Hodnotenie tímov na TdF: Sky, Movistar a Tinkoff najlepšími, prebrala sa Orica

 

 

Movistar rovnako ako vlani vyhral tímovú súťaž (© Movistar Team)

 

 

Team Sky ***** (celkové víťazstvo + dve etapové víťazstvá)

Stroje, roboti, železní muži. Tri z mnohých výrazov, ktorými verejnosť označila jazdcov tímu Sky v uplynulých týždňoch. David Brailsford opäť raz poskladal ideálnu zostavu, kde mal každý jasne stanovené úlohy a zvládol ich na sto percent. Sledovali sme už štvrté galapredstavenie tohto celku na Tour, no dovolíme si povedať, že tohtoročné bolo najdominantnejšie. Vlani zo všetkých domestikov odskakoval Thomas, ale tento rok predviedli Henao, Landa, Poels aj Thomas takmer rovnaký výkon na vlaňajšej Thomasovej úrovni. Ani Richie Porte vtedy nebol pri Froomovi tak často v zlomových momentoch ako táto štvorica. Vyzdvihnúť musíme aj Wouta Poelsa, ktorý prišiel na Tour domestikovať ako víťaz monumentu Liége-Bastogne-Liége, v minulosti niečo nepredstaviteľné.

Koniec-koncov, o kvalite pomoci svedčí aj obyčajný pohľad na celkové poradie. Piati domestici do kopcov tento rok stratili na Frooma iba 244 minút (Henao, Thomas, Nieve, Poels, Landa), kým vlani 586 (Thomas, Roche, Poels, Porte, König) a pri prvom Froomovom triumfe 782 minút (Porte, Kennaugh, Sivtsov, López, Stannard). Už len tento fakt hovorí o tom, že do cieľa horských etáp prichádzali výrazne bližšie k svojmu lídrovi. Keďže sa občas prestriedali, zvyčajne niektorí spolu s ním. Najmarkantnejšie to bolo vidieť v záverečnej horskej etape, kde prišli do cieľa v skupine favoritov iba lídri ostatných tímov bez jediného pomocníka a pätica Sky. Totálna dominancia. Nesúhlasíme s tvrdením niektorých ľudí, že ak by mal lídra v žltom drese Movistar alebo Astana, ich výkon by sa tomu približoval. Určite nie.

Navyše, samotný Christopher Froome jazdil mimoriadne atraktívne a odstránil všetky svoje slabiny, resp. ich náznaky. Súperov zdeptal a milióny ľudí pri televíznych obrazovkách bavil. Získal si množstvo fanúšikov, čo by pred Tour s takýmto výsledkom nikto nečakal. Pre Sky táto Tour nemohla dopadnúť lepšie. Zároveň sa utvrdili v pocite, že ak nič nepokazia, ich dominancia bude pokračovať ešte veľmi dlho. Uvidíme ale, či iba na Tour. Už na Vuelte budú môcť dokázať, že nie sú iba tímom Tour de France. Na jar zasa, že sa zlepšujú v klasikách.

Vlani sme za negatívum Sky označili fakt, že nemali plán B, teda to, čo sa im vypomstilo v roku 2014, keď sa po odstúpení Frooma rozpadli. Dovolíme si ale tvrdiť, že tento rok by Britovu absenciu v prvom týždni dokázali nahradiť lepšie ako kedykoľvek pred tým a do Top 10 by sa zrejme dostali aj dvaja iní jazdci, možno jeden do Top 5. Tento rok bol Sky zároveň najpasívnejším tímom v únikoch. Dvakrát to skúšal Henao, ale iba s cieľom pomôcť lídrovi v závere. Raz sa to podarilo, ale druhý raz, keď bolo jasné, že sa únik s favoritmi nespojí, ostal úplne jalový a o etapové víťazstvo zďaleka nezabojoval.

 

 

 

Movistar Team **** (tretie a šieste miesto celkovo + tímová súťaž + etapové víťazstvo)

Vzhľadom na dominanciu Sky sme nemohli žiadnemu inému celku udeliť päť hviezdičiek, pretože by to dehonestovalo Froomovcov. Movistar ale nesklamal. V dvojici najlepších tímov figuruje po každej Grand Tour a aj z tejto Tour si odniesol perfektné výsledky, hoci celkový triumf dosiahol Eusebio Unzué naposledy ešte ako šéf Caisse d'Epargne s Oscarom Pereirom, hoci až od zeleného stola. Tento rok sa už tradične dostali na pódium, ktoré si Quintana zabezpečil perfektným finišom v časovkách a konzistentnosti, hoci pasivite. Neštartoval na Dauphiné ani vo Švajčiarsku, kde by sme možno videli neexistenciu životnej formy. Ukryl sa pred súpermi. Telekomunikátori pridali šieste miesto s nezničiteľným Valverdem a ovládli aj tímovú súťaž. Narozdiel od Sky boli aktívni v únikoch a práve tie im priniesli etapový vavrín v podobe nádherného triumfu Iona Izagirreho a zároveň druhý zisk tímovej klasifikácie za sebou. Tam dokázali tesne poraziť Sky, ktoré sa neustále pohybovalo okolo Frooma, takže mali čo robiť.

Ani Movistar ale nejazdil tak živelne ako na ostatných Grand Tours, kde neváhajú poslať do únikov v ťažkých etapách dvoch-troch ľudí. Vo Francúzsku boli oveľa striedmejší a opatrnejší. Ich tímová sila ale zďaleka nedosahovala úroveň Sky. Bolo to aj tým, že pred posledným týždňom prišli o Herradu i G. Izagirreho, ale ani v Pyrenejách nepredviedli drtivú hromadnú silu. Daniel Moreno už zďaleka nie je tým, kým bol. Viac sa predsa len čakalo aj od Iona Izagirreho, ôsmeho muža svetového rebríčka, ktorý predvádza dych vyrážajúcu sezónu.

 

 

Zaujímavosťou je, že Valverde sa dostal do Top 10 na Grand Tours už šestnásty raz, čím sa dostal k Raymondovi Poulidorovi na štvrté miesto historického rebríčka. Viac zárezov v Top 10 majú iba Gino Bartali, Felice Dimondi a Pedro Delgado. Štatistiku sme robili, rovnako ako všetky ostatné v tomto článku, priamo my v redakcii, takže platí na 99 %.

 

 

Tinkoff **** (bodovacia súťaž + vrchárska súťaž + tri etapy + najbojovnejší jazdec)

História si dlho nepamätá, aby sa tímu po odstúpení lídra darilo tak ako v uplynulých týždňoch Tinkoffu. Faktom je, že už pred dvoma rokmi súboj Tinkoff - Sky (po odstúpení Contador a Frooma) zvládol oveľa lepšie práve žltý tím s tromi etapami a vrchárskym dresom, ale tento rok sa dostali ešte do úplne inej dimenzie. Získali rovno dva dresy, Saganovi sa podarilo prelomiť smolu s tromi víťazstvami a zaslúžil si aj ocenenie pre najbojovnejšieho jazdca celých pretekov. Pri tom všetkom sa im podarilo získať aj posledné miesto v Top 10, hoci Romana Kreuzigera v konečnom účtovaní delilo od siedmeho iba trinásť sekúnd. Tinkoff tak natiahol sériu umiestnení v Top 10 už na šesť Grand Tours v rade.

O Petrovi už písať nebudeme, Majku považujú mnohí za poľského Voecklera či Chavanela, ktorý milerád preteká na seba. Príležitosť si nenechal ujsť a dominoval vo vrchárskej súťaži. Zopakoval tak rok 2014 a práve odstúpenie Contadora. Aj vtedy bol po Gire a do správneho tempa sa dostal v závere pretekov. Bez Macieja Bodnara by sa Petrovi nepodarilo vyhrať jedenástu etapu. Valgren odtiahol druhú, ale inak boli pretekári tohto celku neviditeľní. Môžete to označiť za neprofesionálne, ale čiastočne súhlasíme s názorom, že bez Gatta, Kišerlovskiho, Valgrena a Tosatta by pre Tinkoff nič nedopadlo inak. O to väčšia česť patrí trom hrdinom, ktorí si úspechy vybojovali sami, resp. pomocou medzi sebou. Ťahať pelotón na rovine v polovici etapy vedia všetci.

 

 

Rafal Majka druhý raz vyhral vrchársku súťaž (© Courtesy Tinkoff Team / BettiniPhoto)

 

 

Dimensions Data **** (päť etapových víťazstiev)

Už vlani sme Juhoafričanov chválili za mimoriadne aktívnu jazdu na prvej Grand Tour. Stephenovi Cummingsovi sa podarilo prekabátiť Pinota s Bardetom a zapísať si parádny etapový triumf. Daniel Teklehaimanot obliekal vrchársky dres a prinútil rozvíriť debaty o Afričanoch a cyklistoch čiernej pleti v profesionálnej cyklistike. Serge Pauwels bol mimoriadne aktívny v únikoch a tento tím získal veľké množstvo fanúšikov.

Tentoraz predviedli spomínaní traja veľmi podobné výkony, Cummings znova vyhral etapu, Teklehaimanot bol aktívny v únikoch a rovnako Pauwels. Na Edvaldovi Boassonovi Hagenovi bolo tiež vidieť veľké chcenie, ale ostalo iba pri ňom, konkrétny úspech sa nedostavil. K tomu všetkému prišli štyri etapové vavríny novej posily Marka Cavendisha. Nikto nečakal, že by Manxman mohol byť taký úspešný a vyhrať všetky na neho šité rovinaté etapy, ktoré vyvrcholili klasickým špurtom. Nedostal sa do koncovky iba na štvrtý deň s dojazdom do mierneho kopca. Afričania teda zažili ďalšiu fantastickú, ešte lepšiu, Tour, prvý raz obliekali žltý dres a mohli získať ďalšie peniaze pre chudobné africké deti, ktorým kúpili už päťtisíc bicyklov.

 

 

Ag2r La Mondiale *** (druhé miesto celkovo + jedno etapové víťazstvo)

Hnedo-modro-biely tím je každoročne spomedzi domácich najlepší. Vždy sa mu podarí vyhrať etapu a po Jeanovi-Christophovi Péraudovi v roku 2014 sa dočkali ďalšieho vicešampióna. Obľúbený veterán a ani Romain Bardet zďaleka nemali na víťaza, ale boli v danej edícii najlepší zo zvyšku sveta. Domácim fanúšikom ostane dlho v pamäti výkon Bardeta na Saint-Gervais Mont Blanc, kde úspešne unikol všetkým konkurentom a získal asi najpamätnejšie etapové víťazstvo pre tento tím za posledné desaťročie aj vďaka tomu, že sa dostal na pódiovú priečku. Výborne mu pomohol Mickael Chérel. S Tour môžu byť spokojní. Dosiahli viac ako väčšina tímov.

Od ostatných sa ale čakali úniky a musíme povedať, že príliš nezaujali. Jan Bakelants, Samuel Dumoulin, Cyril Gautier, Alexis Vuillermoz a ani Domenico Pozzovivo nepredviedli nič zapamätateľné. Posledný menovaný sa akoby nevie presadiť mimo Talianska. Vuillermoz šokoval vlani na Mur-de-Bretagne, ale tentoraz bol od triumfu ďaleko. Síce skončil tretí v Culoze za Pantanom a Majkom, ale vieme, že Alaphilippa so Zakarinom zabrzdili problémy. Dumoulinovi sa nepodarilo ani vyskúšať Sagana s Matthewsom v Reveli.

 

 

Orica BikeExchange *** (štvrté miesto celkovo + súťaž U25 + jedna etapa)

Konečne (veľký výdych). To si mohli povedať v Orice po tejto Tour. Predvlani aj vlani boli totálne neviditeľní, nedosiahli nič, sprevádzalo ich kusisko smoly, množstvo pádov i odstúpení. Nemali človeka v celkovom poradí a ani takého, ktorý by dokázal vyhrať etapu. K opačnému pólu a roku 2013, keď si v tíme podávali žltý dres, sa priblížili. Veď práve Adam Yates mal ísť do najcennejšieho trička, ak by mu to nezmaril prekvapujúci atak Frooma v zjazde. 23-ročný Yates si celé preteky kontroloval bielu súťaž aj pódiové umiestnenie. To po 19. etape padlo, ale aj štvrté miesto bolo rozhodne nad očakávania.

Konečne sa otočila aj karma Michaela Matthewsa, ktorý si už nelámal kosti, ale zdvíhal ruky nad hlavu v pamätnej desiatej etape, kde mala Orica prevahu a zaslúžila si vyhrať. Na druhej strane, ľudia ako Albasini či Plaza boli celú Tour neviditeľní, pri Yatesovi nemal v kopcoch kto stáť. Cháves s Yatesovci sú na všetko v kopcoch až príliš sami. Ak ale vytvoria koalíciu, v budúcnosti môžu byť veľmi silní.

 

 

BMC Racing Team *** (piate miesto celkovo + jedno etapové víťazstvo)

Tím okolo Richieho Porteho a mysleli si, že aj Tejaya Van Garderena, predviedol štandardnú Grand Tour. Dostali sa k vysokým celkovým priečkam i etapovému vavrínu spoločne so žltým dresom. O tieto úspechy sa zaslúžil Greg Van Avermaet, ktorému pani šťastena čiastočne vrátila nevydarenú jar, keď vo Flámsku červení popadali ako hrušky a práve líder dopadol najhoršie. V piatej etape predviedol pekné, no hlavne, víťazné sólo a o zvýšenie náskoku bojoval aj o dva dni neskôr, no prvá pyrenejská etapa ho odpálila a bolo po rozprávke. Potom sa ešte ukázal v niekoľkokrát spomínanej desiatej etape, kde ale v konkurencii s Matthewsom, Saganom a EBH nemal nárok na víťazstvo.

Potom réžiu v tíme prebral Porte a postupne sa posúval vyššie, keďže po defekte v druhej etape mal 105-sekundový hendikep. Ukazoval sa veľmi dobre, bol druhým najsilnejším vrchárom, ale v posledných dvoch etapách mu zvlhol pušný prah a nedokázal už nič vymyslieť. Musel sa uspokojiť s piatou pozíciou. Vyrovnal teda maximum Van Garderena z rokov 2012 a 2014, a to je pre tím s takým veľkým rozpočtom a Evansovým triumfom spred piatich rokov príliš málo. Nechceme pripomínať, že na Gire a Vuelte sa im darí ešte menej. Individuálnym sklamaním bol okrem samotného TVG aj Rohan Dennis, na ktorého síce organizátori nepostavili trasu, ale vyslovene iba trénoval.

 

 

Giant-Alpecin *** (dve etapové víťazstvá)

Tom Dumoulin je pre tento celok zázračným chlapcom, ktorý ho konečne dostal z kŕča po odchode Marcela Kittela a januárovom páde na Malorke. John Degenkolb sa stále nedostal do ideálnej formy, takže prvý týždeň nebol pre Giant znamenitý, ale Dumoulin prvý raz dokumentoval svoju veľkosť na Arcalise. Patrila mu krásna andorrská bitka v krupobití. O päť dní neskôr deklasoval konkurenciu vo zvlnenej časovke a blízko bol k triumfu aj v časovke do kopca. Tam ho ale zdolal iba supersilný žltý mužíček, takže ho to nemohlo až tak mrzieť.

Warren Barguil začal slušne a živil nádeje na biely dres, ale už kopce v polovici Tour mu vystavili stopku a potom kontinuálne padal, v poradí a raz aj doslovne. Už druhý rok ukazuje, že ešte nie je jazdcom na Grand Tours a ôsme miesto z Vuelty 2014 ostáva menšou záhadou. Simon Geschke a Laurens Ten Dam boli najväčším sklamaním v Giante. Neukázali nič, neboli ani raz členmi podareného úniku napriek tomu, že nemali žiadne úlohy v tíme, ktorý bol bez vysloveného jazdca na GC.

 

 

Tom Dumoulin hrdinom Giantu-Alpecin (© CorVos / Team Giant-Alpecin)

 

 

Lotto Soudal *** (dve etapové víťazstvá)

V belgickej lotérii sa výraznú časť Tour trápili a v konečnom zúčtovaní museli uspokojiť s polovičnou úspešnosťou oproti vlaňajšku, no obe víťazstvá boli z kategórie kráľovských. Thomas De Gendt si veril v etape na Mont Ventoux, pretože v tejto sezóne už z úniku ovládol podobnú etapu v Katalánsku. Tunajší cieľový kopec Port Ainé mal 18,5 km a 6,8 %, teda ešte hrozivejšie parametre ako skrátená veterná hora. Tu mal ale zdatnejších súperov a až v posledných metroch rozhodol, že Serge Pauwels nevybojoval šiesty triumf pre DiDa. Aktívne bojoval aj o vrchársky dres, ale pokašľal to, keď sa nedostal do úniku v 16. ani 17. etape. Musel sa zmieriť s druhým miestom v tejto klasifikácii. V boji o zelený dres dokonca skončil siedmy a blízko bol aj k titulu najbojovnejšieho borca Tour.

André Greipel začal slušne, v tretej etape ho málo delilo od zdolania Cavendisha, ale Lotto prekvapujúco zlyhávalo v záveroch. Potom akoby uťal a prestalo sa dariť aj samotnej gorile. Na všetko sa ale zabudlo po dojazde v Paríži, kde červení konečne zabrali na sto percent a najprestížnejšie šprintérske víťazstvo bolo pre belgický projekt už druhý raz na svete. Kto by to bol povedal, že starý mazák napokon odíde domov so širokým úsmevom. Predĺžil aj sériu triumfov na GT už na jedenásť.

 

 

Thomas De Gendt sa snažil získať bodkovaný dres (© PHOTO NEWS / Lotto Soudal)

 

 

Kaťuša ** (siedme miesto celkovo + etapové víťazstvo)

Partiu priemerných tímov otvárame Kaťušou. Tá sa znova spoliehala na skúseného Joaquima Rodrígueza, ktorý nesklamal a siedme miesto bolo slušným výsledkom. Dosiahol ho perfektnou záverečnou alpskou etapou, keď atakom v poslednom kopci predbehol štyroch súperov, čo je na takých dlhých a náročných pretekoch absolútne nevídaný jav. K slušnej pozícii mu pomohli aj bonifikácie, ktoré pozbieral v etapách s vybušným záverom. Bol to teda typický Purito, ktorý bude určite cyklistike chýbať. V najlepšej desiatke na Grand Tour sa objavil dvanásty raz v kariére. Ostane však bez triumfu. Ak zázračne nevyhrá Vueltu.

Slušnú Tour zažil aj debutant Ilnur Zakarin. V kopcoch bol mimoriadne silný a často unikal. Súperi ho nedokázali zastaviť hlavne v stúpaní na Finhaut-Emosson, ale nesúhlasíme s hlasmi, že by vyhral aj dva dni pred tým v Culoze, keď ho zastavila šošovka. Ani s ňou by v zjazde nemal šancu na Pantana. Mrzieť ho určite bude Giro, teda ostáva v platnosti fakt, že z Grand Tours si ešte nikdy neodniesol popredný celkový výsledok.

O jednu hviezdičku a tri miesta v našom poradí prišla Kaťuša kvôli chybe Alexandra Kristoffa v Berne, kde prišiel o triumf nehodením bicykla na čiaru, ale aj vzhľadom na počet prítomných slovenských fanúšikov mu to jednoducho osud nedoprial. Podobne ako Degenkolb sa postupne zlepšoval, no ostal bez vavrínu, teda cieľ nesplnil.

 

 

Etixx ** (deviate miesto celkovo + etapové víťazstvo)

Patrick Lefevere z rôznych dôvodov nechal doma svoju klasikársku partiu Boonen - Terpstra - Štybar - Trentin - Vandenbergh, a to sa mu stalo osudným. Etixxáci stratili na aktivite aj atraktivite, ktorých zárukou sú práve vyššie menovaní. Kto by však čakal, že sa Kittelovi nebude dariť a vyhrá iba jeden špurt, paradoxne ten, kde sa mu verilo najmenej. Úlohu favorita nezvládol a na pomyselné pódium sa dostal iba trikrát, čo je na špurtéra jeho kvalít príliš málo. Problémy mal vo vlastnom vlaku. Profesionálny tím úrovne Etixxu nemôže prísť na Tour s nejasnými pozíciami Sabatini - Richeze a zvláštna bola aj tá ich taktika jazdenia v strede pelotónu a náhleho posunu dopredu tri kilometre pred cieľom. V Paríži na to doplatili najviac. Wilfried Peeters s Davide Bramatim by si mali prečistiť hlavy a vrátiť sa k starej taktike, pretože sa nedá povedať ani to, že by im vrchári narušili koncepciu.

Boli iba dvaja, ak rátame aj Juliana Alaphilippa. Ten bol najprv blízko žltému dresu, potom bielemu až z celkového poradia vypadol a bol aktívny v únikoch. Ani jeden ale nedotiahol do úspešného konca. Na GC ostal Daniel Martin, no životnú formu sme si predstavovali inak. Deviate miesto je v tejto konkurencii slušné, ale nerobí z neho extratriedu. Uvidíme, či zopakuje osud predchodcov - Kwiatkowskeho, Urána a koniec-koncov aj Petra Velitsa, ktorí v tomto tíme na Grand Tours nedosiahli vytúžené ciele.

Už ani nevedno aké ciele má vlastne Tony Martin, ktorý sa v kariére dostal do akejsi slepej uličky. Nevyhráva týždenné etapáky ani časovky. Zameral sa tento rok na klasiky, ale vedeniu oznámil odchod z tímu, takže je otázne ako to s ním bude vyzerať v Bore. Tony, ale znova aj Bramati, by sa tiež mali zamyslieť nad čudesným únikom v 16. etape, keď po pokynoch z Talianovho auta nečakali štvoricu za nimi idúcich pretekárov.

 

 

Julian Alaphilippe a Tony Martin v úniku (© Etixx - Quick-Step / Tim de Waele)

 

 

IAM Cycling ** (jedno etapové víťazstvo)

Švajčiarská partia prišla na Tour s ôsmym mužom vlaňajšieho ročníka, ale v strašnej nepohode a so zdravotnými problémami. Nečudo, že Matthias Frank bol neviditeľný až odstúpil. Na šprinty mali najmladšieho pretekára 103. ročníka Sondreho Holsta Engera a počínal si slušne, ale z pretekárov druhého sledu nevybočil. Tour im zachránil Kolumbíjčan, ktorého IAM prezieravo podpísalo pred dvoma rokmi a v posledných šiestich týždňoch sa dostal do fantastickej formy. Najprv zaskočil konkurenciu štvrtým miestom na Tour de Suisse, kde vyhral aj etapu po špurte skupiny favoritov. Vo Francúzsku predviedol Jarlinson Pantano výborné vrchárske kvality a ešte lepšie zjazdárske. Ikonicky si poradil s Majkom v 16. etape, o dva dni nestačil iba na Zakarina, aby ho jeho zjazdárskymi zbraňami porazil Izagirre v Morzine. Urobil osudnú chybu v ľavotočivej zákrute a Španiel bol preč. Klasifikovali ho aj na treťom mieste vo vrchárskej súťaži a dostal sa do úzkeho výberu najaktívnejších pretekárov. Iba on a De Gendt boli dvakrát najbojovnejší v etape. Ostatní bielo-červení dokumentovali papierové predpoklady, že patria iba do druhého sledu, hoci im tempárske schopnosti pomáhali v únikoch.

 

 

Lampre-Merida ** (ôsme miesto celkovo)

Taliansky projekt zdatne reprezentoval Juhoafričan Louis Meintjes. 24-ročný pretekár celé tri týždne čakal na zaváhanie Adama Yatesa, no v súťaži o najlepšieho mladíka ostal druhý a o rok si súboj budú môcť zopakovať. Nejazdil príliš aktívne, bál sa, aby mu nedošli sily, ale našetril si ich dostatok a v Alpách predviedol veľký potenciál. Aj na druhej Grand Tour v živote sa dostal do Top 10, no bol blízko siedmeho miesta ako nikto pred ním, veď mal zhodný čas s Rodríguezom 89 hodín, 11 minút a 46 sekúnd. Rozhodlo zaokrúhľovanie sekúnd v časovkách, ale aj malá chyba Louisa, ktorý ak by tieto súvislosti vedel, nefinišoval by v dvadsiatej etape za Valverdem, ktorý posledné metre vypustil, nechal malú dieru a rozhodcovia mu dali o dve sekundy straty viac.

Aktivitou oplýval aj Rui Costa. Niekdajšiemu majstrovi sveta ale chýbalo povestné percento výkonu, ktoré v Lampre-Merida za tri roky nenašiel, ale mal ho v Movistare. Na Arcalise nestačil na Dumoulina, no zdolal ostatných z úniku, zlyhal v 10. etape, ak by ostal vpredu, možno by práve on dokázal rozbiť Oricu v poslednom kopci. V Berne atakoval príliš skoro, v 19. etape s Bardetom nevydržal a výborný, ale nie perfektný, výkon podčiarkol piatym miestom v poslednej alpskej etape. Aj jeho by sme pokojne zaradili do úzkeho okruhu favoritov na najbojovnejšieho jazdca.

Taliansky celok netradične nehral prím v rýchlych dojazdoch. Davide Cimolai sa absolútne nepresadil. Ružoví po prvý raz od Tour de France 2014 na Grand Tour nevyhrali etapu.

 

 

Bojovník Rui Costa počas 20. etapy (© Lampre-Merida / BettiniPhoto)

 

 

S odretými ušami udeľujeme dve hviezdičky aj silnej Astane, ktorej cyklistická šťastena zrátala všetky úspechy i problémy s dopingom a akoby Kazachov potrestala. Až na Nibaliho čudesný prístup k pretekom v prvých dvoch týždňoch (v prvom stratil málo, aby nevzbudzoval obavy a v druhom boli jeho úniky slabé) sa všetci zgrupovali okolo Fabia Arua. Ten ale v predposlednom ťažkom kopci celých pretekov úplne vybuchol, hoci nič tomu ešte päť minút pred osudným momentom nenasvedčovalo, a ich snaha vyšla navnivoč. Ako jediní si dovolili vyrušiť Sky v udávaní tempa a Fuglsang, Kangert či Rosa tak prišli o osobné úspechy v únikoch, ktoré by kvalitou rozhodne obohatili ako taký Lutsenko vylepšenej verzie 2.0 či 3.0. Ľutujeme najmä Diega Rosu, ktorý v okovách tímu zamrzol v progrese. Šancu možno dostane spolu s Miguelom Lópezom na Vuelte, kde by to mohli roztočiť. Kŕč celej Astany v plnej krásne ukázal Vincenzo Nibali, ktorému chýbala iskra i odvaha v zjazde, ktorý ho delil od triumfu v 20. etape. Nadobro sme si ho vyškrtli zo zoznamu najlepších zjazdárov, ktorému kedysi kraľoval. Inak, všimli ste si Paola Tiralonga? My nie.

Astana prišla o dve parádne série. Etapu vyhrali na každej Grand Tour v rokoch 2014, 2015 a aj na tohtoročnom Gire a predstavte si, že svojho zástupcu v Top 10 celkového poradia nemali naposledy na Cobovej Vuelte pred piatimi rokmi.

 

 

FDJ ** (tri ocenenia pre najbojovnejšieho jazdca)

Aj francúzska lotéria prišla na Tour odhodlaná. Thibaut Pinot bol považovaný za favorita na pódium, mal za sebou výbornú sezónu a všetci dúfali, že sa mu podarí niečo ako pred dvomi rokmi. Už v prvom týždni ale bolo cítiť, že nie je vo svojej koži a postupne strácal. Snažil sa vrátiť do hry v Andorre a hoci bol až šiesty najlepší v úniku, dostal sa aspoň do boja o bodkovaný dres a tri dni ho aj obliekal. Vyzeralo to na veľmi zaujímavý súboj tohto Francúza s Majkom. Kvôli bronchitíde ale nenastúpil do obľúbenej časovky a bolo po všetkom. Cestovať nebude dokonca ani na OH.

Rolu lídra sa tak pokúsil vziať do rúk Švajčiar Sebastien Reichenbach a urobil to veľmi dobre, únikom v 15. etape, po ktorom sa dostal na štrnáste miesto v GC. Až do Paríža jazdil slušne, hoci v 19. etape spadol. Na 14. mieste sa bude dať stavať.

FDJ od nás dostal ako posledný celok dve hviezdičky, keďže do odstúpenia Pinota to bol viditeľný tím. Tiež často unikali a vybojovali si až tri ocenenia pre najbojovnejšieho jazdca. Okrem Pinota túto cenu získali aj Arthur Vichot a Jérémy Roy.

 

 

 

Táto Tour vygenerovala veľa tímov, ktoré nič nedosiahli. Až do devätnástej etapy to ale v Treku vyzeralo na veľké oslavy. Bauke Mollema bol druhým mužom celkového poradia a vyzeral dobre, hoci 17. a 18. etapa už mierne zdvíhali prst ostražitosti. Na Saint-Gervais Mont Blanc, žiaľ, vybuchol a keďže rozdiely v Top 10 boli na tejto Tour najtesnejšie v histórii, spadol na jej úplný záver. Z problémov sa nedostal ani v poslednej horskej etape a napokon bral iba jedenáste miesto. Životné preteky sa razom zmenili na sklamanie. Inak by to zrejme nedopadlo ani s lepšou tímovou podporou, keďže Haimar Zubeldia a Fränk Schleck pôsobia už iba ako také skanzeny. Nepresadil sa ani lúčiaci Fabian Cancellara, tak sa zamerali na mladých. Jasper Stuyven bol znova aktívny, ale odchádzal s dlhým nosom, Edward Theuns so zlomeným stavcom.

 

 

Musíme pochváliť Direct Energie za pracovitosť v rovinatých etapách a hlavne preto sme ich zaradili vyššie ako štyri tímy. Pôsobili kompaktne a usilovne, chceli ukázať svetu, že vedia podporiť Bryana Coquarda a kamerám sa naozaj aj dostatočne ukázali, hoci samotný vláčik v závere ani raz nestvorili. Ich líder aj preto odišiel z pretekov frustrovaný. Vyhlasoval, že sem prišiel vyhrávať, no až na milimetrový súboj s Kittelom vo štvrtej etape neukázal nič. Práve v ťažších dojazdoch, na ktoré sa tešil, úplne vyhorel. Thomas Voeckler, Sylvain Chavanel a Romain Sicard boli slabými odvarmi minulosti, nepredstavovali žiadne nebezpečenstvo v únikoch a prví dvaja menovaní zrejme už budú iba prežívať, aby sa dostali vysoko v štatistike počtu účastí na Starej dáme.

 

 

Holanďania prišli na Tour bez vrchárov Kruijswijka i Gesinka, nezmara Tjaalingiiho a s mladučkým šprintérom Groenewegenom. To smrdelo prúserom, a tak to aj dopadlo. Aktuálny holandský majster sa napriek veľkým vyhláseniam ani raz nedostal do Top 3 a 33. pozícia v bodovacej súťaži hovorí jasne, kam patril. Na takýchto špurtérov ešte nedorástol. Wilco Kelderman naplnil obavy z Tour de Suisse, že bude mať horšie dni a konečná strata hodiny a pol ho zaradila medzi precenených lídrov. Rovnako ako vlani naberal hlúpe straty už v prvom týždni. Aktívnejšie ako on sa predviedol George Bennett, ale muž tvrdého pravého lakťa mal od akéhokoľvek úspechu tiež ďaleko. Sep Vanmarcke aj teraz ukázal, že na lepšom etapáku je nepoužiteľný.

Žlto-bieli budú veriť, že Vuelta s Kruisjwijkom i Gesinkom bude inou pesničkou, no ešte by nás zaujímalo, kto im bude pomáhať, lebo na Gire Kruijswijkovi nemal kto a táto Tour rozhodne nikoho nevygenerovala.

 

 

"Súboj" o posledné miesto v tomto hodnotení veľmi srdnato zviedli Fortuneo s Cannondalom, takže bolo náročné určiť, ako ich zoradiť. Rozhodli sme sa preto pozrieť na získané prize money a zohľadnili aj rozpočet tímov, čiže kto mal vyšší potenciál a nenaplnil ho. Preto sme teda dali francúzsky prokontinentálny celok na predposledné miesto. Do niektorých špurtov sa dostal Daniel McLay, ale až na výborné tretie miesto z Montaubanu spokojný byť nemohol. Eduardo Sepúlveda sa vôbec nepresadil. Úniky ostatných boli zmarené. Ukázali sa iba v jednoduchých etapách. Na tie horské nemali. Je jasné, že ak nezvýšia rozpočet, nepohnú sa z miesta.

 

 

Tím Jonathana Vaughtersa sa na spodných priečkach našich rebríčkov objavuje až príliš často a gratulujeme mu k podpisu nového sponzora, pretože už v cyklistike nemusel byť. Jazdca Pierra Rollanda dokonale vystihla celé toto družstvo. Na začiatku sa držal s najlepšími, ale už na Bagnéres-de-Luchon mal problémy a na najlepších stratil, rovnako ako v Andorre. Potom si až v dvoch etapách ustlal v zjazde a hoci sa nevzdával a bojoval zo všetkých síl, nedosiahol žiadny úspech. 16. miesto celkovo nie je výhrou. Už päťkrát bol na Grand Tours lepší.

Ostatní členovia tímu skúšali unikať, ale nič im nevyšlo. Ak sa pozrieme na štartovú listinu, na Tour prišli bez superkvalitného vrchára, tempára, časovkára i šprintéra, takže inak to dopadnúť nemohlo. Ťažko povedať, prečo sezónny program nenastavili tak, aby na najprestížnejšie preteky prišli s tým najlepším, čo majú (ako ostatné americké celky). Urán, Talansky aj Dombrowski si Tour pozreli iba v televízii. Do budúceho roka budú musieť získať nejakého šprintéra, lebo aj v rovinatých etapách to bude biedne.

 

 

Kristian Koren v jednom z únikov (© Gruber Images / Slipstream Sports)