Roman Čermák: Baky žil pre bicykel

 

 

 

S Robertom som sa prvýkrát stretol v roku 1983. Vtedy som získal môj prvý majstrovský titul na dráhe a Robert so mnou robil rozhovor do relácie Branky, body, vteřiny pre Českú televíziu. Mal som trému. Populárny televízny moderátor v kovbojských topánkach a tmavých leteckých okuliaroch mi podal ruku so slovami: Na vykanie sa vy*er, ja som Baky, vole. Vôbec som netušil, že máme pred sebou dvadsať rokov spolupráce.

 

 

V roku 1994 som založil prvý profesionálny MTB team - Česká sporiteľňa MTB. Roberta som angažoval ako spolupracovníka pre médiá. V tej dobe sme sa stretávali takmer denne. Ja som sa zaujímal o využitie modernej techniky v tréningu, testoval som vtedy jeden z prvých športesterov a Bakymu to naozaj učarovalo. Myslím si, že odvtedy sa datuje jeho záľuba vo wattoch, tepoch, prevodoch a frekvenciách. Neskôr sa tým preslávil aj počas komentovania. Dokázal o wattoch hovoriť celé hodiny. Navyše, poznal obrovské množstvo ľudí, mal úžasné kontakty. Nepoznal slovo nemožné. Veľa urobil pre celý tím aj pre mňa osobne. Bol pri všetkom, čo sme postupne rozbehli. Pražské schody aj Kolo pro život.

 

 

Z domácich cyklistov poznal určite všetkých, vrátane mladých talentov, o ktorých nemala verejnosť ani páru. Veľmi sa snažil pomôcť takýmto nádejným cyklistom. Vďaka nemu niektorí získali aj angažmán v zahraničí. Mal doslova čuch na pretekárov, a to aj pri pozvaniach na Pražské schody. Napríklad Chiotti, Bonand či Martinez začínali u nás ešte pred svojimi najväčšími úspechmi. Potom sme často vtipkovali, že aby sa niekto stal olympijským víťazom, musí ho najprv Baky pozvať na Pražské schody.“ 

 

 

Bol skutočným profesionálom vo svojom obore. Dokázal si dopredu pripraviť nielen cyklisticky dôležité informácie, ale jeho špecialitou bolo, že pamätal aj na tých, čo cyklistikou až tak nežili. Práve pre nich prinášal informácie zo zákulisia alebo legendárne popisy trasy. Bola to nielen cyklistika, ale doslova cestopis. Raz som si vďaka jeho komentáru kúpil výborné francúzske víno. Pochádzalo z viníc, vedľa ktorých viedla trasa Tour de France. Baky to tak krásne popísal, že som proste neodolal. Verím, že podobných prípadov by sme našli viacero.  Do štúdia si tiež pozýval nezvyčajných hostí. Napríklad Karla Gotta. Jeho obľubu vo wattoch, tepoch, prevodoch a podobne som už spomínal. Dokázal jednoducho priblížiť cyklistiku všetkým.

 

 

Baky miloval cyklistiku a bol ochotný kedykoľvek nezištne pomôcť, poradiť, zohnať ten správny kontakt. V cyklistike poznal každého a každý poznal jeho. Bol to jeho svet, v ktorom sa pohyboval so suverénnosťou jemu vlastnou. Jeho manželka Zuzana to vyjadrila veľmi trefne: V jeho prípade to nebolo Kolo pro život, ale Život pro kolo. Myslím si, že to hovorí za všetko.

 

 

Viem, že ťažko znášal odchod z ČT, ale nedával to najavo. Bola to nespravodlivosť. Na druhej strane, Eurošport získal skvelého komentátora veľkých cyklistických podujatí. Myslím si, že jeho hlas sa potom rýchlo šíril, takže paradoxne mu to skôr pomohlo. Málo sa ale vie, že bol skvelým novinárom a napísal niekoľko knižiek so športovou tematikou. Samozrejme, cyklistika bola jednoznačne jeho hlavný obor.

 

 

Predovšetkým to bol férový chlap, frajer v najlepšom zmysle slova. Priamy, bezprostredný, férový, to bol on. Nikdy sa na nič nehral, jednal s každým úplne rovnako. Či to bol mladý začínajúci cyklista alebo minister financií. Dodržiaval svoje slovo a nepamätám si, že by niekomu niekedy úmyselne ublížil. Naopak, najmä medzi cyklistami mal doslova funkciu spojovacieho mostu. Pre mňa znamenal obrovský zdroj inšpirácie, pracovne aj ľudsky. Keď som mal napríklad osobný problém, Robert bol prvý, na koho som sa obrátil. Často ešte než som stihol problém opísať, už vytáčal mobilné číslo. Hneď vedel, koho má poprosiť o pomoc alebo radu. Škoda, že rovnako odhodlane neriešil svoju chorobu, ktorá uňho vypukla tak nečakane. Keď som ho prosil, aby okamžite kontaktoval nejakého špecialistu, poznal ich mnoho vrátane absolútnych špičiek, tak ma odbil svojim obligátnym: "na to se vys*r vole, nemám čas, za hodinu moderuju Tour.“ Bicykel mal absolútnu prednosť - žiaľ.

 

 

V roku 1994 sme založili Pražské schody a podujatie mohlo vzniknúť práve vďaka jeho kontaktom. So Schodmi je pevne spojený, preto jazdíme na jeho počesť podujatie ako Memoriál Roberta Bakaláře. Keď sme slávili dvadsiate výročie, tak Bakyho pamiatku si prišli uctiť aj historicky prvý víťaz Daniele Pontoni a legenda Miguel Martinez. Som presvedčený, že Baky sa na nás zhora pozeral a držal nad nami ochrannú ruku. Predstavte si, že desať dní pred podujatím lialo ako z krhle a rieky sa rozvodnili, ale v deň konania Pražských schodov sa mraky rozplynuli, vysvitlo slnko a bolo krásne. Podujatie sa neskutočne vydarilo. Na druhý deň znova pokračoval dážď. Zázrak. Baky jednoducho chýba. Je to nenahraditeľná strata pre mňa, pracovnej i ľudsky, aj pre celú československú cyklistiku. Naschvál dávam dôraz na československú!

 

 

Robert Bakalář sa narodil 6. júna 1940. Od pätnástich rokov súťažne jazdil na bicykli, zároveň pôsobil v kolínskom divadle. Ako novinár sa cyklistike venoval od roku 1965. Začínal v časopise Štadión. Neskôr pôsobil v rozhlasovom Mikrofóre a v roku 1980 sa prepracoval do Českej televízie. Zaradil sa vôbec medzi prvých komentátorov a moderátorov športových priamych prenosov u nás. Milovanú cyklistiku prvýkrát komentoval počas MS 1981 v Prahe. Po desiatich rokoch musel z Českej televízie odísť, čo znášal ťažko, ale na viac ako 20 rokov sa stal hlasom cyklistiky na českej verzii Eurošportu. Stal sa legendou.

 

Počas života sa priatelil s cyklistami ako Freire, Simoni, Astarloza, Kreuzigerovci, Martinez, Kessiakoff či Sosenka. Ako novinár napísal 13 kníh zo športového prostredia. Napríklad o politickom prenasledovaní československých hokejistov v 50. rokoch minulého storočia. Aj v posledných rokoch života Baky rád nasadol na bicykel. Obľúbil si cestičky v okolí Prahy alebo na Cypre. Vychutnával si aj svoju poslednú Tour de France 2011, pričom diváci nič netušili o jeho chorobe - rakovine. Robert Bakalář zomrel 3. augusta 2011.