Povinné nosenie prilieb v pelotóne nebolo vždy samozrejmou záležitosťou. Až tragická smrť Andreja Kivileva pred štrnástimi rokmi bola tou nešťastnou udalosťou pre UCI a všetkých jazdcov, ktorá definitívne zaradila nosenie cyklistickej prilby do povinnej výbavy pre profesionálov. 
 
 
Musela prísť tragédia, aby sa presadilo nosenie prilieb
 
Medzinárodná cyklistická únia sa už v roku 1991 snažila zaviesť túto povinnosť, ale armstrong lance bez prilbynarazila na silný odpor takmer všetkých cyklistov. Pretekári využili prvé veľké európske podujatie, ktorým bolo v tom čase Paríž - Nice, aby vyjadrili svoj odmietavý názor ohľadom tejto novinky a vstúpili do štrajku. Obraňovali sa právom rozhodovať sami za seba, nepohodlnosťou ich nosenia a v neposlednom rade značným zvýšením ich hmotnosti, čo bol veľmi silný argument hlavne pre dlhé stúpania. UCI musela po tomto zamietavom kroku zo strany samotných cyklistov zrušiť svoju iniciatívu a prilby tak naďalej nosili len amatérski pretekári a juniori.
 
Toto status quo trvalo ďalších dvanásť rokov, ale v ročníku 2003 sa odohrala tragédia, po ktorej už muselo prísť definitívne vyriešenie problému ohľadom cyklistických prilieb. A bolo len iróniou osudu, že sa to odohralo práve na pretekoch Paríž - Nice.
 
Jedenásteho marca v druhej etape sa odohral nevinný pád, ktorých sa počas sezóny udejú stovky, ale tento zmenil osud profesionálnej cyklistiky. V miernom kopci sa zrazili traja jazdci, Marek Rutkiewicz (Cofidis) a Volker Ordowski (Gerolsteiner) vyviazli z tejto kolízie bez zranení, ale Andrej Kiliev sa po páde už neprebral k životu. Kazašský jazdec preletel cez riadidlá, a aj keď sa nešlo veľkou rýchlosťou (približne 35 km/h), spadol na tvár, utrpel fraktúru lebky, zlomil si dve rebrá a okamžite upadol do bezvedomia.
 
Nezachránilo ho ani okamžité prevezenie do nemocnice a niekoľkohodinová operácia, počas ktorej mu chceli lekári odstrániť nebezpečný opuch mozgu. Na druhý deň ráno, dvanásteho marca Andrej Kivilev zomrel.
 
Pre všetkých to bol šok. Tretia etapa bola neutralizovaná, na trati sa nepretekalo a jazdci si chceli týmto spôsobom uctiť jeho pamiatku. Ešte horšie to prežívala jeho rodina, ktorej sa odohrala táto tragédia takpovediac priamo pred očami. Osudný pád sa stal v blízkosti jeho domova, na cestách, ktoré Andrej Kivilev dôverne poznal a dennodenne na nich trénoval, a v cieli etapy ho čakala manželka Natália so šesťmesačným synom Leonardom.
 
 
Sympatický vrchár, ktorého chcel aj Armstrong 
 
Andrej Kivilev bol jedným z malého množstva cyklistov z východnej Európy, ktorí sa presadili v profesionálnom pelotóne na prelome tisícročí. Od začiatku deväťdesiatych rokov jazdil v amatérskych celkoch, väčšinou francúzskych, a v krajine galského kohúta mu robil spoločnosť Alexander Vinokurov, ktorý bol jeho priateľom. A práve Vinokurov ovládol tú nešťastnú edíciu P-N v roku 2003 a na pódiu v Nice plakal s fotkou svojho zosnulého priateľa. 
 
kivilev andrejPrvý profesionálny kontrakt podpísal Andrej Kivilev v roku 1998 s tímom Festina. Kazašský jazdec si vydobyl rešpekt výbornými lezeckými schopnosťami a svojím aktívnym štýlom, ale bol obľúbený aj za svoju skromnú a kamarátsku povahu. Vďaka tomu mal v celku Festina vyrovnať skupinu okolo výrazného vrchára Richarda Virenqa. Na jeho smolu v sezóne 1998 bolo francúzske zoskupenie centrom dopingového škandálu na Tour de France, ale vo Festine nakoniec zostal aj v nasledujúcom ročníku.
 
Potom si ho všimli také esá ako Bruyneel s Armstrongom, ktorí mu ponúkli prestup do svojho projektu, ale Kivilev sa rozhodol pre celok Ag2r, kde chcel využiť možnosť stať sa lídrom na etapových pretekoch. V sezóne 2000 sa mu veľmi nedarilo, ale v nasledujúcom ročníku naplno odkryl svoje kvality v celku Cofidis, kde nakoniec pretekal tri roky. V roku 2001 vyhral Route de Sud, na Dauphiné Liberé finišoval piaty, plus získal etapu a vybojoval aj najlepší výsledok v kariére, keď na Starej dáme obsadil štvrté miesto v GC.   
 
Po Armostrongovom škandále a jeho zbavení titulov z Tour de France sa ozývali niektoré hlasy, že uvoľnený trón z roku 2001 by mal dodatočne pripadnúť práve Kivilevovi, keďže na pódiu sa objavili ďalší dopingoví hriešnici Ullrich a Beloki. V tejto súvislosti 11-ročný Leonard Kivilev v roku 2014 poslal list riaditeľovi TdF Christianovi Prudhommovi a vyslovil toto želanie. Ale táto žiadosť nebola vyslyšaná.
 
 
Čoskoro nepotrebná výnimka
 
Odozva tejto tragédie bola značná a okamžite sa začalo debatovať o znovuzavedení povinnosti nosiť prilbu, pretože Kivilev ju nemal na sebe počas tej nešťastnej kolízie. Tímový lekár Cofidisu Jean-Jacques Menuet ihneď tvrdil, že "oblasť fraktúry lebky zodpovedala tomu priestoru, ktoré chráni prilba. Moji kolegovia s tým musia súhlasiť, že prilba by obmedzila jeho zranenie a jej nosenie by malo byť povinné." Podobné stanovisko podporovala aj spoločnosť ASO, pod ktorej patronátom sa preteky Paríž - Nice odohrávajú. 
 
 
keldermann 2017 tdu sunf
O prilbe sa už dnes nediskutuje (© Cor Vos | Team Sunweb)
 
 
Medzinárodná cyklistická únia po tomto incidente už postupovala oveľa razantnejšie ako predtým a od 5.5.2003 nariadila povinnosť nosiť prilbu pre všetkých profesionálnych cyklistov. A prvýkrát to bolo aplikované na Giro d'Italia. Dohoda na tomto kroku bola výsledkom konsenzu medzi samotnou úniou, cyklistami a organizátormi pretekov.
 
Samozrejme, výhrady jazdcov voči tomuto rozhodnutiu pokračovali. UCI rešpektovala ich názor na osobnú voľbu, ale zároveň dôrazne vyhlásila, že aj keď pretekár koná na vlastné riziko, žiadny pocit slobody nikdy nedokáže zatieniť tragédiu, ktorá z tohto konania môže vyplynúť. Kompromisom medzi týmito pozíciami bola výnimka, podľa ktorej cyklisti nemuseli mať prilbu na záverečnom stúpaní, ktoré je dlhšie ako 5 kilometrov. Toto ustanovenie však postupom času úplne vypadlo z pravidiel po tom, ako sa prilby stávali aerodynamickejšími, ľahšími a jazdci si na ne celkovo zvykli, takže dnes patria k automatickej výbave pretekára rovnako ako bicykel.