Dominancia afrických atlétov je známa v celom športovom svete. Bežci na dlhé trate ako Haile Gebreselassie a Zersenay Tadesse dlhé roky zdobili svojimi výkonmi podujatia na atletických ováloch. V Afrike sa však nájdu aj šikovní cyklisti, ktorí sa postupne začínajú presadzovať v profi-pelotóne aj napriek veľkým prekážkam. Dve eritrejské hviezdy, Merhawi Kudus a Daniel Teklehaimanot, sa s každým problémom dokázali vysporiadať, ich životné príbehy sú inšpiráciou pre všetkých mladých Afričanov.
 
 
teklehaimanot 18 okolo sta
Daniel Teklehaimanot na Okolo Slovenska (© Igor Stančík, Cycling-Info.sk)
 
 
Do školy šprintoval
 
Jedným z najúspešnejších afrických cyklistov v súčasnosti je Eritrejčan Merhawi Kudus, ktorý v poslednom roku okrem domáceho titulu získal aj niekoľko dobrých výsledkov v etapových pretekoch, napríklad na Okolo Romandie v súťaži do 25 rokov obsadil štvrté miesto. Od budúcej sezóny bude jazdiť za tím Astana, prvýkrát tak bude obliekať dres iného World Tour celku ako afrického. Aj Kudusov život a cyklistickú kariéru sprevádza neustále odopieranie si, nasadenie a neochota vzdať sa. Jeho príbeh je viac ako inšpiratívny pre mnohých mladých Eritrejčanov, ktorí snívajú o tom, že jedného dňa budú pretekať na Tour de France. Rovnaký sen hnal dopredu aj Merhawiho Kudusa a len vďaka svojej bojovnosti ho dokázal premeniť na skutočnosť.
 
Momentálne 24-ročný cyklista zažil ťažké detstvo. Chudoba, ktorá bola pre Eritreu charakteristická, sa nevyhla ani jeho rodine. Nedostatok jedla, peňazí a nie zrovna najlepšia politická situácia sa stala dennodennou súčasťou v životoch Eritrejčanov. Únik z krutej reality hlavne deti nachádzali v cyklistike, ktorá sa stala súčasťou eritrejskej kultúry už v dobe talianskej kolonizácie. Kudus sa k nej dostal ako 14-ročný. „Môj strýko bol cyklista, ale nikdy sa nedostal mimo Eritrey. Chcel som byť ako on, na bicykli som robil všetko. Nikdy nezabudnem na to ako sme s kamarátmi súťažili o to, kto ako prvý príde do školy. Celý čas som šprintoval, bolo to asi 15 kilometrov,“ spomínal na svoje úplne cyklistické začiatky talentovaný vrchár.
 
 
kudus 2014 dddf
Merhawi Kudus v roku 2014 (© MTN-Qhubeka pb Samsung / StiehlPhotography)
 
 
Kudusová rodina mala rôzne problémy a Merhawi radšej trávil čas vonku a osamote. Jeho jedinými spoločníkmi sa stali bicykel a tamojší hornatý kraj. „Hlavné mesto Eritrey, Asmara, sa nachádza na náhornej plošine. Keď sa tam chcete dostať, stále musíte stúpať. Milujem jazdu do kopca, pretože keď som bol dieťa, iba pri jazde do kopca som zabudol na všetky problémy.“ Ani zlá politická nálada a nepokoje v jeho rodnom kraji ho neprinútili prestať s trénovaním. „Trávil som na bicykli skoro všetok voľný čas, ale súčasťou môjho tréningu bol aj beh. Počasie niekedy nedovoľovalo, aby som sa bicykloval, tak som behával. Rovnaký spôsob tréningu mám aj teraz, v Taliansku. Keď prší, nemám rád dážď, vtedy je nebezpečné bicyklovať tak behávam,“ priznal v rozhovore pre portál Cycling Weekly.
 
Najväčším snom Merhawiho Kudusa bol štart na Starej dáme, ktorý si splnil v roku 2015. V súťaži do 25 rokov skončil desiaty. Nikdy by sa mu to nepodarilo, keby tri roky predtým s cyklistikou skončil. Na podujatí Okolo Rwandy držal žltý dres, ale dva dni pred koncom oň prišiel. „S odstupom času to beriem ako dobrú skúsenosť. Vyhral som druhú etapu. No musím povedať, že to bolo v tej dobe veľmi ťažké, dokonca som uvažoval, že skončím.“ Ani prvé preteky v Európe neboli zrovna najľahšie. Najmä kvôli jeho čiernej pleti. „Nikto okolo mňa nechcel jazdiť. Všetci ma urážali a smiali sa mi. Zároveň sa ma báli, že ich zhodím. Musel som si na to zvyknúť, musel som sa tiež veľa učiť. Chcel som však dokázať, že aj čierny môže vedieť bicyklovať ako biely.“ Zdá sa, že sa to Merhawimu Kudusovi podarilo. 
 
 
kudus 2017 ilustrak dddf
Merhawi Kudus (© Dimensions Data / StiehlPhotography)
 
 
Nezastavil ho žiaden problém
 
Ani ďalší eritrejský hrdina, Daniel Teklehaimanot, nemal cestu do profi-pelotónu vydláždenú. Prvý Afričan, ktorý nosil bodkovaný dres na Tour de France pochádzal z veľkej rodiny, ktorú taktiež trápil hlad a chudoba. Teklehaimanot mal až 11 súrodencov, o ktorých sa musel starať. Od ranného detstva pracoval na rodinnej farme asi 25 kilometrov od hlavného mesta. Ťažké podmienky, v ktorých vyrastal, ho ale neprinútili k tomu, aby na cyklistiku zanevrel. Práve naopak, Daniel pochádzal z hornatého kraja a zamiloval sa do prírody. Preto najskôr skúšal horskú cyklistiku, z ktorej presedlal na cestnú až po veľkom úspechu v Pobreží Slonoviny. „Na bicykli som začal jazdiť ako 10-ročný, no tento šport som začal brať vážne až o šesť rokov neskôr. Veľký zlom v mojej kariére nastal potom ako som spoznal Michela Théza, ktorý mi otvoril dvere do Svetového cyklistického centra vo Švajčiarsku,“ opísal kľúčové stretnutie.
 
Odchod z domova nebol jednoduchý a mladý cyklista ho niesol veľmi ťažko. „Mal som problém dostať víza. Existuje toľko talentovaných chlapcov u nás, v Eritrey, ktorí sa ale nikdy nedostanú do dobrého tímu kvôli vízam. Musíme na sebe naozaj tvrdo pracovať, aby si tímy mimo Afriky povedali, že stojíme za to. Je ťažké dostať sa do Európy,“ uviedol pre The Guardian. Teklehaimanot prišiel do nového prostredia, nevedel jazyk, nepoznal tamojšie zvyky a ostatní cyklisti na neho ukazovali prstom kvôli jeho pôvodu. Daniel ale vedel, že ak chce jedného dňa súťažiť proti najlepším svetovým cyklistom, nemôže sa vzdať.
 
 
teklehaimanot 2017 ilustrak dddf
Daniel Teklehaimanot (© Dimensions Data / StiehlPhotography)
 
 
Rozhodol sa zobrať zodpovednosť do svojich rúk, všetku svoju energiu vložil do jedného, do cyklistky. Tá sa v tomto období stála jeho veľkou vášňou, stala sa zmyslom jeho života. Bolo to vidieť na každom tréningu, pripomínal afrického leva, vydával zo seba maximum. „Bola to veľká zmena, bolo veľa nocí, ktoré som preplakal. Sníval som však, že sa dostanem na Tour de France a preto som neprestával v trénovaní. Vo Švajčiarsku mi chýbal domov, rodina. Rýchlo som si však zamiloval tamojšie prostredie a rád som sa v ňom preháňal na bicykli. Niekedy som na ceste strávil aj pol dňa.“
 
V rovnakom nasadení pokračuje Teklehaimanot aj teraz. Nový, prechodný, domov našiel v Taliansku, kde trénuje počas celého roka vo vysokých nadmorských výškach, dokonca aj v zime. Daniel si vychutnáva jazdu do kopca, ale aj z kopca a to hlavne v ranných hodinách. Kvôli tomu je ochotný privstať si. „Som zvyknutý vstávať skoro, s tréningom začínam o šiestej ráno. Niekedy idem na bicykel ešte skôr, najmä tu v Taliansku. Milujem to tu, predovšetkým v decembri. Vždy si ráno privstanem a idem na bicykel. Je to nádherné, býva tu hustá hmla, že nevidím ani koniec predného kolesa. Zrazu však hmla zmizne a vy vidíte tú nádheru, kopce zaliate slnkom. V tom okamihu vám nevadí ani zima, ani bolesť,“ dodal pretekár, ktorý prišiel do Európy s jedným tričkom, zubnou kefkou a pár šortkami. Teraz je najznámejším cyklistom v Eritrey a hrdinom všetkých talentovaných cyklistov čiernej pleti.
 
 
Toto bola nateraz posledná časť seriálu o nezlomnosti a extrémnom chcení hviezd, ktoré vzišli z ťažkých podmienok.