Ihneď po zverejnení nového kalendára to bolo jasné. Francúzsko je tým miestom, kde sa zíde elita a Giro bude pripomínať kombináciu svojej „baby“ verzie s Avenirom, pod dohľadom seniorov z druhej ligy. Síce sa to sa úplne nenaplnilo a na štarte vyčnievala extratrieda Nibali, Thomas, Yates alebo Kruijswijk, no osud si aj tak našiel svoje cestičky a zariadil to podľa pôvodného plánu. Porúčali sa takmer všetci papieroví favoriti a v ponuke sa znova objavil prospekt nespútanej a útočnej cyklistiky. Tá sa ale nekonala.

Kým na Etne sa najsilnejšie prezentovali staršie kádre (akoby tušili, čo ich čaká a neminie vo finále) a v ďalšom priebehu sa od nich očakávala tvorba hry, bola to napokon iná skupina, ktorá sa za ich odchodu zo scény potichu a nenápadne prejazdila do formy. Nebol to plynulý proces – na istý čas sa vytvorilo zvláštne vzduchoprázdno, v ktorom chýbala top výkonnosť jednej aj druhej strane. Kulminovalo to niekde v tretine pretekov a okolo tohto bodu sme sledovali hluchšiu a depresívnejšiu časť s letargickým pelotónom na pozadí poveternostno-covidového splínu. Kto mal útočiť?
 
 
giro 20 sceneria hory sneh rcsfa
Scenéria Gira 2020 rcsfg.
 
 
To všetko bolo navyše zvýraznené obavou zo záverečného týždňa, resp. hrozbou predčasného ukončenia, ktoré právom brzdili akciu. To, že existuje hranica, pred ktorou sa dajú získať sekundy a po nej stratiť minúty, kde presne sa tá hranica nachádza a fakt, že Giro by po týždni alebo dvoch sotva dekorovalo víťaza, chápal každý, či má dvadsať, alebo štyridsať. Nikto teda nemal silu, ani motiváciu pritlačiť na pedál, nikto vlastne ani nevedel na koho sa má sústrediť, kto je jeho hlavný súper a tak sa sústredili všetci najmä sami na seba.

Samozrejme, nie je to iba o individualitách. Už po preštudovaní štartovky bolo zrejmé, že žiadny z tímov nebude udávať tón. A aj tie mierne nadpriemerné boli veľmi skoro odstavené, či už v dôsledku zranení (Astana), alebo korony (Jumbo, Mitchelton). V niektorých pasážach až zúfalo chýbal silný tím, ktorý by zdrapil etapu do svojich rúk a uviedol preteky do pohybu. O niečo sa (neúspešne) snažilo NTT, svoj autodeštrukčný moment s exkluzívnym odpáraním vlastných domestikov mal Trek a ako prvá seriózna hrozba sa ukázal až Sunweb na Piancavalle. Nibali sa snažil ospravedlniť svoj výkon a podoprel sa barličkou prirovnania Sunwebu k Sky v najlepších rokoch. Dennis to následne uviedol na pravú mieru – Sunweb celkom svojpomocne zrušil a Nibaliho zanechal v prianí korekcie svojich vyjadrení. Viac ako o Dennisovej sile to však vypovedalo o niečom inom.

Súboj veľkých mien sa zmenil na súboj domestikov. Almeida mal pôvodne pomáhať Evenepoelovi, Hindley a Geoghegan Hart nastúpili ako podpora pre Keldermana, resp. Thomasa. To, že hlavnými protagonistami sa stanú relatívne neznáme tváre, nemá na objektívnu kvalitu súťaže žiadny vplyv. Lenže pre subjektívne vnímanie istej skupiny divákov to neplatí. Ako sa má bežný pozorovateľ rozhodnúť komu má fandiť, ak mu myseľ múti hnev z nahradenia oscarových hercov nímandmi a spávať mu nedajú otázky: kde vzal Ineos ďalšieho GT víťaza a kto dopekla je Jai Hindley?
 
 
almeida 20 giro detail zamysleny rcsfp
Joao Almeida (© LaPresse/Massimo Paolone)
 
 
Tí dvaja, samozrejme, nie sú žiadne neznáme a dupľom nie pre Talianov. Boli to práve talianske podujatia, kde títo borci zdokonaľovali svoje umenie a dosiahli prvé úspechy, preto to muselo byť Giro, kde zaznamenali svoj prelomový výsledok v rámci Grand Tours. Avšak sotva si možno niečo podobné v ich podaní predstaviť na Tour. O kvalitatívnej úrovni niečo okrem pódia a Dennisovho vyčíňania naznačuje aj piate miesto unaveného Bilbaa, alebo top 10 v podaní Fuglsanga. Nibali Giro dokončil ako jediný z predpretekových favoritov a siedmym miestom si vypil kalich horkosti až do dna. Hrdý Žralok okolo svojich „obetí“ len bezmocne krúžil, tie ho pritom ani veľmi nebrali na vedomie a nakoniec mu ubzikli, ani nevedel ako.

Giro teda nebolo oslavou útočnej cyklistiky, skôr naopak – relevantný GC útok sme nevideli snáď ani raz. Eliminačná hra nemala odmeniť toho, kto si uchmatne víťazstvo, lež toho, kto ostane nažive. Poslední dvaja, ktorí to vydržali, sa bok po boku (alebo skôr striedavo jeden za druhým) prejazdili k stotinovým rozdielom pred poslednou etapou. Chcem tým povedať, že to bolo slabá a nudná edícia? Rozhodne nie.
 
Gradácia presvedčenia o Rogličovom triumfe na Tour znamenala, že francúzska GT bola napínavá len v poslednej chvíli. Sila daného presvedčenia sa pretavila aj do intenzity zvratu a táto jediná epizóda stačila na to, aby sa na tohtoročnú edíciu spomínalo ako na jednu z najlepších. Na to, že až do oného twistu šlo o priemerné preteky, sa história pýtať nebude. A pravdupovediac, nebude sa pýtať ani na Giro 2020. To však aspoň gradovalo správnym (prinajmenšom správnejším) spôsobom a držalo v napätí do poslednej chvíle. Áno, síce nie od prvej, ale to je v poriadku... Giru to bez problémov prepáčim. Prečo?
 
 
hindley 20 hart giro dojazd rcsfg
Jay Hindley (© LaPresse/Gian Mattia D'Alberto)
 

Každá Grand Tour má – alebo by mala mať – svoje špecifiká, ktoré ju robia zaujímavou a jedinečnou. Nie nadarmo sa Vuelta označuje pojmom tapas cyklistika. Ponúka niečo, čo imponuje modernému divákovi a týmto smerom sa v poslednom období uberá aj Tour. Jednohubkové preteky definuje snaha nadávkovať GC akciu rovnomerne v malých porciách a výsledné rozdiely sú tak akumuláciou sekundičiek pozbieraných počas celého ich priebehu. Viacchodové Giro túto fragmentáciu odmieta a vsádza na veľké finále. Koľkokrát sa víťazom Vuelty stal niekto, kto ešte v závere druhého týždňa strácal na čelo pretekov viac ako tri minúty? Na Gire sa to len za posledných päť rokov stalo trikrát.
 
Taliani sa neboja pomalého budovania príbehu a atmosféry ako v Grossmanovom románe, a to aj za cenu opisnejších a konverzačnejších (rozumej nudnejších) pasáží bez permanencie (alebo dokonca identifikácie) hlavných hrdinov. Nepotrebujú si pomáhať lacnými a častokrát samoúčelnými návnadami, jedinou istotou je ukrajovanie fyzických aj psychických síl, až kým sa do oslabeného stáda nezahryzne naplno. Ostávajú teda verní pôvodnému konceptu Grand Tours ako testu vytrvalosti a odolnosti tela aj ducha a nedémonizujú dlhé dni v sedle, časovky, ani horské (skutočne horské) etapy. Naopak, preferujú ich. Proti prúdu idú už len tým, že stoja na mieste a dúfam, že nepodľahnú trendom a tento, dnes už takmer heretický prístup k dizajnu, zostane zachovaný.

Mimo GC tradične prebiehala pekná bitka o etapy a jednou z najlepších sa stala tá Saganova. Spolu s Démarom sa na Gire výborne dopĺňali, vzájomne dali svojmu pôsobeniu zmysel a svojim víťazstvám váhu. Francúz sa môže pochváliť, že porazil Slováka, lebo on jediný mu bol v šprintoch ako-takým súperom. Ostatní nemali nárok. Tím FDJ sa na oplátku svojou stíhacou jazdou postaral o to, že povinná výhra z 10-minútového úniku sa zmenila na pamätnú. Únik vedený SaGannom odolával tak dlho, a GC jazdci sa v závere etapy z toho dôvodu pohybovali tak blízko, až sa vytvorilo zdanie triumfu nad celým svetom.
 
 
sagan 20 giro unik dazd 2 rcsff
Peter Sagan v 10. etape (© LaPresse/Fabio Ferrari)
 
 
Ak by bol agent so znovu udeleným povolením vyhrávať schopný zreplikovať tento výkon aj v trinástej etape, bodovačka by mu zrejme neušla. Takto sa už počas druhého voľného dňa dalo tušiť, že o cyklaméne je rozhodnuté a zvyšok pretekov mohla Bora stráviť dumaním, v ktorom momente oň vlastne prišli. Bolo to vo štvrtej etape v supertesnom finiši? V nepodarenom dojazde v Matere? Alebo na Calaone po útoku Geoghegan Harta, ktorým Saganovi roztrhal priepustku do prvej skupiny na konci spomínanej nešťastnej trinástky?

To, čo predávalo tohtoročné Giro ako brutálny podnik, nôž vrazený do chrbta s dva týždne mokvajúcou a hnisajúcou ranou, bol tretí týždeň. V ňom sa tým nožom začalo otáčať. Ponúkal totiž najväčšie lákadlá v podobe dvoch monštruóznych etáp, každú s jedným dominantným výstupom. Spolovice to vyšlo. Stelvio je inžinierska a umelecká expozícia so všetkými potrebnými ingredienciami na cyklistickú drámu a čo sľubovalo, to aj splnilo. Etape s Agnellom sa to nepodarilo. Náhle a rázne non non od starostu francúzskeho Briançonu poodhalilo viac teoretickú, než praktickú pripravenosť prvej alternatívy s potrebou včasnej úpravy štrkového úseku na Finestre.
 
A keďže rovnaká „flexibilita“ sa dala očakávať aj pri nečakaných zmenách počasia, možno tento variant brať iba ako diverziu a odpútanie pozornosti od menej vábivého plánu C. Ten nemohol nadchnúť, lebo trojnásobné Sestriere nebolo alternatívou hodnou pôvodného profilu, ktorého obrázok by sa kľudne mohol nachádzať v slovníku pod heslom „horská etapa“. Už na Agnelle mohol byť Dennis mimo, už na Agnelle mohol Kelderman strácať pôdu pod nohami, na Agnelle si mohol Almeida zabezpečiť pódium a Geoghegan Hart zvádzať s Hindleym tuhý boj jeden na jedného.
 
 
hindley 20 hart giro dojazd rcsfg
Jay Hindley vs. Tao Hart (© LaPresse/Gian Mattia D'Alberto)
 

To neboli jediné problémy. Tour sa konala súbežne so zárodkom druhej (alebo jednoducho ďalšej) vlny bez nejakých väčších (medializovaných) problémov. Koľko fanúšikov sa infikovalo na hojne obsadených francúzskych kopcoch dnes už nikoho nezaujíma. Talianski organizátori si vo vyfasovanom a menej priaznivom termíne pochopiteľne želali rovnaký scenár, ale to im nebolo dopriate. Vírus vraj medzi ľuďmi nerozlišuje – musel sa ironicky pousmiať Mauro Vegni, keď si nákaza postupne vyberala iba tie najväčšie mená, v dôsledku čoho boli nútené – alebo skôr chceli – preteky opustiť celé tímy. Údajne k tomu mala prispieť aj chyba organizácie a zlyhanie hotelierov na Sicílii, kde sa mixovali jazdci s dovolenkármi.
 
Organizátori pracovali nielen pod väčším tlakom, ale konfrontovaní boli aj s nedostatkom rešpektu. Repertoár bol pomerne pestrý: od obvinení, že niečo skrývajú a zatajujú, cez prapodivné a otázne žiadosti o predčasné ukončenie, až po vyvrcholenie v podobe „Černého“ dňa, kedy jazdci spravili obrovskú hanbu nielen organizátorom, ale aj sebe, sponzorom, fanúšikom i celému športu.

Sever krajiny si počas jari prešiel krušnými chvíľami a Giro sa tak pre Talianov stalo symbolom prekonania problémov, akýmsi „Girom nádeje“. Škoda, že tento sentiment, nie nepodobný tomu v bezprostredne povojnových ročníkoch, nezdieľali aj jazdci. Zmiešané pocity v domácich vyvolal aj najväčší padajúci list jesennej verzie, Nibali. Taliansko síce získalo takmer tretinu etáp, zároveň sa ale zaradilo k Španielsku a Francúzsku – čiže krajinám, ktoré majú svoje Grand Tours, ale už nie grand cyklistu, ktorý by ich dokázal vyhrať.
 
Aj napriek všetkému sa Giro vydarilo. Ešte po prvom voľnom dni mu veril málokto a preto v sebe toto hodnotenie zahŕňa jeden netypický úspech – a to, že preteky prebehli v plnej dĺžke. Nikdy predtým (v modernej histórii) sa dokončenie súťaže nebralo ako meradlo atraktivity alebo niečo, nad čím sa treba nejako špeciálne pozastavovať. Dúfajme, že to bude platiť aj v budúcnosti a táto kvalita ostane príznačnou výlučne pre tento rok.