Už ako malý chlapec sa s radosťou preháňal na bicykli po cestách aj prírodou v okolí rodného Popradu. Tréneri v ňom vybadali športový talent veľmi skoro. Cyklistike sa venoval odmalička a keď začal pretekať, veľmi rýchlo prišli aj úspechy. A nie hocijaké. Ako osemnásťročný štartoval na majstrovstvách sveta juniorov v holandskom Osse. Po pretekoch spravodajské agentúry posielali do sveta nečakanú, fantastická správu -  juniorským svetovým šampiónom sa stal reprezentant Československa, Slovák Ondrej Glajza.

Jeho kariéra pokračovala aj v seniorskej kategórii. Vďaka juniorským úspechom bol zaradený do reprezentačného výberu, v tom čase evidentne najsilnejšieho „amatérskeho“ tímu na svete. Presadiť sa na domácich majstrovstvách republiky bolo skvelým predpokladom pre úspech aj na medzinárodnej scéne. Ondrej Glajza po treťom mieste (1985), získal na domácom šampionáte dve prvenstvá (1986 a 1988) a v roku 1989 došiel druhý. Československo bolo v osemdesiatych rokoch v cyklokrose veľmocou. Potvrdzovalo to každoročne. Ondrejovi kolegovia z reprezentačného tímu každý rok brali z vrcholných podujatí medaily. Seniorskými majstrami sveta sa v uvedenom období stali Miloš Fišera (1981, 1982), Radomír Šimůnek (1983, 1984, aj medzi profesionálmi získal titul v roku 1991), Karel Camrda (1988) a v roku 1989 prišiel rad aj na Ondreja Glajzu. Skutočnou kuriozitou bol fakt, že v roku 1989 dosiahol na majstrovstvách Československa striebro, no na svetovom šampionáte vystúpil na najvyšší stupienok! Predstihol dokonca aj budúcu legendu cyklokrosu, v tom čase už dvojnásobného amatérskeho majstra sveta z rokov 1983 a 1984, Čecha Radomíra Šimůnka, ktorý získal „iba“ striebro.

Glajza sa v máji 1989 rozhodol emigrovať do Západného Berlína. Jedným z dôvodov bolo aj to, aby si mohol cyklistikou zarábať na živobytie. Prestup k profesionálom bol v tom čase ešte veľmi problematický, stále závisel od rozhodnutia funkcionárov. (Presvdčil sa o tom napríklad Jozef Regec, ktorý už rok predtým podpísal profesionálnu zmluvu, odchod mu ale socialistická vláda „zatrhla“.) Lenže v novembri 1989 prišla „nežná“ revolúcia. S politickou slobodou stratili socialistickí športoví „bossovia“ akékoľvek kompetencie, všetky bariéry padli. Ondrej sa vrátil do svojej vlasti a mohol už jazdiť v kategórii tých najlepších profesionálov - Elite. Absolvoval dva svetové šampionáty, v roku 1990 obsadil 27. a o rok neskôr solídne 13. miesto.

Uvažoval už o ukončení bohatej aktívnej kariéry. Keď prišla zo Slovenského zväzu cyklistiky ponuka, aby trénersky viedol cyklokrosovú reprezentáciu, prijal ju. V tejto funkcii úspešne pôsobil takmer sedem rokov (1993 - 1999). V súčasnosti je členom cyklistického klubu UNITREK Bike Team Poprad, ako jeho jazdec naďalej preteká v kategórii veteránov v cyklokrose a horskej cyklistike. Berie to už skôr ako záľubu, oveľa viac času ako tréningu venuje podnikaniu. V jeho prípade opäť platí, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Aj jeho syn Ondrej je nádejným cyklistom, ktorého doménou je cyklokros. Vypracoval sa až do juniorskej reprezentácie Slovenska, na niekoľkých podujatiach Glajzovci štartovali spoločne. Je to svetový unikát, aby medzi sebou súperili v rovnakých pretekoch otec a syn.
 
 
Ďalšie osobnosti slovenskej histórie: