Miláno - San Remo sú najdlhšími jednodňovými pretekmi v kalendári UCI World Tour, merajú 298 kilometrov. Prvýkrát sa konali už v roku 1907 a vyhral ich známy Lucien Petit Breton. Počas dlhých rokov svojej existenicie sa stali jedným z najprestížnejších podujatí UCI World Ranking. Odrazilo sa to aj v účasti svetových cyklistických hviezd, ktoré považujú Miláno - San Remo za atraktívne a zaujímavé.

V prvých rokoch nasmerovali organizátori pelotón aj cez kopec Passo del Turchino, ktorý bol pre niektorých jazdcov tvrdou prekážkou. Neskôr už nehral takú dôležitú úlohu. Jazdci boli oveľa lepšie trénovaní a horské pasáže už neoddeľovali výborných od tých slabších v takej výraznej miere. Aj keď úniky pred Passo del Turchino boli časté, do cieľa bolo ešte ďaleko a „balík" väčšinou uprchlíkov dostihol. Drvivá väčšina z dlhej histórie týchto pretekov sa rozhodovala v dramatických finišoch početných skupín. Aj v dnešných rokoch dokážu špurtéri absolvovať dlhšie stúpania bez výraznej časovej straty oproti vychýreným vrchárom. Ale celá trať je dlhá, a preto náročná. Často tu vyhrávali aj jazdci, pre ktorých rýchly finiš nebol ich silnou stránkou.

Prvý veľký škandál privodil Luigi Ganna v roku 1910. Do cieľa dorazil na druhej pozícii, ale organizátori zistili, že časť „štreky" absolvoval autom. Bez milosti ho diskvalifikovali.

V tomto roku už Miláno - San Remo zaznamená svoj 104. ročník, v tomto smere prekonáva aj Tour de France. Dôvod je pomerne jednoduchý. Preteky sa viackrát konali aj počas svetových san-remo-bindavojen, výnimkou boli iba rok 1916 aj roky 1944 a 1945, kedy sa Miláno - San Remo neuskutočnilo. Počas druhej svetovej vojny vládol v Taliansku fašistický diktátor Benito Mussolini a takpovediac na jeho pokyn sa preteky zorganizovali. Ako vodca národa mal eminentný záujem zachovať tradíciu podujatia a dať tak svetu na známosť, že v Taliansku je všetko v poriadku. Miláno - San Remo sa teší veľkej pozornosti fanúšikov, okolo ciest sú každý rok státisíce ľudí. Od roku 1954 sa vysielajú z pretekov aj televízne prenosy. Pravda, počas prvých rokov televízie kamery snímali iba posledných 300 metrov pred cieľom.

Najúspešnejším cyklistom v histórii podujatia je fenomenálny Belgičan Eddy Merckx, ktorý vyhral sedemkrát. Je to absolútny svetový rekord na jednodňových pretekoch. Za ním figuruje na „striebornej priečke" Talian Costante Girardengo so šiestimi prvenstvami. Pravda, dosiahol ich v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, kedy nebola konkurencia ani zďaleka taká „nabitá" ako v neskorších časoch. Štyrikrát bol na pomyselnej cieľovej páske prvý aj fenomenálny Gino Bartali, trikrát vyhrali Fausto Coppi, Belgičan Roger de Vlaeminck a Španiel Óscar Freire.

Triumfy Eddyho Merckxa v pretekoch Miláno - San Remo potvrdzovali, že cyklistika v celej svojej histórii azda nemala komplexnejšieho pretekára. Trikrát porazil v cieľovom finiši viacerých cyklistov, štyrikrát doviedol k víťazstvu svoj sólový únik. Presvedčivo tým dokázal, že keď bol vo vrcholnej forme, jeho maximálnemu tempu nebol schopný dlhšie odolávať žiaden zo súperov. V roku 1971 bol jeho odstup od druhého Taliana Felice Gimondiho presne pol minúty, v roku 1976 predstihol druhého Wladimira Panizzu (Taliansko) o 28 sekúnd. V roku 1975 v posledných stovkách metrov pred cieľom prešpurtoval Taliana Francesca Mosera, ktorý bol vychýreným tempárom (bol jeden čas aj držiteľom svetového rekordu v hodinovke) aj špurtérom.

Nemecká cyklistická superhviezda Eric Zabel tiež zásadne prehovoril do histórie podujatia, dosiahol štyri prvenstvá. Mal nadosah aj piaty triumf, prišiel oň krajne zriedkavým spôsobom. V roku 2004 viedol v záverečnom špurte, bol presvedčený, že má víťazstvo isté. Pustil riadidlá svojho bicykla a zdvihol ruky. To lišiacky využil Óscar Freire, zo všetkých síl sa v záverečnom úseku oprel do pedálov a napokon pár centimetrov prehovorilo v jeho prospech. V histórii týchto pretekov sú v hodnotení krajín suverénne na čele Taliani. Spolu dobyli až 50 celkových triumfov, teda takmer toľko, ako všetky ostatné krajiny dohromady (53). Okrem toho až 34-krát obsadili kompletné stupne víťazov. Najmladším víťazom v histórii bol Ugo Agostini, mal necelých 21 rokov. Najstarším Andrej Čmyľ mal presne 36 rokov a 57 dní. Absolútnym rekordérom, čo sa týka počtu účastí, je taliansky cyklista Wladimiro Panizza. Úspešne dokončil osemnásť ročníkov a raz bol aj neďaleko od víťazstva. V roku 1976 došiel do cieľa druhý, nad jeho sily bol iba Eddy Merckx. Interesantnou persónou je víťaz z roku 1996 Gabriele Colombo. Či presnejšie, zaujímaví sú niektorí jeho rodinní príslušníci. Aj jeho otec, aj starý otec boli výborní cyklisti, ktorí spolu sedemkrát štartovali na Tour de France. Skutočne cyklistická rodinka. Skvelý taliansky jazdec Alfredo Binda bol jedným z najväčších smoliarov na cestách medzi Milánom a San Rémom. V roku 1936 si pri hrôzostrašnom páde zlomil stehennú kosť. Jeho rehabilitácia trvala trištvrte roka, ale už sa nikdy nedal úplne zdravotne do poriadku a nedosiahol žiadne ďalšie významné víťazstvo.

Podstatná časť trate vedie rovinami, preto viac vyhovuje hlavne renomovaným špurtérom. Napriek tomu občas nečakane zamieša poradie náročnejší úsek, ktorý vedie kopcami. Stalo sa to napríklad v roku 1995, keď celému zvyšku pelotónu ukázala chrbát dvojica Laurent Jalabert a Maurizio Fondriest. Ich únik vydržal až do cieľa.

miano-sanremo-2009Zatiaľ najrýchlejšie sa šliapalo v roku 1990, keď víťazný Gianni Bugno prešiel 298 kilometrov za 6 hodín, 25 minút a 6 sekúnd, čo predstavuje úctyhodnú priemernú rýchlosť 45,806 km/hod. Totálnym protikladom bola edícia v roku 1910. Konala sa 3. apríla, ale to, čo počas pretekov vystrájalo počasie, nemalo obdobu. Už tesne po štarte sa na pelotón spustil hustý lejak a podmienky sa neustále zhoršovali. Pri stúpaní na Passo del Turchino sa rozpútala snehová búrka. Na ceste ležalo zhruba 20 centimetrov snehu, teplota klesla na 2 stupne pod nulou. Prihásených bolo 94 cyklistov, ale ešte pred štartom sa rozchýrilo, že vo vyšších polohách leží sneh. Mnoho pôvodne prihlásených borcov táto správa odradila a účasť si na poslednú chvíľu rozmysleli. Určite to neskôr neoľutovali. Zo 65 jazdcov, ktorí napokon štartovali, dosiahli cieľ iba štyria! Prvý bol v cieli známy Francúz Eugenio Christophe, druhý v poradí Talian Giovanni Cocchi zaostal za víťazom o viac než hodinu, čo je doteraz najväčší odstup prvých dvoch cyklistov v poradí v celej histórii pretekov. Christophe zvládol trať za takmer 12 a pol hodiny, teda priemernou rýchlosťou 23,330 km/h.

Žiadnemu z cyklistov sa nepodarilo zvíťaziť trikrát za sebou, hoci Erik Zabel bol k "hattricku" veľmi blízko. Po triumfoch v rokoch 1997 a 1998 prehral v záverečnom špurte tesne s naturalizovaným Belgičanom Andrejom Čmiľom.

V zatiaľ posledných pretekoch Miláno - San Remo mal stupne víťazov na dosah náš Peter Sagan. V roku 2012 ho v dramatickom finiši nakoniec predstihli iba traja súperi - prvý Austrálčan Simon Gerrans, druhý Švajčiar Fabian Cancellara a tretí kolega z tímu Liquigas-Cannondale Talian Vicenzo Nibali. Sagan tak potvrdil, že ako renomovaný špurtér dokáže bez väčšej straty zdolať aj náročné kopce. O rok neskôr sa nalepila na galusky nášho najlepšieho jazdca obrovská smola, pretože bol veľmi blízko k úžasnému triumfu. Na konci zostali vpredu len šiesti borci a Sagan bol z nich najrýchlejší, avšak stačila jedna maličká chybička a víťazstvo si vybojoval Gerald Ciolek.
 
Sezóna 2014 sa mala niesť v duchu veľkých zmien, pretože klasický a dlhé roky nezmenený profil malo doplniť ďalšie stúpanie, ktoré by zmenilo charakter pretekov. Diskusie o zaradení Pompeiany na koniec pretekov boli veľmi živé, nakoniec však rozhodla vyššia moc a kvôli zosuvom pôdy si podujatie zachovalo svoju tradičnú tvár. Nič sa potom nezmenilo ani v nasledujúcich ročníkoch, pretože prevládol názor, že aj špurtéri majú právo na svoj vlastný monument. V roku 2015 sa iba presunul finiš na ulicu Via Roma, ktorá je významne spätá s týmto podujatím. V uvedených ročníkoch sa na konci žiadne prekvapenie nekonalo a v náročnom šprinte sa presadili Alexander Kristoff a John Degenkolb.
 
Ani sezóna 2016 nepriniesla žiadne zmeny, všetci šprintéri a útočníci sa mohli sústrediť len na prechod cez Poggio. Tento kopec neohrozil šprintérsku koncovku, ale finále poznačil pád Fernanda Gaviriu, ktorý postavil mimo hru viacerých favoritov, vrátane Petra Sagana, a z "druhého sledu" sa presadil Arnaud Démare. Francúzsky jazdec dlho čakal na veľké víťazstvo, ale toto bolo poznačené obvinením, že na stúpaní Cipressa sa držal tímového vozidla, keď sa vracal do balíka po páde.    
 
Prvý monument sezóny 2017 meral bez mála takmer tristo kilometrov, jazdci teda strávili v sedle niekoľko hodín. Víťaz viac ako sedem. Na štart "La primaveri" sa postavil aj Peter Sagan, ktorý netajil túžbu po víťazstve. Všetko sa sústredilo na kopec Poggio, ktorý mal rozhodnúť, minimálne napovedať. A aj tak bolo, tesne pred jeho vrcholom zaútočil Sagan, ktorého sa chytili Kwiatkowski a Alaphilippe. V závere mal najviac síl poľský reprezentant, ktorý nášho porazil doslova o milimetre. Tretí finišoval Francúz. Peter svojim atakom prekazil plány viacerým šprintérom. V elitnej desiatke sa okrem trojice na prvých troch miestach usalašili vychýrení šprintéri. Kristoff, Gaviria, Démare, Degenkolb, Bouhanni, Viviani a Ewan sa museli zmieriť s umiestnením "len" v elitnej desiatke. Juraj Sagan finišoval na 113. mieste.