Rodák z Liptovského Mikuláša bol prvým slovenským cyklistom v histórii, ktorý sa výrazne presadil medzi profesionálmi. Doplatil na bývalý režim v Československu, ktorý donútil športovcov súťažiť pod štatútom amatérov, hoci šport bol ich hlavnou obživou. V cyklistike tým politici prakticky znemožnili najlepším merať si sily so svetovou elitou zo západných krajín. Po nástupe „perestrojky“ a symbolickom zbúraní berlínskeho múru sa potvrdilo to, čo niektorí odborníci tvrdili už dávno – že najlepší cyklisti z bývalého východného bloku sa kvalitou vyrovnajú hviezdam zo západu. Jurčo vletel medzi profíkov ako vietor a hneď dosiahol niekoľko skvelých výsledkov. Ak by mu bolo umožnené pretekať s najlepšími profíkmi aspoň o pár rokov skôr, nepochybne by dosiahol viac pozoruhodných úspechov.
 
Jurčo bol vynikajúcim pretekárom na ceste, predovšetkým v časovke, ale takmer rovnako dobrý aj na dráhe. Akosi do zabudnutia vyšumel fakt, že v roku 1987 na majstrovstách sveta na dráhe vo Viedni obsadil v bodovacích pretekoch profesionálov výborné 7. miesto. Štyri roky predtým v tíme Československa sa v časovke družstiev na 100 kilometrov na svetovom šampionáte v Prahe podieľal na zisku bronzu. V roku 1985 ma MS v Glavere del Montello bolo československé kvarteto dokonca druhé! O to väčšiu trpkosť cítili cyklisti v roku 1984, keď komunistickí pohlavári zakázali štart na olympiáde v Los Angeles. Družstvo Československa by na OH nepochybne patrilo ku kandidátom na medailu. V roku 1986 štartoval na známych Pretekoch mieru, organizátori naplánovali prvú etapu do Kyjeva. Desať dní pred pretekmi vybuchol reaktor v atómovej elektrárni v Černobyle. Komunistickí funkcionári trvali na účasti nominovaných cyklistov. Bol medzi nimi aj Jurčo. Odmietnuť účasť, to znamenalo natrvalo sa vzdať reprezentácie. Nakoniec na Ukrajinu cestoval, pobyt v rádioaktívnom smogu prežil bez zdravotných následkov.
 
Koniec studenej vojny zrušil aj politickú izoláciu športovcov. Milan Jurčo v roku 1987 prestúpil do profitímu Supermercati – Chateau d´Ax a v jeho drese bol v prológu Tour de France v Západnom Berlíne piaty najrýchlejší. Na slávnom Gire d´Italia obsadil v roku 1988 v jednej z časoviek tretie miesto. V tom istom roku pretekal aj na Tour de France a v časovkách poriadne zamútil vodu. V prvej časovke si vybojoval siedme, v záverečnej na 48 kilometrov šokoval cyklistický svet. Po skončení časovky svietilo na výsledkovej tabuli jeho meno na treťom mieste, porazil aj také svetové esá ako Seana Kellyho, Gianniho Bugna, či Miguela Induraina! Za víťazným Juanom Martinezom zaostal iba o 5 sekúnd, druhý v poradí, vychýrený časovkár, Švajčiar Tony Rominger (svojho času aj svetový rekordér v hodinovke) bol rýchlejší od Jurča o jedinú sekundu...
 
Ako úspešný profesionálny jazdec nielen zviditeľňoval svoju vlasť, ale tiež pootvoril dvere do vrcholovej svetovej cyklistiky pre svojich nasledovníkov. Śéfovia renomovaných tímov aj na jeho príklade pochopili, že vynikajúci jazdci vyrastajú aj vo východoeurópskych krajinách.
 
Milovanú cyklistiku neopustil ani po skončení aktívnej kariéry v roku 1991, pokračoval ako tréner a funkcionár. Založil športový klub Tatranské orly, v ktorom sa združovali hlavne mladí, nádejní cyklisti. V roku 2000 bol zvolený a vymenovaný za prezidenta Slovenského zväzu cyklistiky. Zaslúžil sa napríklad aj o vznik spoločných majstrovstiev Slovenska a Česka v cestnej cyklistike, ktoré sú veľkým ťahákom pre jazdcov i fanúšikov.
 
V šľapajách otca pokračuje aj jeho syn Matej, ktorý sa vypracoval na výborného profesionálneho cyklistu.

 

 
Ďalšie osobnosti slovenskej histórie:
Peter Hric
Ondrej Glajza
Anton Tkáč
Dušan Mráz
Karol Pátek
Walter Renner
Kamil Haťapka
Miroslav Vymazal
Vlastimil Ružička