Vysiela Šport RTVS
Karol Pátek (78) sa pohybuje vo svete cyklistiky desiatky rokov. Ako pretekár, novinár, funkcionár, tréner i fanúšik. Čo zažil v týchto rôznych pozíciách a aké sú jeho názory na dnešnú slovenskú cyklistiku?
Článok sme pôvodne publikovali 21. 3. 2014.
Cyklista, novinár, funkcionár, tréner, fanúšik. Ktorá z týchto rolí ovplyvnila Váš život najviac?
Môj život najviac ovplyvnila cyklistika, s ktorou som začínal a doteraz sprevádza môj život. Stále chodím ako divák na preteky a stále sa jej venujem aj ako novinár. Cyklistika naozaj ovplyvnila celý môj život a pohybujem sa v nej desiatky rokov v pozíciách, ktoré ste menovali. Cyklistika je pre mňa taký základ.
Kedy ste sa dostali k cyklistike? Čím Vás pritiahla a zlákala?
Po vojne kúpili rodičia v akcii starý dom v Petržalke, kde predtým bývali Nemci, ktorí potom z týchto domov utiekli. Petržalka bola vtedy ešte dedina a najvyššie obydlia mali možno tri poschodia. Bývali sme pri parku a keďže do kina, do kostola či do školy to bolo ďaleko, tak mi rodičia kúpili prvý cestovný bicykel Esku, ktorý vyrábali v Chebe. K pretekom som sa dostal, keď som mal šestnásť rokov. Vtedajší bratislavský klub Iskra Závod mieru organizoval náborové preteky, na ktorých si ma vybral tréner Jozef Kleštinec. Ako pretekár som začínal neskoro, iba rok som jazdil za starší dorast, a hneď som preskočil k mužom.
Ako by ste cyklistiku charakterizovali? Aké výhody Vám ponúkla?
Bol som súčasťou partie cyklistov a nedostal som sa do situácie, že by som nemal čo robiť a potuloval sa po Petržalke. Hneď ma to začalo baviť a mal som živý pestrý život. Vtedy bolo v Bratislave asi päť klubov a všetci sme sa pred tréningom stretávali na štadióne. Samozrejme, cesty boli vtedy oveľa prázdnejšie a bezpečnejšie ako dnes, rodičia nemali o mňa obavy. Síce som nikdy nepôsobil ako profesionál, ale cyklistikou som si začal neskôr aj privyrábať. Občas sa podarilo vyhrať nejaké šilingy, libry či dináre, i keď vtedy boli menšie finančné prémie a často sa dávali vecné ceny. A ďalšou výhodou je, že doteraz keď jazdím autom, tak vidím obrazne aj dozadu. Cyklistika mi dala dobrý postreh, orientáciu a rýchlejšie reakcie.
Mali ste ako mladý cyklista nejaké vzory? Koho ste obdivovali?
Jacquesa Anquetila, i keď som ho sledoval iba z diaľky v časopisoch. V mladosti som mal celé WC polepené plagátmi a obrázkami Anquetila a Raymonda Poulidora, to boli moje vzory. Z domácich cyklistov bol mojim slovenským vzorom Vlastimil Ružička, ktorý mi rozprával aj jeho zážitky z Pretekov mieru.
Ktoré momenty z vašej pretekárskej kariéry sú pre Vás nezabudnuteľné?
Najviac si cením, že som bol nominovaný a zúčastnil som sa časovky družstiev na 100 kilometrov na majstrovstvách sveta 1971. V tíme Československa so mnou boli Jan Smolík, Jiří Mainus a už nebohý František Řezáč. Post trénera zastával Kamil Haťapka. Skončili sme až na trinástom mieste, čo bolo sklamanie, pretože rok predtým získala partia s Matouškom pre Československo strieborné medaily. Každopádne, som rád, že som sa do tej štvorice dostal, pretože Slováci to mali v československej reprezentácii trochu ťažšie.
Vašim kolegom v reprezentácii bol aj spomínaný Jan Smolík, víťaz Pretekov mieru z roku 1964. Vtedy mal vraj podobne veľkú popularitu ako teraz Peter Sagan. Aký to bol pretekár a aký je to človek?
Veľký inteligent a elegán, ktorému ani po úspechoch nestúpla sláva do hlavy. Raz dokázal vyhrať na Okolo Slovenska tri etapy za sebou. Mal veľký talent, vedel výborne zašpurtovať. Síce nebol vrchár, ale vedel zabrať aj v kopčekoch podobne ako mladý Svorada. Pomohli mu aj výborné podmienky, ktoré mal v klube Dukla Brno, v tej dobe to bol jeden z najlepších tímov v Československu. Ešte doplním, že môj ďalší spolujazdec z MS 1971 Jiří Mainus zase emigroval do Spojených štátov amerických, no a ešte donedávna pôsobil ako tréner americkej reprezentácie.
Ešte pred MS 1971 ste v roku 1965 vyhrali etapu na Okolo Slovenska s dojazdom na Tehelnom poli. Ako si spomínate na tento silný moment?
Áno, cieľ bol vtedy práve v Bratislave. Trasa viedla uličkami okolo terajšieho zimného štadióna a dojazd bol na atletickej dráhe Tehelného poľa. Síce sme tam nikdy netrénovali, ale dobre som to tam poznal, tak som skúsil nastúpiť a vyhral som. V cieli to sledoval aj môj ťažko chorý otec, ktorého som potešil, takže to bol pre mňa veľmi silný životný zážitok. Víťazstvo v etape na Okolo Slovenska 1965 je taký druhý výsledok, čo si najviac cením po MS 1971. Kariéru som ukončil v roku 1973 víťazstvom na pretekoch v Kláštore pod Znievom, ktoré sa stále jazdia.
Ako ste prežívali rozlúčku so spomínaným Tehelným poľom?
Rozlúčili sme sa ešte vtedy, keď stála dráha. Zišli sme sa na nej bratislavská partia cyklistov a s čiernou vlajkou sme prešli jedno symbolické kolo. Vedeli sme, že sa bude búrať, a tak sa aj stalo.
A aký je Váš názor na kauzu bratislavského dráharského štadióna?
Podvod, podvod, podvod. Inak sa to nedá povedať. Mohli to aspoň prenajímať, mohlo sa tam ešte jazdiť. Teraz to zbúrali a nič sa tam nedeje, i keď je to, samozrejme, perspektívny pozemok a niečo tam určite chcú postavať. Naši dráhari teraz musia chodiť na velodrómy do Brna alebo do Viedne. Je mi ľúto najmä to, že tá dráha tak skoro ani nebude. Celý národ vie o tej krádeži. A síce som veľký optimista, ale v otázke novej dráhy som veľký pesimista.
Po ukončení pretekárskej činnosti v roku 1973 ste v cyklistike pokračovali ako funkcionár. Aké pozície ste zastávali a aké ste mali úlohy?
Nikdy som nepretekal ako profesionál, takže už popri pretekaní som normálne pracoval. Keď som doštudoval Obchodnú akadémiu, tak som pracoval ako úradník a po pracovnej dobe som chodil na tréningy, cez víkendy na podujatia. Potom som ako funkcionár pôsobil ako sekretár Mestského cyklistického zväzu v Bratislave, ďalej ako sekretár Slovenského zväzu cyklistiky, pričom som riešil rôzne organizačné veci. Zastával som aj pozíciu tajomníka a neskôr predsedu medzinárodnej komisie organizačného výboru podujatia Okolo Slovenska.
Aký je Váš názor na súčasné smerovanie nášho najväčšieho cyklistického podujatia Okolo Slovenska?
Smerovanie Okolo Slovenska je podľa mňa veľmi dobré, o čo sa naozaj výrazne pričinil súčasný prezident Slovenského zväzu cyklistiky Peter Privara. Pred troma rokmi pomohol zabrániť zániku tejto akcie a svojim šarmom zohnal nových sponzorov. Pravdou tiež je, že tieto preteky mali vždy svoj cveng a som rád, že sú na dobrej ceste. Teraz plánujú vysielať aj nejaké krátke záznamy etáp na RTVS. Skvelou správou tiež je, že na Slovensku bude konečne prvýkrát celý kolotoč World Tour a v Tatrách sa pôjde etapa Okolo Poľska. Veľmi sa nato teším a určite si ju nenechám ujsť.
Navštívili ste už nejaké iné World Tour podujatia v zahraničí?
Tento rok (pozn.: rok 2013) chceme ísť s partiou starších bratislavských cyklistov štvrtýkrát na Giro d’Italia, aby sme to videli na vlastné oči. Mali sme už možnosť stretnúť sa s Kreuzigerom, s Velitsom, dostali sme sa do depa a boli to zaujímavé momenty. Na Tour de France som sa zatiaľ nedostal, je to zatiaľ môj nesplnený sen.
Spomeňme aj vaše trénerské pôsobenie. Kde ste trénovali a čo ste sa snažili mladým cyklistom odovzdať?
Trénoval som najmä mládež na dráhe. Ako tréner som začínal v Slovane, trénoval som tiež v tréningových strediskách mládeže, neskôr v Interi. Jeden rok sa mi podarilo trénovať aj mužov v Stredisku vrcholového športu v Bratislave a s Benáčkom sme získali titul majstra Československa 
v časovke jednotlivcov. Snažil som sa hľadať nové informácie a s Benáčkom sme vyskúšali novinku, ktorá prišla z atletiky. Štyri dni pred štartom časovky prestal prijímať cukry a prestal jesť sladkosti. Až deň pred štartom začal jesť zákusky a palacinky, ktoré mal veľmi rád. Rozhodovali sekundy a myslím si, že tieto cukry mu mohli pomôcť. Skúšali sme to len tak amatérsky, samozrejme, potreboval najmä dobrú formu a kondíciu. Mám aj trénerskú školu, ale v praxi sme sa naučili oveľa viac podľa toho, čo hovorili samotní cyklisti.
A teraz prejdime k ďalšej dôležitej súčasti vášho života. Ako ste sa dostali k novinárčine?
Raz som sa vracal ako organizátor Okolo Slovenska na vlaku domov z Prešova a išiel so mnou aj novinár Ján Mikula, ktorý vtedy pracoval vo Smene. Ponúkol mi možnosť zarobiť si, a tak som to vyskúšal. Najprv som iba mechanicky spracovával agentúrne správy, neskôr som napísal sem-tam už aj nejaký vlastný článoček. Potom som sa zamestnal ako profesionálny športový redaktor v Národnej obrode, ktorá už dnes neexistuje. V súčasnosti stále pracujem na úväzok pre SME a pre TASR, píšem najmä o dostihoch a o cyklistike.
Vaše novinárske začiatky bez internetu, diktafónu a mobilov neboli zrejme jednoduché...
Chýbali hlavne telefóny. Napríklad niekde sme prišli novinári z desiatich redakcií, no mali tam len dva telefóny, tak sme museli čakať v rade. Vtedy sa používali ešte ďalekopisy a všetko trvalo dlhšie. Ale bolo to zaujímavé, nebolo to zase nejaké veľmi zložité. Vtedy sme nevedeli, že raz bude lepšia technika. Náročnejšie bývajú skôr časové uzávierky, keď už volajú z tlačiarne, no akcia stále pokračuje. Napríklad sa mi stalo, že som volal počas Rely Dakar Katriňákovi alebo Jakešovi do púšte a okolo mňa už „kričali“, že je uzávierka.
A ako by ste porovnali priestor cyklistiky v médiách vtedy a teraz?
Cyklistika mala určite väčší priestor. O Okolo Slovenska písali všetky noviny, či vyhral náš alebo cudzinec. Teraz je problém dostať do niektorých novín výsledky. Dominujú futbal a hokej. Keby si zajtra nedajbože Vittek zlomil malíček, tak je o tom pomerne veľký článok, kde dostanú priestor Vittek, tréner a možno aj lekár. Ak vyhrá Sagan etapu, tak dostane možno rovnaký priestor, ale radšej ani nehovorím o ďalších našich cyklistoch. Neviem to vysvetliť, ale futbal a hokej sú vraj národné športy a sú najviac sledované. Samozrejme, bol by som rád, ak by dostala cyklistika väčší priestor.
Doteraz vraj používate ako novinár stenografiu, čiže rýchle zapisovanie zjednodušenými znakmi.
Na spomínanej ekonomickej škole, ktorú som skončil, sme sa učili strojopis aj stenografiu, čo bola moja výhoda už v začiatkoch. Keby sa mi teraz napríklad rozbil alebo stratil diktafón, tak nemám problém stenograficky zachytiť reč. Používam ju na tlačovkách, najmä keď robím článok pre agentúru, pretože je to rýchlejšie ako prepisovať nahrávku z diktafónu.
A ktorú časť novinárskej práce, či rozhovory alebo napríklad správy z pretekov, ste si najviac obľúbili?
Rozhovory som robil a robím najradšej, najlepšie zoči-voči. Sú tam veľmi veľké možnosti, hlavne čo sa týka otázok. Napríklad takmer v každom dostihovom programe pred dostihmi mám uverejnený nejaký rozhovor. Veľmi si vážim, že mi poskytol rozhovor napríklad legendárny český dostihový jazdec Josef Váňa.
V slovenskej cyklistike sa pohybujete desiatky rokov, takže ako vidíte budúcnosť a najbližšie roky slovenskej cyklistiky?
Je skvelé, že máme piatich cyklistov vo World Tour (momentálne štyroch), sú vzormi pre mladých. Sagan pobláznil celý národ a nepamätáme si niečo podobné u iného slovenského športovca. Pred dvoma rokmi som dokonca zachytil na internete zaujímavú informáciu, že celosvetovo najvyslovovanejším menom je Sagan. Každopádne, je výborné, že naďalej zostáva skromný a je skvelé, že Peter Zánický teraz bude organizovať pre mladých Detskú Tour Petra Sagana. Som ale pesimista, čo sa týka budúcnosti slovenskej cyklistiky z pohľadu niektorých problémov. Rodičia sa boja púšťať deti na naše cesty a nechcel by som teraz organizovať preteky, pretože ste zodpovedný za tie deti. Mládeži sa dnes nechce, pričom cyklistika je drina a nepoznám cyklistu, ktorý by napríklad nespadol. Nie som optimista v tom, že by narástla naša cyklistická základňa, ale príklady ako Sagan, Velits, či Kolář sú pre slovenskú cyklistiku povzbudením.
Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa zdravia, pohody a chute do práce...
Kto je Karol Pátek
- narodený 2. augusta 1939 v Bratislave
- pretekal za kluby Iskra Závod mieru, Lokomotíva Rača, Dukla Nové Mesto nad Váhom, Slovan ChZJD Bratislava, Inter Slovnaft Bratislava
- účastník časovky družstiev na 100 km na MS v cestnej cyklistike 1971
- celkový víťaz pretekov o Pohár Hlas ľudu, víťaz etapy na Okolo Slovenska 1965
- bývalý tréner a funkcionár, ako novinár stále spolupracuje so SME a TASR
- od roku 2011 člen Siene slávy Slovenského zväzu cyklistiky
- Osobnosť Petržalky 2013 za mimoriadny prínos v oblasti cyklistiky, jej propagácie a výchovy mládeže k športu
Príhoda s Ivanom Jakešom
Okrem cyklistiky a dostihov sa Karel Pátek ako novinár výborne orientuje aj v púštnom svete Rely Dakar. Nikdy nezabudne na príhodu s našim motocyklistom Ivanom Jakešom:
"V roku 2011 sa na Rely Dakar darilo nášmu Ivanovi Jakešovi. Sledovali sme v redakcii SME jeho prejazdy kontrolnými bodmi a zrazu nám tam jeho meno chýbalo. Po krátkom čase som sa rozhodol Ivanovi zatelefonovať. Ozval sa jeho prekvapený hlas: "Ako sa Ti podarilo spojiť sa so mnou?,“ opýtal sa Jakeš a dodal: "Všetko mám pokazené, rozbité, aj mobil. Spadol som, som zdemolovaný, motorka je nefunkčná. Na Dakare končím. Musím skončiť, ale ešte som to nikomu z komisárov a jury nezatelefonoval. Ty si prvý!""
zdroj fotografií: Petržalské noviny, Životný štýl a kôň
