V roku 1977 deň pred štartom šiestej etapy na poľskom území z Torune do Poznane podal Pavol Gálik heroický výkon. V československom tábore sa teda obávali, či Gálik nedoplatí na obrovský úbytok síl z predchádzajúceho dňa a nenaberie výraznú časovú stratu. Vo výbornej forme jazdiaci Slovák však pesimistické prognózy rozhodne nepretavil na realitu. Znova bol veľmi aktívny, zapojil sa do dôležitého úniku a v cieli bol klasifikovaný na výbornom štvrtom mieste. Zároveň si uchránil výbornú tretiu priečku v priebežnom poradí jednotlivcov. Kolegovia v československom tíme boli odhodlaní pomáhať mu zo všetkých síl, ale pre cenné umiestnenie musel sám Pavol podať maximálny výkon.
 
Unavení pretekári mali pred siedmou etapou o pár hodín odpočinku menej. V nedeľu vstávali už veľmi skoro ráno, celý konvoj aj so sprievodnými vozidlami totiž čakal náročný, asi dvestokilometrový presun do Varšavy. V hlavnom meste Poľska mala štart spomínaná siedma etapa, časovka jednotlivcov. Po extrémnom fyzickom vypätí, ktoré museli cyklisti v predchádzajúcich dňoch absolvovať, organizátori úplne logicky naplánovali ľahší deň. Časovka vo Varšave mala iba jedenásť kilometrov a takmer úplne rovinatý profil...
 
Cyklisti mali pre presun zabezpečený komfortný vlak aj s lôžkami na spanie, a tak takmer všetci počas cesty doháňali spánkový deficit. Okamžite po dorazení do Varšavy si posadali na bicykle, aby sa dôkladne rozcvičili pred časovkou jednotlivcov. V tomto ročníku bolo presunov nezvyčajne veľa. Oraganizátori Pretekov mieru mali pri plánovaní trasy pretekov isto chvályhodný zámer - umožniť aj ďalším mestám zorganizovať etapu prestížnych pretekov, umožniť ich obyvateľom zblízka vidieť cyklistické hviezdy. No kvôli tomuto cieľu bolo teba prekonať niekedy veľké vzdialenosti a precízne naplánovať kompletnú logistiku pre jazdcov, početné sprievodné tímy i materiál. Z niekoľkých táborov sa ozývali kritické hlasy, ktoré namietali, že presunov je priveľa a času na oddych primálo.
 
Spolu 150 kilometrov museli pretekári prekonať v deviatej etape z Torune do Poznane, ktorá sa zapísala so histórie slovenskej cyklistiky. Československý tím po prídele smoly v predchádzajúcich dňoch pokračoval už len vo štvorici. Pred spomínanou 9. etapou sa preteky skončili pre ďalšieho nášho reprezentanta Garstku. V prechádzajúcej etape mal škaredý pád, pri ktorom si zlomil lícnu kosť a, prirodzene, pokračovať nemohol. Smutnou kuriozitou tohto prípadu bola  skutočnosť, že Garstka bolestivo spadol po strete s neopatrným vodičom rozhodcovskej motorky. To by sa na pretekoch najvyššieho rangu rozhodne stávať nemalo, ale okrem Pretekov mieru sa to prihodilo aj na nejednom významnom profesionálnom podujatí. Bohužiaľ, stopercentne eliminovať takéto kolízie sa prosto nedá.
 
Družstvo Československa malo teda výrazný handicap oproti veľmi silným družstvám Sovietskeho zväzu, Poľska a NDR, ktoré pokračovali v plnom počte. Rovinatá etapa sa rozbehla mimoriadne rýchlo, počas prvých dvoch hodín pretekania šliapal pelotón priemernou rýchlosťou okolo 45 kilometrov za hodinu. Evidentný dôkaz o veľmi vysokej športovej úrovni pretekov. Poliaci na vlastných cestách, ktoré mali dokonale naštudované a s frenetickou podporou tísícov svojich fanúšikov, chceli v tejto etape zatriasť vedúcou pozíciou družstva Sovietskeho zväzu. Záverečné desiatky kilometrov naznačovali taktiku poľského tímu. Šestica v červenobielych farbách aktívne pracovala na čele pretekov a pripravovala pozíciu pre niektorých svojich kolegov na rozhodujúci únik. Ambiciózne plány im však nevyšli. Najvážnejší rivali, jazdci Sovietskeho zväzu, NDR a Československa, ich Poliakom nedovolili naplniť. Žiaden úspešný únik, ktorý by ohrozil modré tričká borcov Sovietskeho zväzu, sa nekonal. Sovieti s prehľadom ustrážili všetky ataky, skupina najväčších favoritov zostala až do záveru etapy pospolu. Družstvo Československa po strate niekoľkých borcov už nemohlo v súťaži družstiev dosiahnuť solídny výsledok. Napraviť si reputáciu, to bol cieľ do ďalšieho priebehu pretekov.
 
Do pomerne úzkeho betónového tunela, ktorý viedol na štadión v Poznani, sa vrútila početná vedúca skupina. Jeden jazdec natlačený vedľa druhého, hrozili nebezpečné kontakty. Všetci okrem niekoľkých na špici boli donútení pritlačiť na brzdy. Prvý sa na atletickej dráhe štadióna zjavil Szozda, čo vyvolalo burácanie na zaplnených tribúnach, hneď za ním Antonín Bartoníček. Pavlovi Gálikovi patrila v tých chvíľach šiesta, siedma priečka. Bartoníček si v špurtérskom súboji so Szozdom zvolil vonkajší oblúk, ale Poliak mu agresívne uzavrel cestu a natlačil ho tesne ku betónovej bariére. Len zázrakom obaja nespadli, ale pri krkolomnej korekcii svojich dráh vyleteli s bicyklami až na trávnatú plochu futbalového ihriska. Szozda pri návrate na dráhu tvrdo zrazil Pervejeva, ktorý skončil na zemi. A to ešte nebolo zo strany Szozdu všetko. V záverečných desiatkach metrov odolával fantastickému záveru Gálika, ktorý sa vo finiši prebojoval zo šiesteho miesta až na druhé. Pred sebou mal už len poľského repezentanta, Slovák bol evidentne rýchlejší. V snahe udržať si prvenstvo za každú cenu Szozda tesne pred cieľom hodil Gálikovi "vlnu" a snažil sa zatarasiť Slovákovi cestu k víťazstvu. Pavol Gálik však ukázal, že okrem skvelej rýchlosti aj virtuózne ovládal svoj bicykel v kolíznych situáciách. Viackrát počas spomínaného finišu sa zdalo, že jeho pád je neodvratný, no Gálik všetko ustál a v cieli sa mohol tešiť z mimoriadne cenného triumfu.
 
Bezprostredne po dojazde sa v zákulisí horlivo diskutovalo o kontroverznom závere etapy a mnoho hlasov kritizovalo agresivne počínanie Szozdu. Ten svojou bezohľadnou jazdou priamo ohrozil najmenej štyroch súperov. Pavol Gálik si týmto etapovým víťazstvom upevnil  tretie miesto v klasifikácii jednotlivocv. Počas nasledujúceho voľného dňa poskytol tréner tímu Československa, bývalý vynikajúci jazdec Pavel Doležel, rozhovor redaktorovi denníka Šport Ivanovi Veselému, v ktorom sa obšírnejšie vyjadril aj ku pôsobeniu Pavla Gálika: "Pavol je pre mňa najväčším, samozrejme pozitívnym prekvapením nášho družstva. Nebojím sa označiť ho ako muža číslo jeden. Trénuje veľmi poctivo a s obrovským nadšením, ktoré prenáša aj na ostatných kolegov v družstve. Veľmi by som mu želal, aby si svoje skvelé tretie miesto medzi jednotlivcami udržal. Za svoje výkony by si to zaslúžil."
 
Priebežným poradím jednotlivcov poriadne zamiešala časovka z Forstu do Cottbusu, merajúca 24 kilometrov. Pavol Gálik v nej obsadil sedemnáste miesto s odstupom 1:55 minúty na víťazného Gorelova. Tretie miesto si teda neudržal, v konečnej klasifikácii jednotlivcov však napokon obsadil cenné deviate miesto. Trasa pretekov bola náročná, ešte viac ju niekoľkokrát sťažili výčiny počasia. Zo 113 štartujúcich cyklistov celé preteky dokončilo len 77.