Inšpirácia v Tour de France, žena v pelotóne, nádherné súboje, zákerné vojny, ale aj vrtochy pani prírody v etapách. To všetko si prečítate v krátkej histórii týchto nádherných pretekov.
 
 

Vzor Tour de France

 

Giro vzniklo šesť rokov po štarte najväčšej cyklistickej legendy Tour de France. V Taliansku sa počas gazzetta-dello-sportprvých ročníkov Tour na jej adresu vtipkovalo, ale čoskoro sa aj na Apeninskom polostrove začala propagovať cyklistika. V prípade Tour de France bola motiváciou založenia propagácia a zvýšenie predaja automobilového časopisu L'Auto. Podobne začali uvažovať aj v Taliansku, a to dokonca až dve periodiká. Gazzetta dello Sport a Corriere de la Sera. Gazzetta bola nakoniec rýchlejšia a 13. mája 1909 sa štartovalo z Milána. Corriere s talianskou eleganciou priznal porážku a prispel na extra prémiu pre prvého víťaza sumou 3000 lír.

 

Prvé Giro sa ani zďaleka nepodobalo na súčasné preteky. Oproti dnešku to bol len maličký trpaslíček. Náročnosť však bola obrovská. Na Via Monze odštartovalo 127 pretekárov a vydali sa na cestu dlhú 2450 kilometrov, čo bolo asi o tisíc kilometrov menej ako v súčasnosti. Lenže rozdelené boli iba na osem etáp. Prvá etapa z Milána do Bologne mala neuveriteľných 397 kilometrov! V prípade ďalších etáp nebolo výnimočné číslo okolo 350 kilometrov.

 

Historicky prvé Giro malo dvoch hlavných favoritov. Dvojnásobného víťaza Tour de France Luciena Petit-Bretona (1907-1908) a Giovanniho Gerbiho. Ten však stratil v prvej etape tri hodiny opravou svojho bicykla. Úplne prvým víťazom sa nakoniec stal Luigi Ganna. Porazil Carla Galettiho (na Gire zvíťazil v rokoch 1910-11) a Giovanniho Rossignoliho. Luigi tiež nebol neznámy. Rok pred štartom Gira skončil piaty na Tour de France a v roku 1909 zvíťazil na klasike Miláno - San Remo.

 

 

Giro medzi vojnami

 

Tak ako bola počas vojen ťažko skúšaná Európa a zomierali nevinní ľudia, podobne aj Giro si muselo urobiť cez I. svetovú vojnu prestávku na štyri roky. Žiaľ, ani skvelí cyklisti sa nevyhli povinnosti narukovať a mnohí z nich zahynuli. Spomenúť môžeme napríklad Petita Bretona či celkového víťaza z roku 1913 Carla Orianiho.

 

V ére fašizmu medzi vojnami za zaskvel Alfredo Binda. Zvíťazil päťkrát v rokoch 1925, 1927-29 a 1933. Doteraz drží rekord v počte etapových víťazstiev. Nazbieral ich neuveriteľných 41. Jeho dominancia alfonsine-stradadokonca viedla organizátorov k bláznivej myšlienke, že mu podarujú odmenu 22 500 lír, aby už zostal doma. Práve v roku posledného víťazstva Alfreda zaviedli organizátori súťaž vrchárov o zelené tričko.

 

V roku 1925 vyvolala rozruch ďalšia udalosť. Riaditeľ Gazzetty umožnil štart s plnou podporou Alfonsine Stradovej. Talianska spoločnosť však vtedy na to ešte nebola pripravená a navyše od ženy očakávala, že bude upratovať, variť či rodiť deti. Z pretekov ju neskôr vylúčili, pretože stralila príliš veľa času. Alfonsine sa však nevzdala a pokračovala v jazde aj bez čísla. Celou cestou do Milána si ju diváci obľúbili a kde sa objavila, tam ju povzbudzovali.

 

V tomto období narástol aj počet etáp v pretekoch. Vrátane ich počtu na juhu Talianska. V roku 1931 sa stalo symbolom pretekov ružové tričko, teda Maglia Rosa, po ktorom túži každý cyklista. Ako prvý v histórii si ho obliekol Learco Guerra. Ružovú farbu má podľa farby stránok Gazzetty dello Sport.

 

Ešte pred II. svetovou vojnou v roku 1935 sa skvelými výsledkami prezentoval Gino Bartali, na ktoré nadviazal v ďalších dvoch rokoch celkovými víťazstvami. Veľmi peknými výkonmi sa na posledných pretekoch pred ďalším, tentokrát päťročným prerušením Gira prezentoval Fausto Coppi, ktorý v roku 1940 aj celkovo zvíťazil.

 

 

Éry pekla, ľadu a kanibala

 

V prvých pretekoch po vojne v roku 1946 zvíťazil už spomínaný Bartali. Nasledovala však ďalšia éra. Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov ukázal skvelú formu tiež už spomínaný Fausto Coppi. Zvíťazil v rokoch 1947, 1949 a 1952-53 a s piatimi víťazstvami sa stal jedným z rekordérov. Práve posledné víťazstvo si ako prvý v histórii pretekov mohol vychutnať v prvom živom vysielaní. V tých časoch to bolo jednoducho úžasné.

 

História však napísala ďalšie zaujímavé riadky. Prvým netalianskym víťazom sa stal Švajčiar Hugo Koblet v roku 1950. Bol skvelý vrchár, čo o rok neskôr potvrdil aj víťazstvom na Tour de France. Zomrel ale veľmi mladý za záhadných okolností. Keď mal 39 rokov, narazil vo svojej bielej Alfe Romeo do stromu neďaleko Zürichu. Nenašli sa však žiadne stopy po brzdení.

 

Rok 1956 sa zapísal do pamätí katastrofálnym počasím v etape z Merana do Trenta. Bola to posledná eddy-merckxetapa v Dolomitoch a získala prívlastok „pekelná etapa", lebo ju zasiahla silná snehová búrka. Počas stúpania na Rolle získal dvojminútový náskok Luxemburčan Charly Gaul. V nebezpečnom klesaní mal ale smolu, lebo sa mu pokazili brzdy a okrem toho, že na všetkých favoritov stratil asi šesť minút, musel pribrzďovať nohami o kolesá. Dážď sa v poslednom stúpaní na Bondone zmenil ma snehovú metelicu. Tá však nedokázala zastaviť jedine Charlyho a postupne predbiehal pretekára za pretekárom. Na vrchol prišiel s osemminútovým náskokom na Fantiniho. O dva dni neskôr vyhral celé Giro, hoci ešte pred legendárnou etapou strácal napriek dvom etapovým víťazstvám vyše 15 minút.

 

Až v roku 1966 organizátori zaviedli bodovaciu súťaž. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov prišli veľké chvíle legendárneho Eddieho Merckxa. Jednu z najväčších cyklistických legiend vtedy nazývali kanibalom. V rokoch 1968, 1970 a 1972-74 zvíťazil 5-krát. V roku 1973 dokonca vyviedol súperom niečo, čo dovtedy nedokázal nik. Ružové tričko mal na sebe od prológu až do konca pretekov, počas všetkých dvadsiatich etáp.

 

Prvé americké víťazstvo prišlo v roku 1988. Získal ho Andrew Hampsten. V celom ročníku mal oblečené tričko vedúceho pretekára deväť dní a stal sa hrdinom ďalšej ľadovej etapy v histórii do Bormia. Pretekári mali vtedy ruky natreté vazelínou, tímové autá viezli horúce nápoje a teplé oblečenie. Andy spolu s Breukinkom, ktorý etapu vyhral, však trpeli menej ako ostatní. Favoriti ako Saronni a Visentini stratili vyše 30 minút, Van de Velde vyše 45 minút. Andy spolu s Breukingom boli v úniku za podobných podmienok aj o dva dni neskôr a pelotón donútili k nebezpečnému prenasledovaniu. Hampsten potom vyhral časovku a stal sa prvým neeurópskym víťazom.

 

 

Súčasnosť a moderná doba

 

Rozpisovať sa o modernom Gire by bolo na týchto stránkach asi zbytočné. Novodobé dejiny patrili hrdinom ako Indurain, Basso, Contador či Menčov. Poznačili ich aj rôzne dopingové aféry.

 

marco-pantaniV roku 1998 zvíťazil a o rok neskôr to mal na víťazstvo jasne rozbehnuté Marco Pantani. Práve v 99-tom prišlo obvinenie z dopingu a diskvalifikácia z pretekov. V roku 2001 ho obvinenia zbavili, pretože zvýšená hladina inzulínu súvisela s jeho zranením a liečbou v roku 1995. To už s ním však išlo dolu vodou, nedarilo sa mu ani v pretekoch a v roku 2004 zomrel na predávkovanie kokaínom.

 

Giro je čoraz lepšie, krajšie a náročnejšie. V roku 2011 bolo údajne jedno z najťažších v celej historii. Zvíťazil v ňom suverénnym spôsobom Alberto Contador, no kvôli známej clenbuterolovej afére z roka 2010 mu napokon UCI víťazstvo odňala. Najväčšími legendami pretekov sú s piatimi víťazstvami Alfredo Binda, Fausto Coppi a Eddy Merckx. Najmä talianski jazdci majú týchto pretekárov za hrdinov, svojím triumfom z roku 2013 sa im aspoň čiastočne priblížil Vincenzo Nibali, ktorý je momentálne najlepším tuzemským cyklistom na etapové preteky. V posledných rokoch ale dochádza k internacionalizácii podujatia, preto nikoho nemôže prekvapiť, že do víťazného zoznamu sa zapísali aj kanadský pretekár Ryder Hesjedal či kolumbijská nádej Nairo Quintana. Ťažké kopce, napínavé etapy, úžasná atmosféra a menej stresu ako na Tour preto robia z tohto podujatia čoraz vyhľadávanejšie divadlo.
 
Aj v sezónach 2015 a 2016 zavítali do Talianska elitní jazdci na celkové poradie a ďalšie triumfy si pripísali Alberto Contador a Vincenzo Nibali. Španielsky pretekár pôsobil na trati suverénne, no mladé pušky Fabio Aru a Mikel Landa ho prinútili jazdiť s maximálnou ostražitosťou až do konca. Ale Pistolero si druhé víťazstvo na podujatí nenechal vziať. Vincenzo Nibali prekonal v roku 2016 ťažkú cestu za úspechom v klasifikácii, veď víťazstvo strhol na svoju stranu len v záverečných dvoch etapách. Silne mu vzdorovali Esteban Cháves a Steven Kruijswijk, ktorí nedokázali využiť Nibaliho slabšie chvíľky na pretekoch, na čo doplatili na konci pretekov.   
 
 
Okrúhle narodeniny
 
V roku 2017 oslavovalo Giro okrúhle sté narodeniny. Organizátori pripravili špeciálnu edíciu, na ktorú sa chystali viacerí vrchári. Hneď prvú etapu tak trochu nečakane vyhral Lukas Pöstlberger z Bory. Pre nemecký projekt krásny úspech a ružový dres k tomu. Talianska Grand Tour ale našla aj iných hrdinov. Jedným z nich bol Fernando Gaviria, ktorý vyhral štyri etapy. Zo šprintérov sa presadili aj André Greipel a Caleb Ewan.

V kopcoch si to následne rozdali tí najlepší. Na programe troch týždňov bolo až sedem horských etáp, ktoré postupne vyhrali Jan Polanč, Nairo Quintana, Omar Fraile, Vincenzo Nibali, Pierre Rolland, Tejay Van Garderen, Mikel Landa a Thibaut Pinot. Naplánované ale boli tiež dve časovky. A práve toto využil aj neskorší víťaz pretekov Tom Dumoulin zo Sunwebu. Jednu vyhral, v druhej skončil druhý. Okrem toho vyhral jednu kopcovitú etapu. Pridal k tomu stabilné výkony v kopcoch a aj skrz žalúdočných problémov dokázal vyhrať.

Holanďan sa tak definitívne zaradil medzi GC jazdcov. Druhé miesto v Miláne oslavoval Nairo Quintana a tretie Vincenzo Nibali, ktorý však túžil vyhrať. Štvrtý skončil Thibaut Pinot a elitnú päťku uzatvoril Ilnur Zakarin. Výborným dvanástym miestom sa prezentoval český pretekár Jan Hirt z CCC. Slováci sa v Taliansku nepredstavili.
 
 
Ročník britskej dominancie
 
V roku 2018 na talianskej Grand Tour hrýzli predovšetkým britskí cyklisti, Simon Yates a Chris Froome. Prvý menovaný držal ružový dres dva a pol týždňa, skoro v každom dojazde na kopec útočil a získaval nejaké sekundy na svojich najväčších súperov, druhý menovaný zase vyhral najťažší dojazd v tohtoročnom itenerári pretekov, ktorým bol dojazd na mýtmi opradený kopec Monte Zoncolan. Následne Froome predviedol jazdu, ktorá sa stala tzv. highlightom celého ročníka. V 19. etape už 80 kilometrov pred cieľom zaútočil a v sólo úniku si prišiel nielen po druhé etapové víťazstvo, ale aj ružový dres. Stalo sa tak aj hlavne kvôli tomu, že jeho držiteľ a priebežne vedúci pretekár, Simon Yates, v tom dni stratil takmer polhodinu. Mladý Brit tak dostal veľkú lekciu, že netreba zbytočne mrhať silami v prvých dvoch týždňoch, lebo v tom treťom príde jeden krízový deň a je po všetkom. Ostatní pretekári ako Tom Dumoulin, Thibault Pinot alebo Miguel Ángel López boli na Gire len štatisti.