V našom motivačnom seriáli predstavujeme hrdinov, ktorí sa rozhodli nevzdať a pokračovali v ťažkej drine nazývanej cyklistika. Dnešný diel je o dvoch cyklistoch z Kolumbie, s ktorými sa život vôbec nemaznal, ale ani jedna prekážka ich nezastavila. Práve naopak, urobila z nich silnejších ľudí a ešte odolnejších pretekárov. Jedných z najlepších vo svojej dobe.
 
 
Nairo Quintana a Rigoberto Urán prišli na cyklistickú scénu v ťažkých časoch pre kolumbijskú cyklistiku. Doby, kedy kolumbijskí cyklisti budili rešpekt, kedy jazdci ako Luis Alberto Herrera či Fabio Parra dokázali porážať aj najlepších pretekárov z Európy sa pomaly stávali už dávnou minulosťou. Talenty z tejto juhoamerickej krajiny boli prehliadané a ani najchudobnejšie európske kontinentálne tímy o ne nejavili veľký záujem. Vtedy z tieňa vystúpili dva fénixy, ktoré vstali z popola a otvorili dvere desiatkam Kolumbijčanov do svetovej cyklistiky a to iba vďaka veľkému odhodlaniu, bojovnosti a chuti zdolať akúkoľvek prekážku za akúkoľvek cenu.
 
 
Z farmy do pelotónu
 
Nairo Quintana strávil svoje detstvo na rodinnej farme, kde okrem ovocia jeho rodičia pestovali aj zemiaky a chovali aj pár kráv či niekoľko sliepok. Malý Nairo nikdy nesníval o kariére športovca, chcel pokračovať v rodinnej tradícii. Po rodinnej tragédii (jeho otca Luisa zrazilo auto a po nehode zostal telesne postihnutý) musel len šesťročný Nairo ťažko pracovať, vláčiť ťažké debny a robiť skoro všetku prácu na farme. Jeho otec mu z vďaky za to kúpil bicykel, červený horský s hrubými kolesami z oceľovej konštrukcie, ktorý stál 70 dolárov. Viac peňazí v tom čase Quintanovci nemali. Nairo mal vtedy 15 rokov a na novom bicykli začal chodiť do školy.
 
 
quintana rodicia martinez
Rodičia Naira Quintanu Luis a Eloisa (© Carlos Julio Martinez)
 
 
Práve na ceste do školy a zo školy zistil, aká krásna a bolestivá dokáže byť cyklistika. V podstate každá cesta do školy, a hlavne zo školy, sa premenila na tréning. „Pochádzam z malej dediny v oblasti Boyaca, ktorá leží v nadmorskej výške tritisíc metrov nad morom. Škola sa nachádzala v údolí. Cesta do nej taká náročná nebola, bolo to z kopca, ale každé poobedie som tú trasu musel vyšliapať,“ opísal Nairo svoje cyklistické začiatky. Stúpanie zo školy domov má podľa dostupných informácii osempercentný sklon a dĺžku 16 kilometrov. Samotný cyklista priznáva, že v tom čase mu cyklistika natoľko učarovala, že keď prišla možnosť začať trénovať s miestnym tímom, neodmietol to.
 
Prvé preteky Nairo Quintana absolvoval ako 15-ročný. Boli to oblastné preteky, v ktorých súťažil proti chlapcom oblečených v krásnych cyklistických dresoch a na cestných bicykloch. Nairo mal na sebe údajne len „handry“ z domu a napriek miernemu neúspechu na cyklistiku nezanevrel. „Pamätám si, že nevyhral. Skončil druhý alebo štvrtý, no okamžite nás zaujal. Nebol to obyčajný chlapec, bol to bojovník. Mal ohromnú silu, ukazoval ju v každom kopčeku. Keď sa postavil, jeho súperi začali odpadávať. Zároveň však bol veľmi pokojný, akoby vedel, kedy má zaútočiť,“ spomína na mladého Quintanu jeho bývalý tréner Luis Fernando Saldarriaga.
 
 
Nezastavili ho ani prekážky
 
Život Naira Quintanu nebol ako z rozprávky. Nikdy nič nedostal zadarmo, všetko si musel vybojovať, miesto v tíme či rešpekt súperov. Od svojich 16 rokov začal jazdiť za menší regionálny celok Boyaca es Para Vivirla, s ktorým absolvoval niekoľko pretekov na domácich cestách. V tomto období mladý Nairo prvýkrát pocítil, ako dokáže cyklistika bolieť. Dokonca sa pozeral smrti do očí, a to, keď ho na ceste zo školy zrazilo auto. Zrážka bola natoľko silná, že Nairo stratil vedomie. Ešte horší moment si prežil o dva roky neskôr, kedy ho opäť zrazilo auto, no tentokrát upadol Quintana do bezvedomia, v ktorom bol päť dní.
 
 
quintana 2017 giro trenazer rcsf
Nairo Quintana (© LaPresse/Massimo Paolone)
 
 
Nairo Quintana nemohol chodiť a nemohol ani bicyklovať. „Bolo to jedno z najťažších období v mojom živote, nemohol som skoro nič robiť,“ povedal Nairo v jednom z rozhovorov. Hneď ako mohol chodiť, tak opäť začal s trénovaním, čo len podtrhuje bojovného ducha, bez ktorého by to Nairo Quintana ďaleko v cyklistike nedotiahol. Jeho talent bol obrovský, to áno, ale bez odhodlania ísť až za prah bolesti, bez vôle "bojovať, nech to stojí, čo to stojí", by nikdy nevstúpil do tímu Kolumbia Es Pasion. Bol to práve tento celok, ktorý mu otvoril dvere do Európy a to už v roku 2010, no ani na starom kontinente Quintanu nečakala prechádzka ružovou záhradou.
 
Jedny z jeho prvých pretekov v Európe bola Tour de l'Avenir alebo Tour Budúcnosti, kde sa mu dostalo rasistických urážok. „Bol to vôbec prvý rok, kedy sa naši talentovaní cyklisti vrátili do Európy. Dlhé roky chýbali na európskych pretekoch, preto na tento rok nikdy nezabudneme. Pamätám si, že samotní francúzski cyklisti sa mu posmievali. Hovorili o ňom ako o šľapke z Indie, lebo mal tmavšiu pleť. Bolo to prvé Nairovo turné v Európe, bolo mi ho ľúto, ale on si to vôbec nevšímal. Raz mi povedal, tréner, to ja vyhrám Tour de l'Avenir,“ opísal Quintanové začiatky na európskych cestách Ignacio Velez, koordinátor cesty a tréner tímu.
 
Nairo sa nevzdal, Tour de l'Avenir v tom roku vyhral. Veľký úspech v ďalších rokoch nasledovali ešte väčšie, v Kolumbii sa stal národným hrdinom, no bez tvrdého tréningu by sa mu to nikdy nepodarilo. „Keď je doma v Kolumbii, vstáva o štvrtej ráno a pomáha otcovi piecť chlieb. Hneď ako vyjde slnko na oblohu, sadá na bicykel a sedí na ňom do pol deviatej. Potom sa ide najesť a následne opäť trénuje. Na bicykli trávi viac ako desať hodín denne. Chodím s ním ja a ešte jeden policajt, lebo keby sme s ním neboli, tak by mu mohli fanúšikovia aj ublížiť,“ opísal každodennú rutinu Quintanu Nestor Garcia, jeden z jeho tréningových partnerov.
 
 
quintana na podiu palec rcsf
Nairo Quintana na pódiu (© LaPresse/Gian Mattia D'Alberto)
 
 
Jediné potešenie
 
Ďalším cyklistickým klenotom Kolumbie je Rigoberto Urán, ktorý na vlastnej koži pocítil, aký krutý dokáže byť život sám o sebe. Mal len 14 rokov, keď prišiel o otca, ktorého zastrelila teroristická skupina operujúca v Kolumbii a snažiaca sa rozvrátiť štát. Urán musel dospieť a prevziať zodpovednosť za seba a svoju rodinu. „Vtedy sa to tu stávalo často, nevinní ľudia boli len tak zabití na ulici. Museli sme sa naučiť s tým žiť. Pre mňa osobne to znamenalo, že som sa musel rozhodnúť. Buď zanevrieť na cyklistiku a zamestnať sa niekde v okolí, alebo posunúť tento šport na vyššiu úroveň,“ opísal Urán jeden zo svojich najhorších zážitkov v živote.
 
Už v tej dobe mladý Rigeberto miloval cyklistiku, ku ktorej sa dostal práve prostredníctvom svojho otca. Ten mu vštiepil hodnoty, ktorých sa Urán drží aj v dospelosti. „Boli to krásne strávené hodiny, len ja a on. Každú nedeľu, vtedy mal voľno, sme sa spolu bicyklovali. Chodievali sme na dlhé výlety. Skúšal som aj iné športy, no len pri bicyklovaní som začal cítiť ten opojný pocit slobody, ktorý mám na bicykli dodnes,“ zaspomínal na svoje začiatky Urán pre portál cyclingnews.com a ďalej priznal, že možno práve cyklistika zachránila jeho život. Bola zmyslom jeho života.
 
Tri mesiace predtým, ako bol zavraždený, stál jeho otec pri ceste a sledoval, ako 14-ročný Urán po prvýkrát súťaží s chlapcami v jeho veku. Bola to časovka a Rigoberto ju vyhral. Bolo to veľké prekvapenie, lebo do miestneho cyklistického tímu ho otec zapísal len osem dní pred pretekmi. Rigoberto s bicyklovaním neskončil ani po veľkej rodinnej tragédii, ale naopak. Snažil sa uživiť svoju mamu a sestru, preto zobral prácu po svojom otcovi. „Z domu odchádzal o siedmej ráno a vracal sa pred polnocou. Celý ten čas bol na bicykli. Na bicykli pracoval, predával lístky do lotérie, na bicykli trávil všetok voľný čas a, samozrejme, aj trénoval s tímom. Nebicykloval sa len vtedy, keď sedel v škole,“ opísala detstvo svojho syna Aracely Uránová.
 
 
uran 2016 profilova cptf gruber
Rigoberto Urán (© Ashley Gruber, Jered Gruber || GRUBER IMAGES)
 
 
Urán bol jeden z najväčších talentov v Kolumbii. Všade, kam prišiel, zvyčajne zvíťazil. Netrvalo dlho a všimli si ho tréneri kolumbijskej reprezentácie a dokonca tím z Talianska. Rigoberto mal len 16 rokov a rozhodol sa povýšiť cyklistiku na vyššiu úroveň. Odišiel do tímu Tenax a začal jazdiť v Európe. „Nikdy som nechcel utekať z Kolumbie, ale šanca, ako bola táto, sa neodmieta. Priznám sa, že som o tom dvakrát nerozmýšľal, prosto som odišiel. Vydal som sa na cestu, na ktorej som dodnes,“ uviedol v rozhovore samotný pretekár.
 
V Európe začal žiť iný život. V Taliansku, kde žil, nikoho nepoznal. Mladý chlapec v cudzom svete chvíľku uvažoval, že urobil chybu, dokonca boli noci, ktoré preplakal. Chýbala mu mama, sestra, kamaráti, ale aj v tomto prípade platilo, že všetko zlé je na niečo dobré. „Bol to pre mňa šok. Ani si neviete predstaviť, aké ťažké to pre mňa bolo. Cítil som sa v Európe úplne izolovaný a priznám sa, že chápem každého, kto si prežije niečo podobné a vzdá sa. Ja som sa vzdať nechcel a od smrti otca som sa naučil starať sám o seba. Jednu vec som pochopil, že život vrcholového športovca je úplne odlišný ako život bežného človeka.“  Urán zaháňal samotu a smútok na bicykli, teraz trénoval skoro už nonstop.
 
 
uran 2017 dazd mokry spinavy cdtf
Rigobeto Urán (© Slipstream Sports)
 
 
Šport plný bolesti
 
Rigoberto Urán v rovnakom duchu pokračuje dodnes. Na bicykli trávi väčšiu časť dňa, a to nielen počas sezóny. „Mimo sezóny trénujem v Kolumbii. Krajina sa zmenila, je to tam skvelé. Mám tam takú svoju oblasť, ktorú milujem. Je tam príjemný vysokohorský vzduch, keďže je to vo veľmi veľkej nadmorskej výške, ale sú tam krásne cesty. Zvyknem s menšími prestávkami bicyklovať od rána do večera, no nikdy tam nechodím sám. Niektoré časti Kolumbie sú stále nebezpečné, tak pre istotu si so sebou vždy niekoho zoberiem,“ priznal v rozhovore pre internetovú stránku alpsandes.com.
 
Jeden z najlepších kolumbijských cyklistov v tomto tisícročí sa popri pretekaniu venuje aj mládeži, samozrejme, tej kolumbijskej. Finančne podporuje tím vo svojom rodnom meste, ktorý mu otvoril dvere do svetovej cyklistiky. Mladým chlapcom neustále opakuje, že cyklistika sa nerobí kvôli peniazom a sláve. „Cyklistika je o nesmiernom obetovaní, o prekonávaní neskutočnej bolesti. Ja som v živote zažil veľkú bolesť, otca zvyčajne máme len jedného, ktorá mi pomohla aj v mojej cyklistickej kariére,“ uvádza jazdec EF Education First - Drapac, ktorý sa ako 16-ročný kvôli cyklistike vzdal všetkého, rodiny, priateľov, domoviny. Všetko len kvôli cyklistike.
 
 
Všetky príbehy zo seriálu Daj do toho všetko! nájdete tu...