Tour de Vírus (blog)

Sme v apríli a okrem Paríž – Nice sa nekonali žiadne dôležité preteky. S určitosťou sa to nezmení ani v najbližších týždňoch. A aj keby sa veci pohli správnym smerom, v neustále komprimujúcom sa kalendárnom priestore neostane miesto pre všetkých. Ak sa na vec pozrieme iba z pohľadu organizátorov, bolo by lepšie, ak by pokračovali menšie preteky pre ktoré môže byť ročná pauza likvidačná. To je, samozrejme, v rozpore so záujmami tímov. Tie potrebujú vylepiť svoje živé plagáty na tých najväčších podujatiach.

 

Práve od Tour de France záleží, ako bude vyzerať zvyšok tejto (ne)sezóny. Ak bude Tour, budú (možno) aj iné preteky. Nebude Tour – nebude nič. Nedávno zverejnený nový dátum signalizuje odhodlanie a odovzdáva podprahové posolstvo trpiacim: Vydržte! No strieľať šampanským a v opojení prepadnúť dojmu, že zrevidovaný termín je záležitosť fixná a nemenná, je predčasné. Ja by som naďalej uvažoval o viacerých scenároch:

 

1. Realistický s nádychom optimizmu – potvrdený termín 29.8. – 20.9. a neskôr (ale stále v tomto roku).
2. Realistický s nádychom pesimizmu – Tour 2021.
3. Katastrofický – 2022 a neskôr.

 

V tak dynamickej a ťažko predvídateľnej situácii sa odhady môžu meniť rýchlejšie ako účesy Petra Sagana. Prvý scenár sa razom môže stať výlučne optimistickým, ten druhý zas rýdzo realistickým. Opačný posun je sotva mysliteľný. Pri tohtoročnej možnosti taktiež platí, že čím bližšie k záveru roka, tým menej pravdepodobná Tour v pôvodnej podobe. Počasie v horách na nikoho a na nič čakať nebude a preto sa hovorí aj o skrátenej verzii, možno bez najvyššie položených úsekov. No a ten tretí bod nekomentujem, to sa jednoducho nesmie stať.

 

 

Favoriti na Tour (© BORA - hansgrohe / Sprintcycling)

 

 

Od čoho teda závisí priechodnosť jednotlivých scenárov? Hlavne od vývoja (a prognózy vývoja) šírenia sa koronamoru a stavu ním tak ťažko trápeného zdravotníctva. Sú to spojené nádoby, jedno ovplyvňuje druhé so zhruba dvojtýždňovým až mesačným odstupom. Na základe toho padne rozhodnutie autorít. Ak by mali byť prognózy nepriaznivé a zdravotný systém čo i len trochu našponovaný, je jasné, že organizovať TdF je nezmysel a nezodpovednosť. ASO to však nemá vyhraté ani v prípade rapídneho zlepšenia a zmierňovania reštriktívnych opatrení. Pokiaľ ide o športové podujatia, predpokladám istú váhavosť a opatrnosť – obmedzenia sa ich môžu dotýkať aj po tom, čo si už jednotlivci budú užívať znovu nadobudnutú slobodu. Alebo aspoň jej fragmenty.

 

Ak aj Tour dostane po dôkladnom zvážení zelenú – ASO za to nepochybne tvrdo lobuje –, nevyhnutnosťou sa môže stať kompromis v podobe pretekov bez divákov. Prudhomme sa však bije do pŕs: Tour za zatvorenými dverami neprichádza do úvahy! Robí tak aj preto, že tie dvere zatvoriť nevie, resp. nedokáže ich zavreté udržať – diváci si buď nájdu kľúč, alebo ich rovno vyvalia. Pretaviť takýto koncept do reality naozaj nie je jednoduché, ukázalo sa to koniec-koncov už na Pretekoch za slnkom. Využiť na kontrolu a vynucovanie silové a bezpečnostné zložky celej krajiny nie je asi celkom rozumné. Jedinou nádejou je tak viera, že si ľud od Paríž – Nice stihol uvedomiť, o čo sa tu vlastne hrá, a na spiatočnej ceste z Nice do Paríža by bol disciplinovanejší.

 

Idea „zatvorených dverí“ sa ASO nepozdáva ani z dôvodu výpadku príjmov. Z divákov pri trati mu neplynú žiadne priame finančné toky, najdôležitejší sú ľudia nalepení na televíznych obrazovkách. Nepriamo to ale negatívne ovplyvňuje kulisu a sponzorov pretekov (žiadna karavána). A v neposlednom rade aj turizmus zazmluvnených miest, kde sa počas Tour nikto neubytuje, nenaje a nič neminie. Dokážu to akceptovať? Alebo bude musieť ASO v záujme odradenia od odstupovania od zmlúv pristúpiť k jednorazovým kompenzáciám týchto výpadkov? Nevedno... Každopádne, Tour s divákmi je pre nich prijateľnejší variant. Len či je aj lepší...

 

 

Fanúšikovia na Tourmalete (© A.S.O. / Thomas Maheux)

 

 

Napriek všetkým komplikáciám a pochybnostiam tomuto ráznemu odmietnutiu príliš nerozumiem. Sám som bol za zrušenie Paríž – Nice. Situácia však vyzerala trochu inak: pandémia v Európe ešte len klíčila, neraz bola nebezpečne a nepochopiteľne predmetom zľahčovania, nikto nevedel ako rýchlo sa bude šíriť, koho a v akých počtoch bude zabíjať, boli sme bez zásob, bez pripravených nemocníc, bez plánu... Mnohé sa zmenilo, aj keď to najdôležitejšie – vakcína – stále chýba. Dovtedy si musí spoločnosť nájsť cestu ako si na vírus zvyknúť a koexistovať s ním.

 

Schválenie Tour by bolo zhmotnením takýchto myšlienok. Prečo ju však podmieňovať účasťou divákov? Nie je to zbytočný risk a provokácia prírody? Chceme, aby sa pri eventuálnej ďalšej vlne spomínalo na Starú dámu ako na wu-chanskú tržnicu, koronabombu na San Sire alebo stotisícový sprievod v Madride? Pokúsiť sa zamedziť nadbytočným interakciám (čiže spraviť z pelotónu s konvojom karanténu na kolesách) a vzdať sa všetkej pompy vrátane divákov nepovažujem vzhľadom na okolnosti za až tak veľkú obetu.

 

Predpokladajme, že sa francúzska GT tento rok – či už so živou kulisou, alebo bez nej – naozaj uskutoční. Mohlo by ísť o preteky, aké sme doteraz nevideli. Plné prekvapení, chaotické, živelné a divácky atraktívne – a zároveň o nočnú moru pre zúčastnených. Bez súťažných kilometrov v nohách, tréningových kempov, vysokohorských sústredení, ladenia kondície a vôbec, nejakej cielenej prípravy mimo štyroch stien budú jazdci trpieť ešte viac ako zvyčajne.

 

Zvýhodnení sú tí, ktorí sa nepotrebujú prejazdiť do formy a na vysokej úrovni ju majú počas celého roka. Z privátneho tréningu v nadmorskej výške sa navyše vrátia obrodený Quintana alebo López a problémy by nemali mať ani mladé pušky Bernal, Pogačar a Valverde. V prípade skrátenej verzie by šlo o ešte intenzívnejší zážitok. Takáto predstava ma ale príliš nenadchýna a nemôžem súhlasiť ani s Lefeverem, ktorý si myslí, že to budú tie isté preteky, s tým istým víťazom. Práve tretí týždeň definuje Grand Tours ako vytrvalostné súťaže, oddeľuje zrno od pliev a nezriedka sa v ňom zásadne mení poradie. Bohužiaľ, Giro a/alebo Vuelta sa tomu zrejme nevyhnú ani v najoptimistickejšom scenári. Odjazdenie všetkých troch GT v plnej dĺžke v takto zdecimovanej sezóne by sa rovnalo zázraku.

 

 

Egan Bernal a Julian Alaphilippe (© A.S.O. / Alex Broadway)

 

 

Mnohí volajú v súvislosti s koronakrízou po tvrdom resete a nových začiatkoch. Cyklistika má mať príležitosť stať sa životaschopnejšou, zdravšou, skomercionalizovať sa a predstaviť nový biznis model. Problém je ten, že hoci o tom veľa ľudí rozpráva, konkrétnu predstavu a víziu má len málokto, lepšie povedané nikto. Premena na komerčný produkt naráža na hranice jej zvláštnosti a špecifík, absentujúcich v akomkoľvek inom športe. Okrem toho je cyklistika – nalejme si čistého vína – až na zhruba poltucet krajín, na úplnom okraji záujmu.

 

UCI a ASO sa radi oháňajú sledovanosťou TdF. Padajú tak fantastické čísla (dve až tri miliardy ľudí!), že im nemôžu veriť ani tí najnaivnejší jedinci. Do takýchto megalomanských cifier sú totiž zarátané aj absurdity ako sledovanosť správ so zmienkou o pretekoch. Reálna je tak desatina, a aj z toho si ju dve tretiny zapnú len ako náhradu za iný program, alebo kvôli pekným záberom krajiny. To je fajn, ale o popularite cyklistiky to nehovorí nič.

 

O druhé najsledovanejšie podujatie sa zaujímajú už iba fanúšikovia, teda tá tretina, ktorá si cielene zapína etapu Tour. A kdežto tú nepoznajú hádam len primitívne kmene v pralesoch, pre ostatný svet evokuje pojem Paríž – Roubaix – ako tu raz ktosi vtipne poznamenal – skôr značku vína. Prirátajme dlhé a nudné prenosy, nemožnosť sledovať preteky naživo, komplikované pravidlá a fakt, že tento šport je jednou tiahlou dopingovou hanbou. Je tu vôbec dôvod rozjímať nad nejakým biznis modelom?

 

Súčasný model funguje. Iste, nie je dokonalý, nie je bez chýb. Ale funguje. Ak by malo ísť len o ekonomickú krízu (ktorá sa naplno ešte len prejaví), verím, že cyklistika to prekoná. Pozrime sa, čo všetko sa udialo len za posledných dvadsať rokov. Tour vyhlasovali po škandalóznom ročníku 2007 za mŕtvu, mali sme tu spor ASO vs. UCI ProTour, globálnu finančnú a hospodársku krízu. Lavínu, ktorú spustil Armstrong, pokles sledovanosti a nespočetné množstvo ďalších prúserov.

 

 

Ilustračný záber (© A.S.O. / Alex Broadway)

 

 

Napriek tomu všetkému je cyklistika stále tu a rozpočty tímov neustále rastú. Jasné, nie je to najstabilnejšie prostredie, sponzori prichádzajú a odchádzajú, ale také sú zákonitosti fungovania tohto sveta. Súčasná situácia je však výnimočná tým, že sa nesúťaží, čím sa rúca samotná podstata cyklistického sponzoringu. To tu nebolo celé desaťročia a ostáva len dúfať, že tento stav nepotrvá príliš dlho. V opačnom prípade by to bol koniec tohto športu. Minimálne na nejaký čas.

 

Namiesto naháňania sa za chimérou o cyklistike ako o Fénixovi, ktorý zhorí a povstane s novým, dokonalým modelom fungovania, by som sa viac sústredil na vylepšenie toho aktuálneho a funkčného. Najväčšou výzvou je vyrovnanie sa s existujúcimi a prehlbujúcimi sa disparitami prostredníctvom nejakej formy rozpočtového stropu. Úloha o nič menej náročná, no potrebná, často spomínaná hlavne v súvislosti s tímom Ineos. „Hard cap“ verzia rozpočtového alebo platového stropu je v cyklistike zrejme nereálna. „Soft cap“ – čiže akési zdanenie pri prekročení istej hranice rozpočtu, ktoré sa následne rozdelí najslabším tímom, by mohlo byť niečo, čo by sa dalo implementovať. Samozrejme, s poriadnou citlivosťou, tak, aby to lákalo menej majetných a súčasne úplne neodradilo bohatších sponzorov.

 

S tým súvisí aj platová bublina. Jej prasknutie počas krízy nemusí byť nevyhnutne zlá vec. Pri rozpočtoch tvoria najväčšiu zložku odmeny jazdcov a ich neustále nafukovanie majú na svedomí aj ľudia ako Rihs alebo Tinkov. Druhý menovaný tak veľmi túžil po rovnejšej cyklistike až spôsobil pravý opak. Preplatil hviezdy a tlačil tak na rast miezd naprieč celým pretekárskym spektrom. A keď mu na to ASO odmietlo prispieť, urazene sa spakoval.

 

Aby bolo jasné, jazdcom doprajem aj posledný cent. Ale ich platy (možno okrem dvoch-troch superhviezd) nemajú ekonomický základ, nič ich nekryje, netvoria dodatočný príjem. Ich nárast spôsobuje problémy, nastáva likvidácia „strednej vrstvy“ sponzorov a najlepší jazdci sa združujú u toho, kto na to má. Kto na to nemá, má smolu. Bohatí jednotlivci, firmy a predĺžené ruky politikov (panovníkov) svojím (ekonomicky) iracionálnym správaním odrádzajú iných, ktorí sa na sponzorstvo nazerajú ako na investíciu a očakávajú aj nejakú návratnosť. A tá sa dá dosiahnuť iba sumou, ktorá nezaručuje dominanciu.

 

 

Ilustračný záber (© LaPresse/Marco Alpozzi)

 

 

Treba tiež umožniť tímom generovať tržby nezávislé od sponzorských príspevkov. Zabudnime na delenie ziskov z predaja TV práv, ak by aj ASO bolo také štedré a vzdalo sa povedzme štvrtiny, po rozdelení medzi všetky tímy by sa to premietlo do nárastu rozpočtu rádovo v desatinách, maximálne jednotkách percent. ASO by ale zisk poklesol významne a preto nad tým ani uvažovať nebudú. Tímy by ale mohli produkovať vlastný obsah, napr. v poslednej dobe tak populárne videá zo zákulisia a združovať ich na platenej platforme, akejsi cyklistickej obdobe Netflixu.

 

O niečo sa snaží aj Velon s Hammer Series, kamerami na bicykloch a rôznymi metrikami. Naráža pritom na odpor zo strany ASO aj UCI. Ukážkový príklad ďalšieho veľkého problému tohto športu. Tvorí ho množstvo protagonistov, často s protichodnými záujmami, ktorí neťahajú za jeden povraz, ale bojujú proti sebe. Organizátori, tímy, pretekári, agenti, rôzne zastupiteľské spolky a komisie, federácie, UCI. Každý má konflikt s každým a aby toho nebolo málo, nejde len o trenice externé, ale aj interné, teda vo vnútri jednotlivých organizácií.

 

Zvýšil by som aj vážnosť World Tour kalendára. Zhluk dátumov na papieri, bez poriadku, logiky a hlbšieho významu by sa tak premenil na skutočný súťažný blok. Na konci roka, po majstrovstvách sveta, by sa konal galavečer za prítomnosti sponzorov a udeľovali by sa ceny a dresy (namiesto tých majstrovských) pre víťazov rankingov – najlepší cyklista, vrchár, šprintér, časovkár, tím, víťaz Classics Series... Vyžiadalo by si to aj zmeny v bodovaní pretekov a hlavne by sa musel prekopať a zúžiť samotný kalendár, ktorý v terajšej podobe slúži skôr ako nástroj globalizácie a popularizácie cyklistiky, a áno, aj napĺňania vreciek.

Zhrnuté a podčiarknuté: ASO si našlo pre svoju vlajkovú loď nový termín – je len fajn, že je to neskôr, ako príliš skoro. Na toto rozhodnutie sú napojené desiatky samospráv, stovky obcí a tisícky usporiadateľov so svojimi desaťtisícmi dielčích úloh. Mamutí komplex, s ktorým sa nedá len tak svojvoľne hýbať. Ostatní organizátori si medzitým lámu hlavu, čo s ich vlastnými pretekmi, tímy ako prežiť, jazdci ako sa čo najlepšie pripraviť na prípadný reštart a UCI ako to celé zlátať dokopy tak, aby boli všetci spokojní (spoiler: nepodarí sa im to). Sezóna ako z rozprávky. A to kvôli organizmu s veľkosťou pár nanometrov.

 

Ja verím, že nie je všetko úplne „v čudu“ a apriórne pochovávanie cyklistiky sa dá nahradiť diskusiou o tom, čo nefunguje a ako to riešiť. Lebo ona sa cez tieto ťažké časy prenesie. Nebude to bez strát, či už na strane tímov, alebo pretekov – je to kruté, ale je to tak. Avšak v dlhodobom horizonte to zvládne. Darí sa jej to napokon už viac ako 120 rokov...