Už od roku 1933 prebiehajú cyklistické preteky Paríž - Nice, ich tradičným termínom je marec. Prvým víťazom sa stal Belgičan Alfons Schepers. Paradoxne, napriek zažitému názvu nie vždy tieto preteky štartovali v Paríži. Záverečná etapa má cieľ spravidla na Promenade des Anglais v meste Nice alebo na Col d'Eze, kopci neďaleko spomínaného mesta. V sezóne 2012 organizátori zaznamenali jubilejný 70. ročník.


Motivácia organizovať preteky bola podobná ako u niekoľkých iných cyklistických podujatí. Majiteľ novín Le Petit Journal a Le Petit Nice Albert Lejeune chcel zvýšiť predajnosť svojich periodík. Keďže Le Petit Journal vychádzal v Paríži a Le Petit Nice v Nice, etapové preteky sa konali práve medzi týmito dvoma mestami.


Od prvého ročníka sa preteky konajú začiatkom marca, ešte do vypuknutia druhej svetovej vojny prebehlo prvých sedem ročníkov. Sponzorskými kolegami boli v tomto období okrem už spomínaných novín Le Petit Journal a Le Petit Nice denníky Lyon Républician a Marseille Matin. Hneď po skončení vojny v roku 1946 prebehol ďalší ročník pretekov, v roku 1951 sa nakrátko zmenili na "Paríž - Azúrové pobrežie", aby sa od roku 1954 opäť vrátili k pôvodnému názvu. Zo začiatku sa preteky profilovali skôr ako prípravné na začiatku sezóny, neskôr získavali na vážnosti a prestíži. V súčasnosti patria k renomovaným podujatiam a zakaždým pritiahnu mnoho vynikajúcich cyklistických profesionálov.


Raymond Poulidor 1Edícia v roku 1959 bola dosť atypická, šliapalo sa z Paríža do Nice a potom ešte ďalej až do Ríma. Organizátori zaviedli tri klasifikácie. Prvá zahŕňala úsek z Paríža do Nice, druhá z Nice do Ríma, tretia brala do úvahy celú trasu. Tá sa výrazne predĺžila, merala až 1955 kilometrov. Na začiatok sezóny pre nejedného z jazdcov priveľká porcia. Kritika sa ozývala zo všetkých strán a takáto edícia sa raz a navždy odobrala do histórie. Renomé pretekov s pribúdajúcimi rokmi rástlo. Mnohí významní cyklisti ich považovali za vhodnú príležitosť rozjazdiť sa na začiatku sezóny.


Od počiatkov pretekov v roku 1933 mal líder oblečené modrozlaté tričko. Vydržalo to do roku 1939. V roku 1946 sa farba zmenila na zelenú, neskôr na žltú s oranžovými bodkami, bielu, od roku 2008 na klasickú žltú. Prvý jazdec bodovacej klasifikácie nosil zelený dres, potom ružovopurpurový a zelenobiely. Dodajme, že na vyše jedno celé desaťročie (1985 - 1996) organizátori bodovaciu súťaž z hodnotenia vyradili. Niekoľkokrát sa menila aj farba dresu najlepšieho vrchára zavedená v roku 1952. Líder je aktuálne odetý do bieleho trička s červenými bodkami, v minulosti nosil žltočervený, potom aj bielopurpurový, žltomodrý a modrý dres. Osobitne sa posudzuje aj súperenie mladých cyklistov do 23 rokov, najlepší z nich je poľahky rozoznateľný podľa bieleho dresu.


Až do roku 1962 sa preteky vždy začínali v Paríži. Od roku 1963 preteky štartovali v 22 rôznych lokalitách, bolo medzi nimi dokonca aj belgické mesto Luingne. Podobne organizátori variovali aj s cieľovým mestom. Počiatočných 36 ročníkov malo za cieľ poslednej etapy mesto Nice. Potom bol za cieľ stanovený vrch Col d´Eze a nasledujúcich päť dojazdov na tomto kopci bolo vždy súbojom o prvenstvo medzi dvoma legendami - Eddym Merckxom a Raymondom Poulidorom. Prvé tri ukoristil pre seba Merckx, ďalšie dva Poulidor, ktorý stanovil aj dlho platný rekordný čas, v ktorom zdolal namáhavé stúpanie na Col d´Eze. Často sa stávalo, že ten jazdec, ktorý ako prvý dorazil na vrchol Col d´Eze, vyhral aj celkovú klasifikáciu. V osemdesiatych rokoch kraľovali v obávanom stúpaní Íri, uchmatli až deväť etapových vavrínov. Až päť z nich pripadlo Seanovi Kellymu, ostatné štyri získal Stephen Roche. Z ostatných jazdcov sa štyrom podarilo doraziť ako prvým na Col d´Eze a aj získať celkový primát na pretekoch. Platilo to pre toto kvarteto - Tony Rominger v rokoch 1991 a 1994, Jean Francois Bernard (1992), Alex Zulle (1993) a Vladislav Bobrik (1995).


V roku 1966 sa na cestách medzi Parížom a Nice stretli dvaja veľkí rivali Raymond Poulidor a Jacques Anquetil. Ako to bývalo tradíciou, prvý v cieli bol Anquetil. Ten exceloval hlavne v časovke jednotlivcov na 34 kilometrov. Nikto predtým takúto vzdialenosť neprešiel sólovo tak rýchlo. "Večne druhý" Poulidor si napravil chuť o niekoľko rokov neskôr, stal sa celkovým pariz-nice-2010víťazom v rokoch 1972 a 1973. V roku 1996 organizátori cieľ opäť presunuli na známu promenádu v Nice. Záver pretekov na odľahlom kopci Col d´Eze sa neosvedčil, divákov sledujúcich vzrušujúce finále pretekov bolo pomerne málo. Preto organizátori spravili zásadnú zmenu. V roku 1996 a 1997 bola záverečnou etapou časovka jednotlivcov a najrýchlejší v nej boli „známe firmy" Chris Boardman a Viačeslav Jekimov. Záver pretekov tým nepochybne získal na atraktivite, v uliciach Nice sledovali napínavé vyvrcholenie desaťtisíce fanúšikov. Potom sa organizátori vrátili k horskej etape ako finálovému dejstvu. V roku 2012 bola medzi etapami aj namáhavá horská časovka jednotlivcov. Najrýchlejší v nej bol Brit Bradley Wiggins, ktorý vyhral aj celkovo.


Počas druhej etapy ročníka 2003 sa prihodila tragická udalosť. Kazach Andrej Kivilev po ťažkom páde utrpel vážne zranenia hlavy. Ani okamžitý rýchly prevoz do nemocnice mu život nezachránil, v noci zomrel. UCI to podnietilo k logickému rozhodnutiu, aby boli prilby povinné pre všetky súťaže profesionálnych cyklistov.


S pribúdajúcimi ročníkmi vzrastal aj počet a náročnosť horských etáp. Čoraz častejšie prehovárali vysoké kopce do celkového poradia a šance skvelých špurtérov na celkové prvenstvo výrazne klesali. Na listine víťazov nájdeme tie najslávnejšie mená svetovej cyklistiky ako Jacques Anquetil (vyhral 5 ročníkov), Eddy Merckx (3), Laurent Jalabert (3), Raymond Poulidor (2), Miguel Indurain (2), Tony Rominger (2), Alexander Vinokurov (2). Poslední traja víťazi predstavujú špičku súčasnej svetovej cyklistiky - Alberto Contador (2010), Tony Martin (2011) a Bradley Wiggins (2012). A čo sa týka štátnej príslušnosti víťazov, s veľkou prevahou vedú Francúzi (21 triumfov) a Belgičania (14).


Aj keď na cestách medzi Parížom a Nice štartovalo množstvo cyklistických superhviezd, žiadna sa nevyrovnala nezlomnému Írovi Seanovi Kellymu. Ten vyhral 7 ročníkov za sebou v rokoch 1982 - 1988 a v počte celkových prvenstiev je rekordérom až dodnes.

Slováci najradšej spomínajú na ročník 2010, keď na Paríž - Nice prvý raz ukázal svoju genialitu Peter Sagan. 20-ročný Žilinčan vtedy vo farbách Liquigas-Doimo vyhral dve etapy a zelený dres pri vôbec prvom profesionálnom štarte na pretekoch v Európe. Na podujatí potom dosahoval dobré výsledky aj Peter Velits, ktorý sa dostal do TOP 10 v sezónach 2013/14.

 

Aj tieto preteky sprevádzali v posledných ročníkoch snahy o získanie väčšej dramatickosti. Organizátori preto stavili na zvlnené profily, počas ktorých je dôležitá každá sekunda a ani jedna z etáp nemá vyslovene kľúčový charakter. Tieto predsavzatia však museli vykonať s noblesou, aby zachovali tradíciu stúpania Col d´Eze a krátkych skúšok proti chronometru.

 

V rozpätí rokov 2012 - 2016 tu predvádzal svoju dominantnosť tím Sky, ktorý uchmatol až štyri víťazstvá. Najskôr to bol Bradley Wiggins, ktorý tu odštartoval svoj víťazný pochod za titulom na Tour de France, potom ho nasledoval Richie Porte. Austrálskemu jazdcovi náramne vyhovujú podmienky na tomto podujatí, svoj triumf zopakoval aj v sezóne 2015, a po týchto úspechoch dostal veľkú chuť ukázať sa aj na Grand Tour. A ďalším úspešným jazdcom britskej zostavy, ktorý sa presadil na francúzskom podujatí, bol Geraint Thomas, ktorý v roku 2016 odolal náporu Alberta Contadora, k čomu mu pomohla aj jedna zrušená etapa s cieľovým dojazdom. Medzi celkových víťazov sa vtesnal Carlos Betancur. V roku 2014 tu okrem toho vyhral dve etapy, ale na dlhý čas to bol jeho posledný kvalitný výkon na medzinárodnej scéne.    

 

Preteky vychádzajúceho Slnka. Aj takto sa volá podujatie Paríž - Nice. V roku 2017 tu štartovali traja Slováci. Boli to Juraj Sagan, Erik Baška a Michael Kolář. Všetci mohli sledovať tiché víťazstvo Sergia Henaoa. Prvé tri etapy boli veterné a v podstate po rovine. Postupne vyhrávali Arnaud Démare, Sonny Colbrelli a Sam Bennett. Nasledovala časovka, kde vyhral domáci pretekár Julian Alaphilippe. Po boji proti chronometru prišla ešte jedna príležitosť pre šprintérov. Využil ju André Greipel. No a potom to prišlo, pravé horské súboje. Prvý vyhral Simon Yates, za ktorým tesne finišoval neskorší víťaz Henao. Druhý súboj, ten najnáročnejší uchmatol Richie Porte. Na záver sa tešil David De la Cruz, ktorý vyhral z úniku. Nič to ale nezmenilo na Kolumbijčanovom víťazstve. Druhý skončil Alberto Contador, tretí Daniel Martin. Zo Slovákov napokon dokončil preteky len starší Saganovec.

 

V roku 2018 totálne ovládli španielski cyklisti, teda aspoň čo sa týka celkovej klasifikácie. Z výhry sa tešil Marc Soler, ktorý za sebou nechal zvučnejšie mená ako Simon Yates, Sergio Henao alebo Richard Carapaz. Soler o svojom víťazstve rozhodol až v poslednej ôsmej etape, ktorú síce vyhral iný Španiel, David De La Cruz, ale Marc prišiel do cieľa len tri sekundy po ňom, čo mu stačilo na to, aby sa dočkal jedného zo svojich najväčších úspechov v kariére. Do najlepšej päťky sa zo španielskych cyklistov dostali ešte Gorka a Ion Izagirreovci. Ak boli španielski pretekári takí úspešní v GC, čo sa týka jednotlivých etáp, v nich dominovali predovšetkým domáci borci. Až štyri z ôsmych etáp totiž vyhrali Francúzi, menovite Arnaud Démare, Jonathan Hivert, Jérome Cousin a Rudy Molard. Okrem nich na najvyšší stupienok vyskočili ešte Dylan Groenewegen, Wout Poels a Simon Yates.