Slovenská cyklistika zažíva v posledných rokoch obdobie renesancie. Úspechy našich najlepších jazdcov na vrcholných fórach tešia fanúšikov a robia pozitívnu reklamu našej krajine po celom svete. Ale slovenská cyklistika, to nie sú iba Velitsovci, Saganovci a ďalší kvalitní pretekári súčasnosti. Aj v predchádzajúcich desaťročiach sme mali osobnosti, na ktoré môžeme byť hrdí. Občas je ťažké porovnávať, kto bol lepší, ale všetci do jedného sa venovali svojmu náročnému športu s láskou a nadšením. Niektorí zažiarili na tých najprestížnejších podujatiach a získali si vysoké renomé doma i v zahraničí. Iní zostali tak trochu v úzadí. Nie sú verejne známi a populárni, ale cyklistike zasvätili celý svoj život a vykonali pre ňu mnoho pozitívnych vecí. Cyklistika, to nie sú iba hviezdy v televíznych záberoch, ale aj takmer anonymní hrdinovia, pre ktorých je zamestnaním, životným štýlom, koníčkom. Cyklistika, to sú aj ľudia "okolo" pelotónu. V našom novom seriáli Vám prinesieme profily vynikajúcich slovenských cyklistov minulosti, no aj tých, ktorí nesúťažili v sedlách bicyklov, ale pomáhali jazdcom v ceste za úspechmi. Všetci obohatili slovenskú cyklistiku, aj keď mená niektorých sú známe iba úzkemu okruhu zasvätených. Zaslúžia si, aby sme si ich pripomenuli.
 
 
Nezabudnuteľný šoumen a vtipkár - VLASTIMIL RUŽIČKA
 
Narodil sa v českom mestečku Louny, ale bol pôvodom Slovák. Otec bol známym motocyklovým pretekárom, ktorý dosiahol nejedno veľké víťazstvo. Rýchla motorka ho pripravila o život. Počas pretekov vo veľkej rýchlosti spadol a lekári už boli bezmocní. Vlastimil sa po tejto rodinnej tragédii aj s mamou a sestrou presťahoval do Rače pri Bratislave. Tam prežil aj dramatické roky druhej svetovej vojny. Museli sa skrývať, denne bojovať aspoň o kúsok chleba, aby prežil obdobie hladu a strachu. Počas vojnových rokov nemohol Vlasto ani len pomyslieť na cyklistické preteky, veď sa v Slovenskom štáte takmer žiadne ani nekonali. Po vojne akoby sa to snažil dobehnúť. Preslávil sa v cestnej cyklistike, no vynikajúcim jazdcom bol aj v cyklokrose. Dokonca sa občas rovnako ako otec zúčastnil aj motocyklových pretekov. Na majstrovstvách Československa v cyklokrose v rokoch 1952 - 1954 získal v kvalitnej konkurencii prvé, druhé a tretie miesto. Už dva roky po vojne štartoval vo Francúzsku na majstrovstvách sveta, ale nikto zo štvorčlenného družstva Československa do cieľa nedorazil. V deň pretekov bolo neobyčajne horúco. Vlasto a jeho kolegovia takú klímu nikdy nezažili, pripravovať sa niekde v zahraničí v tých časoch nebolo u našich cyklistov zvykom.
 
Najväčšiu slávu si Ružička vydobyl na Pretekoch mieru. Na najslávnejších pretekoch „východného bloku“ každoročne súťažili tí najlepší jazdci zo socialistických krajín. Vlasto vyhral spolu 12 etáp, v tomto smere bola úspešnejšia iba ďalšia legenda, Čech Jan Veselý. Až päťkrát bol Ružička členom víťazného družstva Československa. V klasifikácii jednotlivcov na Pretekoch mieru dvakrá dosiahol pódiové umiestnenie, v roku 1950 skončil tretí, v roku 1954 druhý.
 
Legendárny Vlasto sa musel mnohokrát vyrovnať s bolestnými zážitkami, nepriazňou osudu. Ale vždy ostal optimistom, známym vtipkárom, studnicou dobrej nálady. Aj pre jeho veselú povahu ho fanúšikovia zbožňovali. Kolovali o ňom desiatky legendárnych anekdot, tá zrejme najznámejšia sa týkala jeho cyklistickej fľašky a jej obsahu. Podľa viacerých Ružičkových kamarátov i súperov si nápoj na preteky niekedy „vylepšoval“ páleným ovocím v tekutom stave. Nezabudnuteľný Vlastík sa vôbec nehanbil na verejnosti si zapáliť obľúbenú cigaretku, vraj stiahol jednu škatuľku denne. Jeho životopráva teda rozhodne nebola vzorná, no v pretekoch sa mu málokto mohol rovnať Ani s trénovania si ťažkú hlavu nerobil. Oproti súperom trénoval oveľa menej, ale v pretekoch vždy patril k najlepším. Mal šľachovitú, subtílnu postavu, ale náturu mimoriadne tvrdú. Pri jednej z etáp Pretekov mieru v roku 1951 mal kurióznu nehodu. Počas jazdy si na bicykli voľačo „šteloval“ a dlaň sa mu nešťastne dostala medzi špice predného kolesa. Poriadne si ju dochrámal, ruka mu silno krvácala, no on vôbec nezastavil, hoci lekári na neho kričali z plných pľúc. Až v cieli bol ochotný absolvovať ošetrenie. Rana bola natoľko hlboká, že ju bolo potrebné zašiť.
 
Aj po skončení aktívnej kariéry bol medzi ľuďmi stále veľmi populárny. Pracoval ako šofér a nikdy sa nechoval ako hviezda. Bol vždy ochotný porozprávať sa aj s neznámym človekom, ak ho slušne oslovil. Fanúšiovia mu dlhé roky prejavovali obdiv a úctu. O to väčším šokom pre verejnosť bola jeho nečakaná smrť v roku 1985, keď mal presne 60 rokov. Ani mnoho rokov po jeho skone neupadol do zabudnutia, v ankete o najlepšieho slovenského cyklistu 20. storočia obsadil tretie miesto. Na jeho počesť sa od roku 2002 v Bratislave usporadúva Memoriál Vlastimila Ružičku a práve jeho meno niesol aj velodrom v hlavnom meste, ktorý bol po niekoľkých desaťročiach fungovania zbúraný.