Vysiela Šport RTVS
Štvrtý rok sa staral o bicykle pretekárov nášho jediného kontinentálneho tímu. Zažil vedenie Dukly v Trenčíne i Banskej Bystrici. Vidí prístup starších aj mladších pretekárov. Novinárom pripomína, že sa venujú iba cyklistom, no prácu v ich pozadí ľuďom sprostredkovávajú málokedy. Mimo sezóny je ale priestor aj na zákulisie a dnes predstavujeme prácu mechanika Dukly Banská Bystrica Vladimíra Mikuša.
Klasický príbeh mechanika by bol asi taký, že v mladosti pretekal, potom začal popri zamestnaní z lásky k tomuto športu pomáhať miestnemu mládežníckemu klubu a keď si ho všimli na pretekoch sa postupne dostal k nášmu najlepšiemu tímu. Ako to bolo u teba?
Úplne opačne (smiech). Ja som nikdy súťažne nešportoval, ale pracoval som trinásť rokov vo firme s bicyklami. Venoval som sa činnosti mechanika v podstate celý profesný život, ale nemalo to nič spoločné s pretekaním. Nerobil som teda mechanika v inom tíme pred Duklou. Bolo to asi vo februári 2014, keď ma oslovil Jano Valach, s ktorým som sa ale pred tým nepoznal. Zoznámil nás vtedajší masér Juraj Moško, ktorý sa zmienil nášmu spoločnému kamarátovi, že hľadajú mechanika. S Janom sme si sadli, dohodli sa, podali ruky a odvtedy som na Dukle.
| Vladimír Mikuš s Erikom Baškom (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Takže to musel byť pre teba poriadny krst ohňom, keďže si tú súťažnú cyklistiku pred tým sledoval iba v televízii.
Áno, nebolo to jednoduché, ale treba povedať, že ja som tam bol na to, aby som stopercentne pripravil bicykle a všetko správne fungovalo. To špecifické pretekové som sa, hádam, rýchlo naučil. Pamätám si, že som hneď o pol roka po nástupe na Duklu šiel s dvadsaťtrojkármi na MS do Španielska, takže bola to pre mňa obrovská skúsenosť.
Nasleduje typická novinárska otázka, ktorú ľudia ako ty asi neznášajú, ale určite sa časť našich čitateľov ešte nezamyslela nad tým ako trávi deň mechanik na pretekoch. Čo všetko teda musíš zvládnuť? Ako vyzerá tvoj program?
Mohol by som povedať, že vstávam o šiestej a idem spať o jedenástej, ale často to tak nie je. Veľa, samozrejme, záleží na faktoroch, ktoré neovplyvníme, teda odkedy dokedy prebieha etapa, aké je počasie, koľko máme pretekárov, či im technika funguje. Takže niečo sa stále mení, hoci ten samotný kolotoč je vždy rovnaký. Mohol by som o tom veľmi dlho rozprávať, pokúsim sa ale v skratke popísať deň na etapových pretekoch. Ráno chalanom chystám bicykle, musím všetko aj viackrát skontrolovať, aby náhodou počas pretekov nedošlo k nejakému problému. Ak sa mi niečo nezdá, konzultujeme to a vymeníme, prípadne opravíme. Vždy treba mnoho vecí rozkladať, potom skladať, baliť. Pred etapou sa musia chalani rozjazdiť. Presúvame sa na štart. Tesne pred ním musia mať chalani dofúkané kolesá i namazanú reťaz. Rovnako musia byť prichystané aj rezervy a všetok materiál do auta. Aby som mal to dôležité po ruke, vedel, čo kde je a mal všetko zdupľované, pretože v prípade krízy treba v pretekoch ihneď konať a nemôže sa stať, že zrazu mi chýba kľúč, olej, vazelina, čokoľvek. V mechanickom vozidle počas etapy som pripravený riešiť problémy, ktoré nastanú. Ak sa tak našťastie nestane, vždy minimálne podávam športovému riaditeľovi jedlo a pitie, ak je horúco, dolievam počas jazdy ďalšie bidony, tiež pomáham pri zapisovaní si informácií z Radio Tour, aby sme vedeli, kto je v úniku, aká je situácia. Po etape hneď vyskakujem z auta a rozbaľujem čo treba, aby sa chalani ešte mohli vyjazdiť. Následne to rozkladáme, balíme všetkú techniku, aby sme sa mohli presunúť na hotel. Keď tam prídeme, znova treba všetko vybrať a prichystať sa na umývanie bicyklov. To vždy trvá niekoľko hodín. Podľa toho koľko mám času ešte umývam autá. Ak nestihnem, tak ráno. Pochopiteľne, je ideálne ak má človek pravidelný režim, no stane sa, že do toho zasiahnu všelijaké faktory a pracujem dlho do noci. Keď príde búrka, musím s umývaním čakať a naťahuje sa to. Pamätám si, ako som opravoval bicykel Erika Bašku a skončil nadránom...
| Cyklista niečo konzultuje s mechanikom (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Viackrát sme sa na pretekoch osobne rozprávali o tom, aké problémy niekedy máte s prístupom k vode, ktorá je nevyhnutná.
Veru, myslím si, že ľudia netušia, aké boje o prípojku na vodu musíme počas celého roka zvádzať. Pre mňa je paradoxne lepšie, ak nič nevyhráme, nemusíme čakať na vyhlasovanie výsledkov a môžeme sa rýchlo pobaliť a vyraziť na hotel, pretože keď tam prídeme, rýchlo treba bojovať o vodu. Hotely často nepočúvajú organizátora a nerátajú s tým, že sa im tam nahrnie desať tímov, ktoré potrebujú množstvo vody. Treba sa čo najskôr napojiť, aby sme vôbec ešte nejaký tlak mali k dispozícii. Nie je to ideálne. Občas tam panujú hádky a sťažuje nám to robotu. Výhodu majú tie bohaté tímy, ktoré majú napríklad vlastné zásobniky vody, prípadne majú široký personál, ktorý príde do hotela oveľa skôr, opáskuje si to a my kontinentálne celky nemáme šancu s tým bojovať. Často improvizujeme, beháme, zháňame. Musíme nosiť vodu v kýbľoch, je to nepríjemné. Tiež si potrebujete veci v aute vyprať, takže aj na to je potrebná voda. Rovnaký problém býva občas s elektrinou alebo parkoviskami. Mnohé hotely nemajú dostatočné kapacity. Niekedy nemáme kde zaparkovať, musíme to stavať na trávu či do parku, potom sa nedá pritiahnuť tá voda. Je to boj na lakte.
Ľudia vnímajú prácu mechanika najmä tým, že ho na pretekoch vidia vyskakovať z auta s kolesom v ruke pri riešení defektu. Ako vnímaš samotné preteky a jazdu v mechaničáku? Čo ťa prekvapilo?
V aute je to často adrenalínové. Potrebujeme byť na svojom mieste v konvoji, ale treba riešiť defekty, nedajbože pády, potom chcete toho pretekára odsledovať kým sa nevráti späť. Bolo to pre mňa na začiatku zvláštne. Keď sme videli pád niektorého pretekára z iného tímu, hneď som chcel, aby sme zastavili a pomohli mu, ale Jano Valach mi musel vysvetliť, že my riešime našich a teda ideme ďalej. Tiež si pamätám vo svojich začiatkoch na dosť bolestivý pád Martina Mahďara na pretekoch niekde v Rumunsku. Vybehol som von a pýtal sa ho, či sa môže postaviť, nemá niečo zlomené, keď tu na mňa Martin vykríkol, aby som sa na neho vykašľal, len mu hlavne poskladal bicykel. Takže bolo to také zvláštne, musel som si zvyknúť. Ale našťastie zatiaľ sme nemuseli riešiť niečo veľmi vážne a ani extra komplikované, čo by som nevedel vyriešiť ak som mal dostupný materiál. Najhektickejšia bola asi polhodina v poslednej etape tohtoročného Okolo Slovenska, kde sme riešili päť defektov a pád. A ešte si pamätám, že Erikovi Baškovi počas pretekov vypadla kľuka a zvládol som to za behu v mechaničáku vymeniť tak, aby na svojom bicykli, nie rezerve, došiel etapu. To bola hektika...
 Video výmeny kolesa Kristiána Zimányho na MSR 2016 (od 1:40) |
Absolvoval si aj viacero výjazdov na cudzí kontinent. Najmä vlaňajšia Ázia bola určite veľmi náročnou záležitosťou. Ako mechanik zvláda takúto cestu, lebo do lietadla sa určite všetko potrebné nezmestí...
No je to dilema, samozrejme. Stále mám pred tým určitý rešpekt. Treba pobaliť nie len seba, ale aj množstvo materiálu a musíme dôkladne zvažovať, čo bude potrebné a dostane prioritu, prípadne o čo sa organizátor postará. Aby sme tie kufre rozumne naplnili a neplatili obrovské poplatky za batožinu. Napríklad v Číne sme dostali bidony či rôzne maličkosti na umývanie bicyklov a nemuseli sme vôbec brať svoje veci. A množstvo rôznych maličkostí. Viacerí chlapi v Dukle majú s takýmito výjazdmi veľké skúsenosti, takže určite mi na začiatku čo-to poradili.
Mechanik nepracuje iba na pretekoch. Maroš Kováč nám vysvetľoval, že množstvo času stráviš aj vo svojej dielni na Dukle. Ako to vyzerá mimo pretekov?
Samozrejme. Po každých pretekoch musím hlavne všetko z auta pekne vyložiť a očistiť, umyť. Urobiť si inventúru, či mi sedia všetky počty a nič nám nechýba. Zrekapitulovať si, čo sa nám pokazilo, koľko kolies sme museli meniť. Prichystať ich na ďalšie preteky. No a občas musím rozoberať a skladať bicykel, niečo náročnejšie opraviť. Samozrejme sa treba veľa starať o kolesá. Keď sú vypletené špice, ráfiky prehadzujem, ložiská vymieňam, rovnako lanká. Aby bolo všetko stopercentné a na pretekoch nezlyhala technika. Stále je čo robiť.
| Vladimír Mikuš kontroluje bicykel na MSR (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Často sa diskutuje o mladých pretekároch a ich zodpovednosti k tréningu. Ty zasa vidíš ako sa správajú k technike, v akom stave je ich bicykel, s ktorým prídu na preteky. Je v tom rozdiel medzi staršími a mladými pretekármi?
Obrovský. Prístup Patrika Tybora je úplne niekde inde ako mladých chalanov. Česť výnimkám ako Vlčák alebo Cully. Niekedy som z toho nie že zhrozený, ale frustrovaný, ako pristupujú k svojim bicyklom a celkovo aj cyklistike. Dnes všetko dostanú, nevážia si to. Ale dobre, mávol by som rukou a rád sa postaral o bicykel neporiadneho pretekára, ktorý by ale dosahoval pekné výsledky. Lenže tu máme viacerých pretekárov bez výkonov aj bez prístupu. Je to tou dobou, že mladý chalan sa nestará o zverený materiál. Niekedy musel brigádovať, aby si mohol niečo kúpiť, a preto si to aj vážil. Teraz mu to v detstve kúpia rodičia, v našom prípade im to dá sponzor. Skrátka to človek hneď vidí. Stačilo sa mi pozrieť na bicykel Erika Bašku a hneď som vedel, že to je chalan, ktorý vie čo chce a dáva do toho všetko. Ale ja tu nie som od toho, aby som komentoval takéto veci. Len ma to trochu hnevá a potom aj trošku znechucuje moju robotu.
Ty si jediný necyklista, ktorý zažil vo vedení tímu Jána Valacha aj Martina Fraňa. Musíme sa opýtať na rozdiel medzi nimi. Ako sa ti s nimi pracuje...
Túto otázku som trochu čakal. Ja musím povedať, že dobre sa mi robilo vtedy aj teraz. Obaja tej cyklistike vedia veľmi veľa dať. Určite nastali nejaké zmeny, ale nechcel by som to rozoberať, lebo vieme akí sme my ľudia...
| Ľuboš Malovec si berie vodu od Martina Fraňa (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Ale minimálne môžeš povedať akú techniku dostávaš do rúk, to musíš veľmi dobre vedieť porovnať.
Nemám sa na čo sťažovať. Všetko dostávame úplne nové a kvalitné. Rovnako máme kopec rezervných komponentov. Rámy, kolesá, všetky súčiastky zháňame a máme absolútne špičkové. Musím povedať, že ideme s dobou a chalani nie sú oproti konkurenčným tímom v tomto v žiadnej nevýhode. Áno, teraz aktuálne sme na tom určite čo sa týka kvality aj kvantity materiálu najlepšie.
Vidíme, že z teba veľa nevytiahneme, ale sedel si v mechanickom vozidle s Jánom Valachom, Michalom Kunicom, Martinom Fraňom, párkrát už aj s Marošom Kováčom. Mohol by si povedať, v čom sa počas pretekov odlišujú?
Práveže by som sa vôbec nepozeral na tie rozdiely, lebo všetci sú rovnakí. Rozprávajú skoro to isté, chcú pretekárom pomôcť najviac ako sa len dá. Vždy boli nejaké tie podpichovačky s inými tímami. Každý vytváral a vytvára dobrú atmosféru v tíme, ktorá je základom, aby sa nám darilo. Musíme sa už ráno zobudiť s úsmevom na perách, lebo šport je o psychike a keď budeme od raňajok pozitívne naladení, vždy je väčšia šanca, že sa chalanom podarí aj niečo v pretekoch. Každého z nás to musí v prvom rade baviť.
