Cyklistika je ťažký, ale zároveň krásny, zaujímavý a vzrušujúci šport. O víťazoch v cestných pretekoch s hromadným štartom môže rozhodnúť nečakaný nástup v stúpaniach, ekvilibristika v rýchlych zjazdoch, doslova centimetre v hektických záverečných špurtoch. Uhádnuť, kto vyhrá, je zložité. Vždy zďaleka nemusí vyhrať najsilnejší, najrýchlejší. Cyklistika svojou nepredvídateľnosťou a dramatickosťou priťahuje fanúšikov ako magnet. Môžeme hodiny debatovať o tom, či je jeden cyklista lepší než iný, ale aj tie najfundovanejšie prognózy neraz vôbec nevyjdú. V cieli je niekedy  prvý borec, s ktorým takmer nikto nepočítal. Experti v súčasnosti s vedeckou precíznosťou zmerajú veľké množstvo parametrov. Vieme presne určiť aktuálny výkon vo wattoch, vitálnu kapacitu pľúc, frekvenciu šliapania, dokonca aj množstvo hemoglobínu v krvi športovca. U cyklistu však ani ich najvyššie hodnoty nezaručujú víťazstvo. Do výsledkov zásadne zvyknú prehovoriť faktory, ktoré sa nikdy nebudú dať kvantifikovať. Dá sa zmerať vôľa? Odhodlanie? Motivácia? Schopnosť prekonávať únavu a bolesť? Množstvo premenných, ktoré ovplyvňujú konečný rezultát.
 
Na druhej strane – existujú aj exaktné údaje, ktoré sú samy o sebe dostatočne výrečné. Ak niekto dokáže odšliapať sólovo na dráhe za hodinu 50 kilometrov, je svetová extratrieda. To zvládne len špičkovo trénovaný profesionál. Lenže svetové rekordy v niektorých tak trochu aj bizarných disciplínach prekonávajú tiež ľudia, pre ktorých bicykel nie je prostriedok obživy, ale len blízky kamarát. Ak si prečítate, akých výkonov sú schopní na prvý pohľad bežní, obyčajní ľudia, zaručene vás ohromia.
 
Väčšinu rekordných výkonov dosiahli profesionáli, pre ktorých je cyklitika povolaním. Ale pri nejednom rekorde registrujeme mená, ktoré sú známe iba úzkemu okruhu zasvätených, alebo komisárom od Guinnessa. To však nič nemení na skutočnoti, že vykonali niečo výnimočné. Mnohí rekordéri boli evidovaní ako amatéri, no kým sa dopracovali k rekordným

výkonom, museli tvrdo trénovať. Trebárs prejsť na bicykli vyše 800 kilometrov za 24 hodín sa absolútne nedá bez tvrdého špecializovaného tréningu minimálne niekoľko mesiacov. Je to paradox, ale mnoho amatérskych cyklitov jazdí veľké vzdialenosti prakticky denne a nepovažuje to za skutočný tréning, ale za bežnú súčasť ich života. Preto aj mnohé skvelé rekordy, ktoré vytvorili, boli iba sladkým ovocím každodenného vytrvalého šliapania do pedálov. Inak povedané - výsledkami systematickej dlhodobej prípravy. Hoci nejeden z rekordérov by asi namietal, že je iba nadšený cyklistický amatér, ktorý miluje jazdenie na bicykli.
 
Viacerí rekordéri si splnili voj celoživotný sen, zapísali sa do Guinnesovej knihy rekordov. Ako dlho v nej pobudnú, to nevie nikto. Veľakrát sa z anonymity vynorili neznámi cyklisti,
ktorí v ústraní strávili mesiace, občas aj roky, a potom svojím výkonom šokovali svet.
 
Môžeme vám zaručiť, že väčšina opísaných cyklistických rekordov vás privedie do úžasu. Človek je schopný neuveriteľných výkonov...
 
 

 
 
Za jeden rok trikrát okolo Zemegule!
 
 
Američan Kurt Searvogel je podľa vlastnej charakteristiky úplne obyčajný človek. S dlhými blond vlasmi a tmavými slnečnými okuliarmi vyzerá ako rocker. No, celkom obyčajný určite nie je, snáď iba na prvý pohľad. V jeho veku (53) už chlapom citeľne ubúda fyzických síl, no Kurt je vzácnou výnimkou. Pritom je jeho životný štýl na míle vzdialený životospráve výkonného športovca. Prehľad jedál, ktoré bežne konzumuje, by odborníkovi na vhodnú stravu zježil vlasy. Kurt si s veľkou rozkošou dopraje dvojitý hovädzí hamburger, zaleje ho litrom piva a na jeho postave je to aj trochu vidieť. Asi nikto by nepredpokladal, že je to svetový rekordér. Lenže Kurt pracuje ako softvérový špecialista a k zákazníkom sa dopravuje zásadne na bicykli. Denných sto kilometrov je pre neho absolútne bežných. Cesty v okolí jeho bydliska sú všelijaké. Ich povrch tvorí asfalt, utlačená hlina, sú rovinaté, ale aj výrazne zvlnené. Kurt teda každý deň v rámci svojich pracovných povinností trénuje ako pravý cyklistický profesionál. Nezastaví ho ani prípadné zlé počasie.
 
V jednom momente svojho života si povedal, že by chcel dokázať niečo výnimočné. Najradšej niečo, čo ešte nedokázal nikto iný. Tvrdohlavý Kurt nezvykne nerealisticky snívať, pre splnenie svojej túžby urobil maximum. Niekoľko rokov venoval premýšľaniu, plánovaniu, tréningu, pretože výkon, ktorý si zaumienil dosiahnuť, bol extrémne náročný. Rozhodol sa, že za jediný rok prejde na bicykli viac než 75 000 míľ, teda 120 000 kilometrov. Dosiahnuť takúto métu si vyžaduje skutočne extrémnu kondíciu a výdrž. Každý deň odšliapať v priemere 328 kilometrov a vydržať to celých 365 dní, to je bláznovstvo a zázrak zároveň.
 
Počas jeho rekordného výkonu sa k nemu pridávali desiatky cyklistov. Aby ho podporili a rozptýlili jeho samotu. Aby dokázal pokoriť takúto obrovskú vzdialenosť, musel šliapať aj
primerane rýchlo. Niektoré úseky až okolo 35 kilometrov za hodinu. A svoje pohnútky vysvetlil lakonicky: „Prečo som sa na to dal? Lebo všetci hovorili, že sa to nedá.“  Lenže
celý pokus nepozostával iba z dvanástich, občas aj štrnástich hodín namáhavého šliapania.

Logicky potreboval aj jesť a spať, takže bláznivý pokus bolo treba podrobne naplánovať a počítať s každým detailom. O kompletný servis sa starala Kurtova priateľka Alicia. Zahŕňal zabezpečenie nocľahu, jedla, pranie oblečenia, nevyhnutnú údržbu bicykla, jeho prípadné opravy, vyberanie trasy s ohľadom na počasie a smer vetra.
 
Searvogelova jazda sa zhodou náhod časovo kryla s pokusom britského vytrvalostného
cyklistu Stevea Abrahama, ktorý si stanovil rovnaký cieľ, prejsť na bicykli za rok čo najviac kilometrov. Kým obaja cyklisti vnímali vzájomnú rivalitu vcelku „športovo“, ich fanúšikovia viedli na sociálnych sieťach vášnivé polemiky. Abraham sa počas pokusu nešťastne zrazil s jazdcom na mopede a musel svoju snahu ukončiť. Jeho priaznivci od tej chvíle rozpútali internetovú vojnu plnú nenávistných komentárov na adresu Searvogela. Ten naďalej pokračoval, sústredený iba na každodenné šliapanie, ale na psychickej pohode mu to rozhodne nepridalo.
 
Zatiaľ Alicia musela čeliť pocitom osamelosti a neustálemu stresu zo zabezpečovania nevyhnutných potrieb pre Kurta. Jedného dňa sa rozhodli vrátiť do Arkansasu, kde bol ich domov. Obaja boli psychicky na dne a uvažovali o ukončení jazdy. Alicia však dostala, ako sa neskôr ukázalo, spásonosný nápad. Oslovila komunitu rekreačných cyklistov v regióne s prosbou, aby sprevádzali Kurta pri jazde. Osamelá monotónnosť sólistu sa razom zmenila na veselú partiu, ktorej kilometre ubiehali oveľa rýchlejšie. Samozrejme, zostava sa, okrem Kurta, neustále menila. Uvoľnená nálada zásadne zmenila aj psychický stav hlavného protagonistu. Kým predtým vážne uvažoval, že to vzdá, teraz už veril, že môže byť úspešný.

V jeden deň Kurt namiesto tradičných vyše 320 kilometrov prešiel „iba“ 260, ale malo to radostnú príčinu. Kurt a Alicia totiž okrem jazdy stihli aj odskočiť si na tamojší súd a spečatiť svoj blízky vzťah manželstvom. V jedno pondelkové ráno, presne 4. januára 2016 o štvrť na sedem, vyrazil Kurt na poslednú etapu. V predchádzajúci deň za chladného a daždivého počasia zaťal zuby a na konto si pripísal úctyhodných 416 kilometrov. Iba 224 mu chýbalo k vyrovnaniu platného rekordu. Mohol si dovoliť oveľa voľnejšie tempo. Napriek tomu už bol o pol tretej poobede len osem kilometrov od platného rekordu, hoci rok od štartu mal vypršať až v sobotu. Presne na mieste, kde Kurt vyrovnal predchádzajúci rekord, ho pri ceste vítal veľký oslavný bilboard a potlesk fanúšikov i jeho už takmer dospelých dvoch dcér a syna. Jeho deti neváhali šliapať na bicykloch celých štrnásť hodín, aby boli v slávnej chvíli so svojím otcom a mohli ho podporiť.
 
Nasledujúcich päť dní Searvogel pridával ďalšie kilometre k dovtedy platnému rekordu Tommyho Godwina, vytvorenému ešte v roku 1939! Ten mal hodnotu 75 065 míľ, teda 120 779 kilometrov. Do vypršania kompletného roka jazdy dokázal Kurt vylepšiť Godwinov výkon o 1653 km. Nový svetový rekord predstavoval 76 076 míľ, teda 122 433 kilometrov.
 
Počas tvrdej prípravy na vytvorenie tohto svetového rekordu bol Kurt Searvogel presvedčený, že ho to pripraví o rok normálneho života. Že okrem dennodenného úmorného šliapania nebude poznať nič iné. Skutočnosť bola diametrálne odlišná, čo po zavŕšení rekordu opísal slovami: „Tento posledný rok môjho života mi nič nezobral, naopak. Počas svojej jazdy som spoznal mnoho nových ľudí, získal desiatky ďalších priateľov a navštívil veľa krásnych miest.“
 
Kurt Searvogel vo chvíľach, kedy stanovil svoj rekord, vôbec netušil, že bude v platnosti iba skromné štyri mesiace. V tom čase už totiž ukrajoval obrovské denné dávky v sedle bicykla budúci nový rekordér. Kurtov výkon v polovici mája 2016 stratil štatút najlepšieho výkonu v histórii. Ten si prisvojila istá neuveriteľná žena. Práve o nej bude nasledujúca kapitola nášho seriálu o úchvatných cyklistických rekordoch...