V prípade lekára MUDr. Martina Gábora vyhrala nad športovým lekárstvom gynekológia, ale od bieleho plášťa si najradšej oddýchne na bicykli. A toto spojenie lekár plus cyklistika vyústilo do dlhého a zaujímavého rozhovoru.

 

Práca s ľuďmi je pri každom povolaní náročná a ako lekár to dobre poznáš. Možno aj preto rád relaxuješ na bicykli?

Určite áno. Možno sa to nezdá, ale práca s ľuďmi vyčerpáva psychicky naozaj akosi viac. Niekedy treba vypnúť a šport, v mojom prípade cyklistika, je ideálny a pomôže takmer vždy. Už na vysokej škole počas nekonečného obdobia skúšok ma cyklistika vymanila z bubliny, ktorú som mal celé mesiace v izbe. Teraz je to podobne. Bicyklujem tak často ako sa dá. Priemerne sa mi to podarí asi trikrát do týždňa na štyri hodiny. Ročne spravím asi osem až desať tisíc kilometrov."

 

Na ktorých cestách si užívaš tieto kilometre?

Začínal som s horskou cyklistikou v okolí Bratislavy - Koliba a okolie, Karpaty po Zochovu chatu, Pezinská Baba po červenej turistickej značke, aj po vlastných chodníkoch. Postupne som presedlal na cestu výmenou "drapákov" za "slicky". Pred pár rokmi som si kúpil poriadny cesťák a odvtedy je to pre mňa 90% bicyklovania. Absolvoval som viacero výletov a etáp po celom Slovensku (naposledy Slovenská OSKA). V zime mi bicykel čiastočne nahrádza plávanie, lebo trenažér ma, žiaľ, veľmi nebaví."

 

Keďže si prešiel na bicykli celé Slovensko, prezraď nám tvoje tipy na "cyklovýlet"...

Nuž, v okolí Bratislavy toho na výlet veľa nie je - Koliba a smer Medené Hámre, Borinka. Rovinka sa dá výborne pocvičiť na nekonečnej Dunajskej hrádzi, akurát kopcov je pomenej, treba niekoľkokrát opakovať Pezinskú Babu a podobne, ale dá sa. Na zahodenie nie je ani neďaleký rakúsky Braunsberg nad Hainburgom. Celkovo najlepšie podmienky na cestnú cyklistiku na Slovensku, čo jazdím a poznám, sú na Považí v okolí Ilavy ako napríklad smer Zliechov, Fačkovské sedlo, Rajecké Teplice, ale aj na druhú stranu Vršatec a Horná Súča, poprípade až Morava."

 

Čím si ťa cyklistika získala?

Prišlo to akosi spontánne a náhodou. Už ako malý som mal bicykel s pomocnými kolieskami, určite si aj vy pamätáte svoje začiatky, no nevedel som sa na ňom udržať. Keď som dostal prvú BMX-ku, už som nemal problém. Po roku 1989 prišiel aj prvý horský bicykel, jeden z prvých značky Shimano, čo u nás boli. To bolo ale iba vozenie, aktívne a pravidelne bicyklujem asi desať rokov, pričom na ceste som asi tri roky. Cyklistika mi dáva akúsi slobodu, možnosť pohybovať sa rýchlo z miesta na miesto, pričom ma napĺňa šťastím spojeným s únavou. Milujem kopce a ich zdolávanie mám naozaj najradšej. Páči sa mi, že nohy sú síce hnacím motorom, ale pri jazde pracuje celé telo."

 

Aké sú nevýhody cyklistiky pre zdravotný stav človeka?

Pravdepodobne najväčším "chronickým" úskalím cyklistiky je zadok, lepšie povedané oblasť, ktorú pri jazde neustále zatláča sedlo. Pre močovú rúru, prostatu, vnútorné i vonkajšie pohlavné orgány mužov (u žien prevažne vonkajšie) naozaj cyklistika nie je to pravé. Predsa len, ľudské telo nie je na takýto posed uspôsobené a asi každý cyklista zažil po dlhej jazde bolesti v inkriminovaných oblastiach, problémy s močením, výtok z močovej rúry a podobne. Takéto problémy zväčša rýchlo prejdú a v dnešnej dobe sa dajú výrazne skorigovať vhodným oblečením a sedlom. Aby sme si nemysleli, že iba muži sú tí ohrození - osobne poznám cyklistku, ktorá okúsila aká je bolesť po náraze pri vulvárnom hematóme, o citlivosti a bolestivosti oblasti klitoridálnej radšej ani nebudem hovoriť."

 

Radšej nie, aké sú teda výhody cyklistiky?

Cyklistika je naozaj šport takmer pre každého. Mnohí ľudia, ktorí nezvládnu beh - napr. kvôli rôznym patologickým stavom kĺbov dolných končatín, našli práve cyklistiku. V dnešnej dobe civilizačných ochorení má šport vrátane cyklistiky výrazný kladný podiel na zdravotnom stave človeka. Už chronicky sú známe priaznivé účinky tohto aeróbneho športu na krvný tlak, aterosklerózu a všetky jej komplikácie, z ktorých najznámejšou je infarkt myokardu, na cukrovku, pohybové ústrojenstvo, telesnú hmotnosť, psychický stav organizmu atď. Veľkou výhodou cyklistiky je to, že sa dá pestovať ako aeróbna aktivita naozaj v každom veku a na solídnej úrovni. Sám poznám viacero starších pánov nad 60 rokov, ktorým to tempo "len tak šľape do kopca" aj popri mladých. Na cyklistike sa mne osobne páči aj voľnosť a rýchlosť, istá neviazanosť, rovnako spoznávanie krajiny, celá zložitá technická "alchýmia" výbavy bicyklov a inovácie, ktoré nás prekvapujú každý rok."

 

Aké sú najčastejšie zranenia cyklistov?

Najčastejšie zranenie cyklistov je našťastie odrenina alebo "cestný lišaj" - ktorá nadobúda niekedy veľmi rozsiahle rozmery, často s podliatinami v podkoží, teda s hematómom. Najčastejšie sa vyskytuje v oblastiach ako lakeť, predlaktie, rameno, bedrá, bočné časti stehien a predkolení, ale i chrbát a tvárová oblasť hlavy. A preto ploché jazvy a  traumatická tetováž (sfarbená jazva) v uvedených oblastiach sú asi každému cyklistovi známe. Našťastie, tieto povrchové poranenia, ak sú lege artis (podľa správneho postupu) ošetrené, nie sú problémom, ktorý by vyžadoval špeciálnu starostlivosť. Dôkladná toaleta rán, dezinfekcia, epitelizačné prípravky a gély zabraňujúce tvorbe rozsiahlych chrást a podporná systémová enzýmoterapia (medikamentózna liečba preparátmi obsahujúcimi enzýmy) väčšinou skrátia dobu hojenia na niekoľko dní a neohrozia závažne tréningový proces."

 

Potom tu máme nepríjemné zlomeniny...

„Áno. O niečo horšie sú pády komplikované zlomeninami - najmä kľúčnej kosti (clavicula) stehennej kosti (femur). Fraktúry kľúčnej kosti sú v cyklistike číslom jeden, čo vychádza z najčastejšieho mechanizmu úrazu - pád na oblasť ramenného kĺbu, do boku či cez riadidlá saltom. Typická úľavová poloha pri tejto zlomenine, ktorú minulý rok okúsil aj Frank Schleck či Peter Velits, je známa snáď každému cyklistovi.  Aj tu platí - nie je zlomenina ako zlomenina. Nekomplikovaná fraktúra kľúčnej kosti sa vyhojí za mesiac až šesť týždňov v bandáži. Keďže cyklista nie je obmedzený na pohybe nôh, už počas prvých týždňov hojenia môže nastúpiť do tréningového procesu. Väčšinou sa tak deje čo najskôr, no prevažne v bezpečnom prostredí, teda na trenažéri. Prípadný opakovaný pád by mohol znamenať potrebu operačného zákroku a omnoho dlhšiu rehabilitáciu, prípadne iné komplikácie. Rovnako je to aj pri komplikovanejších fraktúrach kľúčnej kosti.

Oveľa náročnejšie na návrat do tréningového procesu sú zlomeniny stehnovej kosti. Často sa jedná aj o zlomeniny komplikované posunom úlomkov, viac násobné či špirálové, taktiež nie zriedka je nutný operačný zákrok, ale u aktívneho športovca nemusí byť znakom predĺženia doby rehabilitácie. Naopak, postihnutá končatina sa môže omnoho skôr mobilizovať. Pri zlomenine stehennej kosti treba často rátať aj s úplným vypadnutím z bežného tréningového procesu. Pri najmenšom na týždne až mesiace aj s vynechaním závodnej sezóny alebo pri najhoršom prípade u profesionálnych cyklistov s ukončením kariéry. Mohli sme to vidieť tento rok na Tour de France u Alexandra Vinokourova. Posledné správy však hovoria opak, a tak snáď ešte budeme nápisy "VINO Forever" vidieť.


U Vinokourova a ďalších, ktorí odstúpili tento rok z TdF, sme často mohli vidieť aj diagnózu otras mozgu. Čo to vlastne znamená?

Otras mozgu je vo svojom princípe benígna, dočasná porucha vo funkcii mozgu. Vzniká úderom do lebkovej oblasti hlavy, pričom prilba mu nemusí zabrániť. Avšak, moderné prilby počet ťažších poranení ako zlomeniny lebky, epidurálne či subarachnoidálne krvácanie výrazne znížili. Samozrejme, stopercentná ochrana neexistuje, o čom sme sa žiaľ presvedčili tento rok na Giro d'Italia pri smrti Woutera Weylandta. Príznaky ako krátkodobé bezvedomie, kvalitatívne či kvantitatívne zmeny vedomia (spavosť, poruchy pamäti, pomätenosť atď.), bolesti hlavy a zvracanie odznejú väčšinou do 24 hodín. Dôležité je sledovať tento stav v nemocnici, nakoľko vážnejšia príčina spomínaných príznakov sa často nedá stopercentne vylúčiť. Niekedy pri nekomplikovanom otrase nie je rehabilitácia potrebná, preto cyklisti po otrase mozgu môžu aj nemusia pokračovať."

 

Čo hovoríš na odvážnych cyklistov, ktorí dokážu po páde so zlomeným prstom alebo rebrom prísť až do cieľa?

Obdivujem ich. Poznám však trochu pozadie ich stavu. Ak by sme to mohli tak povedať, vrcholový cyklista sa v dôležitých pretekoch doslova "kúpe" v adrenalíne a endorfínoch. Telo ja nabudené, prach citlivosti a bolesti zvýšený, s trochou nadsázky by sa dalo povedať, že telo je endogénne nadrogované. Prípadné poranenie tieto mechanizmy ešte umocní, preto cyklista zväčša vstáva a pokračuje ihneď po páde, a to takmer bez bolesti aj pri zlomeninách. Problém je, že "drogy" ktorými je opojený v tej chvíli mozog, neúčinkujú dlhodobo. Preto často vidíme odstúpenie pár kilometrov po úraze, či na druhý deň po etape. Ihneď po takomto páde by mal profesionálneho cyklistu priamo na trati aspoň narýchlo prezrieť športový lekár a zhodnotiť odstúpenie z pretekov. Stav cyklistu by sa mohol pokračovaním ešte zhoršiť a skomplikovať."

 

Takže tieto "protibolestivé látky" posúvajú hranice cyklistu ešte ďalej?

Áno. Pekným ilustračným príkladom čo dokážu  telom - mozgom  produkované endogénne protibolestivé látky - je aj nasledujúca príhoda. Ešte ako malý cyklista som šiel na bicykli po dvore a prechádzal som bránkou, ktorá sa zatvárala ohnutým asi päť milimetrovým drôtom na západku. Bola otvorená, bránkou som preletel na bicykli, no pravú ruku v oblasti dorzálneho predlaktia mi zachytil spomínaný drôt. Prakticky som prešiel a nevenoval tomu žiadnu pozornosť. Až po pár desiatkach metrov som zistil, že mám na ruke ranu, ktorá mierne krvácala, no nebolela. Výsledkom bola nakoniec desaťcentimetrová tržná rana, pretnuté svaly ruky až ku kosti, od ktorej sa drôt odrazil. Tržnú ranu mi zašili piatimi vnútornými a piatimi vonkajšími stehmi. Teraz mi pravé predlaktie zdobí jazva na pamiatku. Necítil som ale naozaj nič, a to som nebol na preteku ani na dôležitej etape Tour."

 

Ešte horší zážitok s drôtom má Hoogerland z Tour de France. Auto z kolóny ho vytlačilo do ostnatého drôtu a do cieľa prišiel celý dokrvavený. Ranu mu zašívali 33 stehmi. Čo mu hrozilo?

Hoogerlandove zranenia boli rozsiahle, pozdĺžne, ale mal šťastie, že neboli veľmi hlboké. Tržno-rezné rany boli lokalizované zväčša v sedacej oblasti stehna a krvácanie bolo mierne. V žiadnom prípade však nechcem zľahčovať jeho stav. Klobúk dole, že to prešiel, nasledovné kilometre musel prežívať peklo. Hrozilo mu, že ranený spadne ešte raz a zraní sa oveľa viac. Keby sa jednalo o hlbšie poranenia napríklad aj s poškodením väčšej cievy, zrejme by nemohol pokračovať."

 

Druhú časť rozhovoru budeme publikovať 20. a tretiu 27. októbra...