Fraňo o cyklistike ako najťažšom športe a drine, ktorá sa nedá oklamať

 

 

 

 

Finančná situácia v kluboch zaoberajúcich sa mládežou po páde komunizmu zostala žalostná. Potom sa zväz snažil nastaviť nejaké fungovanie, vo funkčných baštách stanovil systém CTMiek, čo prakticky s malými obmenami funguje dodnes. Tým, že po zákone o športe a novom prerozdelení financií pre športy si cyklistika poriadne polepšila, sa situácia v jednotlivých kluboch zlepšila. Vidieť to aj na zabezpečení mladých cyklistov, na zvýšenej práci, na podstatne zvýšených počtoch pretekárov v mládežníckych kategóriách. Najmä u žiakov a kadetov sme tradične veľmi úspešní na medzinárodných podujatiach. Je to najmä tým, že mladí pretekári naozaj majú rovnaký talent ako v minulosti, majú lepšie podmienky, dovolím si tvrdiť suverénne najlepšie za posledných dvadsať rokov. Sagan, Velits či Jurčo vyrástli v podstatne sparťanskejších podmienkach v mládežníckych kategóriách. V tých najmladších narástla kvantita, čo je základným prvkom pyramídy cyklistiky ako takej. Početnejšie pelotóny sú základom.

 

 

 

Práve pri prechode k juniorom sa láme chlieb. Tie základné objemové ukazovatele sú stále rovnaké, ako boli pred dvadsiatimi rokmi, no  šport sa ešte viac vyšpičkuje, svetový talent ani zďaleka nestačí. Je samozrejme nevyhnutný, no to odpracované penzum práce sa v takto náročnom športe nedá oklamať. Dobrý kadet na medzinárodnej úrovni musí mať najazdené minimálne 15 až 16-tisíc kilometrov pri prechode k juniorom, aby bol pripravený. Samozrejme, pokiaľ je to veľký talent, vie byť u kadetov úspešný aj s menším penzom natrénovanch kilometrov a hodín, no tento deficit sa začne kopiť a ukáže sa neskôr. A tu je ten kameň úrazu.  Každý juniorský reprezentant v minulosti mal minimálne 18 000 kilometrov pri prechode k mužom a viac, a to i v časoch, keď sa o jarnom sústredení v teple či množstvu pretekov za sebou ani nesnívalo. I tak je prechod medzi juniormi a mužmi priepastný. Bohužiaľ, u nás je prax, aj v našom stredisku, že do Dukly, či reprezentácie U23 príde človek, ktorý mal u juniorov 13 000 km a trikrát v živote šiel stokilometrový tréning. Jeho tréningový deficit je tak obrovský, že prechod k mužom jednoducho neustojí. Je frustrovaný, demotivovaný a končí. V kategórii U23 sa nechytí. Tento deficit sa začal uňho už oveľa skôr. Jeho výsledok sa zobrazí však v plnej nahote až v kategórii U23.

 

 

Ilustračná fotografia zo Slovenského pohára (© Ján Melicher / jmphoto.sk)

 

 

Aj vtedy je zvrat ešte možný, no vyžaduje ešte väčšie sebazaprenie a trpezlivosť, ktorá väčšinou už chýba. Mnohí to pochopia príliš neskoro, keď s kategóriou U23 končia, a to je už na veľkú World Tour kariéru v drvivých prípadoch príliš neskoro, i keď existujú výnimky. To sú však tí, čo sú k sebe extrémne krutí a ich chcenie je obrovské, že ho nič nezastaví. Keďže však iný, lepší pretekár často nie je, vyberieme si aj takého s nádejou, že to pochopí a za dva, tri roky sa z neho niečo stane. Sú takí, čo to neustoja, nie sú ochotní venovať sa tomuto športu i keď talent majú. Vzorový príklad je Adrián Foltán, či predtým David Zverko. Ohromný talent, no jednoducho si vybral inú cestu životom, cyklistika ho bavila, ale maximálne dve hodiny denne, a to bolo možné do kadetov ako tak, keď bol aj úspešný. Nik mu nemôže však nič vyčítať, svet ponúka mnohé iné možnosti a pokiaľ sa rozhodne ich využiť, je to jeho právo, je to jeho život a chce sa uberať ním inak.

 

Druhým príkladom je napríklad Martin Vlčák, ktorý je zase tréningový dríč, do Dukly prišiel s odretými ušami, bez veľkého juniorského reprezentačného základu, a v druhom roku medzi mužmi bol jediný s Matúšom Štočkom, ktorý  dokončil najťažšie preteky U23 NCupu Závod Míru. Samozrejme, že pokiaľ nedosiahol výrazný juniorský úspech, pri prechode medzi mužov ho nemôže očakávať okamžite. No bol na drinu a boj zvyknutý, a pomaličky sa posúva a dvíha, preskočil takmer všetkých rovesníkov z juniorskej kategórie práve trpezlivosťou a drinou, bol na ňu, ako aj na nie veľký okamžitý úspech pripravený. A keď vydrží aj ďalej pokračovať, bude sa ďalej zlepšovať. Rovnakým príkladom je Ján Andrej Cully, ktorého sme vybrali doslova z pomedzi turistov a cyklomaratónov, lebo obrovsky chcel. V Dukle nepozeráme, kto je, odkial je a ako sa volá. Stačí prísť na preteky, ukázať sa a podmienky okamžite dostane. Rovnako tak reprezentácia U23. Stačí prísť na preteky Slovenského pohára, ukázať sa a človek je okamžite v reprezentácii a má ďalšie medzinárodné možnosti. To "ukázať sa" však často nie je kompatibilné s tým, čo si predstavujú naši adepti. Na zaradenie do reprezentácie U23 nestačí niekde dojsť s niekým v piatej skupine raz. No napr. Cully dokázal na pretekoch Slovenského pohára Tour de Volcano ako amatér bojovať o pódium so špičkou Dukly. Okamžite vzbudil pozornosť a dostal sa do sledovania. Túto šancu má na Slovensku hocikto. V takom Francúzsku v tej konkurencii sa vo veku U23 presadiť je skoro nemožné pre nováčika, u nás aj vzhľadom na nízke počty úplne reálne. Na to však musí splniť nejaký základ. Ten sa dá natrénovať aj v čisto totálne amatérskych podmienkach. O podmienkach CTM ani nehovorím. Šancu má naozaj každý.

 

 

 

Môžem dať za príklad práve trénera juniorskej reprezentácie Novosada, ktorému je nad slnko jasnejšie, že ten základ sa skrátka oklamať nedá a neustále to zverencom i všetkým opakuje. Tie tréningové hodiny, ten objem, je totálny základ. Potom samozrejme preteky, intenzita, plus ďalšie špeciálne nadstavbové veci - tréning s powermetrom, tréning core,  regenerácia, masáže, denný režim, životospráva atď. sú dôležité pre medzinárodný úspech. No bez základu - tých oddretých hodín to nejde. Bohužiaľ, ale tréner toto za kadeta ani juniora neodkrúti. A ani nie je jeho dozorcom. Každý, kto chce niečo v medzinárodnej cyklistike dosiahnuť, musí mať obrovské chcenie a až sadisticko-masochistické sklony. Darmo je dohodnutý nejaký tréning s presnou intenzitou vo watoch a objemom v hodinách, keď sa po treningu zo záznamu zistí, že nebol splnený, akákoľvek jeho zložka. Možno bol dostatočne dlhý, no nebol dostatočne intenzívny, či naopak. Dnes je v dobe slobody nutné tú slobodu aplikovať. Sloboda ale neznamená anarchiu, kde si každý robí čo chce. Sloboda znamená najmä zodpovednosť za samého seba. Kto naozaj, naozaj chce, má neskutočné možnosti, aké nikdy v minulosti nemal. Ak ale toto nie je ochotný urobiť, preberať aj sám za seba zodpovednosť, je lepšie, ak sa bude venovať cyklistike len ako hobby, poprípade inému športu.

 

 

Samuel Oros na Trnava Tour (© Ján Melicher / jmphoto.sk)

 

 

Ako príklad použijem Čecha Vaceka, ktorý si už v juniorskom veku nakladal oveľa viac, ako súperi, lebo mu bolo jasné, že ako môže zo stokilometrových tréningov zrazu pri prechode do prokontinentálneho zoskupenia za pár mesiacov obísť päťetapák so štyrmi dvestokilometrovými etapami. Už sa na tento skok pripravoval podstatne skôr, neskutočne chcel. Bol odhodlaný bojovať o titul majstra sveta až do zrútenia, až sa doslova zrútil, Remco ho utýral, skončil v druhej desiatke. Nechcel bojovať o medailu, radšej šiel totálne o titul, a skončil v druhej desiatke. Ten chlapec obrovsky chce, nevyšlo to tento rok u juniorov, v budúcnosti to určite vyjde s týmto prístupom. Možno aj za cenu istej formy preťaženia, no v dnešnej dobe je diagnostika a následné riešenie tohto problému veľmi rýchle a možné. Môžem však povedať, že k tomuto javu pri dobre trénovanom organizme so základom nemôže tak ľahko dôjsť. Mnohí sa toho boja ako čert kríža, no ja som pretrénovaného cyklistu už roky nevidel.

 

Mnohí si zamieňajú pojem pretrénovanosť a bežná denná únava. Každý, kto stav pretrénovanosti zažil, vie veľmi dobre o čom hovorím. Takýto patologický stav pretrváva dlhý čas, organizmus v podstate nie je schopný normálne bežne fungovať. Tento pojem sa začal v cyklistike pomaly denne používať, no používajú ho najmä tí, čo pretrénovanosť nikdy nezažili ani nevideli. Pretrénovanosťou označia aj to, keď ich len bežne bolia nohy. Napríklad Ján Andrej Cully je vzorový príklad cyklistu, ktorý záťaz navyšoval z roka na rok posledné tri roky doslova giganticky, no cyklistikou žije stopercentne, denne venuje čas pomimo tréningu regenerácii, príprave kvalitnej stravy, cvičeniu, príprave bicykla. Samozrejme v takto časovo náročnom športe mu na iné veľmi čas nezostáva. Na posedávanie s kamarátmi v krčme, vypisovanie si na facebooku, pozeranie televízora a podobné veci čas nemá. Lebo chce niečo dosiahnuť. Rovnako každý, kto v tomto športe náročnom niečo znamená. Tu by som videl asi najväčší kameň úrazu. Kým v minulosti toho robiť čo veľa nebolo, pozeranie ruskej a maďarskej televízie veľa zábavy neprinášalo, cestovať sa nedalo, ubíjajúca práca vo fabrike tiež veľmi neoslňovala, cyklistika bola fantastickou alternatívou. Dnes moderná pohodlná doba so všetkými elektronickými výdobytkami, ba až žrútmi času, je doslova nepriateľom takéhoto dlhotrvajúceho masochistického športu.

 

 

 

Svoje však robia i rôzne ďalšie nástrahy modernej doby, sľubovanie zvýšenia výkonu materiálom, doplnkami, špeciálnym tréningom. Prirovnal by som to k chudnutiu. Tí, čo naozaj chcú schudnúť pochopia, že musia málo znížiť príjem stravy, znížiť príjem balastu, stravu skvalitniť i zvýšiť pohyb a robiť to denne a trpezlivo dlhší čas. Váha sa upraví na požadovanú hodnotu určite, no nebude to rýchlo. Tí, čo veria zázračnej pilulke, zázračnej diéte, zázračnému prístroju a zázrakom vo všeobecnosti, si len vyberajú ľahšiu cestu, sen, rozprávku. Ten si kúpia. Samozrejme, aj tu ste postrehli, že sen sa predáva. Preto sa všade sľubuje, je to skrátka biznis. Ľudia k sľubom za ktoré platia pristupujú dôverčivo, lebo veď keď za niečo zaplatí, musí to mať cenu. Keď tento sen nejde podľa ich predstáv, nájdu si výhovorku, dôvody a príčiny, tým sa všetko ospravedlní a vec je vybavená. Požadovaný výsledok sa ale nedostaví.

 

U nás máme veľký sklon nadávať na to, že nemáme podmienky, na zlých funkcionárov a podobné prežitky komunistickej vlády. SZC či reprezentácie sú tvorené mladými ľudmi v strednom veku s veľkým chcením. SZC je jeden z najrýchlejšie napredujúcich zväzov, s najmladším obsadením. Prežitky o šesťdesiatročných funkcionároch a páprdoch sú naozaj v cyklistike len rozprávky a tie "ľahké výhovorky". Často sú tieto rozprávky spôsobované aj predsudkami a hlbokou nevedomosťou.

 

 

kolektív Slovenského zväzu cyklistiky (© Tomáš Schiller pre Cycling-Info.sk)

 

 

 

Cyklistika je neskutočne ťažký šport. Dovolím si tvrdiť, že najťažší na svete, v nijakom inom športe sa nemusí profesionálny športovec dvadsať dní po sebe namáhať a podávať výkony na hranici životných funkcií štyri, päť, šesť hodín ako na dlhých etapových pretekoch. V podstate je to totálna likvidácia organizmu, dávanie ho do úplne patologických čísiel. Samozrejme, na toto musí byť organizmus pripravený. Teda každý cyklista musí byť pripravený sám seba v pretekoch i tréningu do týchto nepríjemných dusiacich momentov na hranici životných funkcií vedieť dostať. Cyklistika nie je o pekne nastylovaných vlasoch, pekne oblečených postavičkách na ultramoderných bicykloch v peknom príjemnom počasí, usmiatych, s vetríkom vo vlasoch debatujúcich krajinou, ktorú ponúkajú moderné časopisy a servery. Profesionálna cyklistika je o neskutočnej bolesti, dusení, pádoch, ranách, trápení, ktoré mnohokrát pokračujú v bezsennej noci. Je dobré, že ste aj Vy priniesli rubriku o náročnosti a bolestivosti cesty slávnych profíkov na vrchol.

 

Je to vlastne taká mučiareň. Za úspech sa platí utrpením a sebaodriekaním. Kto nie je na mučenie pripravený, nemôže byť profesionálny cyklista. Práve v tomto sa najviac odzrkadlí ten prechod k juniorom, a ešte viac k mužom. Etapy zrazu nemerajú 110 km ale aj 210 km. Ešte v septembri ide cyklista junior preteky 110 km a už v máji má isť dvestovku. Na toto musí byť nielen fyzicky, ale najmä mentálne pripravený. A častokrát nie je. Mnohí sa zaprú, pochopia a bojujú. To sú tí úspešnejší. Tí, čo pochopia, že až toľkoto obety venovať cyklistike nechcú, vlastne celý svoj život, vyberú si ľahšiu cestu. Chvíľku sa motkajú, potom skončia, zamerajú sa na štúdium, poprípade iné možnosti. Práve dnešná doba ponúka nepredstaviteľné množstvo možností, ktoré sú podstatne ľahšie a lepšie honorované.

 

Svoje robí aj nejaké všeobecné uznanie. Predsa len, dnes získa väčšie uznanie (počet lajkov) hocikto, kto sa odfotí so Saganom s čo najbizarnejším účesom niekde na ulici, ako niekto, kto zakrvavený v daždi, zime, niekde bojuje na pretekoch druhej kategórie UCI v druhej skupine. Tomu ešte priatelia, rodina, či známi povedia, či je normálny a radšej má sedieť v teple na gauči. Cyklistika bol vždy šport chudobných ľudí, naučených drieť na poli. Tí boli ochotní a schopní prekonávať bolesť. Hovorí o tom celá literatúra o vývoji nášho športu. To nie je tenis, kde hrali zámožní ľudia v bielych svetríkoch. Moderná cyklistika ponúka už iné možnosti, kvalitné oblečenie, doplnky, starostlivosť, bicykle i zázemie. No ten základ, bolesť a drina, to sa nezmenilo. Možno navonok to vyzerá oveľa krajšie, ako na nespevnenej ceste idúci zablatený Fausto Coppi s bolestivou grimasou v tvári, no podstata tej bolesti je rovnaká stále. Toto je prvá vec, čo s Marošom Kováčom denne vysvetľujeme mladým prichádzajúcim cyklistom. Sú takí, čo si to uvedomia skôr, sú takí čo neskôr. O čo skôr to človek pochopí a pripraví sa na to, o to lepšie preňho.

 

 

 

Keď sa rozprávam s trénermi v iných krajinách, je to rovnaké. No cyklistika vo Francúzsku má uplne inú tradíciu, no i tam si tí národní tréneri už nevyberajú z niekoľko tisícov, ale len stoviek. To stále je úplne iný základ výberu ako u nás. Aj u nás sa niekedy chodilo niekoľko kilometrov peši, dnes 15-ročné deti vozí do školy mamička autom, pomaly až rovno do triedy. Je iná doba. No Paríž - Roubaix je rovnako dlhé a náročné ako pred tridsiatimi rokmi. Ba čo viac, ide sa ešte oveľa rýchlejšie. Druhá vec je práve to všeobecné uznanie v zahraničí. Keď je niekto úspešný športovec, má akýsi všeobecný status. Ten istý status má možno i ten menej úspešný, už len preto, že tí pohodlní obdivujú tú jeho húževnatosť. Nie to, ako je oblečený a aký drahý bicykel má, ale čo dokáže. Tu niekedy možno hrá zlú rolu aj pozícia rodiča v cyklistike, tréneri môžu mať problém, že rodičia príliš zasiahnu do tréningu, vývoja, psychológie, ale to je aj v iných športoch. Podstata je ale jasná. Všetok úspech v cyklistike si treba kruto oddrieť a odtrpieť. Nedá sa kúpiť a nie je ľahký. Keby bol ľahký, každý je úspešný, rovnako tak, keby sa dal kúpiť, hocikto, kto má peniaze si ho kúpi. Ako sa dá kúpiť si bicykel, auto, dom, lietadlo, raketoplán, úspech v cyklistike sa musí oddrieť. Musí to bolieť. A ten, čo ide tou tvrdou cestou dlho, úspechu sa dočká.

 

 

Peter Sagan po náročných pretekoch (© BORA - hansgrohe / VeloImages)

 

 

Podstatná je aj trpezlivosť. Ľahké veci nemajú cenu. Možno sú športy, kde sa dá presadiť aj rýchlo, v cyklistike to neplatí. Za každým úspešným cyklistom sú roky driny, roky, nie mesiace či nebodaj týždne. Uznávam, že je veľmi ťažké sa sám prinútiť na tú krutú cestu a bolesť, keď život ponúka stovky iných ľahších možností a príležitostí. Je veľmi ťažké primäť dieťa, aby niečo takéto chcelo. V podstate sa to ani nedá. Buď to v ňom je, dostane príležitosť a chytí ju, alebo chce skôr rodič a tréner, a potom to skôr, či neskôr skončí. Každý, kto však prekonával sám seba vie, že ten pocit, čo po extrémnych výkonoch a záťaži nasleduje, sa nedá kúpiť, ba ani len napodobniť. Toto je možno vec, ako nejaká droga. Ten pocit sa stane pre človeka, čo sa gumuje deň čo deň neopísateľnou drogou, ktorá ho poháňa a núti sa ešte viac trápiť. Ani nehovorím, keď po obrovskom výkone ešte dosiahne víťazstvo. To sa kumuluje úplne všetko, samozrejme, vrátane finančného ohodnotenia.

 

 

 

Keďže sa pohybujem vo vrcholovom stredisku, mám možnosť vnímať aj problémy iných športov. Môžem zodpovedne prehlásiť, že Slovenský zväz cyklistiky je jeden z najlepšie fungujúcich zväzov, s obrovskou podporou centier mládeže, čo je u máloktorého iného športu a zväzu. Funkčnými CTM-kami, mládežníckymi reprezentáciami, reprezentáciam iných odvetví, funkčným kontinentálnym tímom, stále zlepšujúcimi sa pretekmi, ktorých viac a viac je v kalendári UCI, so špičkou ľadovca Okolo Slovenska. Na zväzovej úrovni sa urobil obrovský pokrok. No aj iné zväzy sa stretávajú s podobnými problémami, no je tu ten rozdiel, že žiadny iný šport nevyžaduje toľko odrobených hodín v tréningu, v príprave na tréning, v regenerácii ako cyklistika. Žiadny iný šport nevyžaduje toľko sebaobetovania a sebaodriekania. Keď zrátame hodiny venované cyklistike ročne, žiadny iný športovec toľkoto športu nevenuje. Nie každý je ochotný tomu venovať vlastne všetko. Ešte u kadetov je táto hodinová norma oveľa menšia a nevyžaduje totálne odriekanie, deti to baví. No práve v kategórii do 23 rokov pochopia, ako hrozne veľa treba urobiť pre úspech, často to nie sú chotní akceptovať, resp. ešte nejaký čas skúšajú, či to nepôjde zázrakom a ľahšie, ale nepôjde. Väčšina na to nie je pripravená, ani fyzicky a najmä mentálne. V džude je dľžka tréningu kadeta a muža v podstate rovnaká. V cyklistike je rozdiel trojnásobný.

 

Pre rok 2019 sa plánuje vyčleniť pre reprezentačné fungovanie kategórie do 23 rokov podstatne vyšší rozpočet. Rovnako po mojom príchode na Duklu sme si dali záväzok, že každý rok chceme mať 5-6 dvadsaťtrojkárov. Z čísla dva-tri, sme ho navýšili na päť, šesť. Nie sú to profesionáli a je veľmi náročné ich zabezpečiť bicyklami a materiálom, to mi môžete veriť. Celú jeseň v podstate nespávam, aby sme si mladých cyklistov mohli dovoliť. Väčšina z nich ešte študuje, no pre ich rast a plynulé učenie popri starších to je nevyhnutné, aby sa do kontinentálneho tímu začleňovali v podstate okamžie po prechode z juniorov. Samozrejme, Dukla nie je nafukovacia a aj iné zahraničné tímy berú len top kvalitu. Toto si musia uvedomiť už kadeti a bojovať o tie miestenky už u juniorov.

 

Aj preto som po mojom príchode rozšíril tím Dukly z bežných osem na cca. jedenásť pretekárov Polovicu tvoria mladíci do 23 rokov, bez statusu profesionálneho športovca, aby tá špička Slovenska šancu dostala. Tento rok sa chceme viac zamerať i na drobnú finančnú podporu, akýchsi štipendií reprezentantom do 23 rokov, lebo to je tiež veľký problém, pokiaľ prestane byť rodinou podporovaný. Na toto sme doteraz nikdy na Slovensku nemali peniaze. Teraz verím, že nám tento samostatný projekt prejde. Samozrejme, všetko je závislé od financií, no každoročne sa situácia zlepšuje. Je len na mladých cyklistoch, ako šancu chytia do rúk. Určite budú mať opäť viac šancí ako v tomto roku. Želám im obrovský entuziazmus a chcenie, lebo naozaj je aj pre nás, tých čo sa staráme o ich podmienky, obrovsky hrejivý pocit, keď sa im darí, keď sú úspešní, keď sa zlepšujú. Toto je cieľ každého, kto sa v cyklistike pohybuje, každého trénera, športového riaditeľa, mechanika či maséra. Verím, že rok 2019 bude pre všetkých o kúsok úspešnejší ako 2018 a že bude pribúdať nielen počet cyklistov na štarte, ale aj počet medzinárodných úspechov.