Cyklolekárnička (2. diel): Zlomené latinské slovíčka

 

"Magnifique," nadchýnajú sa komentátori francúzskej televízie počas šestnástej etapy Tour de France 2003. Tyler Hamilton predviedol po dni voľna viac ako 90 kilometrov dlhý sólový únik v náročnom horskom prostredí zakončený víťaznou oslavou. Tešil sa tradične s pozdvihnutými rukami, i keď išiel od pádu v prvej etape s dvojitou zlomeninou pravej kľúčnej kosti. Od bolesti si zbrúsil niektoré zuby na koreň.

 

Zlomenina Hamiltona mučila, no napokon dokončil Tour de France 2003 na štvrtom mieste. Druhou stranou mince je, že sa kúpal v dopingových látkach. Celý Hamiltonov (ne)hrdinský príbeh je zaujímavou ukážkou jednej z tisícok cyklistických zlomenín.   

 

 

 

 

Dvadsať rokov pred Tylerom Hamiltonom sa zapísal do histórie francúzsky hrdina Pascal Simon. Počas Tour de France 1983 si zlomil lopatku, ktorá ho nezlomila. Pokračoval ďalších šesť dní v žltom drese a pobláznil všetkých priaznivcov. Skončil až v horskej 17. etape v polovici legendárneho kopca Alpe d’Huez so slzami v očiach.

 

Bolelo ho každé jedno šliapnutie. So zlomenou lopatkou prešiel viac než 1200 kilometrov. Hrdina Pascal Simon. "Ak by som to nevidel na vlastné oči, nikdy by som neuveril, že sa to stalo. S takýmto zranením je problém prejsť jeden kilometer a on ich zvládol viac než 1200. Ten chlapík je poriadne tvrdá nátura,“ povedal jeden z lekárov a očitých svedkov.   

 

Fraktúr je v cyklistike ako maku. Podľa štúdie spred pár rokov sa v sledovanom štvorročnom období  stretlo s vážnejším zranením až 84,4 % elitných cyklistov. Akútne zlomeniny mali medzi vážnymi zraneniami najvýraznejšie zastúpenie až 48,5 %. Pri pádoch z bicykla sú ohrozené prakticky všetky kostné štruktúry.

 

Najviac sa opakujú staré známe: kľúčna kosť (clavicula), pri ktorej je časté aj narušenie kĺbového spojenia a spojenia väzov v okolí, zápästné kosti (ossa carpi), články prstov, ramenná kosť, rebrá a stavce, vretenná, lakťová, bedrová, holenná alebo členková kosť. Najzávažnejšie bývajú zlomeniny stehennej kosti (femur) a panvy, pri ktorých hrozia najväčšie straty krvi, najväčšie komplikácie a najdlhšie pauzy bez bicykla. Typické lokality zlomenín súvisia s najčastejšími spôsobmi pádu, teda buď ponad riadidlá, saltom, alebo v šmyku na bok.     

 

 

Všeobecné rozdelenie zlomenín   ZATVORENÉ (zlomená kosť bez kontaktu s povrchom tela) OTVORENÉ (zlomená kosť v kontakte napríklad s defektom na koži)   JEDNODUCHÉ (kosť zlomená na jednom mieste) KOMPLIKOVANÉ (napríklad viacnásobné, špirálovité) S DISLOKÁCIAMI (posuny „od seba“, „ku sebe“, „do boku“ atď.)

 

 

 

Prvé minúty so zlomeninou môžu byť paradoxne bezbolestné zásluhou vyplavených hormónov. Cyklistika už napísala mnohé príbehy, keď cyklista s fraktúrou dokončil pretek alebo sa vrátil z lesa až domov na bicykli. „Dá sa povedať, že vrcholový cyklista sa v dôležitých chvíľach doslova "kúpe" v adrenalíne a endorfínoch,“ vysvetľuje lekár a vášnivý cyklista MUDr. Martin Gábor.

„Prach citlivosti a bolesti je zvýšený, telo je nabudené a trochu nadnesene endogénne nadrogované. Prípadné poranenie tieto mechanizmy ešte umocní, preto cyklista zväčša vstáva a pokračuje ihneď po páde, a to takmer bez bolesti aj pri zlomeninách. Problémom je, že "drogy" ktorými je mozog opojený, neúčinkujú dlhodobo, a preto často vidíme odstúpenie pár kilometrov po úraze či na druhý deň po etape. Ihneď po takomto páde by mal profesionálneho cyklistu aspoň narýchlo priamo na trati prezrieť športový lekár a zhodnotiť odstúpenie z podujatia. Stav cyklistu by sa mohol pokračovaním ešte zhoršiť a skomplikovať."

 

 

 

Amatérski cyklisti majú situáciu sťaženú, lebo zväčša nemajú po ruke lekára. Každý máme rozdielny prah bolesti a narazená kosť, okostica a okolité štruktúry, môžu subjektívne bolieť viac ako zlomenina. Všeobecne je pri podozrení na zlomeninu potrebné čo najskôr navštíviť traumatologicko - chirurgické pracovisko s následným RTG a ďalším manažmentom prípadnej zlomeniny. V prípade otvorených a komplikovaných fraktúr je zavolanie záchrannej služby jasným riešením.  

 

„Diagnostika a liečba zlomenín je, samozrejme, doménou röntgenu a traumatológie, pričom alternatívna medicína s domácimi odvarmi a obkladmi môže byť nebezpečná,“ upozorňuje doktor Gábor. „Všeobecne platí, že potrebu diagnostiky indikujú neutíchajúca bolesť v konkrétnej postihnutej oblasti, jej opuch, začervenanie či poruchy funkcie. Napríklad pri zlomenine kľúčnej kosti vídavame už navonok charakteristické šetrné držanie trupu v mierne zhrbenom predklone s hornou končatinou ohnutou pred hrudníkom.“ 

 

Profesionálni športovci, vrátane cyklistov, preferujú často operačnú liečbu zlomeniny so zavedením rôznych stabilizačných komponentov (napríklad Prevotove prúty, Kirschnerove drôty), ktoré umožňujú rýchlejší návrat do tréningu a zaťažovanie postihnutej končatiny už po približne štrnástich dňoch. Samozrejme, vyskytujú sa aj oveľa komplikovanejšie prípady. Liečba zlomenín je individuálna a závisí od lokality, postupov, veku cyklistu a ďalších faktorov.

 

 

 

 

Zlomeniny v praxi • Peter Velits, 2010, zlomená kľúčna kosť, bez operácie, súťažný návrat po siedmych týždňoch • Alexandre Vinokourov, 2011, zlomená stehenná kosť, operácia, tréningový návrat po šiestich týždňoch, súťažný návrat po troch mesiacoch a jednom týždni • Alberto Contador, 2014, zlomená holenná kosť, bez operácie, súťažný návrat po necelých šiestich týždňoch

 

 

 

Láme cyklistika kosti? Viaceré štúdie pred pár rokmi tvrdili, že cyklistika ako jeden z mála športov zapríčiňuje rednutie kostí. Údajne znižuje hustotu minerálov, napríklad vápniku, v kostiach (Bone mineral density - BMD). Cyklistika tak údajne oslabuje kosti a prispieva k zvýšenému počtu zlomenín. Viaceré štúdie priniesli zistenia, že cyklisti trpia nadmerne osteoporózou, a hlavne jej predstupňom osteopéniou.

 

Problémy s hustotou kostí majú podľa jednej zo štúdií najmä cestní cyklisti, keďže horská cyklistika je silovejšia a spojená s behom i chôdzou. Rednutie zaznamenali štúdie najmä v bedrovej časti chrbta a v krčku stehennej kosti. Do úvahy prichádzajú rôzne dôvody nadpriemerného rednutia kostí.

 

1. Profesionálni cyklisti trávia nepomerne málo času chôdzou, behom alebo športovaním so závažím, čo sú aktivity, ktoré podporujú rast kostí. Naopak, pri cyklistike zostávajú niektoré kosti bez záťaže, bez silového odporu, prípadne iba v statickej polohe. 

 

2. Profesionálni športovci síce prijímajú väčšie množstvo vápnika a minerálov v strave, ale v prípade cyklistov to môže byť nedostatočné, keďže počas mnohohodinovej fyzickej námahy dochádza potením k veľkým stratám kalórií a minerálov, vrátane vápnika. 

 

3. Hormóny estrogén a testosterón, okrem iného, ochraňujú kosti, spomaľujú totiž rýchlosť ich rozpadu. Lenže veľké úbytky kalórií a pretrénovanie môžu spôsobovať hormonálnu nerovnováhu. Navyše, tvorba spomínaných hormónov je závislá de facto na tuku, ktorý je spolu s cholesterolom ich prekurzorom, teda východiskovou látkou. Cyklisti majú počas sezóny minimálny objem tuku v tele, a preto môže byť tvorba hormónov nedostatočná či nerovnovážna.   

 

4. Cyklisti vypijú každý deň  niekoľko litrov pitnej vody, ktorú v niektorých štátoch plošne fluorizujú alebo fluorizovali. Jednoducho do vody pridávajú fluór. Údajne môže dochádzať k nadmernému prijímaniu fluóru do ľudského organizmu, a tak k patologickým zmenám kostí.

 

 

 

 

V posledných rokoch sa objavili aj štúdie, ktoré tvrdili presný opak, teda že cyklistika nemá vplyv na rednutie kostí. Obe strany sa ale zhodujú, že cyklistiku je potrebné spájať s inými športovými aktivitami. Cyklistiku výborne dopĺňajú napríklad gymnastika, pilates, aerobik, posilňovanie s činkami či posilňovanie s vlastnou váhou.

 

Riziko zlomenín a problémov s kĺbmi sa znižuje dostatočným množstvom vápnika a vitamínu D v tele. Najviac vápnika nájdeme v maku, mlieku a mliečnych výrobkoch, zelenine, morských rybách, strukovinách či orechoch. Pri tvorbe vitamínu D zohrávajú kľúčovú úlohu slnečné lúče. Zlomeniny síce zostávajú neodmysliteľnou súčasťou cyklistických životov, ale snažme sa a želajme si, aby ich bolo čo najmenej.