Našej reprezentácie do 23 rokov sa ujal malajský tiger. Predstavujeme Adama Szaba

 

 

 

Na začiatku bola, ako to už býva, pretekárska kariéra, aj keď to slovo je asi prisilné. Tuším to bude dvanásť rokov, čo som členom Kaktus Bike team Bratislava. Teda za tento tím som jazdil. Zabalil som to ako prvoročák v kategórii U23. Dával som do toho čo bolo v mojich silách, no čokoľvek som robil, rovesníci boli lepší, nedosahoval som výsledky. Zameral som sa preto na štúdium Fakulty telesnej výchovy a športu. Chcel som ale ostať pri cyklistike, a tak som vyhľadával rôzne kurzy a stáže. Niečo sa podarilo, niečo nie. Tak som sa dostal aj do UCI.

 

 

 

Ja som tam najprv absolvoval trénerský kurz, čiže si doplnil vzdelanie. Bol som tam asi dosť aktívny, nejako si ma všimli, a tak ma na úvod nasledujúcej sezóny oslovili, či by som im nechcel pomôcť vo World Cycling Centre, čo je inštitúcia už trošku mimo UCI, ale z veľkej časti ju financuje a berie pod svoje krídla nádejných pretekárov z krajín, kde cyklistika nie je dostatočne vyvinutá, nemá zázemie na to, aby sa talentovaný pretekár mohol rozvíjať. Zjednodušene to je u nás známe ako UCI kemp. Každý rok tam prichádza zhruba 22-23 pretekárov, ktorým sa venujú traja tréneri, dvaja hlavnejší a jeden kvázi pomocník, ktorým som bol ja. Dá sa povedať, že sme im režírovali život, učili ich prakticky všetko a postupne vyberali šesť tých najlepších, ktorí sa postavili na štart najprestížnejších pretekov kategórie U23 - Tour de l'Avenir.

 

 

Adam Szabó v UCI kempe (© archív AS)

 

 

 

Asi všetkým je jasné, že to bolo zaujímavé, lebo mentalita Juhoameričanov, Ázijčanov i Afričanov je iná ako naša a keď ešte máte všetkých na kope, tak to ďakujem pekne. Všetci boli strašne silní, vedeli donekonečna točiť, ale mali technické nedostatky, niektorí obrovské. Nevedeli jazdiť v balíku, neovládali základnú cyklistickú abecedu. Snažili sme sa ich preto viesť a niektorí sa chytili, iní nie a cyklistickému svetu sa neukázali. Veľmi dobre vyzeral Eritrejčan Merhawi Kudus, ktorý teraz jazdí v Dimension Data a dokáže už mútiť vodu aj na veľkých pretekoch (tento rok štvrtý celkovo v Ománe, pozn. red.). Rwanďan Valens Ndayisenga tento rok získal zmluvu v rakúskom Tirole. Boli tam aj Brazílčania, ktorí teraz jazdia v prokontinentálnom Funvicu a podobne. Pre zaujímavosť dodám, že nie raz prišiel na tréning k chalanom aj Ramunas Navardauskas, litovský profesionál, ktorému kedysi kemp pomohol. Takže bola to pre mňa veľká škola.

 

 

 

Z World Cycling Centre som odišiel s dobrými kontaktmi a sľúbili mi, že ak budú vedieť o nejakom vhodnom pôsobisku, odporúčia ma. Tak sa aj stalo. Oslovili ich ľudia z Terengaanu, že potrebujú hlavného športového riaditeľa + trénera, ktorý by tam priniesol nový vietor, lebo mali tam iba malajzijské vedenie. Školu som už mal za sebou, teda som si povedal, že prečo nie. A tak som najdôležitejšiu časť vlaňajšej sezóny strávil v Malajzii. Teda Malajzii. Tých pretekov po celej Ázii bolo toľko, že v samotnej Malajzii som zasa až toľko dní nestrávil (úsmev).

 

 

 

Áno, lenže zatiaľ čo v Aigli si borci z exotických krajín museli zvykať na Európu, tam som prišiel naopak ja sám do úplne iného prostredia a kultúry. Bolo strašne ťažké pracovať s desiatimi Malajzijčanmi či Mongolom. Bol tam jeden Novozélanďan a rýchlo som prišiel na to, ako kultúrne blízko sme my dvaja, hoci pochádzame z úplne opačnej strany planéty. S tými domácimi sa to nedalo porovnať. Musel som ich naučiť nové metódy, hoci dlho žili podľa iného modelu, veď až ja som zaviedol wattmetre a musel ich učiť základné veci. Na počítači si sledovali maximálne tak svoju rýchlosť a teplotu vzduchu. Trénovali strašne veľa, ale pomaly. Ja som kládol dôraz na intervaly aj intenzitu, tiež špurty a skracoval tréningy. No a rovnako som bol odlúčený od domova, čo tiež nebolo jednoduché. Ale bral som to pozitívne ako veľkú životnú skúsenosť. Podarilo sa nám získať skoro desať víťazstiev, cez 450 UCI bodov.

 

 

Adam Szabó v Terengganu Cycling Team (© archív AS)

 

 

 

Na konci vlaňajšej sezóny som už naznačoval majiteľom, že to bol strašne ťažký rok, obrovské množstvo precestovaných kilometrov po celej Ázii, doma som nebol skoro vôbec, že ak mám pokračovať, chcem pár vecí zmeniť, byť aj viac doma. Oni sa dlho nevyjadrovali, tak som si povedal, že v pohode, bude ako má byť, nebránim sa zmene. Napokon mi poďakovali, že budú pokračovať ďalej s domácimi ľuďmi, takže táto epizóda pre mňa skončila. Prakticky vzápätí ma ešte oslovil ten Nice Cycling Team, veľmi medzinárodný projekt aj s viacerými Európanmi, ale od začiatku prezentovali veľmi prehnané vízie, ktorým som príliš neveril a tak to aj dopadlo, že veľký sponzor cukol a nebolo z toho nič, hoci sme všetci boli pekne registrovaní na UCI a pripravení ísť do toho.

 

 

 

Musím povedať, že organizácia pretekov je v Ázii na mimoriadne vysokej úrovni, oveľa vyššej ako drvivá väčšina európskych. Rozpočty sú ďaleko vyššie, rovnako ako prize money. Organizátori chcú vo veľmi dobrom svetle prezentovať svoju krajinu, snažia sa, aby bolo všetko stopercentné. Čína je v tomto na prvom mieste. O ázijské etapáky HC alebo 1. kategórie je v kontinentálnej sfére veľký boj. Konkurencia nie je až taká obrovská, preteky veľmi dlhé, pod päť etáp tam snáď nič ani nie je. Viaceré sú dvojtýždňové. Ale neodohrávajú sa v ťažkých kopcoch, teda väčšinou sa dajú dokončiť a cyklista získa dôležité kilometre. Máte šancu na dobré umiestnenia, body aj odmeny a ešte vám organizátor aj zaplatí komplet celý pobyt vrátane leteniek cez pol planéty, čo je v európskom prostredí nonsens. Teda tímy bilancujú takéto podujatia vždy v plusových číslach. Preto rozhodne ázijské etapáky odporúčam a hodnotím kladne, že sme sa vlani s Duklou na viacerých stretli. Tí chalani, ktorí to absolvovali, z toho budú ťažiť. O to sa nebojím.

 

 

 

Adam Szabó a jeho tím na pretekoch v Číne (© archív AS)

 

 

 

Áno, som tento rok teda doma. V Národnom športovom centre som analytikom športovej prípravy, kde mám na starosti hlavne cyklistiku a triatlon. Tiež trénujem ľudí online, dávam rady, zostavujem plány. No a Martin Riška ma oslovil, či by som nepomohol s reprezentáciou U23. Rád som to prijal a vrátil sa.

 

 

 

Áno, toto je problém. Aspoň jeden-dvaja pretekári dokázali stále toto štvorročné vymedzenie kategórie potiahnuť, získať body, postupne sa aj poposúvali do najvyššej cyklistiky, no taký tu teraz chýba. V ročníkoch 1995 až 1998 nemáme pretekára víťazného typu na väčších pretekoch. Viacerým chýba taká zarputilosť a vôľa makať, ale nechcel by som sa púšťať do tejto sféry. Spoznávam cyklistov, vidím ich hlavne na pretekoch a zatiaľ mi neprináleží hodnotiť ich. Nebolo by to objektívne. Čo ale môžem povedať, tak to, že chalani sú strašne nevyjazdení. Majú minimum štartov v zahraničnej konkurencii. Potrebujú pretekať. Preto, keď som videl rozpočet, dohodli sme sa s Martinom, že budem sa ich snažiť vrámci tých peňazí iba brať na preteky a nebudeme z toho dotovať žiadne sústredenia.

 

 

 

Ľudia si to vedia nájsť na stránkach zväzu, vybavili sme UCI preteky 2. kategórie najmä v Poľsku a Česku, čo je asi najrozumnejšie. Obrovskou školou pre chalanov bude Okolo Slovenska, kde pôjde jeden-dvaja v Dukle, niekto tiež v reprezentácii. Samozrejme, šiesti chalani sú v Dukle, takže tí majú v kombinácii s reprezentačnými výjazdmi dobrý program, horšie je to s jazdcami klubov. Slovenský pohár je fajn, treba ho jazdiť, ale reprezentanti potrebujú hlavne vidieť to, kde je svet. Smerujeme všetko na ME v Dánsku na začiatku augusta. Áziu sa snažím vybavovať cez svoje kontakty, ale asi tam nepôjdeme, lebo oni cudzie národné výbery pozývajú iba veľmi výnimočne, žeby im aj letenky platili a zasa riskovať, že skoro všetci nedokončia, neviem či by som si dovolil. Chcel by som ale po domácom šampionáte v Žiari a pred ME vziať chalanov na dva týždne do Belgicka, kde je nespočet pretekov prakticky každý deň a za dva týždne by mohli absolvovať aj 8-10 štartov, kde bežne nastupujú amatéri, ale aj kontinentálni jazdci z Beneluxu i Francúzska a kvalita je slušná. Mohli by nabrať množstvo skúseností. Takto sme to robili v UCI kempe, keď sme stále jazdievali do Francúzska učiť pretekárov remesla. Len to, samozrejme, stojí financie a musíte mať pri takej záťaži aj mechanika s masérom, takže uvidíme podľa rozpočtu, či sa táto moja predstava naozaj zrealizuje. Verím v to.

 

 

Adam Szabó ako športový riaditeľ počas pretekov v Ázii (© archív AS)

 

 

 

Určite, bol som vtedy veľmi mladý a neskúsený, nedal som si pozor na viacero vecí, mal som veľké oči, ale nebojím sa povedať, že som sa odvtedy posunul a využijem skúsenosti. Snažím sa s cyklistami čo najviac komunikovať, nepíšeme si iba emaily, ale intenzívne komunikujeme cez sociálne siete. Zakladám skupiny pre výber, ktorý ide na danú akciu, kde zhromažďujeme všetky informácie a podobne.

 

 

 

Kto ma pozná vie, že som optimista a vždy verím zverencom, hoci pripúšťam, že na UCI pretekoch ma to po tridsiatich kilometroch môže začať fackať, keď uvidím už prvých svojich pretekárov v kolóne mechaničákov. Ale hlavne v prvoročákoch sa ja budem snažiť vždy hľadať iskierku nádeje. Ja by som sa na ich mieste snažil o stošesť, lebo športovec je predsa veľmi dobrá profesia a to najlepšie, čo by mohli robiť, keď už tomu dávajú toľko času. Tak zatnúť zuby a dávať do toho všetko. Teraz majú dobré podmienky, boli tu oveľa horšie časy, keď sa ani veľmi talentovaný chalan nemal kde a ako chytiť. Čo sa týka Kuriérov, je tam tradične vysoká konkurencia, v prvom rade dúfam, že všetci chalani dokončia. Pôjdem s nimi ešte iba druhé preteky, takže nechcem príliš polemizovať.

 

 

 

Áno, všetko stojí a padá na komunikácii. Tak ako s pretekármi, aj s klubmi. Treba vždy komunikovať pokojne, pozitívne, neutrálne, férovo. Ja zatiaľ nemám žiadny problém. S Duklou je to úplne ideálne a žiadne nezrovnalosti zatiaľ nenastávajú ani s ľuďmi z klubov. Všetko chcem robiť s dobrým úmyslom pomôcť chalanom a všetko si vieme pokojne rozdiskutovať. Verím, že si zachováme vzájomný rešpekt a podarí sa nám vychovať pretekárov, ktorí nás potešia svojimi výsledkami.