Vysiela Šport RTVS
V konečnom zúčtovaní si história vždy pamätá len víťazov, ale počas predchádzajúcich troch týždňov cyklistickej parády sme videli oveľa viac, ako len dvadsaťjeden úsmevov na cieľovej čiare.
Emócie na stovky spôsobov
Tour de France je v prvom rade ohromnou zmesou vrcholového športu, biznisu a nesmierneho záujmu verejnosti. Samotní cyklisti predvádzajú svoje výkony na obrovskom svetovom pódiu, kde na nich v prípade úspechu čaká blahodarný pocit slávy. Z toho dôvodu je pelotón najväčších cyklistických pretekov aj veľmi nebezpečným miestom, v ktorom sa každý pretekár snaží pod obrovským tlakom vydať zo seba maximum, ale niekedy to môže mať opačný efekt. Týmto príkladom bol Mark Cavendish hneď v prvej etape, keď neustriehol svoje vzrušenie, detinským či hulvátskym spôsobom vyradil sám seba z ďalšieho účinkovania na podujatí (a okrem toho v podstate aj Simona Gerransa). Britský jazdec tímu OPQS veľmi túžil vyhrať etapu a žltý dres pred domácim publikom, kráľovnou Alžbetou a premiérom Davidom Cameronom. V tom momente, keď však zistil, že mu tieto cyklistické modly začínajú pretekať pomedzi prsty, urobil neštandardné riešenie, nad ktorým sa divil celý svet. Ale bol by Mark Cavendish ochotný ísť v tomto prípade za hranicu slušného správania, ak by na jeho konci nestál lesk Tour de France?
Ozdobou tohto ročníka ale boli pozitívne britské emócie. Milióny fanúšikov na trati vytvárali nepredstaviteľnú atmosféru, veď slová Bradleyho Wigginsa majú na týchto ostrovoch obrovskú váhu. A prítomnosť obhajcu prvenstva Chrisa Frooma, ktorý ich chcel na konci júla znovu potešiť, ich prinútila vyjadriť podporu príchodu Starej dámy do Británie. Aj keď v tom čase vrcholila národná hrdosť Wimbledon a jazdci Formuly 1 drali pneumatiky na kruhu Silverstone, tentoraz triumfovali tenké galusky. Nikto nemôže namietať, že v prvej etape napríklad na nevýraznom stúpaní Côte de Buttertubs bola atmosféra lepšia ako na poslednom cieľovom kopci celých pretekov Hautacame. Pre hrdých obyvateľov Albiónu bolo preto trošku nespravodlivé, keď už v šiestej etape nemali na štarte Marka Cavendisha a Chrisa Frooma.
Nikto nechce odstúpiť!
Cyklisti počas Tour de France prežívali na trati aj obrovský adrenalín a emočné vypätie. Chris Froome bol v takom šoku po nasadnutí do auta, ktoré znamenalo definitívne stop v pretekoch, že si nedokázal ani odopnúť prilbu na hlavne. Čo si v tej chvíli asi musel myslieť Jens Keukeleire, ktorý deň predtým spôsobil jeho pád, ktorý okomentoval výrokom „F..ck, I took down the winner of last year's Tour de France!“? Adrenalín na tomto podujatí má zvýšené hodnoty oproti ostatným pretekom. Alberto Contador ešte dvadsať kilometrov po svojom osudnom páde nechcel stratiť rytmus a pokračoval v jazde, i keď mu neskôr diagnostikovali zlomenú holennú kosť. Bezprostredne po páde stál pri ceste a pokojne, ale možno nezúčastnene čakal na pomoc. Nechcel a nemohol si pripustiť, že je koniec. Tour de France je príliš veľkým javiskom, aby sa odtiaľ odchádzalo zadným východom.
Značnú dávku emócii preukázal aj Andrew Talansky. Americký jazdec sa v jedenástej etape zaťal do francúzskych vozoviek a za takmer stokilometrovú sólovú jazdu si vyslúžil obdiv celého cyklistického sveta. Lenže tento talentovaný borec ju neabsolvoval pred pelotónom ako mnohí hrdinovia predchádzajúcich ročníkov, ale na jeho úplnom konci s veľkými bolesťami chrbta. V jednom momente zosadol z bicykla, posadil sa na krajnicu a chcel skončiť. Pritom to zďaleka nemohlo byť jednoduché rozhodnutie, pretože ako aktuálny víťaz Critérium du Dauphiné cítil formu ako hrom. Športový riaditeľ Robbie Hunter poznal jeho pocity a nakoniec mu pomohol pokračovať v pretekoch, pretože odstúpenie z Tour de France môže cyklistu mrzieť do konca kariéry. Ale Talansky na trati vydržal iba o jeden deň dlhšie.
A aké odhodlanie musel ukázal Jakob Fuglsang, ktorý by na iných pretekoch po svojom nepríjemnom páde okamžite cestoval domov, ale mágia žltého trička a jeho nositeľa Vincenza Nibaliho bola silnejšia. Alebo ich ďalší kolega Michele Scarponi, ktorý v desiatej etape v zjazde pred záverečným kopcom predviedol takmer cyklistické salto mortale, ale za chvíľu bol znovu tam, kde mal byť. Ten Scarponi, ktorý má na svojom konte nejaké tie cyklistické úspechy a ktorý sa po tejto smoliarskej chvíľke mohol sústrediť len na pokojný dojazd do cieľa. Ako vidno, chémia v tíme Astana fungovala vynikajúco.
Nové cyklistické normy?
V konečnom dôsledku sme pri tom všetkom videli aj zraniteľnejších lídrov jednotlivých tímov ako inokedy. Mnoho z nich muselo skončiť predčasne (Froome, Contador, Talansky, Costa, Frank) a niektorých z nich ako van Garderena, Porteho, Mollemu zas trápili počas niekoľkých dní zdravotné problémy, ktoré ovplyvnili ich výkony. V tomto ročníku teda neprišli favoriti na podujatie ako naprogramované stroje, ktoré na požiadanie predvedú maximálny výkon. Tým dostala Tour de France ľudskejší rozmer. Aj z toho dôvodu sme si mohli užívať otvorenejšiu cyklistiku.
Na tom mali zásluhu aj pestrofarebná trať a nevyspytateľné počasie, ktoré na začiatku pretekov takmer popreli všetky predpovede a najväčší favoriti nemohli čakať len na horské etapy a časovku, aby zapli svoje motory naplno, keď sú na to pripravení. Organizátori rozdelili záťaž do celých troch týždňov, takže okrem štandardných súbojov o celkové poradie bol takmer každý deň ako jarná klasika, ktorý mohol skončiť akýmkoľvek spôsobom. Popri tom sa snažili usporiadatelia vniesť do programu aj väčšiu súťaživosť a dramatickosť, etapa na mačacích hlavách či skrátené horské etapy, ktoré skvelo podporujú útočnú cyklistiku, sú toho jasným dôkazom.
Preto nikoho nemôže prekvapiť, že na tomto teréne nakoniec triumfovalo umenie (áno, umenie) Vincenza Nibaliho. Preto dostali možnosť presadiť sa mladí domáci jazdci ako Pinot, Bardet, ktorých v zahraničí označujú ako „generáciu bez komplexov“, alebo Rafal Majka, ktorého by za iných okolností konkurencia prevalcovala. Preto mohla fantasticky pracovať vo Vogézach časovkárska lokomotíva Tonyho Martina. Ak budú teda organizátori pokračovať vo vytváraní nepredvídateľných profilov, každý rok budeme môcť oslavovať iného víťaza. Tým sa stane ten, kto dokáže svoju výkonnosť najlepšie pretaviť do konkrétnych podmienok každého dňa. Na víťazstvo na Tour de France tak bude okrem vytrvalosti a sily potrebná aj šikovnosť a odvaha.
