Vysiela Šport RTVS
V opare horúceho aprílového dňa sa mieša zvuk zvoncov, rapkáčov, nadšeného komentára, kriku a búchania rúk o reklamné bannery. Cieľom prechádzajú prvé sprievodné motorky a autá. Kamery naštelované, za čiarou naskladaní novinári netrpezlivo očakávajú finále s vidinou dokonalého záberu. V okamihu sa prirúti skupina cyklistov, niekto zo Sky dvíha ruky nad hlavu. To malo byť všetko, koniec? Áno aj nie...
Je nedeľa popoludní, v televízii (zatiaľ) nudný Amstel a komentátor vypĺňa čas informáciami o pondelkovom štarte Tour of the Alps - alebo známejšie Giro del Trentino - v rakúskom Kufsteine. Vnímam, ale nezamýšľam sa nad tým. Priateľka ma vytrhne z driemot otázkou, či sa tam nechcem ísť pozrieť (žijeme v Nemecku). Prečo, je to niekde blízko? Vraj áno. Dlho nešpekulujem: poďme teda! Nie som si istý, ako bude riešená automobilová doprava a cestné uzávierky a tak kupujem lístok na vlak. Aspoň si tam budem môcť dať pivo. Jasné, uzávierky...
Ráno (Veľkonočný pondelok) vyrážame, vlaky sú takmer prázdne a pri vystupovaní v Kufsteine nič nenasvedčuje tomu, že by sa tu niečo malo diať. Autom sa dá ísť okrem samotného centra všade, žiadne zátarasy. Je desať hodín, necelé dve hodiny pred štartom. Na námestí pod hradom sú postavené dve pódia, cieľová konštrukcia, vedľa nej komentátorská a rozhodcovská kancelária - náves à la Transformers. V priľahlej uličke sa rozložili prenosové vozy. Kopa reklamných nafukovačiek, plagátov a zástav. Sem a tam pobehujú ľudia z organizácie, taliančina rezonuje častejšie (a hlasnejšie) ako nemčina. Onedlho sa má rozbehnúť registrácia jazdcov a krátke interviews na jednom z pódií. Krátka dilema: ostať alebo sa vydať k tímovým autobusom, bližšie k pretekárom? Voľba je jasná, o pár stoviek metrov nachádzame parkovisko, kde sa práve schádza osadenstvo pretekov. Najprv nesmelo spoza plota sledujeme milimetrové cúvanie a manévrovanie vozového parku cyklistických tímov - asi desiatich veľkých autobusov, menších karavanov chudobnejších tímov a desiatok mechanických vozidiel so stovkami bicyklov. V prichádzajúcich autobusoch okrem šoférov nevidno nikoho iného, až na ten posledný, kde úplne vpredu zvedavými očami pozoruje svet Rafal Majka.
Obchádzam oplotenie - chcem nasať atmosféru, spraviť si nejaké fotky a prehodiť zopár slov s niektorým z cyklistov. Pretekári postupne vyliezajú zo svojich skrýš, panuje priateľská nálada, športoví riaditelia, mechanici a soigneuri si podávajú ruky, družne sa bavia, pokrikujú po sebe a smejú sa. Jedna veľká rodina. Po parkovisku sa dá pohybovať voľne, obmedzenie predstavujú iba pásky natiahnuté pred troma tímovými korábmi - logicky Bahrainu a Sky s najväčšími hviezdami a takmer domácej Bory. Personál, jazdci, technika a diváci napokon parkplatz celkom slušne zapĺňajú. Fanúšikov sa tu síce neobšmieta vôbec veľa, odhadol by som to najviac na 50 ľudí, no tí, čo sú tu, presne vedia čo chcú - v rukách držia podpiskarty, albumy s fotkami a dresy a neboja sa ich použiť. Jediné na prvý pohľad rozlíšitelné "fankluby" tvoria traja Poliaci s vlajkami a dvaja Taliani s Gaburrovou podobizňou na tričkách.
Je nedeľa popoludní, v televízii (zatiaľ) nudný Amstel a komentátor vypĺňa čas informáciami o pondelkovom štarte Tour of the Alps - alebo známejšie Giro del Trentino - v rakúskom Kufsteine. Vnímam, ale nezamýšľam sa nad tým. Priateľka ma vytrhne z driemot otázkou, či sa tam nechcem ísť pozrieť (žijeme v Nemecku). Prečo, je to niekde blízko? Vraj áno. Dlho nešpekulujem: poďme teda! Nie som si istý, ako bude riešená automobilová doprava a cestné uzávierky a tak kupujem lístok na vlak. Aspoň si tam budem môcť dať pivo. Jasné, uzávierky...
Ráno (Veľkonočný pondelok) vyrážame, vlaky sú takmer prázdne a pri vystupovaní v Kufsteine nič nenasvedčuje tomu, že by sa tu niečo malo diať. Autom sa dá ísť okrem samotného centra všade, žiadne zátarasy. Je desať hodín, necelé dve hodiny pred štartom. Na námestí pod hradom sú postavené dve pódia, cieľová konštrukcia, vedľa nej komentátorská a rozhodcovská kancelária - náves à la Transformers. V priľahlej uličke sa rozložili prenosové vozy. Kopa reklamných nafukovačiek, plagátov a zástav. Sem a tam pobehujú ľudia z organizácie, taliančina rezonuje častejšie (a hlasnejšie) ako nemčina. Onedlho sa má rozbehnúť registrácia jazdcov a krátke interviews na jednom z pódií. Krátka dilema: ostať alebo sa vydať k tímovým autobusom, bližšie k pretekárom? Voľba je jasná, o pár stoviek metrov nachádzame parkovisko, kde sa práve schádza osadenstvo pretekov. Najprv nesmelo spoza plota sledujeme milimetrové cúvanie a manévrovanie vozového parku cyklistických tímov - asi desiatich veľkých autobusov, menších karavanov chudobnejších tímov a desiatok mechanických vozidiel so stovkami bicyklov. V prichádzajúcich autobusoch okrem šoférov nevidno nikoho iného, až na ten posledný, kde úplne vpredu zvedavými očami pozoruje svet Rafal Majka.
Obchádzam oplotenie - chcem nasať atmosféru, spraviť si nejaké fotky a prehodiť zopár slov s niektorým z cyklistov. Pretekári postupne vyliezajú zo svojich skrýš, panuje priateľská nálada, športoví riaditelia, mechanici a soigneuri si podávajú ruky, družne sa bavia, pokrikujú po sebe a smejú sa. Jedna veľká rodina. Po parkovisku sa dá pohybovať voľne, obmedzenie predstavujú iba pásky natiahnuté pred troma tímovými korábmi - logicky Bahrainu a Sky s najväčšími hviezdami a takmer domácej Bory. Personál, jazdci, technika a diváci napokon parkplatz celkom slušne zapĺňajú. Fanúšikov sa tu síce neobšmieta vôbec veľa, odhadol by som to najviac na 50 ľudí, no tí, čo sú tu, presne vedia čo chcú - v rukách držia podpiskarty, albumy s fotkami a dresy a neboja sa ich použiť. Jediné na prvý pohľad rozlíšitelné "fankluby" tvoria traja Poliaci s vlajkami a dvaja Taliani s Gaburrovou podobizňou na tričkách.
Ako prvého si na fotku a pokec vyhliadnem Vuillermoza. Fotka žiadny problém, pokec žiadny. Problém. Neuvedomil som si totiž, že väčšina cyklistického sveta neovláda angličtinu, ja zas francúzštinu, taliančinu ani španielčinu. Neodrádza ma to a veľa šťastia želám aj osamelo stojacemu Dayerovi Quintanovi. Vyzerá o niečo mladšie ako v telke a o dobrých 20 rokov mladšie ako jeho slávnejší brat. V porovnaní s obrázkami z televízie a internetu vyzerajú trochu inak vlastne všetci. Tak nejak...reálne. Obyčajne. Taa si viem napríklad predstaviť v školskej uniforme a s fish&chips v ruke.
Pred autobusom Astany s ceduľkou "Scarponi" sa o svoj stroj opiera Honza Hirt. Na otázku, či je lídrom on alebo Bilbao odpovedá opatrne: asi vóón. Vyzerá koncentrovane a tak ho nechcem ďalej rušiť. Čosi sa deje pri Skybuse, hneď ho obklopí hlúčik ľudí. Vychádza Chris, sadne na bike, chvíľu ťuká do powermetra (ako inak), slušne pozdraví a odchádza na registráciu. Po návrate prejde okola mňa, na viac ako pár momentiek sa nezmôžem. Medzitým nejaký zmätený starší pán volá pred čiernym autobusom Nibaliho meno. Vraj je z Belgicka a fandí Quick-Stepu. Ktovie, či trafil správne preteky.
Ľudia si síce fotia Frooma a šuškajú jeho meno, ale najžiadanejším artiklom je tu jednoznačne Nibali. Na chvíľočku zastane pri fanúšikoch, rozdá pár podpisov a odíde k miestu štartu, podpísať sa na pódium. O tímovú Kiu sa opiera Franco Pellizotti, už ako športový riaditeľ. Aj keď má dobrú náladu, tá sa mu viditeľne zlepší keď ho požiadam o foto. Chce si pohovoriť, skratkovito sa pýtam, či plánujú púhe súťažné rozjazdenie, alebo pôjdu aj na výsledok. Odpovedá, you know...San Remo...ehm... Nevadí, úplne chápem, čo mi chce Delfino povedať a som rád za tento náš "rozhovor". Vincenzo sa vracia, obecenstvo zmizlo a tak spoza pásky v relatívnej blízkosti pozorujem (ne)dianie okolo talianskej superstar. Slongo a Carretta na mňa škaredo zazerajú, Nibali sa špára vo vysielačke, bicykli a nose, napokon vysadne na bike a pedáluje na štart. Ešte predtým tľapkám po pleci Ackermanna, ktorý vzorne rozdáva podpisy a fotí sa s fanúšikmi. Zrejme to bol aj cieľ jeho nominácie. S tímom vidím aj Denka, okolo sa motajú ďalší traja ľudia na bicykloch v dresoch Bory. Jeden z nich mi je povedomý.
Fotka s Boarom a presúvame sa na štart. Cestou cvakám kolónu mechaničákov, do záberu mi vojde nejaký cyklista, fotku automaticky mažem ako nepodarenú. Obzriem sa kto to bol. Froome... Vchádza do uličky, na konci vidí zábrany, chvíľu váha, otáča sa o pokračuje inou cestou. Snáď nikoho nezrazí. Na štarte nechýba El Diablo Didi, za ním znova postrehnem známu tvár v Bora vybavení. Kto to dočerta je? V tom momente mi to nenapadá a ani sa tým neplánujem ďalej trápiť.
Pred autobusom Astany s ceduľkou "Scarponi" sa o svoj stroj opiera Honza Hirt. Na otázku, či je lídrom on alebo Bilbao odpovedá opatrne: asi vóón. Vyzerá koncentrovane a tak ho nechcem ďalej rušiť. Čosi sa deje pri Skybuse, hneď ho obklopí hlúčik ľudí. Vychádza Chris, sadne na bike, chvíľu ťuká do powermetra (ako inak), slušne pozdraví a odchádza na registráciu. Po návrate prejde okola mňa, na viac ako pár momentiek sa nezmôžem. Medzitým nejaký zmätený starší pán volá pred čiernym autobusom Nibaliho meno. Vraj je z Belgicka a fandí Quick-Stepu. Ktovie, či trafil správne preteky.
Ľudia si síce fotia Frooma a šuškajú jeho meno, ale najžiadanejším artiklom je tu jednoznačne Nibali. Na chvíľočku zastane pri fanúšikoch, rozdá pár podpisov a odíde k miestu štartu, podpísať sa na pódium. O tímovú Kiu sa opiera Franco Pellizotti, už ako športový riaditeľ. Aj keď má dobrú náladu, tá sa mu viditeľne zlepší keď ho požiadam o foto. Chce si pohovoriť, skratkovito sa pýtam, či plánujú púhe súťažné rozjazdenie, alebo pôjdu aj na výsledok. Odpovedá, you know...San Remo...ehm... Nevadí, úplne chápem, čo mi chce Delfino povedať a som rád za tento náš "rozhovor". Vincenzo sa vracia, obecenstvo zmizlo a tak spoza pásky v relatívnej blízkosti pozorujem (ne)dianie okolo talianskej superstar. Slongo a Carretta na mňa škaredo zazerajú, Nibali sa špára vo vysielačke, bicykli a nose, napokon vysadne na bike a pedáluje na štart. Ešte predtým tľapkám po pleci Ackermanna, ktorý vzorne rozdáva podpisy a fotí sa s fanúšikmi. Zrejme to bol aj cieľ jeho nominácie. S tímom vidím aj Denka, okolo sa motajú ďalší traja ľudia na bicykloch v dresoch Bory. Jeden z nich mi je povedomý.
Fotka s Boarom a presúvame sa na štart. Cestou cvakám kolónu mechaničákov, do záberu mi vojde nejaký cyklista, fotku automaticky mažem ako nepodarenú. Obzriem sa kto to bol. Froome... Vchádza do uličky, na konci vidí zábrany, chvíľu váha, otáča sa o pokračuje inou cestou. Snáď nikoho nezrazí. Na štarte nechýba El Diablo Didi, za ním znova postrehnem známu tvár v Bora vybavení. Kto to dočerta je? V tom momente mi to nenapadá a ani sa tým neplánujem ďalej trápiť.
Cyklisti prejdú centrom mesta dokopy tri krát plus bude sa tu samozrejme finišovať. Po treťom prejazde sa zo zeme dvíha helikoptéra - začína prenos. Premiestňujeme sa k cieľu k veľkoplošnej obrazovke a vychutnávame si teplo slnečných lúčov. Blíži sa koniec, útočí Nibali. Viac neviem, presúvame sa na pozíciu na druhej strane bariér, s lepším výhľadom na posledných zhruba 100 metrov.
V opare horúceho aprílového dňa sa mieša zvuk zvoncov, rapkáčov, nadšeného komentára, kriku a búchania rúk o reklamné bannery. Cieľom prechádzajú prvé sprievodné motorky a autá. Kamery naštelované, za čiarou naskladaní novinári netrpezlivo očakávajú finále s vidinou dokonalého záberu. V okamihu sa prirúti skupina cyklistov, niekto zo Sky dvíha ruky nad hlavu. To malo byť všetko, koniec?
Nuž, ak si niekto prišiel pozrieť iba finiš, tak áno... Pre mňa sa všetko podstatné odohralo ešte pred štartom. Trentino je jeden z najkrajších menších etapákov a som šťastný, že som mohol byť pri tom. Užil som si uvoľnenú a príjemnú atmosféru a stál zoči-voči mixu superhviezd, nádejných talentov, skúsených matadorov a pretekárov, ktorí nepredstavujú úplny cyklistický mainstream - a takmer výlučne vrchárov, pre mňa esencie tohto športu. Toto všetko mi behá mysľou, zatiaľ čo Tao Geoghegan Hart strieka na pódiu šampanské a Vlasov si pre biely dres prichádza v hrubých, čiernych šuštiakoch s koženým opaskom. Russian style. Rád sa sem v budúcnosti vrátim.
Ah, aby som nezabudol. Po skončení ceremónie ešte stretávam Denka, už komplet náhodeného a pripraveného na bicykel. Rozpráva sa s ním oná známa postavička, ktorú stretávam celý deň. Rukou jej naznačujem nech si dá na chvíľu pohov, spravím si tuná s Ralphom iba jednu fotku. Hotovo, sadajú na bike.
Nuž, ak si niekto prišiel pozrieť iba finiš, tak áno... Pre mňa sa všetko podstatné odohralo ešte pred štartom. Trentino je jeden z najkrajších menších etapákov a som šťastný, že som mohol byť pri tom. Užil som si uvoľnenú a príjemnú atmosféru a stál zoči-voči mixu superhviezd, nádejných talentov, skúsených matadorov a pretekárov, ktorí nepredstavujú úplny cyklistický mainstream - a takmer výlučne vrchárov, pre mňa esencie tohto športu. Toto všetko mi behá mysľou, zatiaľ čo Tao Geoghegan Hart strieka na pódiu šampanské a Vlasov si pre biely dres prichádza v hrubých, čiernych šuštiakoch s koženým opaskom. Russian style. Rád sa sem v budúcnosti vrátim.
Ah, aby som nezabudol. Po skončení ceremónie ešte stretávam Denka, už komplet náhodeného a pripraveného na bicykel. Rozpráva sa s ním oná známa postavička, ktorú stretávam celý deň. Rukou jej naznačujem nech si dá na chvíľu pohov, spravím si tuná s Ralphom iba jednu fotku. Hotovo, sadajú na bike.
Rosenheim čo by kameňom dohodil, bicykle, Bora outfit od ponožiek po prilbu. Až doma sa mi to spája... Bruckbauer. Sorry za moju nezdvorilosť Willi...
 Fotogaléria (© Phobos) |
