Daj do toho všetko: Groenewegen a Ewan nepoľavili medzi profesionálmi

 

 

 

Dylan Groenewegen patrí vo veku 25 rokov už medzi etablovaných šprintérov, ktorý za posledné dva ročníky vyhral tri etapy na Tour de France a dokázal ovládnuť aj klasiky Kuurne - Brusel - Kuurne a Brussels Cycling Classic. Do povedomia sa dostal v sezóne 2015, keď sa stal holandským národným šampiónom a následne ako 23-ročný získal svoju prvú výhru na WT podujatí, keď na Eneco Tour v prvej etape pokoril Bouhanniho, Sagana, Kristoffa či Kittela. V pomerne mladom veku by nedosiahol podobné výsledky bez poctivého tréningu.

 

Jeho mládežnícky tréner Bart Harmsen spomína, že Groenewegen v juniorskom veku trpel na problémy s rastom a aby sa vyrovnal svojim silnejším súperom v tejto kategórii, musel oveľa tvrdšie trénovať ako oni a už v mladom veku dbať na správnu stravu. Ako junior sa rozvíjal aj na dráhe, v cyklokrose a horskej cyklistike, ale národnú slávu mu vyniesli jeho šprintérske schopnosti na ceste.

 

 

Dylan Groenewegen (© LaPresse/Gian Mattia D'Alberto)

 

 

V súčasnosti ho trénuje športový riaditeľ tímu Lotto - Jumbo Merijn Zeeman a najmä jeho zásluhou sa nesústredí Dylan Groenewegen len na šprintérske tréningy, ale všestrannú prípravu. "V súčasnosti nemáte žiadnu záruku, že vami vybrané preteky budú skutočne končiť hromadným dojazdom pelotónu, preto musím byť schopný jazdiť aj na náročnejších profiloch. Keď absolvujem tvrdú prípravu, dostanem záruku, že na konci ťažkých pretekov mi nebude chýbať moja rýchlosť. Musel som pristúpiť k tomuto kroku, lebo po príchode medzi profesionálov som síce patril medzi talenty, ale bez toho, aby som sa stal komplexnejším cyklistom, by som asi nikdy nevyhrával hromadné špurty," hovorí holandský šprintér. Aby zvýšil svoju odolnosť, raz sa predstavil aj na najväčšom alpskom podujatí pre amatérskych cyklistov, La Marmotte, a bola to jeho najdlhšia tréningová jazda. Na najznámejších alpských kopcoch strávil vyše deväť hodín, spolu s partiou sa stratili a do hotela prišli úplne vyhladovaní.

 

Sám seba nepovažuje za tréningového maniaka, skôr sa označuje za poctivého a disciplinovaného cyklistu. Vždy urobí to, čo mu pripraví tréner. Ak je v programe 4-hodinová tréningová jednotka a on dorazí domov v čase 3 hodiny a 55 minút, päť minút ešte krúti okolo svojho domu, aby splnil plán. Z hľadiska výkonnosti to síce nie je dôležité, ale umocňuje to morálku.

 

K disciplíne ho viedol jeho otec Gerrie, ktorý mu pomáha s tréningom ešte teraz, a jeho najobľúbenejšou metódou je jazda za skútrom. Dylan sa pohybuje na bicykli za svojím otcom v okolí ich domu a v krátkych intervaloch, cez dvesto metrov, musí nasledovať skúter v rýchlosti približne sedemdesiat kilometrov za hodinu. Sú to vyčerpávajúce tréningy a Groenewegen sa nehanbí priznať, že niekedy ide takú pílu, až po jednom intervale zvracia. "Na pretekoch sa mi to nestáva, tam ideme len jeden šprint, ale ak v tréningu opakujem šprint niekoľkokrát za sebou, príde mi zle. V tom prvotnom okamihu je to strašný pocit, ale potom sa dostaví uspokojenie. Je to dôkaz, že som na tréningu nechal všetko. Niekedy takúto fotku posielam Merijnovi Zeemanovi, ktorý na to celý deň čaká," dodáva s úsmevom jazdec, ktorý vybojoval v tomto roku štrnásť výhier.

 

 

Dylan Groenewegen s triumfom na Tour (© BORA - hansgrohe / Sprintcycling)

 

 

 

Do novej šprintérskej generácie patrí aj Caleb Ewan. Austrálsky jazdec, ktorý podľa vlastných slov musel dospieť oveľa skôr ako jeho rovesníci. Hoci má iba 24 rokov, už vyhral po jednej etape na Gire i Vuelte a sedemkrát sa tešil na Tour Down Under. V jeho víťaznom portfóliu nechýbajú ani úspechy na klasikách ako Brussels Cycling Classic a Clasica Almeria. Je zaujímavé, že tento šprintérsky talent dlhú dobu považoval sám seba za vrchára, najmä kvôli útlej postave, a až na prelome osemnásteho roku sa začal výlučne sústrediť na rýchlostné koncovky.

 

Začiatok a rozbehnutie kariéry však neboli jednoduché. Ako mnohí mladí austrálski cyklisti sa musel presunúť do Európy vo veľmi skorom veku. "Myslím, že som mal vtedy len šestnásť rokov. Vyrastal som rýchlejšie, ako by bolo normálne. Váš život sa stáva vážnejším oveľa skôr. Mnoho mladých ľudí by si ešte užívalo svoj študentský život, ja som sa sústredil na svoju kariéru. Takisto si myslím, že v tomto veku som musel zvládať oveľa väčší tlak ako rovesníci, lebo akékoľvek moje zlyhanie sa netýkalo len mňa samotného, ale celého tímu, spolujazdcov a vlastne to uvideli všetci, čo sa zaujímajú o cyklistiku. Bolo to náročné, stratil som roky dospievania, ale za všetok ten úspech to určite stálo." Ewanove vyjadrenie len potvrdzuje, o čom hovorí. Tieto myšlienky povedal na začiatku sezóny 2016, keď mal iba 21 rokov.

 

Úspech vedie len cez poctivú prípravu a austrálsky mladík bez okolkov hovorí, že iba výnimočne sa tešíte na tréning, keď sa ráno zobudíte. Vysadnúť na bicykel a absolvovať 6-hodinovú jazdu je tá posledná vec, na ktorú ráno myslíte. Ale "na druhej strane nechcete tesne prehrať na konci pretekov a potom si uvedomíte, že ste si uľahčili svoju prípravu a v tréningu ste nešli na sto percent. Keď sa vám nechce trénovať, ale musíte, to sú tie najťažšie, ale zároveň najdôležitejšie dni. Tréning je vtedy najlepší, keď sa vám všade tvorí kyselina mliečna a všetko vám spaľuje - nielen nohy, ale aj ruky a ramená. Keď máš v ústach tú chuť krvi a prídeš domov úplne prázdny."

 

 

Caleb Ewan (© LaPresse/Spada)

 

 

Podľa Ewana je jedným z kľúčových faktorov, ako sa nastaviť na tvrdú prácu, motivácia a snaha byť najlepším. A nemusí sa to vždy týkať len výsledkov. "Bol by som rád, ak by ľudia o mne hovorili ako o najlepšom šprintérovi svojej doby. Ale najviac ma bude tešiť, keď si na konci kariéry poviem, že som urobil úplne všetko, čo bolo v mojich silách. A nejde pri tom o výsledky, ale môj osobný pocit, že som celý čas pracoval totálne naplno." O jeho veľkej motivácii a túžbe uspieť hovorí aj prestup do Lotto - Soudal, keď vystriedal "pohodlie" domácej austrálskej zostavy za belgický celok, ktorý nebude brať ohľad na žiadne zásluhy.

 

 

 

Aj za úspechmi Marka Cavendisha stojí ohromná pracovitosť. Britský šprintér ovládol 48 etáp na Grand Tour a medzi najväčšie triumfy v jeho kariére patrí víťazstvo na svetovom šampionáte v Kodani v ročníku 2011. Na získanie dúhového dresu sa pripravoval niekoľko rokov, a keď mu jeden pokus nevyšiel na predchádzajúcom šampionáte v austrálskom Geelongu, s maximálnou vervou sa vrhol na Kodaň. Na sezónu 2011 sa pripravil vynikajúco a vyhral Scheldeprijs, tri etapy na Gire a na Tour zaznamenal päť triumfov, plus ovládol bodovaciu súťaž.

 

Pred majstrovstvami sveta sa išiel naladiť na Vueltu, ale hneď počas úvodných dní sa objavilo v tíme HTC - Highroad vírusové ochorenie a zoslabnutý Cavendish musel odstúpiť v priebehu štvrtej etapy. Britský pretekár to považoval za obrovský problém, pretože do šampionátu zostával presne jeden mesiac a za posledných desať rokov získal dúhový dres len ten cyklista, ktorý sa pripravoval na Vuelte. A okrem toho musel vyriešiť, kde bude dovtedy trénovať, lebo po odstúpení z Vuelty sa nemohol zúčastniť na iných pretekoch, ktoré sa odohrávali počas španielskej GT. Britský jazdec sa však nevzdával a vo svoje biografii At Speed hovorí, že mu pomohol aj Peter Velits.

 

 

Mark Cavendish (© Dimensions Data / StiehlPhotography)

 

 

Komplikovanú situáciu vyriešil športový riaditeľ tímu a jeho dobrý kamarát Brian Holm. Našiel dohodu medzi UCI a Vueltou, aby mohol Cavendish pretekať na podujatí Tour of Britain, ktoré štartovalo presne v ten deň, keď končili španielske preteky. Potom sa mu podarilo nájsť miesto v zostave HTC - Highroad na Tour of Britain a svoju pozíciu uvoľnil Peter Velits, ktorý nemal problém s tým, aby ho Cavendish nahradil na týchto pretekoch. Brian Holm dokonca slovenskému pretekárovi navrhol, že Cavendish mu zaplatí kompenzáciu za neúčasť, ale Peter Velits to nepovažoval za potrebné.

 

Britský šprintér tak dostal po značnej snahe k dispozícii deväť súťažných dní a hneď v prvej etape sa tešil z víťazstva. Jeho pohľad však mieril na svetový šampionát, preto po štreke dlhej 170 kilometrov nešiel do tímového autobusu, aby sa presunul do dejiska štartu druhej etapy, ale znovu vysadol na bicykel a 60-kilometrový transport absolvoval za mopedom jedného zo športových riaditeľov tímu. Táto nadpráca sa vyplatila a Mark Cavendish bol perfektne pripravený na svetový šampionát, kde sa mu podarilo uspieť. Jeho koncentrácia a túžba vyhrať boli natoľko silné, že pri prejazde cez jeden krátky kopec na konci pretekov tak zatínal zubami, že si jeden zlomil. Veľké výhry mnohokrát prichádzajú po tvrdej drine a nezlomnej viere, že sa to môže podariť.