Vysiela Šport RTVS
Peter Velits nie je profesionálnym cyklistom už takmer päť mesiacov. Vychutnáva si slobodu, podnikateľské výzvy a chvíle s trojmesačným synčekom Arturom. Zrejme ešte veľa rokov, ak nie navždy, zostane najlepšie celkovo umiestneným Slovákom na Grand Tours vďaka tretiemu miestu na Vuelte 2010 a vzorom pracovitosti pre nádejné talenty.
Zvykol si si už na život "profesionálneho nešportovca"?
Zvykol som si úplne v pohode. Má to svoje výhody aj nevýhody, ale vlastne sa až tak veľa nezmenilo. Rovnako ráno vstanem a idem do kancelárie, lenže o desiatej už na rozdiel od Martina neodchádzam na tréning, ale zostávam v nej dlhšie. Nepovedal by som, že mi chýba pôvodný režim a som spokojný.
Keď sa vrátime k tvojmu rozhodnutiu dať bodku za kariérou, tak do akej miery ho ovplyvnila rodina a do akej miery zdravie, respektíve slabšia forma?
Nemal som hlavný a vedľajší dôvod. Skôr to bol celkový pocit, ktorý sa postupne poskladal z viacerých faktorov. Keby som naozaj chcel, tak môžem jazdiť v inom tíme, ale formu by som napriek snahe už nikdy nemal ako v najlepších sezónach. Určite k rozhodnutiu prispela aj rodina a to, že po kariére sa mám čomu venovať. V tom momente som cítil, že to je správne rozhodnutie a keď sa teraz obzriem späť, tak ho neľutujem a cítim to rovnako.
Napríklad Fabian Cancellara hovoril, že sa "musí učiť jesť". Prežíval si to podobne?
Osobne som s tým nemal problém a nevnímal som to ako dramatickú zmenu, veď človek musí niečo jesť, či preteká alebo nie. Fabian niekedy mával veľkolepé a prehnané vyhlásenia, vedel na seba strhnúť pozornosť.
Myslíš si, že profesionálni cyklisti žijú v bubline?
Určite žijú v bubline a veľakrát sa mi to potvrdilo. Väčšina cyklistov si to síce uvedomuje a vie, že kariéra netrvá večne, ale užívajú si prítomné momenty a nerozmýšľajú, čo bude ďalej. Ak je ich svetom iba cyklistika, tak je to trochu problém. Ale každý k tomu pristupuje individuálne.
| Peter Velits na Tour de France vo farbách OPQS (© Igor Tinák) |
Čo ti cyklistika dala a čo zobrala?
Dala mi veľmi veľa nielen po športovej stránke, ale formovala ma aj ako človeka. Precestoval som krajiny, spoznal veľa ľudí, naučil sa jazyky a ďalšie veci, ktoré súvisia s takýmto spôsobom životom. Povahovo som si určite zlepšil vytrvalosť, trpezlivosť, pracovitosť a ďalšie vlastnosti, za čo som veľmi vďačný. Najviac mi zobrala určite času, pretože profesionál ju nemôže robiť iba ako hobby, ale musí sa jej venovať na plný úväzok od rána do večera. Keď som bol mladší, tak mi to až tak nevadilo ako teraz, aj s ohľadom na rodinu.
Keď sa teraz pätnásťročný cyklista rozhoduje, či sa chce stať profesionálom, tak čo by si mu poradil? Aké sú pre a proti života v pelotóne?
Keď niekoho cyklistika baví a chce sa jej venovať naplno, tak nech ide za tým a nech to vyskúša. Je krásne, keď sa rodič teší zo zanieteného dieťaťa a podporuje ho. Horšie je, ak chce rodič uspieť viac ako dieťa. Nemyslím si, že sú nejaké proti. Cyklistický život je pekný a podľa mňa mladí nemajú čo stratiť, pretože náročný šport ich vždy posunie ďalej, či sa stanú profesionálmi alebo nie. Keď sme boli mladí, tak sme žili stopercentne cyklistikou a nezáležalo nám v akej časti sveta sa nachádzame, či v Afrike alebo inde. Až časom sme pochopili, že nemôžeme byť úplne zavretí v bubline, ale tak to býva aj v iných oblastiach života. Saganovci, Kolář, Baška či my sme ukázali cestu, že do profi pelotónu sa môžu dostať aj Slováci. Ale nie je to automatické, je to tvrdá drina.
Kedy ste sa s bratom rozhodli, že chcete byť profesionálnymi cyklistami?
V štrnástich rokoch sme začali jazdiť preteky a už v začiatkoch sme mali sen, že sa staneme cyklistami. Ešte sme neuvažovali nad tým, čo všetko to obnáša a že môžeme byť profesionálmi, ale bavilo nás to a v mládežníckych i juniorských kategóriách sa nám darilo. Potom na prahu dospelosti sme zistili, že naozaj sa súťažením na bicykli dá živiť, a tak sme sa rozhodli, že sa chceme dostať medzi najlepších.
 Video |
Ako ovplyvnilo vaše kariéry to, že ste sa ako dvojičky navzájom ťahali a motivovali?
Myslím si, že to bola kľúčová výhoda pre naše športové kariéry. Na všetko sme boli dvaja. Napríklad v Afrike sme nemuseli riešiť odľúčenie od rodiny. Niekto sa cítil smutný, ale my sme vždy mali jeden druhého. Určite nám chýbali rodičia a pocit domova, ale spolu sme si to až tak neuvedomovali, čo nám pomohlo prežiť náročné začiatky vo veľkom svete cyklistiky. Podobná bratská výhoda nás potom ťahala celú kariéru. Teraz sa Martinovi určite trénuje horšie, keď musí ísť na bicykel sám.
Ste dvojičky, mali ste takmer identické podmienky. Čím to je, že z vás vyrástli typologicky odlišní cyklisti? Martin najmä klasikár, ty hlavne vrchár.
Predsa len sme dvojvaječné dvojičky a každý sme iný, fyzicky aj povahovo. Ťažko nájsť vysvetlenie, ale najlepšie by zrejme odpovedala príroda. Martin je o pár centimetrov vyšší a o pár kilogramov ťažší, tak aj to ovplyvnilo naše zameranie.
Ako ovplyvnila začiatky vašich kariér rodina a ako štát?
Keď sme začínali, tak sme nemali podporu štátu, že by sa kluby nachádzali v každom meste alebo že by sme mali k dispozícii bicykle. V mládežníckych kategóriách všetko financovali rodičia. Nesťažujem sa, jednoducho taká bola situácia. Sme vďační za rodinu, bez ktorej by sme sa nedostali tam, kde sme sa dostali. Určite ďakujeme aj pánovi Hajzerovi z Oslian, ktorý nám poskytol materiál neskôr v juniorskom veku v Dukle Trenčín.
| Peter Velits v roku 2014 (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Vždy s bratom veľmi pozitívne spomínate na prvé zahraničné pôsobisko, juhoafrický tím Konica - Minolta, za ktorý neskôr jazdil aj Chris Froome. Jednoduchá otázka, prečo?
V Dukle Trenčín sme zostali, kým sme dokončili strednú školu, a hneď potom sme sa asi ako dvadsaťroční vybrali do Afriky. Vedeli sme možno, že hlavným mestom krajiny je Kapské Mesto, ale inak sme nemali žiadnu predstavu, čo môžeme očakávať. Bolo to pre nás dobrodružstvo a spätne najkrajšie časy. Užívali sme si cyklistiku v tíme s rovesníkmi a so stále mladíckou atmosférou, i keď sme už jazdili aj významnejšie preteky. Celá kariéra na seba nadväzuje a jednotlivé kroky so sebou súvisia. Keby sme neišli do Afriky, tak by som zrejme nevyhral Giro del Capo, vďaka čomu sme strávili kvalitný rok v nemeckom Wiesenhofe, na konci ktorého som vyhral kategóriu do 23 rokov na MS v Stutgarte. A zásluhou toho sme sa dostali do Milramu, teda do kolotoča profesionálnej cyklistiky.
V Milrame vás rok sprevádzal aj Matej Jurčo, ale bol to asi váš najmenej medzinárodný tím.
Milram bol výrazne nemecko-taliansky a v druhej sezóne nemecký tím, čo sme cítili. Neskôr sme hľadali medzinárodnejšie tímy, ktoré nám vyhovovali viac. Každý z nich mal svoje výhody a nevýhody, ale nikdy som nemal problém, že by som niekde trpel.
Platí stále, že tretie miesto na Vuelta a Espaňa 2010 považuješ za najväčší úspech a prečo?
Určite. Predsa len sú to tri týždne boja, čiže to nebol náhodný jednodňový úspech, ale veľmi špeciálne preteky. Tiež zavážilo veľa faktorov. Na jar som cítil obrovskú motiváciu, aby som sa dostal v hviezdnom tíme HTC na Tour de France, keď napríklad Cavendish vtedy na nej bežne vyhrával šesť etáp. Aj preto som išiel viac na hrane a tesne pred Tour som si vo výbornej forme na Critérium du Dauphiné zlomil kľúčnu kosť, pretože som zbytočne riskoval. Po výbornej forme som tak oddychoval celé leto a išiel na Vueltu. Cítil som sa na nej stále dobre a oddýchnutý, ale samozrejme, nemal som pocit, že celkovo vyhrám. Postupne sa dobré dni nazbierali a bol to najlepší výsledok a najlepšia sezóna. Dôležité tiež bolo, že sme išli spolu s bratom, čo sa nestávalo až tak často. Samozrejme, aj ďalšie úspechy ako tituly majstra sveta si veľmi cením.
Veril si v ďalších rokoch, že napodobníš tento historický zápis?
Určite som veril aj v ďalších sezónach. V ďalšom roku som zajazdil moje najlepšie umiestnenie na Tour de France (18.). Nebolo to zlé, ale ani žiadna hitparáda. Cítil som sklamanie a chcel som viac. V ďalších sezónach som potom niekedy formu mal a niekedy nie. Celkovo pred operáciou som mal ešte viaceré úspešné dni, ale výsledok na Grand Tour sa mi už nepodarilo zopakovať. Rozmýšľal som prečo, v čom je chyba. V Quick-Stepe a BMC som mal aj spolulídrov Leipheimera alebo Van Garderena, ale stále som cítil podporu. Len som nedokázal dodať ten výsledok, aký som chcel.
Zostal si s niektorými kolegami z pelotónu v kontakte?
Napríklad s Austrálčanom Adamom Hansenom (Lotto - Soudal, pozn. red.), ktorý býva v Česku, sa poznáme už z čias tímu HTC. S ním sme asi najviac v kontakte, veľakrát sme spolu trénovali.
Po skončení kariéry máš viac času na podnikanie. Kam chcete posunúť vašu značku cyklooblečenia Isadore a ubytovací biznis v stredisku Kohútka?
Už sme tri roky na trhu so značkou Isadore a rastieme, čo bol jeden z dôvodov na ukončenie kariéry, že sa mám čomu venovať. Baví nás to a takýmto spôsobom zostávam v cyklistike. Uvidíme, kam sa dostaneme, ale snažíme sa robiť veci čo najlepšie. Väčšinu vecí exportujeme, iba približne pätnásť percent zostáva na Slovensku a v Česku. Najväčšími trhmi sú pre nás Nemecko, Veľká Británia a krajiny Beneluxu. Aj pri ubytovávaní sme radi za spojenia s cyklistikou. Napríklad k nám príde jeden dánsky tím, ktorého sponzoruje náš obchodný partner vlastniaci predajňu bicyklov.
Máš veľa skúseností zo zahraničia. Čo by si na základe nich rád zlepšil v biznise alebo v bežnom živote na Slovensku?
Veľa vecí sa dá robiť lepšie v biznise aj v živote, ale zároveň nie všetko je zlé. Keby bolo všetko zlé, tak ani my tu nepodnikáme. Snažíme sa to vlastnými silami zlepšovať, ale koľko ľudí toľko chutí, takže pre niekoho sme možno my tí zlí.
A aké reformy podľa teba potrebuje cyklistika?
Technika alebo organizácia v cyklistike je na vysokej úrovni, ale všetci vieme, že zaspala dobu v systéme financovania. Niektoré tímy iba prežívajú a každého pol roka sa boja či neodíde sponzor, čo vytvára neistotu pre manažérov i jazdcov. Niektoré projekty skončili takmer zo dňa na deň, napríklad pred pár rokmi spomínané HTC. To škodí celému športu. Reforma nepríde za pár dní a najväčší problém je, že ani tímy nie sú v spoločnom boji jednotné.
Čo si myslíš napríklad o nápade zavedenia platového stropu, ktorý by možno zmenšil kvalitatívne rozdiely medzi tímami?
Ťažko teraz hodnotiť, či by pomohli napríklad platové stropy. Treba najprv vyriešiť spomínaný základný problém, že niektoré tímy ani nemajú istotu aspoň dvojročnej existencie. Ak by mali všetky tímy istotu existencie, tak aj manažéri by vedeli dlhobo plánovať, vychovávať a podpisovať ľudí a nefungoval by taký biznis s cyklistami na konci každej sezóny.
Ďakujeme za rozhovor!
