Koniec marca je každoročne termínom, kedy sa v Belgicku konajú cyklistické preteky Gent - Wevelgem. Ich prvý ročník prebehol už v roku 1934. Trasa vedie takmer výlučne rovinami, preto sa Gent - Wevelgem nazýva aj „šprintérskou klasikou". Ale pelotón musí zdolať aj niekoľko krátkych viac či menej náročných stúpaní. Do cieľa spravidla finišujú menšie či väčšie skupiny, preto sú v listine víťazov mnohé mená renomovaných špurtérov. Podujatie sa koná bezprostredne po E3 Harelbeke, ďalších pretekov v rámci Flámskeho týždňa cyklistiky. Veľa jazdcov zaraďuje do svojho programu obe súťaže, na oddych medzi nimi majú po kozmetickej zmene termínu (Gent - Wevelgem sa koná o jeden deň skôr) dva dni. V roku 2013 sa odohrá tak trochu jubilejný 75. ročník.

Komplikácie pre jazdcov často znamenajú klimatické výkyvy. Silný vietor alebo hustý dážď nie sú na jar v týchto zemepisných šírkach žiadnou raritou.

Podľa názvu pretekov by sa zdalo, že sa štartuje zásadne z Gentu, ale nie je to pravidlo. Od roku 2004 pelotón vyráža na vyše dvestokilometrovú trasu z námestia blízkeho mestečka Deinze. Trasa vedie smerom k pobrežiu, potom sa stáča na juh k hraniciam s Francúzskom. Vzdialenosť, ktorú musia účastníci absolvovať, presahuje 200 kilometrov. Napríklad v roku 2011 merali preteky celkovo 219 kilometrov.

V roku 1934 odštartoval premiérový ročník, no od terajšej podoby mal poriadne ďaleko. gent-wevelgem-1955Štartovali iba juniori, trať merala 120 kilometrov. Druhý ročník sa šiel o rok neskôr a znova bol určený pre mladých juniorských cyklistov. V rokoch 1936 - 1939 bola súťaž otvorená pre amatérskych pretekárov bez vekového odmedzenia. Počas druhej svetovej vojny (1940 - 1944) sa preteky nekonali, ale po jej skončení Gent - Wevelgem odštartovali úplne novú éru. Stali sa podujatím pre profesionálov, hoci organizátori museli vyvinúť obrovské úsilie. Aby dali dokopy primeraný balík peňazí, neváhali si ako fyzické osoby zobrať úvery, ktoré potom splácali. Našťastie, Gent – Wevelgem s rokmi naberal na dôležitosti a prilákal solventných sponzorov.

Tesne po skončení druhej svetovej vojny, na konci júla 1945, sa preteky konali znova a boli už zorganizované pre skutočných cyklistických profesionálov. „Porcia" pre pelotón predstavovala 200 kilometrov. Do cieľa došpurtovala ako prvá šesťčlenná skupinka, ale odstupy boli také tesné, že o víťazovi musela rozhodnúť cieľová fotografia. Celých desať dní nebolo rozhodnuté, kto bol prvý, až do chvíle, kedy nedostal vrchný rozhodca Maurice Van Herzele cieľový záber. Ten určil za víťaza domáceho jazdca Roberta Van Eenaemeho.

Preteky vedú otvorenou krajinou blízko pobrežia a majú viacero nástrah. Hlavne prudký vietor od Atlantického oceánu je v tomto regióne takmer každodennou realitou. Ťažké je tiež stúpanie na vrch Kemmelberg, jazdci ho musia zvládnuť až dvakrát. Potom ich čaká krajne nebezpečný zjazd po úzkej ceste tvorenej dlažobnými kockami, kde je hrozba bolestivého pádu veľmi reálna. Ak spŕchne, klzký povrch si vyžaduje skutočne majstrovské ovládanie bicykla. V histórii pretekov sa veľakrát stalo, že nádeje nejedného skvelého cyklistu sa skončili „haváriou" práve v tejto pasáži. Aj preto je práve Kemmelberg miestom, kde sa často rozhoduje o víťazovi. Od Kemmelbergu do cieľa už vedie rovinatá cesta, ale na pelotón ešte čaká približne 30 kilometrov. Kopec zvykne oddeliť „zrno od pliev" a v záverečnom špurte vo Wevelgeme bojujú o titul väčšinou skupinky, ktoré sa odtrhli od hlavného poľa.

Preteky s pribúdajúcimi ročníkmi výrazne naberali na prestíži, preto na listine víťazov nájdeme mnoho zvučných mien - trebárs Jacques Anquetil, Eddy Merckx, Fredy Maertens, Bernard Hinault, Francesco Moser, Mario Cipollini. Posledné dva ročníky sa stali korisťou skvelého Belgičana Toma Boonena. V hodnotení krajín s veľkou prevahou trónia na prvej priečke domáci Belgičania. Ich pretekári zaznamenali oveľa viac víťazstiev (48) než všetky ostatné krajiny spolu (26). Je to potvrdenie statusu cyklistickej veľmoci pre krajinu organizátorov, ale tiež dôkaz, že najlepší belgickí jazdci považujú svoju účasť na pretekoch Gent - Wevelgem za samozrejmosť. Na druhej strane - práve tieto preteky odštartovali hviezdne kariéry štyroch výnimočných cyklistov, veď Freddy Martens (v roku 1975), Bernard Hinault (1977), Džamolidin Abdužaparov (1991) a Edvald Boason Hagen (2009) tu dosiahli svoje prvé veľké profesionálne víťazstvo.

Až šiesti cyklisti dokázali tieto preteky vyhrať trikrát - Belgičania Robert Van Eenaeme, Rik Van Looy, Eddy Merckx, Tom Boonen, Talian Mario Cipollini a už spomínaný Tom Boonen.

Cipollini je stále považovaný za jedného z najlepších špurtérov v histórii cyklistiky, ale „Super boonen-gent-2011Mario" v roku 1993 dokázal, že vie víťaziť aj ináč. Po krkolomnom zjazde z Kemmelbergu sa k cieľu rútila silná päťčlenná skupina. Zdalo sa, že si to jej členovia rozdajú v záverečnom špurte, ale Cipollini niekoľko kilometrov pred cieľom ostatným „odišiel" aj s Američanom Fredom Rodriguezom. Vo finiši bol Cipollini rýchlejší a vyhral. V zatiaľ poslednom ročníku (2012) bol na dosah od triumfu slovenský „rýchlik" Peter Sagan. Asi 25 kilometrov pred cieľom bol v nádejnom úniku s Fabianom Cancellarom, ale aktívna početná skupina sa stihla na vedúcu dvojicu dotiahnuť. V dramatickom špurte Sagan tesne zaostal za Tomom Boonenom a obsadil cenné druhé miesto, kým „vyšťavený" Cancellara dorazil až trinásty.

Sympatickou súčasťou pretekov Gent - Wevelgem je aj jazda cyklistických nadšencov. Každý rok potvrdzuje, že Belgicko je nielen krajinou skvelých pretekárov, ale má aj obrovskú rekreačnú základňu. Do akcie sa zapájajú masy amatérskych športovcov, v roku 2012 šliapalo do pedálov zhruba 1400 ľudí, z toho 400 žien. A keď sme už pri nežnejšom pohlaví, dodajme, že od vlaňajška majú preteky Gent - Wevelgem aj súťaž žien. Koná sa v rovnaký deň ako súboj mužov, ale na podstatne kratšej trase. Vlani merala 114 kilometrov a na najvyššom stupienku stála sympatická Britka Elizabeth „Lizzy" Armisteadová.
 
Peter Sagan sa na tomto podujatí v roku 2013 zapísal nielen do histórie slovenskej cyklistiky, ale aj svetovej, pretože sa mu podarilo vyhrať prvú veľkú klasiku. Svoju skvelú sezónu vyšperkoval bravúrnym výkonom na Gent - Wevelgem, keď niekoľko kilometrov pred cieľom zaútočil z prednej skupiny a po sólovom výkone mohol dvíhať ruky nad hlavu. V nasledujúcej sezóne bol pre zmenu najrýchlejší John Degenkolb a tieto preteky akoby začali s výmenou generácii na kockových klasikách.
 
Lenže v ďalšom roku to celkom neplatilo, pretože víťazstvo vybojoval skúsený jazdec Luca Paolini, ktorý sa v náročnej edícii ocitol v správnom úniku, a na konci mal ešte dostatok síl, aby v bitke muža proti mužovi ušiel svojim súperom. V sezóne 2016 mohli opäť oslavovať slovenskí fanúšikovia. Peter Sagan vybojoval druhý triumf na tomto podujatí, keď bol najrýchlejší v štvorčlennej skupine, kde mu robili spoločnosť Cancellara, Vanmarcke a Kuznetsov.  
 
Ročník 2017 bol na pretekoch Gent - Wevelgem v podaní všetci proti Saganovi. Sám pretekár sa po dojazde hneval na Nikiho Terpstru. Holanďan skončil štvrtý, Peter tesne pred ním. Ak by spolupracovali, mohol by vyhrať jeden z nich. Takto pripadlo víťazstvo Gregovi Van Avermaetovi, ktorý si ho bez diskusie zaslúžil, druhý finišoval a prehral tak len veľmi tesne ďalší Belgičan Jens Keukeleire. Výborný výkon podal aj Juraj Sagan, ktorý uchmatol štrnástu priečku, čo znamená zatiaľ životný výsledok. Mišo Kolář po páde preteky nedokončil.  
 
V roku 2018 sa na najvyšší stupienok vrátil slovenský šampión. Peter Sagan sa poučil z predchádzajúceho ročníka a tentokrát si už výhru nenechal ukradnúť. Pomohol mu k tomu aj fakt, že na podujatie cestovala veľká a predovšetkým hladná šprintérska smotánka a v závere dňa tak boli v akcii šprintérske tímy, ktoré pohltili akékoľvek pokusy o únik. Hlavne Quick-Step opäť ukázal svoju silu, ale na konci dňa ich špurtér, Elia Viviani, musel len skloniť hlavu pred umením slovenského matadora. Sagan tak túto klasiku vyhral už po tretíkrát v kariére. Tretí skončil Arnaud Démare, ktorý stále na svoje prvé víťazstvo v sezóne čakal.