Hoci sa Rudy Pollet, jeden z top asistentov belgického Pro tímu Omega Pharma - Quick-Step, medializácii bráni zubami-nechtami, pre portál Cycling-Info.sk spravil vzácnu výnimku. V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelil o "tajomstvá" soigneurskeho džobu i vrcholovej cyklistiky ako takej.

 

Rudy je ten člen tímu OPQS, ktorý má náš kraj prebrázdený zhora nadol aj zľava doprava a ktorého srdce silne bije stredoeurópskym rytmom. Ako terapeut pravidelne chodieva na preteky Tour de Pologne, v bývalom východnom Nemecku má haldy obľúbených kolegov, na Slovensku sa v roku 2012 svedomito staral o štyroch jazdcov Omegy na národných majstrovstvách a spoľahlivo reaguje na poľštinou okorenenú prezývku Polletski. No skrátka, zrátané a podčiarknuté, hriechom by bolo nepriniesť, spomedzi všetkých soigneurov tohto sveta, rozhovor práve s ním.

 

 

Milý Rudy, čo znamená soigneur?

 

No predsa verzorger! To je soigneur po flámsky. (smiech)

 

 

Čiže?

 

Terapeut, podporný pracovník, asistent tímu, a tak ďalej, a tak podobne.

 

 

Po francúzsky znie názov tvojej profesie tajomne, po flámsky krkolomne, pričom práca  samotná sa skladá z rôznorodých náplní. Kto teda je a čo presne robí soigneur?

 

Dopravujem mechanické autá na preteky. Po súťažiach alebo po tréningoch dávam cyklistom masáže. Pripravujem nápoje do bidonov. Periem prepotené a zašpinené dresy. Robím obedové balíčky pre celý tím. Starám sa o obsah kamióna. Skrátka, mám na zodpovednosti až priveľa vecí.

 

 

Čo z toho priveľkého množstva povinností robievaš najradšej?

 

Chystám obedové občerstvenie. Viem, čo má kto rád, a tak sa mu v rámci možností vždy snažím pripraviť jeho obľúbené menu. Tiež celkom rád masírujem. 

 

 

A v ktorej oblasti sa realizuješ s najväčším sebazaprením?

 

Najhoršie je ošetrovanie drobných zranení po pretekoch. Našťastie, keď sa chalanom pritrafia naozaj vážne úrazy, idú rovno pod ruky doktorovi alebo chiropraktikovi, a ja sa nemusím na nič pozerať. 

 

 

Čo všetko musí človek vedieť, aby sa mohol začať pohrávať s myšlienkou na kariéru soigneura?

 

Tých "musí" je niekoľko. Tak napríklad... musí aspoň približne tušiť, kde je v cyklistike sever. Musí ovládať umenie masáží. Musí poznať anatómiu tela. Musí vedieť, o čom je fyziológia človeka. Musí sa orientovať v súvislostiach medzi stravou a jej dosahom na fungovanie organizmu. A musí byť aspoň priemerný kuchár.

 

 

Aká bola tvoja cesta za týmto pomerne netypickým džobom?

 

Najprv som dvadsaťdva rokov pracoval ako mäsiar. Myslím, že dve dekády boli dosť dlho na to, aby som spravil v svojom živote výdatnú zmenu. Cyklistika bola vždy moja srdcovka a prácu soigneura som považoval za dostatočne zaujímavú výzvu na to, aby som svoj profesijný život obrátil hore nohami. A tak som to jednoducho skúsil. No a vyšlo.

 

 

rudy-bufet

Rudy Pollet pripravený na bufete počas záverečnej etapy Tour de Pologne 2012 v Krakove, foto: Lucia Mušáková

 

 

Tvoj tímový kolega, športový riaditeľ Tom Steels, hovorí, že directeurs sportifs nemajú nejakú typickú spoločnú črtu. Ako je to u soigneurov?

 

U nás je situácia rozhodne lepšia! My sme sama typická spoločná črta!

 

 

Nože nenapínaj a prezraď viac.

 

Tak teda, veci sa majú takto: čo soigneur, to úprimná prirodzená ochota, čo soigneur, to nevtieravá spoločenská povaha a čo soigneur, to milý, neposedný cestovateľský duch.

 

 

Ktorí členovia tímu sú najmilšími kolegami soigneura?

 

Keďže podstata dobre fungujúceho cyklistického klubu tkvie v tímovosti, každý by mal byť, a vďaka bohu vlastne aj je, kamarát s každým. Ale pravdou je, že najbližšie mám práve k ostatným terapeutom.

 

 

Podľa obyčaje Omega Pharmy - Quick-Step sú ešte aj servismani tímu bývalí jazdci. Ako to je v tvojom prípade - posilňuješ alebo oslabuješ túto štatistiku?

 

Samozrejme, že posilňujem! Aj ja sám som kedysi pretekal ako cyklista. Súťažil som rovných pätnásť rokov. Avšak vždy len ako amatér. Ani na jednu sezónu sa mi nepodarilo vyšplhať sa medzi profesionálov. Do elitného tímu som sa dostal až ako soigneur. Cesty života sú skrátka nevyspytateľné. (úsmev)

 

 

Ktorú disciplínu si mal, ako jazdec amatérskeho tímu MEZ Motoren, najradšej?

 

Individuálnu časovku.

 

 

Takže si oficiálne tak trochu podivín?

 

Nie, ja som tá skvelá výnimka, čo potvrdzuje pravidlo!

 

 

V MEZ Motoren si sa zoznámil s Johanom Museeuwom, belgickým kráľom klasík 90. rokov, ktorý vám pomáhal s tímovými prezentáciami. Ste starí, dobrí kamoši?

 

Až tak kvetnato by som to nedefinoval. Ostal by som pri tom, že sa s Johanom skrátka poznáme.

 

 

rudy-cyklista

Klub MEZ Motoren (2001), Rudy hore vpravo (v obleku Johan Museeuw), foto: archív Rudyho Polleta

 

 

Dnes ako soigneur tráviš more času s úplne iným typom profesionálov – s o generáciu mladšími chalanmi, navyše v polovici prípadov ani nie Belgičanmi. Aký máš k nim vzťah?  

 

Keďže sú to profesionáli, tak profesionálny! (smiech) Ale vážne, väzba medzi každým jedným tímovým asistentom a každým jedným jazdcom musí byť rovnaká a nie úplne osobná. O všetkých pretekárov sa starám jednako pedantne, neprihliadajúc na to, či je niekto môj rodák, moja krvná skupina, môj favorit na súťažiach alebo bezkonkurenčne najväčšia hviezda v mužstve. 

 

 

Ktorý člen tímu je po nevydarených pretekoch tým šťastlivcom, čo namosúrenému jazdcovi slúži ako katalyzátor?

 

Obávam sa, že je to práve to úbožiatko soigneur. (smiech)

 

 

Je toto tá psychicky najotrasnejšia časť tvojej roboty?  

 

Ani nie.

 

 

Čo môže byť horšie než hrať sa na terč jazdcových besov?

 

rudo-more

Voľný čas pred Tour Down Under, foto: archív Rudyho Polleta

Nekonečne dlhé presuny, či už autom alebo lietadlom. Tie mi dávajú zabrať oveľa viac. Hoci úprimne rád cestujem, keď je naše putovanie príliš dlhé a keď je tých transferov priveľa, začnú unavovať. 

 

 

Ako vidíme, práca terapeuta je značne duševne náročná! Ako soigneuri vypúšťajú paru?

 

Pokiaľ sa nemusíme večer po etape ešte niekam presúvať, dobre nám padne dať si po namáhavom dni pivo. Alebo aj dve pivá. (úsmev)

 

 

Moja obľúbená otázka: Skončil už nejaký soigneur z vypätia za bránami blázinca?

 

Pokiaľ kvalitne oddychoval, chodil aspoň relatívne skoro do postele a nenechal sa situáciami v práci vystresovať do nepríčetnosti, nemal dôvod dopadnúť až tak zle. Soigneur, ktorý je dobre zrelaxovaný, je v pohode aj pri tých najväčších záťažiach a myslím si, že mu nijaké psychické ujmy nehrozia.

 

 

V rámci práce si obklopený aj tlakmi po fyzickej stránke. Pohybuješ sa medzi ľuďmi, ktorí si fanaticky strážia živiny, kalórie, hmotnosť, výkonnosť. Aký vplyv má tím na to, ako sa o seba staráš? 

 

Už som dosť starý na to, aby som vedel, čo potrebujem robiť, aby som bol vo forme. Keď môžem, každý deň aspoň trochu športujem. Ak sa svojho režimu držím, viem, že budem mať svoju váhu pod kontrolou.

 

 

Je to tiež tlak prostredia OPQS, ktorý ťa primäl tak poctivo si v jednom kuse holiť nohy?

 

Bože môj, čoho sa od teba ešte nedočkám?! (smiech) Tak teda, aby si vedela, nohy si holím len preto, že sa ešte stále aktívne venujem cyklistike. Hoci nejazdím už ani len ako člen amatérskeho tímu, stále bicyklujem, a to pravidelne a s pôžitkom. No a hladké nohy patria k cestnej cyklistike, a to aj k tej rekreačnej, rovnako ako tretry, prilba, bidon a dres. A tiež bicykel. (smiech)

 

 

Ako ešte ovplyvňuje soigneurský džob tvoj imidž a životný štýl?

 

Neviem, či to je len a len cyklistikou, ale nemám napríklad dlhé vlasy a nemám ani nadváhu. No a keď zabŕdneme do širších súvislostí, najvýznamnejší dopad má moje zamestnanie na rodinu. Nie je to vždy jednoduché, keď ste pol roka preč z domu. Hlavne pre manželku a deti. No a pre mňa zase nie je nijaký med byť dvesto dní v roku obklopený chlapmi a ešte aj s niektorým z nich vždy spať v spoločnej hotelovej izbe. (smiech)

 

 


rudy-trening

Predpoludnie na bicykli počas Tour Down Under 2014, foto: archív Rudyho Polleta

Keď už toľko opúšťaš domov, na ktoré podujatia odchádzaš s najľahším srdcom?   

 

Najradšej robím austrálsky štart sezóny Tour Down Under; slávnu jarnú klasiku Okolo Flámska; Peklo severu, Kráľovnú klasík, Veľkonočné preteky alebo Nedeľu v pekle, čiže Paríž - Roubaix; a augustovo - septembrovú Grand Tour Vuelta a España.

 

 

Kam chodíš s najotrávenejším výrazom tváre?

 

Na Malorku (sústredenie tímu v prvej časti sezóny, pozn. red.).

 

 

Ktorých slávnych pretekov si sa dosiaľ nezúčastnil a nevadilo by ti, keby sa to zmenilo?

 

Významné podujatia, čo mi dosiaľ vždy prekĺzli pomedzi prsty, sú dve: majstrovstvá sveta a olympiáda.

 

 

Môžeš pri pohľade na rozpis sezóny povedať niektorým akciám rázne nie?  

 

Samozrejme, že môžem. A to dokonca aj počas roka. Ibaže na to musím mať buď vážne zdravotné alebo rodinné problémy.

 

 

Tam vonku vo svete existuje zopár soigneurských hviezd. Ako prví mi napadajú autori bestsellerov Emma O'Reilly a Willy Voet. Kedy sa dočkáme hviezdneho momentu Rudyho Polleta?

 

Veď ty veľmi dobre vieš, že za nič na svete nechcem byť to, čomu sa hovorí ´slávny´! 

 

 

Takže k populárnym kolegom zbožne nevzhliadaš?

 

Veruže nie! Akože ani náhodou! (smiech). Pohľad na soigneurov, ktorí si o sebe myslia, že sú najlepší na svete, ma priam irituje.

 

 

Každopádne, keď sa povie "soigneur", čo máme závidieť?

 

Napriek všetkému asi to cestovanie kade-tade po svete.

 

 

INFOBLOK
Kto si, Polletski?

Rudy Geert Pollet prišiel na svet 1. júna 1966 v Bruggách. Hneď potom z neho vyrástol Flám ako remeň, ktorý nedá dopustiť na silné pivo a hrubé hranolčeky s hutnou majonézou. Na aute jazdí ako kaskadér, čo prišiel o posledné zvyšky pudu sebazáchovy, a cyklistiku pokladá za činnosť zo všetkých najsvätejšiu. Keď Rudigers práve neletí na cyklistické preteky na druhom konci sveta, užíva si rodinnú pohodu s manželkou a dvoma dcérami, šumnými tínedžerkami Chanel a Oakley, v Zedelgeme na západe Flámska.