Komentár o Toskánsku: Šampionát aj gaučová realita

Toskánsko je klasickou cyklistickou destináciou. Takmer každý rok sa cez túto provinciu jazdí Tirreno - Adriatico, ale známe sú aj jednorazovky Strade Bianche, Giro di Toscana či GP di Prato, ktoré Peter Sagan vyhral v roku 2011. Pred cestou do Talianska sme preto veľké obavy pred nezvládnutím šampionátu zo strany organizátorov nemali.

 

 

 

Tímové časovky skopírovali vlaňajšok, i keď u mužov to bolo ešte tesnejšie než vo Valkenburgu. Individuálne časovky ovládli poväčšine menej známi cyklisti. 21-ročný Damien Howson sa odvďačil Orice za angažmán. Ellen Van Dijková aj Tony Martin si odniesli do Holandska, resp. Nemecka až dve zlaté medaily, keďže boli najväčšími ťahúňmi svojich tímov aj v nedeľu. Juniorská majsterka sveta Dideriksenová mala na prvý pohľad sympatických rodičov, ktorých sme stretli cestou do press centra. Matej Mohorič je obľúbencom nášho fotografa, ktorý ho pekne zachytil radovať sa na páske pred rokom aj teraz. Netušíme, či sa už niekedy v histórii podarilo vyhrať jednému cyklistovi za dva roky medzi juniormi aj dvadsať trojkármi. Budúci kolega Saganovcov a nesporne veľká postava budúcnosti má už v 19-tich rokoch doma dva dúhové dresy. Tretí titul Marianny Vosovej komentár nepotrebuje. Ak by sa sústredila iba na cestu, v minulosti by možno aj medaily iných leskov premenila na zlato. Priznáme sa, že Ruia Costu sme do úzkeho okruhu favoritov na titul majstra sveta nezaradili. Pri spúšťaní našej ankety sme z pätnástich borcov, kde bol aj on, polovicu škrtli. Bola to jeho famózna sezóna a v ďalšom roku by sme sa v prípade Da Costu ničomu nečudovali.

 

 

 

 

 

Po odchode z Valkenburgu sme predpovedali, že holandskú úroveň Taliani určite neprekonajú. To potvrdzujeme. Ich ospravedlnením je čiastočne aj menšia variabilita riešenia infraštruktúry. Je niečo úplne iné postaviť centrálu MS na zelenej lúke vedľa obce v Holandsku a v blízkosti centra 350-tisícového mesta, kde bolo pre reprezentácie využité parkovisko pri štadióne slávnej Fiorentiny. Press centrum bolo situované v multifunkčnej hale pomenovanej po Nelsonovi Mandelovi, kde ani internet nefungoval na sto percent. Novinári sa museli uspokojiť s parkovaním v parku.

 

Akosi na vedľajšiu koľaj sa dostalo pódium, kde dekorovali víťazov. Diváci ho absolútne nevideli. Nedostali sa tam ani novinári, iba akreditovaní fotografi. Cyklista v dúhovom drese sa teda mohol pozerať na fotografov pod pódiom, prázdnu trať, ktorá mu priniesla úspech, a štúdiá popredných svetových televízií. Musel sa cítiť trochu zvláštne, keď dvíhal ruky. Iba minimum fanúšikov videlo na vlastné oči okrem "bedne" cieľ. Tribúny boli iba pre press a VIP. Fotografi mali zakázané vchádzať na trať, čo bolo v minulosti úplnou samozrejmosťou. Preložené do zrozumiteľnej reči, ak sa fotograf nenachádzal 50 metrov za cieľom (kde nikoho nepúšťali), teda hocikde na okruhu, až na pár výnimiek, mohol stáť iba za zábranami, čím musel fotografovať na lakte s bežnými divákmi. Nie všade však stál usporiadateľ alebo policajt, takže sa to dalo obísť. Kolízne situácie medzi konvojom a divákmi boli na dennom poriadku. Bežne sa stávalo, že ľudia chceli prechádzať z jednej strany cesty na druhú, prechod zapchali a vzadu ešte ostalo nejaké mechanické vozidlo, ktoré riešilo nejaký technický problém, alebo sanitka a pod., ktoré sa v snahe opäť pripojiť do konvoja rútili aj rýchlosťou cez 100 km/h.

 

 

 

 

 

Čím Florencia naozaj sklamala bola divácka účasť. Oproti holandskému Valkenburgu odhadujeme iba 60 % fanúšikov. Aj vedľajšie kategórie v piatok a sobotu za krásneho slnečného počasia si zďaleka nenašli toľko priaznivcov ako pred rokom. V nedeľu síce pršalo, ale na Via Salviati nebola ani tretina fanúšikov z Caubergu. Priamo vo Florencii medzi divákmi dominovali miestni dôchodcovia pri ceste do potravín a mladé rodiny, keďže deti na základných školách mali celý týždeň prázdniny.

 

Ako huby po daždi sa rozrastá enkláva slovenských fanúšikov cyklistiky. Tých oproti minulosti pribudlo. Spolu s fotografom tipujeme, že sa v Toskánsku objavilo dvesto až tristo priaznivcov zo Slovenska, a to sa podľa našich informácií žiadne veľké zájazdy nekonali. Takýmto veľkým počtom sa mohli pochváliť iba Nóri, Belgičania a troška prekvapujúco Poliaci. Tí prežívajú najlepšiu sezónu histórie, no Poliakov je po celom svete veľmi veľa, takže priamo zo 40-miliónovej krajiny ich zasa toľko veľa neprišlo. Náš fotograf pri púti okruhom stretol iba jedinú dvojicu Čechov, takže ich bol zlomok oproti Slovákom. Tí boli jasne najvýraznejší a najhlučnejší. Pôsobili ako veľká atrakcia pre domácich, ktorí sa chceli s fanúšikmi Petra Sagana často odfotiť. Apropo, Peter Sagan. Žilinčan je najpopulárnejším cyklistom sveta a Slovákom na planéte. Znova sme sa mohli o tom presvedčiť po skončení pretekov, keď sa po otvorení viacerých brán pred našim autobusom zjavilo jasne najviac ľudí. Je to neuveriteľné, ale viac ako pri talianskom autobuse. Všimli sme si, že zatiaľ čo talianski priaznivci na okruhu kričali pri každom prejazde Sagana "Grande Sagano!" osamote stojace skupiny Belgičanov sa už naučili povzbudzovať "Peťo, Peťo Sagan!" Z Maroša Hlada sa vo chvíli, keď musel Peter ísť po pretekoch na dopingovú kontrolu, stal osobný bodyguard a sami sa čudujeme, že sa im podarilo absolvovať viac než 300 metrov od autobusu na doping bez krvavého incidentu atakujúcich divákov.

 

 

 

 

 

Počasie sa opäť raz ukázalo ako veľmi dôležitý faktor. Celý týždeň do nedele bolo krásne počasie, okolo 26 stupňov, ani chýru o daždi. V nedeľu ráno však začali nad Toskánskom hromy divo biť, aj keď blesky sme videli iba sporadicky. Mohutný lejak najprv kopíroval trasu stokilometrového nájazdu a v momente vstupu pelotónu do Florencie zalial aj celé mesto. Pršalo takmer kompletných deväť kôl, posledné už bolo bez dažďa. Kvalitne zmokol aj náš fotograf Jaro Maliňák, ktorý sa v momente prichádzajúceho lejaku v prvom kole nachádzal na vrchole prudkého kopca Via Salviati, kde spolu s fanúšikmi očakával najhoršie. Komicky vyzneli momenty, keď sa všetci upäto pozerali na lejak nad Florenciou v diaľke, ktorý rýchlo prichádzal k nim a v momente jeho spustenia nastalo veľké sklamanie sprevádzané zlostným masovým pokrikom. Vďační sme švédskym fanúšikom, ktorí kolegu aj s technikou na chvíľu prichýlili pod veľký dáždnik.

 

 

 

 

 

 

Medzi "profesionálnymi kritikmi" dávno nie sme považovaní za objektívne médium, toto je ale komentár, takže pre koho to nebude príjemné, čítať nemusí. Všetko čo tu odznie je názorom jedného človeka. Mrzí nás, že sa na našom webe rozprúdila búrlivá diskusia, ktorú sme síce kvôli nedostatku času nemali šancu čítať, rovnako sme ani nemazali príspevky s výrazným záporným hodnotením, ale upozornilo nás na ňu viacero ľudí, a teda vyjadríme svoj názor aj na časť tejto témy. Reagovať na útoky ľudí z gauča smerované k našim pretekárom o nepomáhaní Saganovi budeme reagovať iba krátko. To sme mali odfotiť rany po ich pádoch? Ak máte stratu piatich minút s pomocou od mechaničáku č. 26, keď v rovnakom momente zasahuje viacero ďalších áut v konvoji, máte okamžite po pretekoch. Autá stoja, rádio pretekov má chaos v tom, čo má hlásiť, na televíznych kamerách pády a situáciu vzadu pri dvestočlennom pelotóne nevidíte. Všetko sprevádza obrovský stres. Riskujú sa životy ľudí ležiacich a sediacich na ceste. Reálne sa v prvých dvoch kolách nachádzali Valachovci aj tri až päť kilometrov za pelotónom. Videli to diváci priamo na trati, že vozidlo so slovenskou vlajkou dlhé minúty nešlo a nešlo. Naši pretekári, rovnako ako Briti, Američania a ďalší s vyžrebovanými vysokými číslami áut s technickou pomocou boli odpísaní. Navyše, toto sú MS. Ani Cancellara by sa nevrátil späť so stratou niekoľkých minút. Mrzí nás, že sme vytvorili pôdu pre množstvo urážok ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Veríme, že to boli iba jednotlivci s nejakými osobnými problémami s danými ľuďmi, ktorých sa rozhodli pod rúškom anonymity verejne urážať. Osočovanie a ohováranie je nepríjemné aj v tom, že sa ťažko vyvracajú. Stačí vytvoriť premisu, a tú šíriť v dnešnej dobe závratnou rýchlosťou. Davu sa zapáči a osvojí si ju. Z gauča v pohodlí domova človek nevníma realitu! Venujme sa ale trochu inej téme.

 

Viackrát sme písali, že Peter Sagan je najpopulárnejším cyklistom, čo so sebou prináša nie len zvýšenú pozornosť fanúšikov a médií, ale aj konkurentov. Pro tímy fungujú na vysokej úrovni, ale rozdiely sú badateľné práve počas reprezentačných výjazdov. Stovky ľudí z konkurenčných celkov si pozorne všímajú krajinu, z ktorej vyšla hviezda Saganovho formátu. Sledujú, ako sa správajú členovia výpravy, v čom chodia oblečení, na akých autách prišli či ako pristupujú k technike. Viacerí ľudia z nášho tímu nám povedali, že to došlo do ťažko uveriteľného stavu, že sa po dlhých rokoch prestali hanbiť. Šport, ktorý je u nás dlhodobo ignorovaný od štátu až po sponzorov dokázal zrealizovať reprezentačný výjazd aspoň navonok na úrovni popredných svetových družstiev. Sami sme mali zhodou okolností možnosť bývať počas vlaňajších MS v hoteli spolu s Austráliou a videli sme ako funguje popredná reprezentácia. Tento rok sa vďaka kontaktom koordinátora našej výpravy podarilo rezervovať malý hotel celý iba pre výpravu bez rušivých elementov v pokojnom prostredí mimo mesta. Z momentov, ktoré sme mali možnosť stráviť pri tíme, či už počas tlačovky, fotenia alebo rozhovorov s koordinátorom Rastislavom Zollerom či inými ľuďmi, sme nadobudli veľmi dobrý dojem. Aj členov výpravy mimo cyklistov bolo tak akurát pre fungovanie profesionálneho tímu. Neatakovalo to ani maximálnu hranicu akreditácií od UCI. Ani jeden deň od štvrtka, kedy už boli na mieste všetci, vraj neexistoval človek, ktorý by celý deň strávil na hoteli. Každý mal jasné úlohy, tréneri chodievali na tréningy so svojimi borcami, ostatní pomáhali pri pretekoch, ďalší riešili kopec byrokracie s UCI a vedením pretekov. Chodilo sa na konferencie a mítingy. Vo štvrtok o 19:30 bola oficiálna tlačovka, kde prišli aj popredné svetové televízie a robili nám reklamu po celom svete, čo nie je vôbec ľahké zabezpečiť a odkomunikovať. O 20:00 už celá výprava do nohy sedela poslušne a pokojne v rovnakom oblečení na večeri. Nevravíme, že všetci majú vždy a na všetko rovnaký názor a všetky kroky, postoje a rozhodnutia sú správne, lebo naša cyklistika je plná výrazne odlišných osobností, ale zjavne to dokázalo pred okolitým svetom fungovať.

Iba profesionálny kritik plný zloby a závisti nevidí masívny pokrok našej cyklistiky vo všetkých smeroch. Začalo to maličkou výpravou v septembri 2010 na MS v Austrálii, kedy prevzali taktovku nad reprezentáciou Ján Valach a Ladislav Velits. Zväz vtedy nemal peniaze ani na výjazd pre šesťčlennú výpravu v rátane troch pretekárov elite a jedného dvadsať trojkára! Nebyť nemenovaného sponzora, u protinožcov by sme ako jediná kvalifikovaná európska krajina možno ani neštartovali, a to sme už mali v ProTour Velitsovcov a Saganovcov. O tri roky neskôr sme na úrovni popredných tímov sveta, ktoré sa nám nemusia smiať a ohovárať, že riaditeľ tímu na hlavnej porade pred pretekmi nemá špinavé ruky od prípravy bicyklov a večer nebude masírovať pretekárov po výkone. Takto to fungovalo kedysi v zaostalých krajinách východného bloku, čo u nás pretrvávalo ešte dvadsať rokov po revolúcii. Myslieť si, že to funguje zo štátneho rozpočtu, a teda našich peňazí, je veľký omyl. Nie je také náročné si nájsť v dokumentoch ministerstva školstva objem financií, ktoré prerozdeľovalo športom v roku 2009 a 2012 či 2013. Cyklistika sa takmer nepohla. Ani nebudeme rozvádzať, že Slovenský zväz cyklistiky výrazne stúpa aj v hierarchii UCI či UEC a jeho prezident ako jeden zo štrnástich hláv európskych zväzov hlasoval vo voľbách na prezidenta UCI, kde bol vybraný. Buduje dôležité vzťahy a posúva nás aj v diplomatických kruhoch. Pred pár rokmi sa Slováci ani nezúčastňovali oficiálnych konferencií. Dnes sú rešpektovaní.

 

V tomto, u nás, malom športe je všetko o srdci, zanietení a obetovaní všetkého času na budovanie spoločného dobra, prestíže a hrdosti bez spätného finančného ohodnotenia. Ak máme ešte aktuálne informácie, funkcia prezidenta nášho zväzu ani nie je platená. Ešte tento týždeň je míting SZC s Martinom Riškom a Martinom Fraňom o rozšírení počtu slovenských kontinentálnych tímov z jedného na tri, ale o tom neskôr. Viacerí ľudia, ktorých nebudeme menovať, viete, ktorí to sú, slovenskú cyklistiku míľovými krokmi posúvajú dopredu. Ak nemáte s nimi a s nami osobné konflikty, rozmyslite si najprv, čo napíšete do diskusie, kde od novej sezóny zavedieme registráciu. Zo situácie v našej cyklistike sa všetci máme úprimne tešiť a okrem cyklistov povzbudzovať aj ostatných ľudí okolo, bez ktorých to nepôjde!