bude mokrá cesta
5. Nezabúdaj, že keď sa ochladí, vonku bude zima
6. Nezabúdaj, že vždy je to ťažšie ako to vyzerá
7. Nezabúdaj, že ešte vždy máš v aute mechanika
8. Nezabúdaj poriadne nakŕmiť VIP-kov
9. Nezabúdaj si so sebou zobrať telefón
10. Nezabúdaj, že po pretekoch treba na všetko zabudnúť

 

 

 

 

Toto plánovanie prebieha buď v decembri alebo v januári. Stretneme sa a rozdelíme si podujatia podľa osobných preferencií. Ja sa prioritne venujem jarným klasikám a som zodpovedný za náš výkon v tímovej časovke na majstrovstvách sveta, a tak sa v prvom rade zaujímam o ne.

 

 

Hádame sa, bijeme sa, podplácame sa. Ale najčastejšie sa bijeme. (smiech) Popravde a vzhľadom na to, že sme dospelí, vieme rozprávať a sme prístupní dohode, nezrovnalosti v dopyte a ponuke pre nás nepredstavujú veľký problém.

 

 

Každý typ pracovníkov má niečo ako svojho vedúceho. Ten si zistí ich záujem a potom spraví návrh. Ak je všetko OK, hlavný športový riaditeľ Wilfried Peeters alebo manažér družstva Rolf Aldag návrh potvrdia. Ak nie je všetko OK, spravia vlastné rozhodnutie. A je vybavené.

 

 

Zvykneme sa uchádzať o preteky, s ktorými už máme skúsenosti. Cítime sa na nich viac v pohode a máme dojem, že ich zvládame s väčším prehľadom. A platí to aj opačne. Ale prakticky, samozrejme, pristupujeme ku všetkým súťažiam s rovnakou zodpovednosťou a nasadením. Myslím, že na našich výsledkoch je to dosť jasne vidieť.

 

 

 

Keď chce byť niekto činorodý v cyklistike, musí ísť do tohto typu povolania s jasným vedomín, že to nie je práca, ktorej sa bude venovať od deviatej ráno do piatej večer päť dní v týždni. Práve naopak, každý rok ho čaká minimálne stošesťdesiat súťažných dní a tridsaťpäťtisíc kilometrov na cestách. Ak milujete cyklistiku telom aj dušou, no dokážete sa od nej odosobniť, ak máte okolo seba skvelý tím a ak máte doma pevné zázemie, zvládnete všetko. Ja si po sezóne nabíjam batérie tak, že sa venujem deťom, raftujem a užívam si návštevy a oslavy.

 

 

Tak, že zostanem doma. Je to práve zima, kedy sa naplno venujem rodine a ešte sa aj spoločensky činím na tristo percent. Avšak musím uviesť veci na pravú mieru a doplniť, že už ani ten november a december nie sú to, čo bývali. Necestujeme síce po pretekoch, no mávame kondičné tréningy a sústredenia.

 

 

 

 

Len výnimočne. Buď si sadnem na bicykel pre charitu, ako napríklad na cyklokrosovej súťaži Boonen & Friends. Alebo sa idem prevetrať so synom. Vtedy však musíme dodržať tri základné pravidlá. Po prvé, nedriapeme sa po náročnom teréne. Po druhé, nejazdíme ako s klapkami na očiach, ale naopak, vychutnávame si okolitú krajinu. A po tretie, nikdy nejdeme rýchlosťou, pri ktorej by sme neboli schopní sa rozprávať.  

 

 

Pravdu povediac, cyklistiku majú na háku. Desaťročný syn aj šesťročná dcéra hrávajú volejbal. Ale ktovie, čo všetko im ešte skrsne v hlavách. Ja mám jasno v tom, že ich do cyklistiky nebudem ani tlačiť, ani im v nej nebudem brániť. Nechám to  výsostne na nich.

 

 

Pozerať preteky sú ochotní len v krajnom prípade - keď v televízii ani po úmornom hľadaní nenájdu nič lepšie.

 

 

Cestné zápolenie dokáže osloviť verejnosť rôznymi spôsobmi. Riadi sa jednoduchými pravidlami. Trasy pretekov zvyknú viesť krásnym prostredím. Prináša pot, slzy a hororové pády v priamom prenose. A prezentuje zaujímavé taktické hry.

 

 

Nemám čas čítať.

 

 

Nemám čas čítať, ani písať. A hlavne, najprv musím dokončiť toto interview.

 

 

No veru!

 

 

Predpokladám, že najmohutnejší kus popularity mi priniesol Bidon (incident s fľašou v amoku hodenou do súpera v šiestej etape Tour de France 1997, poz. aut.). Keďže, ako vieme, najviac fanúšikov má cyklistika práve počas Tour...

 

 

Asi by som spravil to isté... Ale nespravil by som to isté, keby takéto okolnosti nastali skôr v kariére.  

 

 

Človek žije, robí chyby, učí sa na chybách, robí nové chyby, učí sa z nových chýb, a tak to ide stále dokola. Takže to beriem ako lekciu. Vďaka Fľaši som pochopil, že čokoľvek sa mi v živote prihodí, vždy je potrebné zachovať pokoj a nekomplikovať veci ešte väčšmi. Dôležité je aj to, že som bidonom nikomu neublížil. To by bola úplne iná vec.

 

 

A pri tom to všetko spravili naši jazdci.

 

 

Tak teda takto... Tímová časovka je o tímovej snahe. Deväťdesiat percent zásluh na konečnom výsledku majú pretekári a desať percent zvyšok tímu. Za to, že ich dokáže pripraviť nie na sto, ale na dvesto percent, ktoré majstrovstvá vyžadujú. Takto to prebiehalo aj vo Florencii.

 

 

 

 

Najdôležitejšie tímové trofeje a ocenenia putujú do nášho múzea vo Wevelgeme. Alebo ich darujeme sponzorom, ktorí si ich plnou mierou zaslúžia.

 

 

Nuž, všakovaké skvosty nájdeš aj u mňa doma... (smiech) Napríklad očarujúceho strieborného orla, cenu za víťazstvo v záverečnej etape Tour de France na  Avenue des Champs-Élysées v roku 1998.

 

 

Môžem ťa ubezpečiť, že odpovedať na tvoje otázky je väčší stres. (smiech)

 

 

Mám pocit, že Eddy Merckx je náš talizman alebo strážny anjel. Je to človek, ktorý má za sebou úžasnú kariéru a ešte aj dnes chce byť stále najlepší vo všetkom, čo robí. Takže, zvlášť pre nás Belgičanov, je Eddy naozaj "Boh".

 

 

Nič špeciálne. Spomínam si len, ako istý čas letelo Tom Bidon. Zaujímalo by ma, prečo asi!

 

 

Skutočne som ukutý z ocele, aby som bol pevný ako skala a zároveň... Neopováž sa zverejniť celú odpoveď!

 

 

Áno, vinný v každom smere! Ale to nie je moja chyba. Za všetko môžu gény!