Steven Kruijswik sa narodil siedmeho júna v roku 1987 v meste Neunen, ktoré leží v najväčšej holandskej provincii Severné Brabantsko na juhu krajiny. Jeden z najlepších vrchárov svojej generácie sa začal venovať cyklistike neskoro a aj dlhšie mu trvalo, kým objavil svoje vrchárskej schopnosti, preto si musel na prelomové výsledky chvíľu počkať.
Pretekať začal neskoro, pomohol mu entuziazmus
Až do pätnástich rokov nemal pretekársku skúsenosť s cyklistikou. Nejazdil za žiadny mládežnícky tím, ale každý rok sledoval Tour de France. Niekedy si vyrazili s rodinou na výlet do Francúzska a veľký dojem v ňom zanechala prvá etapa v ročníku 1996, ktorá sa odohrávala v Holandsku a prechádzala v blízkosti jeho rodiska. Až doteraz si presne pamätá túto udalosť a spomína, že ako dieťa túžil dominovať v kopcoch na Starej dáme. V žiackych kategóriách sa najskôr venoval futbalu, ale keď začal s otcom podnikať jazdy na bicykli, zameral svoju pozornosť na cyklistiku. „Keď som mal pätnásť rokov, s otcom sme začali vyrážať na bicykli do okolia nášho bydliska. Nabralo to v podstate jednoduchý a rýchly spád. Prestal som hrať futbal a prihlásil som sa do miestneho cyklistického klubu. Bol som futbalista, ktorý sa v jednom momente preorientoval na cyklistiku,“ hovorí Kruijswijk, ktorý s tým nemal najmenší problém. „Opačné garde by bolo komplikovanejšie. Vo futbale potrebujete cibriť loptovú techniku od malička, ale môžete sa naučiť jazdiť v pelotóne medzi juniormi, aj keď máte pätnásť rokov,“ ponúkol presvedčivý argument.
Jeden z jeho prvých trénerov Piet Kuijs uvádza, že Kruijswijk „prestúpil“ na bicykel aj z toho dôvodu, pretože je individualista a v tímovom športe musel byť závislý od svojich spoluhráčov. A on chcel vynikať sám. Akonáhle prepadol cyklistike, športu odovzdával maximum. Bol perfekcionista. Na tréning a preteky musel mať všetko dokonale pripravené. Bicykel, oblečenie, stravu a potreboval mať pokoj. Ak sa mu toho nedostalo, vedel byť mrzutí.
V rovnakom duchu sa vyjadrujú aj jeho bývalí spolujazdci, s ktorými jazdil na juniorskej úrovni v jednom celku v rokoch 2004 a 2005. Kruijswijk vynikal disciplinovanosťou a serióznym záujmom presadiť sa v cyklistike. Nič iné nerobil. Kým niektorí z jeho spolujazdcov brali juniorský tím ako zábavu, on vždy trénoval a to už podľa striktných tréningových plánov.
Jeden z jeho niekdajších kolegov Paul Helderman hovorí, že Kruijswijk bol extrémne talentovaný a na bicykli veľmi rýchly, ale „boli aj takí, ktorí vyhrávali viac ako on. Na pretekoch takmer vždy zaútočil hneď po štarte, celý čas bol vo vedení, ale zvyčajne nevyhral, lebo vo finále mu už chýbala energia. Bol to jeho štýl. Chcel útočiť. Ale keď to nevyšlo, vedel byť v cieli veľmi iritovaný.“ Od juniorských časov tak sprevádzali Stevena Kruijswijka talent, pracovitosť a motivácia presadiť sa.
Tradičné holandské začiatky
Na prvých cyklistických pretekoch sa objavil ako šestnásťročný a napriek jeho profesionálnemu prístupu, výsledky prichádzali len veľmi pomaly. V roku 2005 získal tretie miesto v časovke na národnom šampionáte. V nasledujúcej sezóne, v jeho poslednej v juniorskej kategórii, dostal šancu v holandskom kontinentálnom celku Van Vliet - EBH Advocaten. Začal zbierať skúsenosti aj na medzinárodnej úrovni a potom si ho vyhliadol najlepší holandský tím Rabobank, ktorý mu najskôr ponúkol trojročnú zmluvu vo svojom vývojom tíme, kde sa stretol s ďalšími perspektívnymi krajanmi ako Lars Boom alebo Bauke Mollema.
V drese Rabobank Continental Team pôsobil tri roky (2007-2009) a v tom čas ešte nebol typologicky jasne zaradený. Vedel podať dobrý výkon v časovke, takisto na etapových pretekoch dokázal uspieť v klasifikácii, ale rovnako skúšal všetky možné typy jednorazoviek. V roku 2008 ho zastavilo na niekoľko mesiacov zúženie femorálnej (stehennej) tepny a toto zranenie mu spôsobilo veľké problémy aj o niekoľko sezón neskôr. Ani v tomto období nepribúdali na jeho konto významné výsledky, ale stále sa zlepšoval a v ročníku 2009 vyhral národný šampionát v časovke v kategórii do 23 rokov, potom skončil v cestných pretekoch na druhej priečke a v rovnakej kategórii obsadil druhé miesto v poradí aj na zvučnom podujatí Thüringen-Rundfahrt. Ako jeden z najtalentovanejších holandských cyklistov od sezóny 2010 už jazdil za profesionálny celok Rabobank a rozbehla sa vzájomná dlhoročná spolupráca.
Steven Kruijswijk v roku 2016 (© Movistar Team) |
Celú kariéru spojený s espritom Rabobanku
Medzi profesionálmi sa objavil ako 23-ročný, ale ani vtedy ešte nebolo jasné, aké sú jeho najsilnejšie jazdecké schopnosti. Preto dostal všestranný súťažný program a zúčastnil sa kockových klasík ako E3, G-W, ale aj výlučne kopcovitého podujatia Vuelta a Burgos. Najväčší zlom v jeho kariére nastal v máji v roku 2010. Tesne pred Girom sa zranil Oscar Fraire a namiesto neho zamieril na talianske podujatie práve Kruijswijk, ktorý dostal túto správu len dva dni pred podujatím. Skončil osemnásty v klasifikácii, štvrtý medzi mladými pretekármi a odvtedy bolo jasné, že sa bude zameriavať na celkové poradie.
„Keď som bol junior alebo jazdec v U23, jazdili sme na všetkých profiloch, ale na kopcovité preteky sme sa dostali možno raz v roku, preto bolo ťažké objaviť vrchárske danosti. Trénoval som v horách, ale musíte si vyskúšať dlhé stúpania počas ostrých pretekov, aby ste sa otestovali. Dostal som takúto šancu na Gire v roku 2010. Využil som ju a hneď som si zamiloval kopce,“ povedal holandský jazdec, ktorý hneď pri svojej premiére na GT predviedol kvalitné výkony v treťom týždni. Počas dvoch horských etáp posledného týždňa sa posunul z 31. priečky na osemnáste miesto. V tom ročníku skončil aj celkovo ôsmy v Burgose.
Chcel byť stále lepší v kopcoch a aby mohol čo najviac trénovať na dlhých stúpaniach, presťahoval sa do Girony, kde našiel ideálne podmienky na rozvoj vrchárskych schopností. V roku 2011 prvýkrát v kariére cielene mieril na úspech v klasifikácii na Grand Tour, keď sa vrátil na Giro. Podarilo sa mu finišovať na ôsmej priečke v poradí a znovu za to vďačil výborným výkonom na samom konci podujatia. Záverečné dve horské etapy a časovku využil na to, aby sa posunul z trinásteho miesta na peknú ôsmu priečku. Po krátkom odpočinku sa vytiahol aj na Okolo Švajčiarska. V silnej konkurencii obsadil tretie miesto v poradí a na cieľovom kopci šiestej etapy vybojoval aj svoje prvé víťazstvo medzi profesionálmi.
Steven Kruijswijk (© A.S.O. / Pauline Ballet) |
Holandská cyklistika našla nového hrdinu, ktorý je silný v kopcoch a schopný bojovať v klasifikácii na najväčších etapových podujatiach, preto prijala s veľkým nadšením Kruijswijkovu premiérovú účasť na Tour de France v sezóne 2012. Po sľubnom výkone na Okolo Švajčiarska (ôsme miesto v poradí) sa na francúzskych cestách trápil a skončil až vo štvrtej desiatke. Jeho výkonnostná krivka sa zastavila a ešte v horšom svetle sa predviedol v ročníku 2013. Počas celej sezóny predvádzal slabé výkony, vôbec mu nevyšlo Giro, preto na jej konci podstúpil testy. Lekárske vyšetrenia znovu ukázali problémy so zúžením femorálnej tepny a nedokrvením nohy. Dokonca mu hrozil koniec kariéry, mal iba 26 rokov, ale vďaka veľmi dobrej lekárskej starostlivosti svojho zamestnávateľa mohol súťažiť už v roku 2014.
Na Gire si však zlomil kľúčnu kosť a kompletnú trojtýždňovú záťaž absolvoval až na TdF, kde skončil pätnásty. O najvyššie priečky síce nebojoval, ale bol to povzbudivý výsledok. O pár týždňov neskôr už vybojoval prvý titul na etapovom podujatí, keď najlepšie zvládol výbušné etapy na Arctic Race of Norway. V komplikovanom období so slabými výsledkami a zdravotnými komplikáciami mu pomohla rodina a silné tímové zázemie a vďaka tomu sa znovu dostal do svojej najlepšej formy.
Striedanie úspechov a pádov
V roku 2015 sa rozhodol absolvovať dve GT za sebou. Treba povedať, že Kruijswijk je „old school“ cyklista, ktorý sa výlučne sústredí na trojtýždňové podujatia a práve tam mieri svoju maximálnu formu. A podľa výsledkov na GT sa hodnotí celá jeho sezóna. Miluje tretí týždeň pretekov, „lebo v tom bode pretekov sú už všetci vyčerpaní a ja sa stávam najsilnejší práve vtedy.“ V tej sezóne nebol výrazný na prípravných pretekoch, ale na Gire znovu ukázal svoju odolnosť. Do posledného týždňa nabehol na štrnástej pozícii, keď mu nevyšla prvá časť podujatia. V posledných horských etapách však patril medzi najsilnejších, pamätný bol najmä jeho výkon na Mortirole, a skalopevnými vrchárskymi výkonmi sa posunul na siedme miesto. Nebyť niekoľkých zbytočných zaváhaní v prvej časti podujatia, určite by skončil v poradí vyššie, ale vrchárske výkony na úrovni Contadora či Arua ho definitívne presvedčili, že na GT môže bojovať o stupne víťazov. Potom sa predstavil aj na Starej dáme, ale Giro bolo natoľko vyčerpávajúce, že nedokázal zabojovať o etapový triumf a ani dobrý výsledok v poradí.
V sezóne 2016 mal na dosah životný výsledok, ale jedna hlúpa chyba všetko zmenila. Hlavný cieľ predstavoval útok na stupne víťazov na Gire, ktoré je, mimochodom, jeho najobľúbenejším podujatím. „Môj biologický rytmus mi umožňuje, že sa dostanem do najlepšej formy práve v lete, a vyhovuje mi aj trasa. Na Gire je to ťažšie ako na Tour a preteky sú otvorenejšie, menej kontrolované. Mám rád, keď sa odohráva na trati bitka muža proti mužovi.“ A presne to sme sledovali na konci talianskej GT v sezóne 2016, ale s nešťastným koncom pre Kruijswijka.
Od začiatku pretekov jazdil mimoriadne koncentrovane a od úvodných etáp okupoval vedúce priečky v poradí. V štrnástej etape sa obliekol do ružového dresu, a keď sa objavil tretí týždeň, jeho forma ešte gradovala. Na konci osemnásteho dňa mal na všetkých svojich súperov vyše 3-minútový náskok a nikto neveril, že skalopevný holandský jazdec môže stratiť takýto náskok. Lenže v devätnástej etape po stúpaní Colle Agnello po zbytočnej chybe spadol v klesaní, narazil do snehovej bariéry a v jednom momente všetko stratil. Pri páde si poranil rebrá a ešte v ten deň stratil ružový dres. V poslednej previerke sa neuveriteľne trápil a mentálne zlomený napokon klesol na štvrtú priečku v poradí. Titul vyšumel, nezískal ani pódium, hoci osemnásť dní predvádzal perfektné výkony. Smola ho sprevádzal aj na Vuelte, keď na konci piatej etapy narazil do železného stĺpika na kraji cesty a zlomil si kľúčnu kosť.
Nasledujúci ročník mal byť priestorom na odplatu, ale na Gire ho prepadla v druhej časti pretekov choroba, nemohla vyniknúť jeho vytrvalosť a napokon skončil po devätnástej etape. Chuť do pretekania si vylepšil tretím miestom na Okolo Švajčiarska a potom si to namieril na Vueltu. Deviata priečka v poradí nemohla byť uspokojením pre cyklistu, ktorý bol presvedčený, že disponuje schopnosťami na stupne víťazov na GT. V sezóne 2018 však našiel výbornú formu a to v celom jej priebehu. Na Ruta del Sol, v Katalánsku, Romandii a vo Švajčiarsku finišoval v Top 10, čo nebývalo u neho zvykom, a výrazne sa presadil aj na obľúbených Grand Tour.
Tentoraz zacielil na TdF a Vueltu. Na francúzskych cestách si podelil líderské úlohy s Rogličom a Kruijswijk si tak spomenul na svoje juniorské začiatky a dlhé útoky. Jeden z nich predviedol v dvanástej etape končiacej na Alpe d'Huez, keď ako šiesty muž priebežného poradia vyrazil do úniku hneď na prvom kopci. Táto guráž sa mu napokon v cieli nevyplatila, ale nič to neubralo na jeho fazóne a v Paríži napokon skončil na piatej pozícii, čím sa len pevne usadil medzi najlepšími jazdcami na celkové poradie . Darilo sa mu aj na Vuelte. Španielskym podujatím prechádzal bez zaváhania, v treťom týždni výborne zvládol ITT a aj v posledných horských etapách pôsobil silným dojmom, ale ani tentoraz sa nedostal na vytúžené pódium. V kontexte celej sezóny však bolo štvrté miesto uznaním jeho nesporných kvalít na trojtýždňové podujatia.
Vysoký štandard si udržal aj v roku 2019. Andalúzia, Katalánsko a Romandia ho videli bojovať o vysoké priečky v poradí a na Tour de France konečne všetko do seba zapadlo tak, aby sa mohol objaviť na stupňoch víťazov. V priebehu pretekov neurobil žiadnu chybu a tradične sa spoliehal na svoj tretí týždeň. V silnej konkurencii však nebolo jednoduché dobyť parížske pódium a musel bojovať až do dvadsiatej etapy, aby definitívne zlomil najmä Alaphilippa. Po dlhom čakaní sa dostal azda na to najslávnejšie pódium a znovu mu k tomu pomohla najmä nezlomnosť počas celých troch týždňov. Potom opäť cestoval aj na Vueltu a chcel zopakovať minuloročný počin, ale musel odstúpiť už vo štvrtej etape na následky pádu, ktorý utrpel hneď počas otváracieho dňa. Steven Kruijswijk tak nič nedostáva zadarmo.