Prekliatie červeného dresu (blog)

Existuje vôbec niečo také? Na základe výsledkov sezón bezprostredne nasledujúcich po tých, v ktorých sa ostatní desiati držitelia titulu zo záverečnej Grand Tour (pri ktorých je toto porovnanie možné - teda Valverde 2009 až Yates 2018) stali majiteľmi La Roja, sa dá povedať, že áno.

Valverde (2009), Contador (2012) a Aru (2015) si dali po víťaznej Vuelte za cieľ dobyť Tour de France. Piti sa k nej ani nedostal - za darovanie krvi ho namiesto plakety odmenili dvojročnou stopkou a bolo po súťažení. Aru s Contadorom sa výkonnostne k svojím predošlým sezónam ani len nepribližovali. Na Tour odvialo Pistolerov pušný prach Froomovo roztočenie pedálov a Aru zaradil spätný chod v predposlednej etape. Áno, presne v tej, v ktorej mu Astana chystala pôdu k záverečnému útoku na stupne víťazov.

 

 

Aru a Valverde v roku 2015 (© Movistar Team)

 

Nibali (2010) stavil opäť na kombináciu Gira a Vuelty. Kdežto na domácej pôde sa dokázal dostať na pódium, na Vuelte sa v pozícii obhajcu a najväčšieho favorita musel skloniť pred umením takých velikánov ako Monfort, Cobo, Mollema alebo Froome - pripomínam, že sme v roku 2011 - a sezónu ukončil bez jediného víťazstva*.

Horner si naplánoval podobný program, ale človek mieni a Boh mení, však áno... Pred Girom ho zrazilo auto a v Španielsku mu účasť prekazila kombinácia choroby, liekov, z toho prameniacej nízkej hladiny kortizolu a členstva Lampre v MPCC. (Mimochodom, v nasledujúcom roku sa z rovnakého dôvodu nedostal na Giro Bennett. V LottoNL pre to veľké pochopenie nenašli a MPCC dali radšej zbohom.) Pre Hornera bolo úspechom už len samotné podpísanie zmluvy, výsledkami za rok 2014 sa vystatovať nebude.

Potom je tu skupina jazdcov, ktorá sa vydala splniť cyklistické mission impossible. Double Giro a Tour. Vuelta dala krídla Contadorovi (2014), Quintanovi (2016) a Froomovi (2017). A všetci traja zlyhali. Contador a Froome síce dokázali napriek rôznym nástrahám na trati aj mimo nej (ten prvý trpel pološialeného šéfa, druhý zas lapal po dychu v kauze salbutamol) vyhrať aspoň taliansku GT, a hoci ide o veľkú vec, v ich prípade zanechal následný nezdar na Tour v kolónke hlavný cieľ poznámku: Nesplnené.

 

 

Quintana a Froome na Vuelte 2016 (© Movistar Team)

 

Quintanovi nevyšlo ani to Taliansko a na Tour sa dokonca ocitol mimo desiatky. Bola to hraničná sezóna - ak ju porovnáme s tým, čo bolo pred ňou, šlo o neúspech, no zároveň to je (zatiaľ) posledný rok, v ktorom sa mu podarilo vyhrať etapové preteky a okúsiť konečné stupne víťazov na trojtýždňovom martýriu. Pri sprievodných očakávaniach šlo bezpochyby o sklamanie.

Mimo šablóny ostal Cobo (2011) a Simon Yates (2018). Juanjo si celkom fandil a chcel sa vytiahnuť na Tour a Vuelte, v oboch prípadoch bojovať o GC. Vo Francúzsku veľa vody nenamútil a v Španielsku sa 67. priečkou zapísal do análov ako najneúspešnejší obhajca. Pre mentálne krehkého a depresiami zmietaného Coba to bol de facto koniec kariéry. Yates nepresvedčil na Gire a následne sa trochu prekvapivo objavil na Tour. V pozícii pomocníka získal dve etapy, čo je super, no sezónu si akiste predstavoval trochu inak.

V tejto vzorke jazdcov nedosiahol po víťaznej Vuelte vyšší počet PCS bodov nikto okrem Contadora v 2013-tom. A aj milovníkovi (infikovaných) hovädzích steakov sa to podarilo len kvôli banu vo väčšej časti roku 2012. Ale body a suché skóre nie sú všetko. Sezóna sa dá hodnotiť ak aj nie priamo ako lepšia, tak minimálne vyrovnaná tej predošlej, aj napriek prepadu v rankingu, prípadne nie úplne úspešnom GT ťažení. Príkladom môže byť Nibali (alebo Dumoulin) po výhre na Gire pred troma (dvoma) rokmi, keď sa v tom ďalšom dokázal dostať dvakrát na GT pódium, pridal k tomu dve etapy a monument (časovkárske striebro).

 

 

Alberto Contador na Vuelte 2013 (© Lucia Mušáková)

 

 
Pri Vuelte sa dá samozrejme argumentovať Contadorom a Froomom, ktorí po nej ovládli Giro, ale ako som už spomínal, v ich mikrokozme viacnásobných víťazov Grand Tours, tak odlišnom od ostatných smrteľníkov, a v situácii podčiarknutej avizovaným útokom na nedobytné double, dostalo toto víťazstvo prívlastok čiastkového úspechu v celkovo neúspešnej kampani. Nibali a Quintana to dotiahli na pódium na Gire, ale ich sezóny boli podstatne horšie. No a pri ostatných pánoch šlo vyslovene o nepodarky.

Takže, čím to je?, pýtam sa unisono s Igorom Timkom. Nuž, hneď ako prvá sa núka tá najočividnejšia odpoveď. Vyhrať Grand Tour je obrovský úspech a pravdepodobnosť, že sa to v ďalšej sezóne podarí znova, nie je veľmi vysoká. Rovnako ako vo všetkých ostatných oblastiach života, aj v športe funguje regresia k priemeru a lepšie výkony sa prirodzene striedajú s tými horšími. A ak aj sú výkony konštantné, mení sa pripravenosť a forma súperov, počasie, technika, šťastie a tucet ďalších faktorov.

Toto umocňuje aj pochopiteľná túžba a zameranie sa na prestížnejšie Grand Tours - Giro a TdF. Triumf na Vuelte logicky vedie k snahe o pokorenie prvých dvoch GT, nikto si nedá za primárny cieľ opätovné pódium v Madride. A na týchto pretekoch sa spravidla stretáva väčšia konkurencia, ergo je ich ťažšie vyhrať.

 

 

Primož Roglič s červeným dresom (©PHOTOGOMEZSPORT2019)

 

Ďalej tu máme prípady pre cyklistiku bohužiaľ veľmi príznačné. Dopingové problémy a zranenia. Na trestnej lavici sedel Valverde, Coba čakal po raketovom vystrelení do výšin (za asistencie nepovolených prímesí v palive) neriadený a tvrdý dopad späť na zem. Horner zápasil s prepichnutými pľúcami, polámanými rebrami a bronchitídou. No a v neposlednom rade sa dá špekulovať aj o podcenení súperov a tréningu a precenení vlastných síl. Víťaz Vuelty končí sezónu vo veľkom štýle a za takýchto okolností mimo súťažnej reality je omnoho ľahšie podľahnúť uspokojeniu a uveriť vo vlastnú výnimočnosť.

Po vyskladaní mozaiky a celkovom pohľade na ňu sa dá vidieť, že vysvetlenia a dôvody sú rôzne, nevedú do jedného bodu a k jednoznačnému záveru. Ide teda o číru zhodu náhod? Aj to niekedy stačí na prijatie aury nadprirodzena, vytvorenie mýtov a kadejakých rozprávok o prekliatí. Prelomiť sa to pokúsi Primož Roglič, jeho tohtoročné výsledky sú však predzvesťou heraklovskej práce. Podarí sa mu to?

*V cyklistike rozlišujem medzi pojmami „vyhrať“ a „byť víťazom“. Nibali sa síce stal víťazom časovky na Gire, ale skutočne ju vyhral? Nemyslím si. Výsledkom dokonaného sledu udalostí, tak ako sme ho zažili alebo videli, bolo skrátka niečo iné. To, že sa po istej dobe manipuluje s výsledkovými listinami, je síce správne (aj keď niektoré už pripomínajú nepodarený diktát žiaka základnej školy), ale pri hodnotení nádväznosti výkonov a úspechov sa nemôže zohľadňovať v tom čase neexistujúce víťazstvo. Opačne to ďalej v texte platí aj pre Coba.