Majstrovský týždeň spoza a bez zábran

Som fanúšik začiatočník, dalo by sa povedať cyklistická panna. Dianie v slovenskej, ale aj zahraničnej cyklistike, sledujem už niekoľko rokov, no volaniu takéhoto veľkého podujatia, akým majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike nepochybne sú, som podľahla prvýkrát. Spolu s manželom sme sa rozhodli ísť podporiť našu výpravu celkom spontánne a bez veľkého premýšľania. Rezervovali sme si kemp v okruhu tridsiatich kilometrov od všetkých centrálnych bodov. Zohnali sme si parťákov do auta a tešili sa na nové zážitky.

Od začiatku nám bolo jasné, že našu príslušnosť k slovenskej národnosti chceme dať najavo všetkými možnými spôsobmi, no neverili by ste, aké je ťažké zohnať slovenskú vlajku mimo hokejových majstrovstiev. Nakoniec nesklamala čínska manufaktúra, ktorá vyprodukovala vlajku putujúcu trať Čína - Slovensko - Taliansko. Nič sme nenechávali na náhodu a pribalili sme si aj niekoľko vlajok menších rozmerov, návleky na spätné zrkadlá, šál so slovenskými symbolmi (na ktoré sa ma mimochodom pýtalo niekoľko Talianov, lebo si ich nevedeli priradiť k žiadnemu štátu) a pár podpis kariet, ktoré sme v prípade priaznivých okolností chceli vytiahnuť na nič netušiacich cyklistov. Ako správna Slovač sme nezabudli na aperitív šampusoidného typu, ktorý sme poctivo búchali pred každým pretekom, na ktorom štartovali naši cyklisti, aby sme im šťastia privodili. Takto vychystaní, sme sa vybrali do ďalekých krajov.

 

 

Po desiatich hodinách, jedenástich minútach a niekoľkých sekundách jazdy sme stáli v Montecatini Terme na parkovisku, nevediac koľko sme dlžní talianskym „karabinierom“ za možnosť státia na mimoriadne lukratívnom parkovisku hneď vedľa centra a zároveň štartu tímovej časovky. Nakoniec sme prišli na to, že stojíme na mieste, ktoré je zadarmo a  fešný príslušník talianskej milície nám aj tak vysvetlil, že parkovanie turistov je im celý týždeň osobitne ukradnuté. S hrdým výrazom dobyvateľov cudzieho územia sme sa pobrali hľadať tímové autobusy s úmyslom vidieť, počuť a cítiť čo najviac pretekárov. Autobus, ktorý sme uvideli prvý patril Orice GreenEDGE, čo naša spolusúputníčka brala ako boží odkaz zdaru celého týždňa, pretože nielen celý tím, ale predovšetkým fešáka Simona C. má v nesmiernej obľube. Ako správni cykloturisti sme sa odfotili s gestom "Call me" a s pokojom na duši, že autobusy tentoraz nemusia prejsť cieľom, sme išli ďalej.

Obvešaní slovenskými vlajkami, znakmi a symbolmi sme blúdili uličkami mesta, až sa nám podarilo nájsť tímový autobus OPQS, čo sme s nádejou v očiach ocenili búrlivými pokrikmi na mladšiu časť našich blonďavým dvojičiek, ktorú sme však nikde nevideli. Po niekoľkých ďalších okruhoch po tomto kúpeľnom mestečku, zastávkou v obchode a vypitom šampuse sme opäť zakotvili pred Grand hotelom, tentoraz s úmyslom neodísť pokiaľ nám zrak nespočinie na Petrovi V.

Musím sa k niečomu priznať. Petra Velitsa som dlho pokladala za jednoznačne najsympatickejšieho a najrozhľadenejšieho (zopár naj by sa ešte našlo, ale toľko superlatívov v jednom článku by bolo (na-j-vyše) športovca z nášho malého Slovenska a tento dojem ma/nás nesklamal. Po našom kompletnom útoku na jeho osobu a vystrašením polovice okolostojacich, ktorí tak ako my čakali na svojich obľúbencov, sme získali pozornosť, podpisy, niekoľko spoločných fotiek a zážitok do konca života. Samozrejme, že ani v tejto situácii som v sebe nezaprela fanúšika nováčika, a tak som sa s nesmelým výrazom práve trafenej lane Petra opýtala, či sa ho vôbec môžem dotknúť. Mohla som :-) Ústretovosť a ochota s akou s nami komunikoval nás príjemne prekvapila a naštartovala naše fanúšikovské dušičky.

 

Ešte niekoľko minút sme sa zdržiavali v blízkosti cyklistov v modrom, snažiac sa pohľadom zachytiť tímového kolegu Michala K., ktorého máme obzvlášť v obľube, ale keďže ich všetkých nahnali do hotela zrejme s úmyslom taktickej porady, nezostávalo nám nič iné iba sa vydať o autobus ďalej. Nakoniec sme zakotvili pred jedovato zeleným autobusom, v ktorom sa mal zdržiavať aj Peter S. Minúty, respektíve hodiny čakania, sme si krátili rozhovormi (rozumejte neartikulovateľnými zvukmi a posunkami) s ostatnými fanúšikmi z rôznych krajín a pre domácich Talianov sme sa stali malou atrakciou. Niekoľkokrát sme boli oslovení s prosbou o fotku (autogram od nás nechcel nikto), mnohokrát sme počuli výkriky mena nášho najslávnejšieho cyklistu a niektorí si pospomínali aj na futbalistov s divými účesmi. Nakoniec sme sa dočkali aj pána S., ktorý sa aj napriek veľkému záujmu o jeho osobu s nami odfotografoval, podpísal sa na vopred pripravené artefakty a prehodil s nami zopár slov. Napriek časovému zhonu sme si mohli opäť pripísať veľký zážitok.

 

Čas štartu tímov v modrom a zelenom sa blížil, a tak sme sa presunuli k trati, túžiac po exkluzívnom mieste, čo sa nám aj bez veľkého snaženia podarilo. Rozložili sme všetko odkazujúce na spojenie s našou rodnou hrudou rovno oproti kamere veľkosti lodnej skrutky a čakali sme a čakali. Kým sme si to stihli uvedomiť a poriadne vychutnať, bolo po pretekoch. Všetkých jazdcov sme náležite povzbudili, samozrejme, naši si to „odniesli“ najviac a s úsmevmi číslo päť, odhaľujúcimi väčšiu časť našich chrupov, sme spokojne (po niekoľkých kilometroch blúdenia po Toskánskom vidieku) dorazili do kempu.

Nebudem vás zdržiavať detailným opisom každého nášho dňa, nie že by to nestálo za to, o zážitky nebola núdza, ale s rukou na srdci musím napísať, nie každý deň sme strávili v blízkosti trate. Videli sme mnoho z Toskánska. Barokovú Siennu, stredovekú Volterru, renesančnú Florenciu a mnoho krás z prostredia viníc a olivových sadov. Napriek tomu sme sa na štart pretekov dostali ešte dvakrát.

V stredu sme si dovolili trochu pospať, keďže prostredie Montecatini Terme sme už poznali a hľadať parkovanie, lacné obchody a známe tváre už pre nás nemalo byť také náročné. Aspoň sme si to mysleli. Aj napriek viacerým nájazdom na parkoviská, kde boli zvesela rozložené ostatné krajiny, sme našu slovenskú výpravu nevedeli nájsť. Až po informovaní sa u pána s dôležitými papiermi, ktorý nás poslal na druhú stranu mesta a vrátení sa k nemu, aby sme ho donútili pozrieť sa lepšie sme našli Mateja J. v spoločnosti hlavného trénera Jána V. Hneď vedľa nich stál náš priateľ a dôležito nám mával práve tými papiermi. Opäť sme získali niekoľko pre nás veľmi cenných fotografií, podpis na vlajku a presvedčenie, že jediný Slovák, ktorý štartoval v individuálnej časovke, je veľmi milý a príjemný človek. Hneď vedľa našich sme rozložili všetky svoje „švestky“ a buchli šampanské na počesť ďalšieho slovenského šťastia. Nasledujúcu hodinu sme sa motali po mestečku a nasávali príjemnú, cyklistickú, fanúšikovskú a taliansku atmosféru. Pofotili sme cyklistov, zabarikádovaný anglický tím bez jediného mráčika na oblohe a dokonca sme našli naše fotografie vyvesené na mestskej nástenke. Miesto na trati sme tak ako v nedeľu volili vedľa kamerového Titanicu, kde sme povzbudzovali nie len nášho jediného statočného, ale aj poľského kvetinového šampióna.




Na štart pretekov sme sa dostali aj posledný deň našej dovolenky. Oproti strede sme však vstávali v skorých ranných hodinách za zvukov absurdne hlučného a neuveriteľne otravného dažďa, ktorý nás sprevádzal celý deň a nevedeli sme sa ho zbaviť ani počas nočnej cesty domov. V Lucce sme sa rozlúčili s letným oblečením a natiahli sme sa do všetkého, čo sa na prvý pohľad zdalo nepremokavým. Po strete s nárazovým dažďom sme však prišli na to, že sa to skutočne na nepremokavé iba hralo, no boli sme rozhodnutí užiť si majstrovstvá až do konca. Pri blúdení po meste sme narazili na náš autobus, ktorý náležite ocenil naše neohrabané mávanie vlajkami búrlivým trúbením. Za jeho pomoci sme sa dostali k ostatným autobusom, kde nás prekvapil nekončiaci dav ľudí, ktorý v predchádzajúcich štartoch chýbal. V očakávaní celej našej výpravy sme ostali pred autobusom, kde sme si nakoniec doplnili chýbajúce podpisy Martina V. a Patrika T. (Juraja S. sme už "ukecať" nestihli). Vlajka bola kompletná, fotky zaznamenané a malý bonus v podobe Al(f1)onsa zdokumentovaná. Dokonca sme sa na pár chvíľ ocitli v zábere nemenovanej verejnoprávnej televízie. Spokojní sme sa začali pretláčať davom k ďalším autobusom. Na chvíľu sme sa zdržali pri Austrálčanoch, kde sme sa odfotili so Simonom C., Daryl I., ktorý prišiel povzbudiť tímových kolegov, nám veľkodušne daroval čiapku a pár úsmevov. Našu kariéru profesionálnych sliedičov sme ukončili pri Poliakoch, kde sa nám konečne podarilo zastihnúť Michala K.

Maximálne premočení a absolútne spokojní sme nasadli do auta smer Florencia, odhodlaní zmoknúť ešte raz, tentoraz v cieli. Neboli by sme to my, keby sme sa cestou nestavili v obchode a v najbližšom parku nebuchli ešte jeden posledný šampusík. Aj keď sme vedeli, že na tribúny sa kupujú lístky, nečakali sme, že kompletne celá cieľová zóna bude zabarikádovaná akoby čakali nájazd minimálne stovky ozbrojených kočovníkov. Uspokojili sme sa teda s miestom hneď za prvou zákrutou, kde sme podľa nášho zvyku povybaľovali všetky zástavy a zástavky a čakali na cyklistov. Za naším chrbtom boli VIP miesta, kde sa niekoľko málo vyvolených obohacovalo o pečené mäso a sudy piva, my sme im však ani náhodou nezávideli. Veď naše pravidelné prípitky a takmer odkrvené palce z toľkého držania našich cyklistov sprevádzali na každých pretekoch, a to nás hrialo viac ako suché oblečenie. Dúfajúc, že šťastie sa našich bude naďalej držať, sme kričali, mávali a možno niekedy aj ručali pri každom kole. Keď sme v pelotóne videli podozrivo málo našich (jedného), začali sme sa trochu obávať, čo sa ale ukázalo predčasné.

Po 168 hodinách od návratu domov, vypraní minimálne troch plných práčok a pri pozeraní Giro di Lombardia spomínam na Toskánsko a premýšľam o budúcoročnej ceste do Španielska.

Ďakujeme celej výprave, že reprezentujú Slovensko takýmto krásnym spôsobom a želáme ešte mnoho úspechov.