Už vyše dve desaťročia žije v Luxembursku, ale stále sa hlási k slovenským koreňom. Zhoda okolností spôsobila, že tesne po rozdelení Československa v roku 1993 štartoval na majstrovstvách sveta v Taliansku ako vôbec prvý reprezentant samostatného Slovenska. Ešte predtým v drese Československa odjazdil mnoho pretekov v cyklokrose a horskej cyklistike a dosiahol aj niekoľko pozoruhodných úspechov. Pôvodom „východniar“ zo Spišskej Novej Vsi – Peter Hric.
 
Ako takmer všetci chlapci v tých časoch mal pohybu viac než dosť, zaujal ho futbal i hokej, bežecké i zjazdové lyžovanie. Ale najviac ho to ťahalo k cyklistike. Skúšal to na ceste i v cyklokrose. Keď v Košiciach nastúpil na strednú školu dopravnú, stal sa členom klubu Lokomotíva. Štúdium bral veľmi vážne, škola bola na prvom mieste, až za ňou šport. A tak to prakticky zostalo aj v nasledujúcich rokoch. Možno by bol dosiahol v cyklistike viac, no oveľa neskôr sa ukázalo, že urobil dobre. Ešte ako stredošloláka ho začal trénovať charizmatický  Vojtěch Červínek (bývalý vynikajúci cyklokrosár) a Hricova výkonnosť rýchlo stúpala. Na prvých vážnych pretekoch, majstrovstvách sveta juniorov v cyklokrose, skončil piaty, na rovnakom podujatí v roku 1983 si dokonca vybojoval bronzovú medailu.
 
Úspešný  bol aj v cestnej cyklistike. V pretekoch Okolo Slovenska obsadil štvrté miesto a začali sa o neho zaujímať viaceré známe slovenské kluby. Azda najúspešnejší tréner v histórii našej cyklistiky Kamil Haťapka ho chcel mať vo svojom Interi. To by ale znamenalo aj prestup na inú vysokú školu. Peter odmietol odísť z Košíc, opäť uprednostnil.vzdelanie. Pri jeho rozhodnutí  zohral závažnú rolu aj názor otca. Po rokoch sa potvrdilo, že to bol múdry a prezieravý krok.
 
Partia československých reprezentantov v cyklokrose, kam patril aj Hric, žala na medzinárodnej scéne jeden úspech za druhým. Jazdci ako Kreuziger, Šimúnek, Kvasnička, zo Slovákov okrem Hrica aj Glajza, si získali vo svetovom cyklokrose vysoké renomé. Niektorí kolegovia dosiahli až na titul majstra sveta. Hric bol k medaile zo svetového šampionátu najbližšie v roku 1989 vo francúzskom Point Chaeau, obsadil azda najnešťastnejšie štvrté miesto. Dnešný Svetový pohár v cyklokrose sa v čase jeho aktívnej kariéry volal seriál Superprestige, a aj v ňom dosiahol skvelé výsledky, vrátane troch víťazstiev. Výborne sa mu darilo aj na horskom bicykli. V disciplíne cross country získal v roku 1993 bronz na majstrovstvách Európy, na svetovom šampionáte skončil piaty. V celkovej klasifikácii Svetového pohára v uvedenom roku obsadil tretie miesto. Štartoval aj na olympijských hrách 1996 v Atlante, no nemal svoj deň a v nabitej konkurencii dosiahol iba 30. miesto.
 
To už premýšľal o závere svojej športovej kariéry. Rozhodnutie skončiť so súťažným bicyklovaním urýchlil aj nečakaný skon milovaného otca, ktorý bol pre neho autoritou i blízkym priateľom, v roku 1995. Petra do veľmi citovo zasiahlo.
 
„Zemiaková medaila“ ho poriadne mrzela, dnes si už na tie preteky spomína s úsmevom. Osud ho zaviedol do ďalekého Luxemburska, kde našiel výborné pracovné uplatnenie vo svojom odbore strojný inžinier. Pracuje ako dizajnér a vývojár pre úspešnú firmu v automobilovom priemysle. Aj manželka pochádza zo Spiša, kedysi sa venovala športu. Nečudo, že obe ich dcéry, Nina aj Laura majú k športu blízko. Staršia Laura je nádejnou plavkyňou. Peter Hric pravidelne beháva, podľa neho je to skvelý spôsob ako odbúravať stres, ktorého má v práci dosť každý deň. Odbehol aj zopár polmaratónov, no iba s našencami, amatérmi. A na námietky bývalých kolegov, že mohol ešte dosiahnuť v cyklistike veľa, pokojne odpovedá: „Skončil som v tom pravom čase. Ak by som pokračoval v kariére, po jej skončení by som sa pracovne uplatnil oveľa ťažšie…“

 

 
Ďalšie osobnosti slovenskej histórie: