S ďeťmi pracujú aj v Levoči, Kubovčík o premotivovanosti rodičov aj odpálených deťoch

 

Vybrali sme si východné Slovensko a konkrétne Levoču, kde sídli klub CYKLO SPIŠ. Je to CTMka, ktorá dostala tento štatút ako jedenásta v poradí. Tento rok za ňu jazdilo dvadsaťdva detí, ak by sme nerátali kategóriu tých najmenších, dostali by sme sa k štrnástim deťom.  Zo Slovenského zväzu cyklistiky dostal klub takmer 26-tisíc eur, čo ho radí na desiate miesto medzi Centrami talentovanej mládeže. Rozprávali sme sa so šéfom tímu Rastislavom Kubovčíkom.

 

 

 

Sme radi, že ste si nás všimli, prekvapili sme ma, keď ste sa ozvali. Klub existuje dvanásť rokov, pred ôsmimi sme si ako skupina nadšencov povedali, že sa začneme venovať mládeži, pomôžeme deťom.

 

 

 

Nie, ja som nemal v klube svoje deti. Išlo o to, že som v minulosti športoval, venoval som sa zjazdovému lyžovaniu, popritom v lete, samozrejme, bola prítomná cyklistika. Ale potom prišlo nejaké to zranenie a začal som sa viac venovať cyklistike. Jazdil som maratóny, rôzne amatérske preteky. Niečo sa mi podarilo povyhrávať a skúsenosti, ktoré som mal, som chcel odovzdať niekomu ďalšiemu - mládeži.

 

 

Pavol Rovder z Cyklo Spišu (v strede) (© Ján Melicher / jmphoto.sk)

 

 

 

Áno, jasné, že je to moja veľká záľuba, veď tomu venujem 260 až 300 hodín mesačne. Ale zasa to slovo záľuba, neviem. Mám obchodnú firmu, ktorá sponzoruje klub, takže okrem obrovského množstva svojho času do toho dávam aj strašne veľa peňazí, takže zasa iba nejaká voľnočasová záľuba to rozhodne nie je.

 

 

 

My sme to neplánovali, no postupne sme sa dostali k niektorým úspechom. Mali sme majsterku Slovenska, pribúdali nám deti, tak sme si povedali, že skúsime a vyšlo to. Splnili sme podmienky a štvrtý rok fungujeme ako CTM.

 

 

 

Organizujeme viaceré preteky. Napríklad Východ road ligu, popri ktorej je detská Východ road liga. Tam nepotrebujú deti žiadnu licenciu, prídu si cez víkend s rodičmi zasúťažiť. Tento rok sme robili tieto preteky v Spišskom Hrhove a Uloži v závere augusta dokonca už aj pod hlavičkou SZC, prišlo viac detí. Tam oslovíme rodičov, či by nám nechceli zveriť dieťa. Ale sme čoraz viac známejší, naše dresy ľudia vidia, takže stáva sa, že už aj za nami chodievajú rodičia, chcú sa informovať. Pýtajú sa, čo to stojí a mnoho z nich je prekvapených, že čakali väčšie sumy, že do toho musia dávať tisíce eur. Na to, koľko času s tými ďemi strávime, nie je tá položka pre rodiča závratná. Samozrejme, finančná situácia rodín je rôzna, nechcem paušalizovať.

 

 

 

Jedným z najväčších našich sponzorov je firma Cyklomax Poprad. Tá nám dá veľké zľavy na bicykle a kupujú ich rodičia. Okrem dráhových. Tie postupne kupuje klub, podľa finančnej situácie.

 

 

Zázemie Cyklo Spišu (© archív klubu)

 

 

 

Základný bicykel pre dieťa, horský alebo cestný, stojí po veľkej zľave okolo päťsto eur. Je v základnej výbave, postačuje. Juniori už kupujú bicykel za 1500-2000 eur, ale ozaj je už špičkový.

 

 

 

Áno. Pretekárske už kupujeme my, karbónové. U žiakov ešte nevidím zmysel, aby mali všetko karbónové. Akékoľvek poruchy, opravy, výmenu komponentov, všetko rieši klub.

 

 

 

Snažíme sa to držať v rozumných mantineloch. Ja by som ale povedal iný príklad. Klaudia Varšová k nám prišla z ťažších podmienok. Osobne som do nej zainvestoval, kúpil jej cestný aj horský bicykel, lebo som jej veľmi chcel pomôcť. Už na konci prvej sezóny sa stala majsterkou Slovenska v časovke do vrchu. Veľmi sa z toho teším.

 

 

 

Bicykel a klubový poplatok desať eur mesačne. Menšie deti platia päť. Sú teda rodičia, ktorí do toho dajú tých tisíc eur, niektorí viac. Je to rôzne.

 

 

Stáva sa, samozrejme. Bývajú aj premotivovaní. Niektorí chcú mať hneď zo svojho malého štupla Sagana a chcú, aby vyhrával všade, kam prídeme na preteky. Ja toto odmietam. Malý chlapec sa postupne potrebuje všetko učiť a vrchol jeho mládežníckej kariéry musí prísť v juniorskom veku a pri prechode k mužom, aby sa tam chytil a uplatnil. Keď bude valcovať súperov ako žiak, vystrieľa sa, prepáli organizmus, ako junior už ani bicyklovať nebude. Môj názor je takýto. Niekto s tým súhlasiť nemusí, ja ho poviem. Malé deti by podľa mňa mali stráviť na bicykli 40 - 50 % prípravy. Zvyšok by mala tvoriť všeobecná príprava. Ani netlačíme menšie deti na preteky každý víkend.

 

 

najmenšie deti v tíme (© archív klubu)

 

 

 

Jasné. Autá máme svoje, chodievame teda na svojich, okrem jedného. Popradský Wagon Trading nám poskytol deväťmiestneho Peugeota, ale tam sa, samozrejme, nezmestí každý ani všetko, takže inak naše autá, pomáhajú aj niektorí rodičia. Asi tak ako všade. Niektorí chcú chodievať na preteky a už berú plné auto. Poviem Vám, že dopraviť dvadsať ľudí na preteky a ešte aj všetok materiál, je to zložité a nákladné. Niekedy cestujeme aj vlakom, ak je dobré spojenie, využívame to na prepravu ľudí. Rovnako je veľkou položkou ubytovanie, lebo sme z východu a množstvo pretekov je na západe, takže tam potrebujeme prenocovať jednu alebo dve noci. Pretekársky víkend nás niekedy vyjde aj na tisíc eur. Oproti tomu je štartovné na pretekoch bagatel.

 

Čo sa týka sústredení, máme štyri až päť. V decembri-januári sú zamerané na základnú vytrvalosť - turistika, strečingové cvičenia, regenerácia. Teraz poviem, že už v januári 2019 máme naplánované sústredenie s juniormi v španielskej Valencii. Budú tam piati plus ja. Vo februári sa tam opäť vrátime na dva týždne už so širším tímom, aby sme najazdili potrebné jarné kilometre. V marci nás bude ešte viac v Chorvátsku a v apríli sme už takmer všetci vrátane maličkých detí v obci Sebechleby. To je medzi Banskou Štiavnicou a Dudincami. Tam jazdíme všetko možné, kopce, roviny. Všetko hradí klub a sponzori. Veľa peňazí dávame na regeneráciu, lebo telo sa na bicykli veľmi namáha a potrebuje zregenerovať. Veľmi veľa peňazí ide na masáže, sauny a podobne. Menšie deti dobre regenerujú v spánku, ale u tých starších už spánok zďaleka nestačí. Podľa mňa v mnohých kluboch regeneráciu zanedbávajú.

 

 

 

Vlani to bolo 54-tisíc. Tento rok ešte prebieha, takže teraz neviem presne, musel by som volať účtovníčke, že aký je stav, ale aj tak ešte mesiac a pol ostáva. Bude to 58/60-tisíc. Čiže 26--tisíc od zväzu a ak správne rátam, tých 32/34-tisíc zo sponzorských peňazí. Nebudem tajiť, že podstatná časť toho je z mojej firmy. Mal som už kvôli tomu nejednu výmenu názorov s ľuďmi okolo mňa, ale je to moja vášeň, chcem pomôcť deťom a raz sa dožiť toho, že uvidím svojich odchovancov vo veľkej cyklistike.

 

Tréner s juniormi počas tréningu (© archív klubu)

Nie, nie, sme dvaja tréneri. Venujem sa tomu ja a Mária Stanovičová. Ona je kondičnou trénerkou, takže má na starosti celú kondičnú prípravu všetkých skupín. Tá najstaršia skupina niekedy chodieva aj sama. Dnes sú technológie na špičkovej úrovni a vieme si chalanov odkontrolovať. Aj priamo počas tréningu. Všetko sa nahráva. Podrobne to vyhodnocujeme večer. Či šli to, čo mali, aká je efektivita. Takýto systém máme vybudovaný aj kvôli tomu, že sa niekedy stáva, že chlapec z rôznych dôvodov nemôže ísť na tréning ako zvyčajne. Keď sa napríklad musí zdržať v škole, tak vyrazí o čosi neskôr a zhodnotíme to cez počítač. Ale samozrejme, že sa snažím byť pri všetkých skupinách. Trénujeme aj za autom. Sú tréningy, ktoré idem s nimi ja na bicykli.

 

 

 

Áno, máme deti z Levoče, Spišskej Novej Vsi aj okolitých obcí. Máme jedného chalana aj z Prievidze, ktorý tu chodieva do školy. Tiež máme jedného chalana z Liptova. Tréningy máme šesťkrát do týždňa, ale deväť tréningových jednotiek. Starší majú trikrát do týždňa posilňovňu, ktorá je ráno od siedmej. Malé deti do posilňovne netlačíme. Takže tam sú do tej pol deviatej. Podarilo sa nám to pekne vyriešiť, že z prvých hodín sú vypýtaní, niektorí aj z dvoch ak chodia do SNV. Niektorí majú dokonca individuálny študijný plán. Ten sa snažíme vybaviť pre tých, ktorí sú zaradení do reprezentácie, alebo sa umiestňujú vysoko v rebríčku Slovenského pohára. Samozrejme, nebavíme sa iba o ceste, jazdíme aj MTB, dráhu a cyklokros. Nechcem sa teraz veľmi chváliť, ale máme tento rok piatich majstrov Slovenska v rôznych kategóriách, vrátane dievčat. Popoludní sa stretávame o 13-tej alebo 14-tej a ide sa na bicykel. V tomto období sú to dve-tri hodinky. Samozrejme, na jar a v lete je to ináč. Tam sú aj dvojfázové tréningy. No a dvakrát do týždňa chodievame do telocvične. Tam to má na starosti Mária. Deti sú rozdelené do troch skupín a každá má tú svoju prípravu.

 

 

 

Nie, nedostáva. Nerobíme to pre peniaze. Takto, mohol by som menšiu časť dotácie na CTM použiť na môj plat, veď to je bežná prax, ale ak by som ukrojil financie z rozpočtu na plat, doplatiť by to musela moja firma, takže vyplácať si niečo by bol úplný nezmysel. Ako som vravel, našim hnacím motorom je, že raz z niektorých našich detí niečo bude, posunú sa vyššie. Zatiaľ máme z toho dobrý pocit. Všetky peniaze idú na deti.

 

 

 

No to nie, obaja podnikáme, takže si to vieme prispôsobiť, ale musel som vo firme prijať človeka, ktorý mi pomáha so záležitosťami, ktoré by som za normálnych okolností robil ja, lebo nemôžem sa tomu naplno venovať. Ale ja som rád, že ten čas dávam deťom, veď mnohé deti sú so mnou viac ako s rodičmi, pretože domov chodievajú väčšinou až večer. Rodič zasa príde unavený z práce, dieťa je zavreté vo svojej izbe. Ja často viem viac o dieťati ako rodič.

 

 

Tréneri s deťmi na prešovskej dráhe (© archív klubu)

 

 

 

Jednoznačne na juniorov. Do Španielska nechodia menšie deti, ale ako vravím, mojou filozofiou nie je, že musíme mať žiaka, ktorý ako dvanásťročný zažije svoj vrchol kariéry. Pripravujeme ich hlavne na juniorskú kariéru. Pekne to bolo vidieť na Paľovi Rovderovi, ktorý sa až ako junior tento rok dostal do reprezentácie a pekne vyskočil hlavne ku koncu sezóny. Ja vravím, že decká by sa mali v žiackych kategóriách iba hrať, aby nadobudli k tomu dobrý vzťah, aby ich to bavilo. A práve teraz je tá doba, že s niektorými deťmi to ťaháme už ôsmy rok a dostavajú sa výsledky.

 

 

 

Sú, samozrejme, ľudia, s ktorými nevychádzam, ako všade. Ale väčšinou máme dobré vzťahy a pomáhame si aj na pretekoch. Či už s Prešovčanmi, Košičanmi, ale aj Kaktus Bikeom, aj s Trenčínom, proste väčšinou je to bez problémov.

 

 

 

Jasné, vzdelávame sa. Na FTVŠ sú školenia. Ja mám trénerský stupeň dva a viacerí žiadame, aby Martin Belás otvoril trojku, no potrebných je dvanásť ľudí, aby to otvorili. Hádam to vyjde. Veľa informácií čerpáme z internetu, predplatené mám viaceré odborné časopisy, čas od času si kúpim dobrú knihu.

 

 

 

Organizujeme MTB maratón, tento rok sme robili dve kolá pohára na dráhe v Prešove. Na ceste pomáhame pri pretekoch v Spišskej Novej Vsi, ale nemáme priamo svoje kolo. Do budúcna by som chcel, ale je to ťažké, nestíham všetko. A tiež ide o to, že síce tu je množstvo pekných ciest, ale sú tu aj viaceré horšie úseky a ťažko sa skoordinuje všetko dokopy, aby sa vybavili povolenia presne na okruh, ktorý by sme chceli. Ale robíme Východ road ligu - časovku do vrchu.

 

 

Jakub Barcík z klubu na čele pelotónu (© Ján Melicher / jmphoto.sk)

 

 

 

Presne tak. Je toho veľmi veľa, jazdievame viaceré odvetvia, prakticky štyridsať víkendov pretekáme, takže aby si podujatia až tak nekonkurovali a nebrali si štartujúcich, veľa priestoru na ďalšie nevidím. Nesilil by som to. Veď MSR na dráhe boli cez pracovný týždeň, lebo nemali sa kam vpratať. Tiež vravím, že ak aj niektorý víkend nie sú u nás preteky, treba ísť do zahraničia a merať si sily tam. Treba sa ukázať a získavať skúsenosti. Čo sa týka kvality nášho pohára, podľa mňa pomaličky rastie. Začínajú sem chodievať Česi, Maďari, dokonca už sa sem-tam objavia aj Poliaci. To je fajn.

 

 

 

V Česku. Tento rok sme boli na štyroch kolách Českého pohára. Väčšinou chodievame Jevíčko, Kyjov, Lanškroun a podľa termínov ešte niečo ďalšie. Často sme tam v máji, ktorý je u nás slabší. Inak je ten kalendár ozaj plný. Napríklad Kyjov býva aj jedným z nominačných pretekov do reprezentácie. Stretávajú sa tam viaceré naše CTMky. Na budúci rok poškuľujem po poľských pretekoch. Chcel by som vyskúšať deti dostať na jedno-dve poľské podujatia, aby si to skúsili tam.

 

 

 

Nie, väčšina určite nie. Chodievajú tam Žilinčania, Trenčania, Žiar, Podbrezová, Dohňanci a my. Takže tých šesť klubov. Samozrejme, občas sa niekto zjaví, ale asi tieto kluby pravidelnejšie, keď nemáme kolíziu s našim pohárom.

 

 

 

Áno, rozhodne to nie je len taká voľnočasová aktivita alebo nejaká sranda, berieme peniaze a nič nerobíme. Urazil by som sa ak by chcel niekto toto tvrdiť o našom klube. Ja si myslím, že samé deti sú svedkovia všetkého a môžu povedať ako to funguje. A koniec-koncov, už za nás hovoria aj výsledky.

 

 

 

Áno. Za CyS, Žiarom, Dohňanmi a Trenčínom. K tomu sa asi nedá dostať len nejakým hraním sa.

 

 

trénerka Mária Stanovičová, Natália Kušnírová, Klaudia Varšová (© archív klubu)

 

 

 

Áno, ja si myslím, že financovanie CTMiek je nastavené veľmi dobre. Keď sa klub snaží a má výsledky, peniažky prídu aj do menších klubov viac rozmiestnených po krajine. Ale funguje to tak, že financie neprichádzajú dopredu, musíte si ich vybojovať, a to vás už stojí množstvo síl aj peňazí. Aj tá dotácia na kvantitu je fajn. Aj tým najmenším klubom s piatimi deťmi sa podarí pokryť aspoň základné veci. Je to aj taká symbolika, že niekto na nich myslí. My naozaj všetky tieto peniaze od zväzu využívame na sústredenia, regeneráciu, na dopravu. Nedovolím si ja z toho vziať, že teraz pôjdem na dovolenku alebo si vyplatím plat. Ako som vravel, musel by som to aj tak za vlastné vrátiť klubu späť.

 

A tiež v akejsi predvolebnej kampani pred poslednými voľbami prezidenta SZC odznelo, že táto forma podpory je zlá a oponenti prezidenta zväzu vraveli, že sa má investovať iba do najlepších detí. Veľa peňazí do najlepších klubov. Ale my nemôžeme vedieť, či sa ten chlapec nechytí aj neskôr. Ako zvláda pubertu, aké má vplyvy zvonku. Tak by vo veľkom meradle dochádzalo k tomu, že žiaci by sa hlava-nehlava pachtili za výsledkami len preto, aby sa dostali medzi vyvolených a odpálili by sme mnohé deti, ktoré by svoj vrchol zažili príliš skoro. A že takých už bolo. Ja som o svojej filozofii povedal jasne. S deťmi treba pracovať postupne, vybudovať v nich zdravé chcenie a vrchol by mal prísť úplne na konci - pri prechode k mužom, kde sa pretekár potrebuje ukázať a prekonať ten krízový bod. Ak sa chytí a zabuduje v mužskom tíme, bude sa môcť cyklistikou živiť. Dokazovať si svoje ego v pätnástich rokoch je nezmysel.

 

 

 

Áno, my teraz nemáme deti, aby sme budovali U23. Možno o rok-dva, keď sa nebudú mať kam posunúť moji chlapci, to budem musieť riešiť, ale jednoznačne tu u nás chýba klub, ktorý by sa venoval dvadsaťtrojkárom. Nesmú končiť. Demotivuje ich už ten druhý rok u juniorov, nevidia nič reálne pred sebou. Keď zmaturujú a odídu na vysoké školy, je po cyklistike. Prečítal som si minulý týždeň o plánoch Romana Broniša. Držím mu palce v tejto náročnej úlohe. Vidíme, že súkromné peniaze sa na to zohnať nedajú. Asi neostáva nič iné, len si to musí vziať na starosť zväz a tak ako bolo povedané, chlapci potrebujú aj nejakú odmenu. Zväz ale zasa nemá nejaké nafukovacie prostriedky. Je to ťažká a vážna situácia.

 

Ale nie je to len o motivácii, ako som vravel, podľa môjho názoru sú mnohé deti na konci juniorskej kategórie vystrieľané. Príkladov je veľa a mohol by som ísť meno po mene, ale na tejto verejnej pôde si to nemôžem dovoliť a chcem vás poprosiť, aby ste to rešpektovali. Chlapci prichádzajú do kategórie U23 v zúboženom stave a organizmus nemá odkiaľ čerpať. Doslova telo prestane tvoriť červené krvinky, ktoré potrebuje na regeneráciu svalstva. Spomínate si, že sme nie tak dávno mali majstra Európy či víťaza svetového pohára juniorov? Uplatnil sa? Naozaj je prípadov veľa, mňa hneď napadajú mená aj ich príbehy, ale nechajme to tak. Pre mňa sú to dostatočne odstrašujúce príklady.

 

Mnohí hovoria, že máme skvelých žiakov aj kadetov. Ja s tým súhlasím. Ale juniori a hlavne U23 sa už nevedia presadiť. Sú vybití, ako batérie. Veď sa len pozrite na priebeh sezóny. V prvej polovici sú tu chalani, ktorí preteky od pretekov bijú všetkých a v polovici sezóny, alebo v takom auguste, septemberi, akoby ich uťalo.

 

 

Dominika Turocziová (© Ján Melicher / jmphoto.sk)

 

 

 

V niektorých komisiách som tiež všeličo som počul, uvidíme, sám som zvedavý, čo sa pomení a prenastaví. Verím, že to pôjde k lepšiemu, lebo rozhodne tu je úprimná snaha ľudí posúvať veci. Musia sa len dohodnúť ako a s akým rozpočtom sa bude pracovať na akých úrovniach. Napadlo mi, že v slovenskej cyklistike je napríklad škoda chalana, akým je Adam Szabó. Je to rozhľadený, progresívny, scestovaný mladý človek, ktorý odišiel do Maďarska a tí chalani ho poslúchajú, darí sa im.

 

 

 

Máme tu krásne okruhy - k Spišskému Hradu, na Poprad, cez Kvetnicu. Trochu problém máme s rovinou, lebo všade sú kopce, ale v dosahu je aj úsek od Širokého po Chminiansku Novú Ves, kde je rovina. Sú tu dobré cesty prvej triedy so širokými krajnicami, takže je to fajn. Šoféri si za tie roky zvykli, väčšinou náš rešpektujú. Nájdu sa takí, ktorí vytrubujú, ale zvykli sme si na to. S deťmi sa smejeme, že už vieme, ako na nás vodič trúbi, či v zmysle, že pozor, idem vás predbiehať, alebo so zlým úmyslom. Vytrubujú, ide svadba (smiech). Ale musím povedať, že miestni vodiči sú na nás zvyknutí a berú nás bez väčších problémov.

 

 

 

Systém je podľa mňa nastavený dobre. Prekáža mi, hoci sa to ťažko dá zmeniť, že niektorí rodičia nesúhlasia s našou filozofiou a chcú, aby ich dieťa hneď vyhrávalo. V tom ich radi podporia niektoré konkurenčné kluby a vezmú nám deti. Napríklad s niekym pracujeme tri roky a odíde, lebo uverí medovým motúzom konkurencie. Ja rodičom vždy vysvetľujem, že chcem vychovať pretekára a ním nie je ako žiak. Ak to dieťa cyklistiku v dospelosti robiť nechce, chce iba vyhrávať teraz, v poriadku, aj to je asi cesta. Ale ja ju nepodporujem. Rodič si myslí, že už má byť z ich syna Sagan, už žiak má prísť z tréningu zničený, že ledva chodí. Skrátka s tým nesúhlasím. U juniorov je to už iné. To ale nezmeníme.

 

Deti dávame dvakrát do roka testovať. Absolvujú výkonnostné testy a vždy pracujeme v daných zónach, ktoré nám lekári odporučia. Tie tri tréningové skupiny nemáme podľa veku, ale práve týchto testov. Zdravotné testy robíme v levočskej nemocnici, záťažové testy robíme u Juraja Karasa.

 

 

 

Keď už tie deti sú v našom klube, snažia sa a majú určitý rešpekt. Jednoducho musia vysvetliť, prečo by nemali ísť na tréning atď. Komunikujeme s rodičmi a oni si uvedomujú, koľko do toho dávame aj my času a peňazí, takže tie deti naozaj chcú, alebo potom skončia. Medzi tým nie je nič. Skôr by som povedal, že sa bojíme puberty. Okolo 15-16 rokov je to pre nich veľký zlom a ten kto pubertu - novú školu, nových kamarátov, ktorí si po škole chcú ísť sadnúť niekam - prežije, vieme, že pôjdu ďalej. U dievčat je to ešte ťažšie ako u chlapcov, lebo tam prichádzajú prvé lásky. Chlapci väčšinou až trocha neskôr. Ale už sa nám stalo, že sa chlapec zaľúbil a dievča mu povedalo, aby nešiel na tréning. Potom postavilo otázku, že buď ja alebo cyklistika. A jazdí u nás stále, takže viete, ako to dopadlo (úsmev).

Myslím si, že máme u detí vybudovaný zdravý rešpekt. Či už ku mne, alebo Majke Stanovičovej. Netykajú nám, my zasa na nich nevrieskame a nenadávame im. Máme k deťom kamarátsky prístup, ale ak by k nám nemali rešpekt, mohli by sme to rovno zabaliť.