Veľký rozhovor s Martinom Fraňom o slovenskej cyklistike

 

 

 

Ja nie som človek, ktorý by toho k životu potreboval veľa, takže keď funguje zdravie, som spokojný. Čo ma mrzí, v auguste som si kvôli úplnej hlúposti mimo cyklistiky zlomil ruku, takže som bol pár týždňov trochu paralyzovaný, ale je to za mnou.

 

 

 

Áno, bola to viac-menej štandardná sezóna, nabehli sme do kontinentálneho sveta, a viacero vecí bolo pre nás nových. Nedajú sa však od nás očakávať zázraky, pretože na UCI pretekoch, hlavne v Európe, súperíme s profesionálmi, ktorí nemusia chodiť do roboty tak ako my. Na ceste sme nedosiahli nejaký väčší úspech, ba by som povedal, že dôležité preteky ako V4, Okolo Slovenska či domáci šampionát sme nezvládli a musíme sa zlepšiť. Nad očakávania však vyšla cyklokrosová sezóna Martinovi Haringovi a ten nám robil radosť aj v MTB. Momentálne je virtuálne kvalifikovaný na OH v Riu, len musí ďalej makať a získavať body. Mimo tímu som hlavne spokojný s fungovaním cyklokrosového odvetvia, ktoré viditeľne napreduje.

 

 

 

 

 

Je to tak, aj keď nechcem, aby sme pobyt medzi trojkovými tímami vnímali ako samozrejmosť. Sme malý celok fungujúci v skromných podmienkach, takže veci s tým spojené sú pre nás záťažou, dodáva nám to však kredibilitu. V očiach organizátorov sme asi vyššie, hoci je to skôr teória. Možno ak by sme teraz vznikli a mali minimálne kontakty, prípadne, keď ste na hrane, ale keď roky komunikujete s organizátormi pretekov, cveng tímu v hierarchii UCI nie je najdôležitejší. Musím povedať, že v zahraničí má náš klub dobré meno, lepšie ako doma. Takže z hľadiska účasti na pretekoch nám tento status pomáha, ale nie zásadným spôsobom.

 

 

 

Áno, jednou z mét, ktoré sme si dali pred vstupom do kontinentálnej sféry, bolo, aby sme túto možnosť aspoň raz v roku využili. Môžem povedať, že sa nám to vďaka našim kontaktom v tomto roku aj podarí. V máji nastúpime na preteky Okolo Azerbajdžanu kategórie 2.1, ktoré budú vysielané na Eurosporte a zúčastnia sa ho viaceré prokontinentálne celky.

 

Musí mať kontinentálna licencia aj nejaké nevýhody, takže je pravda, že už nemôžeme pretekárov kombinovať, ale aj tie mená čo si povedal už pomaličky ubúdajú, takže si vystačíme s našim kádrom. Máme jedenásť pretekárov, a to je dosť. Mohli by sme naraz štartovať na dvoch pretekoch, ale pre túto chvíľu si to nemôžeme dovoliť.

 

 

 

Samozrejme, naším zámerom sa bude čo najlepšie ukázať a bojovať skôr v únikoch, nie celkovom poradí, na ktoré sa budú zameriavať kvalitatívne iní borci. Pre nás je úspechom vyhrať nejakú prémiu, získať finančné bonifikácie. Dôležité budú aj skúsenosti v rýchlom pelotóne, na nezaplatenie. Určite bude v šestke aj niekto z našich mladých jazdcov. Čo sa týka Martina Haringa, je to téma, o ktorej často diskutujeme a náš líder je trochu na roztrhanie. Dlhodobo patrí medzi cyklokrosársku špičku. Toto odvetvie sa našťastie jazdí v zime, ale cestný kalendár koliduje s MTB. Dohodli sme sa, že v tomto roku už absolvuje najdôležitejšie preteky na ceste, pretože ho naozaj potrebujeme a je schopný získavať UCI body a umiestňovať sa aj v celkovom poradí. Avšak v žiadnom prípade nespochybňujem dôležitosť v MTB cross-country, naopak, veľmi mu fandíme, aby si vyjazdil miestenku na OH do Ria, pretože to by bol obrovský úspech nie len pre náš klub, ale aj celú slovenskú cyklistiku.

 

 

 

 

 

V MTB to zatiaľ to vyzerá výborne. Každému národu sa ráta počet UCI bodov troch najlepších pretekárov v dvoch kvalifikačných cyklusoch, a to jún 2014 až máj 2015 a jún 2015 až máj 2016. Prvých päť národov postaví troch pretekárov, 6. - 13. národ dvoch a 14. - 23. jedného. Slovensko je zatiaľ v prvom cykle na vynikajúcom jedenástom mieste, čo by poslalo do Ria dvoch pretekárov, a to sa ešte v ére samostatnosti nikdy nestalo. Najväčšiu zásluhu má na tom momentálne devätnásty biker sveta Michal Lami, práve Martin Haring, ktorý sa pohybuje okolo 70. miesta v rebríčku UCI a mladý František Lami, ten sa nachádza niekde okolo dvestovky. Šance Janky Keseg Števkovej sú tentoraz malé, ale ak by sme postavili dvoch mužov, na ceste štyroch a zadarilo sa aj Betke Pavlendovej na dráhe, bol by to obrovský úspech našej cyklistiky. V prípade Martina Haringa pre náš maličký klub, pretekár na OH, niečo úžasné.

 

 

 

Žiadna revolúcia sa nekoná. Vymenili sme iba dvoch pretekárov. Po dlhom čase sme sa rozlúčili s Romanom Zrelicom, ktorý by už z rôznych, najmä rodinných, dôvodov veľa nenapretekal. A výkonnostne sme neboli spokojní s Karolom Baďurom. Namiesto nich prídu Miroslav Hraško a Šimon Vozár. Obaja sú mladí a drieme v nich potenciál, ale sú nevyjazdení a potrebujú vedenie. Hraško začal s cyklistikou neskoro, má problémy jazdiť v pelotóne, ale silové parametre a výdrž v kopcoch má výborné. Učí sa rýchlo. Dokáže absolvovať náročné etapové preteky. Vozár sa dobre ukazuje v cyklokrose a zasa naopak, má vynikajúci motorický talent, vynikajúcu techniku, ale slabé vytrvalostné parametre hlavne kvôli malým natrénovaným objemom.

 

 

 

Toto je dobrá otázka, lebo k tomu som sa snáď ešte nikdy verejne nevyjadril. Toto je relatívne osvedčený model a poznáme ho aj z iných športov a ich nižších súťaží, kde je často hrajúci kapitán/tréner. Zažil som toho v cyklistike veľa a môžem svoje informácie a skúsenosti odovzdať mladým priamo v pelotóne. Na pretekoch mimo World Tour sa nemôžu používať vysielačky, takže športový riaditeľ je často iba šoférom. Sem-tam prehodí pár slov s domestikom, ktorý príde po fľaše, ale v rýchlych jednorazovkách pri nižších teplotách vzduchu sa niekedy ani toto nestane. Svojich pretekárov nevidí. Maximálne tak na konci balíka, a to si už môže iba zanadávať, akí sú slabí. Ako pretekár môžem priamo ovplyvňovať dianie a pomáhať kolegom. Môj osobný názor je, že toto je jeden z dôvodov neúspechu dohnianskeho kontinentálneho tímu. Ak by bol Martin Riška ako fantastický učiteľ pretekárom, dopadlo by to úplne inak.

 

Problémom je, že pre juniorov je mužský pelotón obrovským skokom, prichádzajú nepripravení. Treba ich mnohým veciam učiť. Môžete im stokrát pred štartom niečo povedať, keď príde k lámaniu chleba, urobia to zle. Keď som v pelotóne, vidím to, oni vedia, že ich vidím, má to psychologický charakter. Mladí chalani môžu po pretekoch športovému riaditeľovi, ktorý ich celý deň nevidí, hovoriť rozprávky a menovať príčiny neúspechu, s ktorými oni akože nemajú nič spoločné.

 

 

 

 

 

Tým, že chodievame na preteky často a ľudia, ktorí nám pomáhajú, majú plné pracovné úväzky, nemôžeme pol roka pred tým vedieť, kto si bude môcť vybaviť dovolenku a ísť s nami. Na UCI pretekoch musíte mať registrovaného športového riaditeľa. Keby sme tam v decembri pred sezónou napísali iba troch ľudí, mohlo by neskôr dôjsť k problému. Samozrejme, všetci títo ľudia plnia duálne funkcie, niektorí sú mechanikmi, masérmi atď.

 

 

 

Som rád, že naši podporovatelia každým rokom pomaličky zvyšujú podiel svojej pomoci. Prichádzajú aj noví. Som veľmi šťastný, že môžeme jazdiť na špičkových novučkých bicykloch. Merida nám dodala do tejto sezóny modely Reacto s jedenásťkolovým Dura-Aceom, ktoré používajú aj jazdci Lampre, takže to je pre nás zmena. Vlani sme jazdili tiež špičkovú Sculturu, ale vyzerá to tak, že Reacto bude vhodnejšie na rovinaté a stredne ťažké etapy. Naďalej testujeme výživové doplnky Stillmass, používame holandské karbónové kolesá Infinito. Novinkou budú špeciálne prilby Merida, ktoré sú zložené z tvrdenej peny, mimoriadne ľahké, bezpečné a výborne vetrajú. Tešíme sa na kompresné ponožky Royal Bay, ktoré zabezpečujú výbornú stabilitu členka. Tretry Garneau, ktoré majú v Europcari. Menšou zmenou bude nový dizajn dresov. Bude na nich viac zelenej farby, aby lepšie ladili s bicyklami, ktoré sú stavané čierno-zeleno najmä kvôli Lampre-Merida. Z hľadiska technického zabezpečenia sme na tom výborne, horšie je to s financiami, ale musíme byť radi za to, čo máme.

 

 

 

Je pravda, že som ženám v poslednom období trochu pomohol, dostal ich na preteky do Ruska aj na Tour de France a mám záujem pomáhať naďalej, ale každý rok komisia cestnej cyklistiky nanovo vyberá reprezentačných trénerov, čo prebehne o pár dní, takže nechcem teraz prebiehať, lebo ani neviem, kto sa nám prihlásil do výberového konania, a teda sa uchádza o túto funkciu. Teda aké má on predstavy, kam sa majú uberať ženy a tiež koľko peňazí sa im vyčlení. Myslím si, že vlani fungovala spolupráca dobre. Rád pomôžem. Reprezentácia potrebuje kvalitný program, štarty na UCI pretekoch. To, že sa Tereza Medveďová dostala do Talianska je výborné, ale ešte neznamená, že je zahojená a na ostatné naše baby sa vykašle. Môže sa stať, že bude mať väčšiu dieru a absolvuje reprezentačný výjazd.

 

Nerád by som bol, aby reprezentácia neexistovala, ako tomu bolo až do roku 2013. Máme mladé nádejné pretekárky, ktoré majú pred sebou budúcnosť, môžu rásť, merať sa so zahraničnou konkurenciou a ideálne bude, keď sa vytvorí v reprezentácii zdravá konkurencia, že nebude musieť tréner prosiť pretekárky, aby šli na preteky, ale ísť reprezentovať znamenalo poctu a postupne na pretekoch prejsť z boja o holý život na boj o umiestnenie.

 

Máme Kadlecovú či Ďaďovú, ktoré môžu mať celú kariéru pred sebou, už teraz dokážu jazdiť v lepšom pelotóne a ak by sa mohli venovať iba cyklistike, určite by to dotiahli ďaleko. Máme aj juniorky, kadetky s veľkým talentom. Glajzová či Rabatinová, zatiaľ ich môžeme porovnať s Terezou. Musia aj žiačky a kadetky vidieť, že keď vyrastú a naučia sa pretekať na Slovensku, môžu pokračovať a mať nejakú víziu, ciele a motiváciu. Že sa dostanú na ME alebo MS. Ale keď nemáte fungujúcu reprezentáciu, oni už dopredu vidia, že z ich sna nič nebude. Tomu musíme zabrániť.

 

 

 

 

Jednoznačne sa hýbeme dopredu a povie to úplne každý, kto sa aspoň občas príde pozrieť na preteky. Máme ich na výbornej úrovni, pomaly zvyšujeme základňu. Absolvujeme čoraz viac zahraničných výjazdov, ukazujú sa juniori. Tým, že sme ako komisia úplne samostatná a rozhodujeme o všetkom, nič okrem financií nám nezväzuje ruky. Máme najlepšie fungujúci Slovenský pohár zo všetkých odvetví. V poslednej sezóne mal štrnásť kôl, z toho tri boli UCI preteky. Účasť bola rekordná. Juniorov a kadetov bolo spolu takmer sto. To sa odrazilo aj na stúpajúcich výkonoch reprezentácie. Róbert Glajza našiel úplne z ničoho Mateja Ulíka, venoval sa mu a objavil v ňom veľký talent. Je to stále vekom junior a verím, že z neho bude výborný cyklista. Spomínaný Martin Haring skončil vlani na 23. mieste vo svetovom rebríčku.

Odvetvie postupne napreduje a musím povedať, že je to aj zásluhou prezidenta SZC, ktorý svojim príchodom na čelo našej cyklistiky razantne zmenil veci, vytvoril veľmi dobré podmienky na fungovanie, komisie môžu lepšie a rýchlejšie rozhodovať. Cyklokros je toho príkladom. Nechcem však, aby to vyznelo tak, že my sme najlepší a nedá sa zlepšovať. Ja som stále nespokojný človek a vždy je kam sa hýbať dopredu. Musíme z každého eura vyťažiť maximum.

 

V konečnom dôsledku je cyklokros dôležitý aj pre kráľovské odvetvie, cestu, lebo mnoho pretekárov nám v zime vrámci prípravy na sezónu súťaží v cyklokrose a táto kombinácia je vynikajúca pre napredovanie, je takou školou. Každý mladý cyklista by sa mal venovať aj tejto disciplíne a získať zručnosti. Opýtajte sa Štybara, Kreuzigera či Gadreta. Málokto vie, že Bernard Hinault celý život jazdil cyklokros.

 

 

 

Mám podobný názor. Celá cyklistika na Slovensku sa pomaly hýbe dopredu, vrátane základne a počtu detí, ktoré sa zúčastňujú pretekov a začínajú sa o náš šport zaujímať. My sme pred pár rokmi padli absolútne na podlahu, ale Velits so Saganom mnoho nadšencov, čo my sme, mentálne zachránili. Keď im fandíme pri televíznych obrazovkách, vidíme, že to má zmysel a neustále viac ľudí sa zamýšľa, ako svojou troškou pomôcť. Staré kluby sa obrodzujú a postupne dvíhajú. Nové vznikajú. V Košiciach, Prešove, Poprade či Trnave povstali úplne z ničoho. Netreba sa báť, ísť do toho naplno a keď treba, robiť zmeny. UCI je kvôli obrovskej tradícii skostnatená inštitúcia, aj u nás to do určitej miery platí. Nesmieme sa báť prelomiť mentálnu bariéru k zmenám a odstrániť nefungujúce prvky.

 

 

 

 

Povedzme si, že u nás výrazne napreduje aj MTB. To vo výsledkovej rovine ešte viac ako cyklokros. Partia ľudí okolo Jána Žilovca tomu tiež odovzdáva veľa, vzorne spolupracuje so zväzom a robia viditeľné kroky k progresu. No a postupne sa nám zvyšuje konkurencia aj na ceste. V komisii budem robiť všetko pre to, aby bol rast ešte výraznejší. Ale na to si ešte viackrát s kolegami sadneme a určíme smer.

 

Najväčším problémom je doba, v ktorej žijeme. Mení sa a menia sa aj ľudia. Strašne pohodlnejú. V Centrách talentovanej mládeže majú problém s mäkkosťou detí. Od malička sú vedené k pohodovému životu a komfortu v porovnaní s minulosťou. V cyklistike sa to prejavuje o to viac, že je to jeden z najťažších športov a je práve o bolesti, odriekaní, diskomforte. Iba ten, kto prekoná tieto prekážky, sa stane šampiónom. Mladí sa už nedokážu donútiť k tvrdému tréningu, bojovať v zlom počasí. Kedysi sa Merckx na jednoduchom bicykli v oblečení z vlny za dažďa a snehu štveral na Tourmalet a nikto sa nad tým nepozastavoval. Dnes sa bojí rodič pustiť dieťa trénovať vonku, keď prší, alebo sa len zdá, že možno bude pršať. Keby kedysi Ďuro Sagan neťahal Petra von aj v daždi a chlade, ktovie, kde by teraz bol. Najhoršie je, keď sa dieťaťu ísť nechce a presedí celý deň pri počítači alebo hernej konzole. Cyklista musí byť pripravený na bolesť. Každé dieťa vám povie, že by chcelo takú slávu a úspechy ako Sagan, ale keď zistia, čo je za tým, nie sú ochotné zaplatiť za to daň bolesti. V poslednej dobe vidím jedného talentovaného a na seba mimoriadne tvrdého Ulíka, z ktorého môže ničo byť, ale aj iks ďalších talentov, ktorí nemajú potrebné vôľové vlastnosti. Dokonca sú deti často z domu brzdené rodičmi, ktorí chcú deti vychovávať vo vatičke. O škole ani rozprávať nebudem. Ale to je problém všade, nie iba u nás. Som zvedavý, kam to dospeje za pár desiatok rokov a ako sa s tým šport na celom svete vyrovná.

 

Ešte by som niečo povedal k napredovaniu cyklistiky ako fenoménu vnímanému slovenskou verejnosťou. My sa boríme s tým, že sme stále veľmi necyklistická krajina. Teraz sa situácia zlepšuje, lebo je tu Sagan a ľudia to sledujú, ale iba jeho. Máme kopec odborníkov na World Tour, ktorí cyklistiku vidia v televízii, ale neprídu sa pozrieť na preteky v okolí, či u nás, ktoré sa jazdia úplne rovnakým spôsobom aj taktikou, ale trochu pomalšie, hoci už aj v Afrike sa jazdí päťdesiatkou, a bez hviezd zo zahraničia. Niekto namieta, že na cyklistike divák toho až tak veľa nevidí. V poriadku, ale stretávame sa s tým, že týmito pretekmi doslova opovrhujú, nemajú záujem poznať ani reálie. Ale to vidíme aj v iných športoch. Sleduje sa NHL, ale na Extraligu sa iba nadáva, hoci predsa len hokejoví fanúšikovia majú v nej lepší prehľad a je v nej aj viac sponzorov, ako keby sme to porovnali s kontinentálnou cyklistikou. Naši ľudia prosto poznajú Sagana, dokonca Cavendisha, ale Kováča či Tybora už skoro nikto. Hokejový klub Banskej Bystrice je v hokejovom svete takmer bezvýznamný, ale každý Banskobystričan, ktorý sleduje NHL, vám aspoň polovicu bystrickej súpisky vymenuje. Ja si veľmi želám, aby bolo to isté v cyklistike. Aby ľudia z nášho regiónu, ktorí sledujú World Tour, poznali nás. Vo vyspelých cyklistických krajinách to takto funguje. Belgičania sú hrdí na Gilberta, ale aj kontinentálne tímy vo svojom okolí, podporuje ich množstvo miestnych sponzorov.

 

 

 

Áno, len si potvrdil to, čo som hovoril. Slováci sa zaujímajú viac o Cavendisha ako o nás. Väčšinu nezaujímame, pohŕdaju nami, Duklou i všetkými. Určite by sme privítali viac článkov z nášho prostredia, ale už vy musíte vedieť, čo robiť, aby ste prežili.

 

 

 

 

 

Človek by si mal uvedomiť, že dnes je niekde, ale už zajtra môže byť úplne inde. Koľko veľkých ľudí, rôznych šampiónov nakoniec zmizlo, upadlo a utopilo sa niekde v alkohole. Cyklistika je pre nás životným štýlom a sociálna komunita, ktorú vytvárame, je veľkou radosťou, keď sa človeku darí a takou posilou, keď nie. Každý dá do toho koľko môže alebo chce a spolu je nám dobre. Chodíme na tréningy a nezáleží na tom, či je niekto majster Slovenska, poloamatér alebo hobby cyklista. Vieme sa stretnúť, porozprávať. Keď sa vrátime z pretekov, pýtajú sa nás, ako sa nám darilo, každý povie nejaký svoj zážitok. Snažíme sa organizovať rôzne akcie, napríklad regionálnu ligu, kde sa mnohí stretneme a utužujeme vzťahy. Vo Francúzsku ide bežne s jazdcom Ag2r alebo FDJ, keď má voľnejšie obdobie, na tréning päťdesiat kamarátov z okolia. Potom idú na kávu, podebatujú. Bol by som veľmi rád, aby sa takéto komunity zväčšovali a tvorili na celom Slovensku, lebo u nás sa ľudia často separujú. Myslia si, že sú niekto a nebudú sa socializovať do skupiny. Máme kopec dvadsaťtrojkárov či juniorov reprezentantov, ktorí vás na tréningu ani nepozdravia. V dnešnej dobe majú všetci tisíc priateľov na Facebooku, ale reálnych priateľov málo. Takto sa môžu stretávať pri činnosti, ktorú majú radi, je prospešná zdraviu atď.

 

 

 

Je to otázka celkového zmýšľania o cyklistike a súvisí to s tým, o čom sme sa rozprávali pred chvíľou. Mojou snahou za tie celé roky je vytváranie priateľského prostredia, spájanie ľudí pre dobrú vec. Ja som sa mohol venovať podnikaniu a zvelebovať svoje materiálne dobro, ale vzdal som sa toho pre prospech tohto nášho celku. Musím povedať, že s väčšinou sponzorov a partnerov mám výborný ľudský vzťah a dotvárajú tú našu komunitu, len do nej zapadli v inej roli, funkcii. Snažíme sa, aby tak ako my sme hrdí na našich partnerov, aby aj oni boli na nás. Za výnimočné považujem to, že aj keď často k nám prichádzajú noví partneri ako cudzí ľudia, postupne sa začlenia a stanú našimi priateľmi. Som veľmi rád, že za posledné roky, ak nenastali nejaké ekonomické problémy, kto k nám prišiel, už neodišiel.

 

My sa snažíme na tej ceste urobiť maximum, ale v priateľskej atmosfére. Nie je to tvrdý vypočítavý obchod, že každý vidí všetko iba krátkodobo a čo z čoho bude mať. Ja osobne som sa na život nikdy takto nepozeral. Denno-denne venujem celú svoju energiu pre cyklistiku. Ale aj tak sa stretávame so závisťou a nepochopením. Niektorí ľudia ani nedokážu pochopiť, že niekto môže vôbec takto myslieť. Keď niekomu poviem, že sa svoju každodennú prácu v cyklistike a za všetky funkcie, ktoré mám, neberiem ani jedno euro, ani cent, nikto mi neverí.

 

Vôbec to naše fungovanie je malý zázrak. Všetko, čo v našom športe na Slovensku funguje, je z výraznej miery financované štátom. Dukla v obrovskej miere, Centrá talentovanej mládeže, chystáme na zväze projekt pred dvadsaťtrojkárov, ktorý, dúfajme, dostane dotáciu z NŠC. My sme jediný väčší projekt financovaný v 99 % miere zo súkromných zdrojov. Martin Haring si ako jediný zarába cyklistikou, a za to aj hovoria výsledky, všetci ostatní pracujeme. Ak by sme mali celé dni čas na cyklistiku, boli by sme úplne inde.

 

Toto je môj základný princíp a cesta fungovania. Keď som voči niekomu dobrý a ústretový, to isté čakám aj z tej druhej strany. Čuduj sa svete, funguje to.

 

 

 

 

Sú veci, ktoré v živote robiť musím, a ktoré robím rád a ma strašne bavia. Myslím si, že je to potom vidieť z môjho prístupu. Úplne všetko v cyklistike ma baví a to je asi aj cítit z môjho hlasu. Môžem povedať, čo som v cyklistike zažil a videl ľuďom, ktorí nemajú tú možnosť. Keď hovoríš, že sa niekto teší na mňa, je to pre mňa veľká pocta. Škoda, že televízia nevysiela viac a aj ďalšie odvetvia mimo cesty, ale vďaka STV aj za to, čo máme teraz, lebo pred pár rokmi nebolo nič. Dúfam, že to bude len lepšie a objem cyklistiky v našich televíziách bude rásť. Aj vy sa napriek malému počtu odkomentovaných hodín v cyklistike, ktorá sa dvadsať rokov nevysielala, postupne zlepšujete a dúfam, že Slováci už konečne dospejú z toho komplexu sledovania programu všade inde, len nie v domácej televízii. Našim národným športom je na všetkých nadávať. V každom prípade si myslím, že cyklistika v STV, ale aj celkové mediálne spracovanie, idú dobrým smerom.

 

 

 

Opakujem ešte raz, aj keď sa to niekomu zdá nepochopiteľné, že nepoberám žiadny plat za žiadnu funkciu ani postavenie v cyklistike. Robím to vo svojom voľnom čase, ktorý mi zasahuje aj do samotnej práce až na úkor podnikateľskej činnosti, ktorá ma živí. Mám firmu Mafra Group, ktorá je distribútorom rôznych fotografických doplnkov a filtrov pre Českú a Slovenskú republiku. Moje živobytie teda nesúvisí s cyklistikou, ale svetom fotografie, kde mám veľa nápadov na napredovanie firmy, ale radšej svoju energiu venujem cyklistike, nie nejakému naháňaniu peňazí. Inak už nemám absolútne na nič čas. Každý si je strojcom svojho šťastia a ja som šťastný človek.