História vývoja pretekárskej techniky: Legnano corsa 1932

Už v minulom dieli nášho seriálu sme predstavili taliansku legendárnu značku Legnano, ktorú v roku 1908 založil Emilio Bozzi v Miláne. Legnano v predvojnovom období sedlali najväčšie talianske legendy, Fausto Coppi, Gino Bartali, Learco Guerra, či Alfredo Binda. V minulom dieli sme predstavili pretekársky model z roku 1940 vybavený meničom prevodov Vittoria Margheritta, dnes siahneme ešte hlbšie do histórie.

 

Doslova raritou je Legnano corsa z roku 1932 a je naozaj veľmi špecifický a vzácny exemplár, v súčasnosti sa nachádzajúci v súkromnej zbierke talianskeho zberateľa. Bicykel je originálny tým, že na ňom v roku 1932 absolvoval Giro d´Italia taliansky pretekár Pietro Parpajola v tíme Legnano. Na totožnom bicykli v tíme Legnano dosiahol Alfredo Binda o rok neskôr v roku 1933 víťazstvo na Gire, čo bolo jeho posledným, piatym, víťazstvom v celkovom poradí starej dámy.
    

 

 

 

Tento doslova diamant cyklistickej histórie sa zachoval v nádhernom zakonzervovanom stave. Oceľový rám stále napriek veku viac ako osemdesiat rokov nesie známky pôvodného červeného laku.  Samotný rám bol absolútnym vrcholom majstrovstva talianskych konštruktérov. Zaujme akési polointegrovanie hlavového zloženia, kde vnútorné misky boli súčasťou rámu. Nádherná je i čiastočne zachovaná chrómovaná korunka vidlice, či pre Legnano tradičné upínanie sedlovky v integrovanej podsedlovej skrutke umiestnenej spredu, ako jasný a oddeliteľný znak Legnana.  Oceľový predstavec a riadítka už nesú známky korózie, no boli zakonzervované v patinovom stave. Pôvodná, čiastočne vyčistená, látková omotávka len podtrháva punc doby. O brzdenie sa starali brzdy značky Bowden. Brzdové páky v tej dobe neponúkali príliš kvalitný úchyt zhora, pretekári trávili väčšinu času držaním za oblúky. Brzdové bowdeny boli k zadnej brzde jednoducho vedené pripáskovaním o hornú rámovú trubku.  Brzdy boli dvoma oceľovými objímkami uchytené o nohy vidlice, aby zabezpečili dostatočný brzdný účinok pri dlhých zjazdoch, pretože materiál brzdových čeľustí nebol ešte na takej úrovni, i dĺžka samotnej čeľusti bola podstatne dlhšia ako je tomu v súčasnosti. To bolo najmä dané častou jazdou po nespevnenom, často blatistom povrchu, aby sa priestor medzi brzdou, vidlicou a kolesom neupchával blatom, či typickým talianskym bielym prašným povrchom talianskych Strade Bianche.
 

 

 

 

Ako súčasť tejto ochrany v danej dobe pôsobili blatníky bicykla. Boli vyrobené z ľahkých hliníkových zliatín a na oboch vidliciach boli od výroby návarky na montáž týchto blatníčkov, ktoré zabezpečovali ochranu pred fŕkajúcim blatom, či drobnými kamienkami, ktorými boli prašné cesty cez talianske priesmyky pokryté.
 

 

 

 

Nádhernou súčasťou bicykla sú kolesá. Na oceľové talianske náboje, ktoré boli oba opatrené maznicou v strede, cez ktorú sa primazovali guličkové ložiská, boli napletené talianske drevené ráfiky. Drevené ráfiky sa používali hojne, pretože boli oveľa ľahšie ako oceľové, relatívne dobre znášali dlhé zjazdy, pretože sa neprehrievali. Boli samozrejme ošetrené a napustené špeciálnymi lakmi, relatívne ľahko sa centrovali a mnohí pretekári ich využívali aj v dobe, keď ich vytlačili ľahučké hliníkové zliatiny, najmä na dráhe, no i práve na nespevnených klasikách.  Na zadnom kolese vidíme opäť štandardný jav danej doby, pastorky na oboch stranách náboja. Bicykel je opatrený meničom prevodov, dá sa povedať jedným z prvých vôbec, no i tak má na jednej strane veľmi vzácne dvojkoliečko so špeciálnou hliníkovou ochranou proti padnutiu reťaze medzi pastorky a špice. Na druhej strane je namontovaný jeden pevný prevod. Pretekár v kopci prehodil koleso na dvojkoliečko, kde v náročných stúpaniach mohol zabezpečiť prehadzovanie medzi dvoma pastorkami, do zjazdov a dlhých rovín na vrchole stúpania povolením matice zadného náboja s motýlikmi prehodil koleso naopak a na rýchlejších úsekoch využil ťažší jeden prevod.
 

 

 

Čo je však absolútnym unikátom, ktorý robí tento stroj výnimočný, je prehadzovací systém Bestetti Victoria. Pomocou páky, ktorá bola uchytená na sedlovej trubke v ozubenom systéme sa pohla v kĺbovom puzdre predĺžená páka, ktorá prehodila prevod na ľahší. Súčasťou bola ozubená napínacia kladka pri strede bicykla. Oproti stále relatívne dostupnému neskoršiemu systému Vittoria Margheritta je tento veľmi vzácnym unikátom. Samozrejme prehadzovanie nebolo presné, často dochádzalo k hrkotaniu, spadúvaniu reťaze, no i tak to bol obrovský pokrok oproti jednému pevnému prevodu pri náročných niekoľkokilometrových stúpaniach. Zaujímavosťou je aj maznica na sedlovej trubke, ktorá fungovala tak, že sa napustila zhora olejom a pri náročných prašných cestách sa otočila nad reťaz a voľne vytekajúci olej mazal reťaz za jazdy. Dá sa povedať, že pri relatívnej prašnosti cyklistiky, sa bicykle jednoducho čistili a primazúvali obrovským množstvom oleja, či iných mazív. Aj preto boli bežným javom vonkajšie maznice na stredovom a hlavovom zložení, maznica na reťaz či na nábojoch kolies.
 

 

 

Oceľové klinkové kľuky s jednoprevodníkom z talianskej produkcie, oceľové pedále s koženými remienkami a klipsňami sú štandardom. Medzi nádherné súčiastky bicykla patrí pôvodné a veľmi zachovalé kožené sedlo.
 

 

 

 

Keďže pred vojnou sa o návarkách na košíky fliaš ani nechyrovalo, tradične boli objímkami upevnené na riadítka. V našom prípade tradičný dvojkošík s oceľovým upínačom, ktorý pevne upínal vtedy tradičné hliníkové fľaše, aby na hrkotajúcej ceste nevypadli. Pretekársky bicykel bol samozrejme obutý do galusiek, pričom náhradné nosili pretekári na tele, obmotané na chrbte.  

 

 

 

 

Legnano Corsa 1932 je nádherný kúsok cyklistickej pretekárskej histórie najmä svojím zachovalým stavom so známkami pôvodného nádherného červeného laku a veľmi špeciálnym prehadzovacím systémom. Rovnako tak je to autentický bicykel, ktorý reálne absolvoval Giro 1932 a je obrovsky ceneným kúskom súkromného zberateľa. Bol vo svojej dobe absolútnou svetovou špičkou medzi pretekárskou technikou, nielen vybavením, no najmä prevedením rámovej zručnosti talianskych majstrov.