Critérium du Dauphiné sú každoročne organizované cyklistické preteky pozostávajúce z prológu a siedmich samostatných etáp. Ich celková dĺžka mierne presahuje 1000 kilometrov. Konajú sa v prvej polovici júna v hornatom regióne Francúzska a v súčasnosti sú aj vďaka svojmu náročnému profilu pre nejedného špičkového cyklistu "generálkou" na Tour de France. Prvý ročník sa viaže k roku 1947 a, podobne ako v prípade mnohých ďalších profesionálnych podujatí, pri ich zrode stáli noviny - Dauphiné Libéré, ktoré chceli cyklistiku využiť na svoju širšiu propagáciu. Finančne aj organizačne podporovali preteky až do roku 2010 spolu s agentúrou A.S.O. Potom už príprava ostala na pleciach promotérov agentúry, ktorá pripravuje aj Tour de France.

Región Dauphiné je väčšinou hornatý. Tento fakt predurčuje, aké typy cyklistov tu môžu pomýšľať na úspech. Správnym strediskom je mesto Grenoble, dejisko zimných olympijských hier v roku 1968. V súčasnosti má toto mesto niečo vyše 500 000 obyvateľov, teda zhruba tretinu cyklisti-themevšetkých občanov v regióne Dauphiné. Medzi víťazmi týchto pretekov nájdeme mnoho vychýrených vrchárov. Pelotón musí zdolať niekoľko mimoriadne náročných kopcov, niektoré sú známe aj z Tour de France. Mont Ventoux, Alpe d'Huez, Col du Galibier - to všetko sú vysoké vrcholy, ku ktorým vedú dlhé, strmé, mimoriadne namáhavé stúpania. Všetci legendárni cyklisti, ktorí majú na konte päť a viac triumfov na Tour de France (Anquetil, Hinault, Indurain, Merckx, ale aj najslávnejší dopingový hriešnik Armstrong), stáli na najvyššom stupienku aj na Critérium du Dauphiné. Ale viac než tri víťazstvá nedosiahol nikto, aj "hattrick" bol dopriaty len kvartetu Nello Lauredi, Luis Ocaňa, Charly Mottet a Bernard Hinault.

Počas druhej svetovej vojny sa uskutočnilo veľmi málo cyklistických pretekov. Dopyt po nich medzi cyklistami i fanúšikmi bol veľký a po skončení globálneho vojnového konfliktu sa zásadne zlepšili aj podmienky na ich organizovanie. Editor denníka Dauphiné Libéré sa práve v tomto čase rozhodol zorganizovať etapové preteky regiónom Dauphiné. Prvý ročník sa tak trochu prekvapujúco stal korisťou Poliaka Klabinskiho. Keďže sa tieto preteky konajú v júni, sú pre mnohých jazdcov "ostrou" prípravou pred Tour de France. Existuje spolu osem profesionálnych cyklistov, ktorí dokázali v tom istom roku vyhrať Critérium du Dauphiné a Tour de France – Louison Bobet (v roku 1955), Jacques Anquetil (1963), Eddy Merckx (1971), Luis Ocaňa (1973), Bernard Thévenet (1975), Bernard Hinault ako jediný až dvakrát (1979 a 1981), Miguel Indurain (1995) a Bradley Wiggins (2012). Potenciálny víťaz musí byť silný v kopcoch a takisto aj v jazde "proti chronometru", pretože zvyčajnou súčasťou pretekov je okrem krátkeho prológu aj náročná, vyše päťdesiatkilometrová časovka. V programe majú svoje miesto aj relatívne rovinaté etapy, sú však iba dve. Typické horské etapy bývajú až štyri a niektoré miesta, známe aj z Tour de France, si vyžadujú enormné úsilie. Platí to hlavne pre kopce najvyššej, takzvanej "Hors kategórie", akých je na Critérium de Dauphiné niekoľko. Okrem tých, ktoré sú dostatočne známe z Tour de France, spomeňme aspoň dva. Le Grand Colombier (výška 1531 metrov, stúpanie 16 kilometrov s priemerným gradientom 6,9 %, maximálnym až 20 %) a Col de Joux Plane v Savojských Alpách (prístupný z dvoch strán, obe cesty extrémne ťažké, okolo 11 kilometrov neustáleho stúpania s priemerným sklonom 7,5 %, najstrmšie pasáže 11 percent).
 

Hlavne v prvých desaťročiach dominovali v celkovom poradí Francúzi, no s pribúdajúcimi ročníkmi sa zvyšoval počet víťazov z iných krajín. Aktuálne skóre v súboji Francúzsko – zvyšok sveta je wiggins-brad-dauphinetakmer vyrovnané, jazdci z krajiny galského kohúta triumfovali 30-krát, reprezentanti iných krajín zaznamenali spolu 31 víťazstiev. Keďže do dnešných čias prebehlo celkovo až 64 ročníkov, je zrejmé, že tri edície nemajú svojho víťaza. Do tejto bilancie však zásadne prehovorili dodatočné diskvalifikácie. Američan Lance Armstrong tu dvakrát vyhral, no po prevalení jeho dopingového megaškandálu boli jeho výsledky (triumfy v rokoch 2002 a 2003) anulované. Podobne dopadol aj jeho krajan Levi Leipheimer, víťaz z roku 2006.

 

V posledných ročníkov si výborne rozumel s prekážkami podujatia tím Sky, ktorý v rozpätí rokov 2012-2014 zaznamenal tri víťazstvá za sebou. V sezóne 2012 sa stal Bradley Wiggins len ôsmim jazdcom v histórii, ktorý v tom istom roku vyhral vyhral Dauphiné a Tour de France. Cestu do historických tabuliek si vybojoval aj Chris Froome, ktorému sa rovnaký kúsok podaril o sezónu neskôr.

 

V sezóne 2014 mal na dosah svoj prvý triumf na podujatí Alberto Contador, ale španielsky jazdec so slabou tímovou podporou nedokázal zareagovať v záverečnej etape na frontálny útok viacerých tímov. Z celkového víťazstva sa tak tešil Andrew Talansky, ktorý Pistolerovi uchmatol titul o 27 sekúnd. V ročníkoch 2015 a 2016 sa znovu dostal k slovu tím Sky a Chris Froome, ktorý dokázal vyrovnať rekord v počte troch víťazstiev na Dauphiné. Britský jazdec vždy dokázal zabrať naplno v horských etapách, kde si vybudoval rozhodujúci náskok.


Tak ako v prípade iných špičkových pretekov, aj Critérium du Dauphiné oceňuje najlepších cyklistov vo viacerých kategóriách. Vedúci jazdec celkovej klasifikácie nosí modrožltý dres, zelené tričko náleží lídrovi bodovacej súťaže, najlepší vrchár sa dá rozoznať podľa bieleho bodkovaného dresu, najlepší mladý jazdec do 25 rokov nosí čisto biely dres.

 

Vypálený rybník


Chris Froome vstupoval na preteky veľmi motivovaný. Ak by totiž vyhral, stalo by sa tak už po štvrtý raz v jeho kariére, čo sa pred tým nikdy nestalo. História sa ale v minimálne v tomto nepísala. Prvú etapu vyhral Thomas De Gent. Začalo sa zostra, hneď úvodný deň mal na programe až osem kategorizovaných stúpaní. Počas druhého dňa odstúpil z pretekov Martin Velits, ktorý mal zdravotné problémy. Po zvlnenej etape nasledovala časovka, ktorú vyhral Richie Porte. Nasledovala ďalšia zvlnená "oddychová" etapa, aby mohli prísť na rad horské súboje. Ten prvý vyhral tesne pre dvojicou superfavoritov Chrisom Froomom a Richiem Portem Jakob Fuglsang. Dánskemu pretekárovi patril ale aj posledný deň, a tak aj celé GC. Tešil sa na Tour, kde ho pasovali do roly čierneho koňa, ale spadol tam a v bolestiach musel skončiť.

 

V sezóne 2018 si Chris Froome toto podujatie nepoznačil do svojho pretekárskeho kalendára, no namiesto neho tu prišiel iný Brit v službách tímu Sky. Bol ním Geraint Thomas, ktorý na tzv. generálku pred Starou dámou prišiel výborne pripravený. Nikto však nečakal, že dvorný domestik Frooma môže ostatných elitných pretekárov až tak zničiť. Veď druhý Adam Yates v GC stratil na Thomasa celú minútu, Bardet takmer dve a Dan Martin dve a pol. Thomas sa do žltého trička obliekol po etape, ktorá končila na kopci Valmorel, ale v tento deň etapový vavrín pre seba získal práve Martin. Práve tu však Geraint najviac demonštroval silu, ktorá ho zdobila na nasledujúcej Tour. Veľmi kľúčovým artiklom na ceste za úspechom bola aj tímová časovka, v ktorej zvíťazil tím Sky, a to celkom suverénne.